ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď prehliadneme doterajšiu dramatickú literatúru našu, nenajdeme v nej skoro nič cenného. Pokusov dosť, ale sú to len pokusy, ktoré pre literatúru nemajú významu, vo vývine neznamenajú pokrok, nedajú sa porovnať s cudzími plodmi a neobstoja pred vážnejšou kritikou. Boly písané len pre dennú potrebu a zábavu, maly svoj efemerný význam a podobný časový účinok. Tak na pr. Chalupkove dramatá, svojimi mnohoráz drastickými vtipmi, svojou surovo-naturalistickou rečou pôsobily za krátky čas na obecenstvo toho času, maly svoj časový význam, ale ich význam literárny je maličký, na riečici umeleckej kritiky sa nedržia, dnes na obecenstvo už nepôsobia a zaujímajú iba literárneho historika. A podobne by sa musela vysloviť kritika i o ostatných dramatoch slovenských, s veľmi málo výnimkami.

Pravda, kto posudzuje u nás našu dramatickú literatúru, musí povážiť mnohé obľahčujúce okolnosti. Hlavná príčina tejto biedy je v našich nekultúrnych pomeroch vôbec. Stáleho divadla sme nemali a nemáme, hercov-umelcov tiež nemáme, a tak naši dramatickí spisovatelia, ak chceli pôsobiť na národ, museli sa prispôsobniť ku pomerom našim, museli pamätať na to, že píšu pre ochotníkov, a tak museli sa zriecť tej slávy, aby — i keď by v stave boli bývali — stvorili diela umeleckej ceny a literárneho významu. I pri prekladoch nevyberali sa také diela, ktoré majú cenu a význam, ktoré by boly mohly slúžiť za vzor našim spisovateľom dramatickým, ale i tu sa hľadelo len na naše ochotnícke pomery, či to bude možno zahrať na našich ochotníckych javiskách. Príčiny tejto biedy na poli dramatickom sú ešte i druhé a hlbšie, — tak na pr. nedostatok kritiky literárnej, a potom, možno, i povaha slovenská, ktorá je skôr náchylná k dume, ako k činu — ale spomenutá príčina je najzjavnejšia, vonkajšia a najprirodzenejšia.

Hviezdoslav je prvý, ktorý upustil od tejto tradície. Nepozerajúc na to, či hodí sa to pre naše pomery, či zodpovie chudobnému národu nášmu, či budeme môcť niekedy zahrať jeho divadelný kus, stvoril dielo skutočnej, veľkej umeleckej hodnoty, razom dal literatúre našej dielo, ktoré sa môže smele prirovnať k podobným dielam druhých literatúr a môže sa vriadiť do svetovej literatúry dramatickej.

Skutočne veľký, geniálny človek mohol by sa dokázať veľkým, geniálnym na ktoromkoľvek poli, hovorí Carlyle. Veľkosť, genialita je jeho individuálna hodnota; ale veľkosť táto v akom smere sa vyvinie, k čomu dovedie, na ktorom poli sa uplatní, to závisí už od okolností, od pomerov, v akých sa nachodí, od doby, v ktorej žije ten človek. Tak iste, keby naše kultúrné pomery boly bývaly priaznivejšie pre dramatickú literatúru, dnes v Hviezdoslavovi oslavovali by sme najväčšieho nášho dramatického spisovateľa, práve tak, ako ho teraz oslavujeme ako najväčšieho nášho epického a lyrického básnika. Lebo Hviezdoslav už zavčasu cítil náklonnosť ku dramatu. Sám píše, že odrastal pri čítaní Shakespeareových diel,

Potom v mladom veku svojom i sám sa pokúsil na poli tomto; ako 19-ročný mladík napísal už tragédiu Pomsta, o 2 roky pozdejšie činohru Otčim. A i v samej epike, na pr. v Hájnikovej žene, alebo v básni Kain, nikto nebude tajiť dramatický ráz a silu mnohých situácií, deju a rozhovorov. Ale nepriaznivé pomery odstrašily mladého spisovateľa, aby i naďalej písal dramatá. Veď niečo väčšieho nebolo možno zahrať u nás, a ako básnik, ktorý sa cítil k niečomu vyššiemu povolaným, nemohol sa uspokojiť s dielami ceny ochotníckej. Už hneď prvé dielo jeho, Pomsta, je také, že zahrať ho u nás je nie možné.

Ale nech mi je dovolené vyzdvihnúť tu ešte jednu zásluhu Hviezdoslava. Azda nikto necíti tak veľmi naše kultúrné biedy a nedostatky a nikto sa tak veľmi neusiluje, aby ich odstránil, ako Hviezdoslav. Ako básnik, presvedčený o svojom básnickom povolaní, netrápi sa s tým, či hodí sa jedno alebo druhé pre nás, či bude mať dostatočne vzdelaných čitateľov; má pred sebou zásadu umeleckú, cieľ vysoký, a za tým ide; biednymi pomermi nedá sa odstrašiť od neho, nerobí ústupky požiadavkám konvencionálnym, národným. Vidí naše nedostatky a chce ich odstrániť, vidí krikľavé medzery a diery v našej kultúre a chce ich zapchať. Preto nás obohacuje prekladmi najcennejších, najvýznamnejších diel cudzích literatúr, preto nám preložil Shakespeareovho Hamleta, Sen noci svätojánske a Madáchovu Tragédiu človeka, a toľko druhých vecí z ruskej, poľskej a nemeckej literatúry.

Azda tento motív ho viedol najnovšie k tomu, aby nám napísal i pôvodné veľké dielo dramatické, tragédiu Herodes a Herodias. Lebo veď ani teraz nemohol rátať na to, že niekde zahráme tento kus a tak že s prístupnejšieho miesta bude môcť prehovoriť k národu svojmu a bude si môcť kliesniť cestu od srdca národa k srdcu širokého sveta. Čisto umelecká zásada, stvoriť veľké dielo umelecké, literárnej a umeleckej hodnoty, a národný motív: obohatiť svoj národ dielom takým, ktoré mu je ku sláve, viedly básnika zas na jeho milú postať dramatickú.

O tejto tragédii Herodes a Herodias chcem obšírnejšie prehovoriť, uvážiť jej dramatickú a umeleckú hodnotu. A z tejto příležitosti prehovorím i o prvých, mladistvých dielach dramatických Hviezdoslava.

*

Prvá dramatická práca Hviezdoslava uverejnená bola v VII. ročníku Paulinyho Sokola, roku 1868. Hviezdoslav bol vtedy 18-ročný, alebo, keď ju písal, vstupoval práve do svojho 19-ho roku. Vzácné je dátum toto. Lebo že 18-ročný šuhaj vystúpi so sbierkou básní a s dramatickou prácou na verejnosť, to poukazuje na silu, na povolanie básnické. A na to poukazuje i sama dramatická práca Vzhledanie. Je to krátka scéna, ale už tu vidíme mnoho takého, čo prezradzuje Hviezdoslavovo povolanie, jeho vlohy pre dramatické práce.

Dej Vzhledania je malý, predmet taký operettový, alebo pre ľudovú povesť sa hodiaci. Dievča Marínka ako trávnica, na lúčine pod zeleným hájom a pod Tatrou, v diaľke rannou zorou osvietenou, zadumá sa o voľnosti a o ľúbosti a v tom preruší ju z diaľky dochodiaci spev. Prijde jej milý, Andrej, s kosou na pleci; objímu sa, sadnú si pod strom a vyznávajú si lásku:

Ale túto sladkú chvíľku pretrhne Andrej, keď oznámi svojej milej, že musí ísť na vojnu za národ. Rozídu sa v hlbokom žiali. Marínka skoro žiarli na vlasť a národ, lebo národ je mu viac, ako jeho deva, a horko zaplače. V tom prijde pustovník Rafael a teší ju.

A pri ďalšom rozhovore, keď vidí túto nevinnú a opravdovú ľúbosť dievčiny, zíde mu na um jeho trpký osud; je nešťastlivým otcom, jeho budúci krok povedie k hrobu, a ten hrob zakryje i jeho „tajomnosť“. Premení sa scéna, a vidíme Marínku doma priasť a dumať v žiali za milým.

Prijde matka a rozpovie dcére, čo strašného hovrí ľud o vojne, ako mnoho obetí padlo „za právo, voľnosť národa“, a pritom robí poriadok v izbe. Marínka vzdychá, že keby len jej milého bol zachoval Bôh, ku ktorému sa toľko modlila zaňho. V tom dôjde milý Andrej, uprášený, s poviazanou rukou; a keď sa uvítali, objali, keď sa ženy naľakaly, vidiac ruku poviazanú, povie Andrej:

A Marínka sa opýta: „A náš národ je slobodný!?“

Potom príde Rafael, pozná v Andrejovi ztrateného syna svojho, objímu sa, a túto hodinu vzhledania zasvätia tak, že požehnajú mladý pár. A chor zaspieva:

Toto je dej a obsah prvej dramatickej práce Hviezdoslava. Naschvál som ho vypísal tak obšírne, lebo túto prácu považujem za cennú a zajímavú z viacerých ohľadov. Najprvej vidíme tu, ako šikovne vedie Hviezdoslav rozhovor osôb, ako vie vypuklým, zjavným urobiť dej vonkajší a zvlášte i dej vnútorný, duševný, potom ako vie pôsobiť na čitateľa dojemnými situáciami; spomeniem len lúčenie sa mladých a potom spoznanie sa otca so synom. A konečne ten chór. Je to reminiscencia na klassickú, grécku tragédiu, ktorú mal Hviezdoslav zo stredných škôl. Ba možno, pri písaní tejto práce mal pred sebou za vzor práve tragédiu grécku, z čoho vidno, že nešiel za našimi, už napísanými dramatmi Chalupku, alebo Palárika, ale už tu hľadal vzory vyššie.

A ešte jedno chcem vyzdvihnúť pri práci tejto. Hviezdoslav je tu ešte romantikom, zvlášte v tom, do akého úzadia kladie svoj dej a aké slová dáva do úst svojim osobám, a potom i samým dejom. Práve odohráva sa vojna za slobodu národa, je to tedy ten ruch rokov 40-tych a 60-tych, keď národ náš sám činne domáhal sa slobody. A tu sám básnik ako by chcel oduševňovať ešte národ k tomuto boju, také slová dáva do úst Marínke:

A hneď na začiatku ešte tak vzdychá Marínka:

Tieto revolucionárske hlasy, ačpráve sú s jednej strany časové, a ukazujú nám Hviezdoslava ako človeka svojej doby, tedy z čiastky ako realistu, s druhej strany predsa dodávajú práci tejto i romantického rázu. Azda je to len prvotný zápal mladej duše, ktorá je taká náchylná k romantike.

Ešte viac tohoto romantizmu, tohoto mladistvého zápalu, oduševnenia a tejto revolucionárnej nálady najdeme v druhom dramatickom diele Hviezdoslava, vo veľkej tragédii Pomsta. Vyšla v nasledujúcom ročníku Sokola, r. 1869. Za tento jeden rok premenil sa Hviezdoslav veľmi. Cítil sa už povolanejším k niečomu väčšiemu. V tom čase okúzlil ho cele Shakespeare. Dá sa tušiť z tejto tragédie, ako chvatne ho čítal, ako sa vžil do sveta Shakespeareovho, ako sa oduševňoval zaňho, ako si ho volil za vzor a ako ho chcel napodobňovať; tu vidíme, aké sú úprimné vyššie citované slová jeho o Shakespeareovi. Celú dušu jeho mladú zaujaly a naplnily obrazy Shakespeareovské, natoľko, že nevedel sa ich ani sprostiť; Shakespeareovské situácie videl všade v živote, a ako pozeral na život, to bol tiež Shakespeareovský spôsob. Ďalej poukážem bližšie na tento veliký vliv Shakespearov na Hviezdoslava, ako sa javí v tragédii Pomsta, i v samom obsahu, ba v malej miere, skorej len v spôsobe a technike dramatickej i v najnovšom diele jeho Herodes a Herodias. Tu ešte len to chcem vyzdvihnúť, — a myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, — že Shakespeareov vliv bude patrný i v epike Hviezdoslavovej, zvlášte v tej jeho básnickej, názornej reči, povedal by som v jeho dramatickej reči, ktorou Hviezdoslav tak maľuje, že jeho obraz ako by sa vyviňoval pred nami, stáva sa živým, aktuálnym, prítomným, slovom dramatickým.

A pri tom ostal v platnosti i vliv gréckej tragédie. Azda sa nemýlim veľmi, keď myslím, že Sophoklesova Antigona urobila najväčší dojem na Hviezdoslava. Aspoň na to sa dá zatvárať z tragédie Pomsta. Položenie hrdinu je podobné tomu, v akom sa nachodí Antigona. A vcelku je Pomsta tragédia osudová, hrdinovo konanie je závislé od osudu. Nie je to tá snaha, akú vidíme u Schillera, v jeho vcelku osudovej tragédii Die Braut von Messina, spojiť požiadavky nového dramatu s požiadavkami starého, k čomu cieli zvlášte uvedenie chóru, na čo by sme mohli zatvárať z prvej práce Hviezdoslava Vzhledanie; je to len priveľký vliv, akým pôsobila tragédia grécka na Hviezdoslava. Lebo tu v Pomste už upustil od chóru, tu jednoducho len tragikum je osudové.

Tieto dva vlivy môžeme stopovať v Pomste. Vliv gréckej tragédie v charakteri hrdinu, a vliv tragédie Shakespeareovskej v jednotlivých situáciach.

Úzadie deju v tragédii Pomsta je tiež, ako vo Vzhledaní, položenie politické, hnutie časové, z rokov 60-tych. Zemani a mešťania, panská a robotnícka trieda spoločenstva vedie boje medzi sebou; stálé nepriateľstvá, srážky sú medzi nimi. Keď sa takýto dvaja sídu, pocítia nenávisť jeden proti druhému, a jestli je len možné, prijde to i k ostrejšiemu výstupu, i k bitke.

Z ďalšieho postupu tragédie sa dozvieme, že v meste, kde sa odohráva dej, žil bohatý pán, zeman Malvinský, ktorý sdieral ľud, mešťanov. Zvlášte jednému mešťanovi, Tatránskemu, dal pocítiť veľmi svoju nadvládu, priviedol ho na chudobu, a potom ešte i otrávil a usmrtil ho. Na smrtnej posteli tento Tatránsky sprisahal syna svojho Karla, že nikdy sa nepriblíži k domu Malvinského a za jeho smrť pomstiť sa bude. Už táto pomsta upomína nás trošku na Hamleta, kde tiež otec káže synovi, aby sa pomstil za jeho smrť, ale upomína práve tak i na Sophoklesovu Elektru, kde sa Orestes má pomstiť za smrť otcovu; práve preto nechceme tvrdiť, že je prevzatá z Hamleta, lebo vtedy, logicky pokračujúc, i o Shakespeareovi by sme museli tvrdiť, že ideu pomsty v Hamlete prevzal od Sophoklesa. Ale Karol Tatránsky je lekár, a v tomto je základ jeho strašného osudu. Keď Malvinskej dcéra, Laura, onemocnie, volajú Karla Tatránskeho. Ako svedomitý lekár, hoci má príkaz od otca, musí ísť do nenávideného domu Malvinského, starostlive lieči a opatruje Lauru, tak že z ťažkej nemoci vyzdravie; už prichodí k povedomiu, rozpomína sa na svoje ťažké položenie, v akom bola a z akého ju vyslobodil mladý Tatránsky. Týmto sa započína dej tragédie.

Ale Laura je, na nešťastie Karlovo, i krásna, zvidí sa mu, zaľúbi sa do nej, a podobne Laura do neho. Ľúbosť je veliká s oboch strán, Karol nevie ju premôcť, stane sa jej otrokom. Týmto prichodí do protivy so sľubom pomsty, ktorý prísahou potvrdil otcovi. S jednej strany viaže ho pomsta a ženie ho napred, s druhej strany viaže a sdržiava ho v pomste jeho veliká ľúbosť k Laure. Do Laury je však zaľúbený i jej bratranec Vojtech Hurlachy, slobodný šľachtic, a matka by jemu chcela dať Lauru, o čom však Laura nechce ani počuť. Ona ľúbi Tatránskeho, on vzbudil v nej nádeje, a keby tie nie, sama by si našla pokoj

Takto však nemá pokoja, mučí ju láska. A podobne je to s Tatránskym, i jeho mučí láska taká veliká.

Ale Tatránskeho trápi ešte aj iné, tá pomsta, ako ťažká úloha čaká naňho, preto si vzdychá:

Tá pomsta tlačí dušu a svedomie Tatránskeho; pokazí mu nejeden spánok, moc ráz zadumá sa, váha, ako by mohol ujsť tejto povinnosti; i na otca svojho nebohého sa hnevá, že mohol žiadať také niečo od nezkúseného syna.

Medzitým, čo Tatránsky takto váha, pomsta pripravuje sa akosi sama; prichodia k nemu priatelia jeho, oznamujú mu, ako rastie ich stránka, ako sa šíri ich myšlienka v ľude, ako si stávajú mnohí do ich radu a hotujú sa do boja za polepšenie práva meštianstva. Ale Tatránsky ešte váha, rozvažuje o následkoch, a vidí, že budú smutné, ale už mu je „jedno s týmto životom“. A dokým on takto dumá, prijde k nemu Julia, dojka pri Laure, pýta ho, aby prišiel potešiť Lauru, aby jej dal istotu, lebo na večer ju chcú zasnúbiť s Hurlachym. Prijde k nemu i sám Hurlachy, aby ho pekným slovom odhovoril od Laury, a keď to nejde, tedy sa povadia, vyhrážajú sa jeden druhému, až Hurlachy s hnevom naproti Tatránskemu, s opovržením naproti sebe pre svoju slabosť, že nevie razom ovládať položenie, odíde. Tatránsky, ktorý ešte vždy váha, ba kedy-tedy i pochybuje o láske Laurinej, v ten večer ide i do cintorína ku hrobu otcovmu; tak po Hamletovsky dumá o pominuteľnosti; pred bránou cintorína zvolá: „rozdrúzgal bych ťa! keby s tým bolo hotové všetko.“ Potom ďalej hovorí:

Príde jeho priateľ Blahý, potom zas Holvay, priateľ Hurlachyho, ktorý prichodí pobiť sa s Tatránskym, chcel by ho zničiť, aby jeho priateľ Hurlachy mal slobodnú cestu k Laure. Tatránskeho zastúpi v súboji tiež priateľ jeho Blahý, lebo ako to on povie Tatránskemu: „teba láska vyžila.“ V súboji padne Holvay, zavolajú hneď hrobára, aby odpratal mrtvolu. — Upomína to na Shakespeareovho Romea a Juliu, kde sa pobijú dvaja zastupitelia dvoch nepriateľských domov; lenže, dokým u Shakespearea táto udalosť je takrečeno príčinou ďalšieho smutného vývinu vecí, tu je nevýznamná, nemá ďalšieho účinku, lebo i sám Holvay je osoba nevýznamná, prvý raz sa zjavil teraz, a i padol. Potom upomína ešte scéna táto na Hamleta, kde v piatom dejstve tiež na cintoríne pri hrobe a nad mrtvolou Ofélie pobije sa Hamlet s jej bratom Laertesom, ale nepadne ani jeden; len potom zas vystúpenie hrobárovo a jeho reči sú také, ako u Hamleta:

A nemáš s sebou dač? čo bys’ u mňa na úrokoch zanechal?

Pozrem ťa prv od päty do hlavy: ale nebuď maznavý!“

Medzitým Laura darmo čaká Tatránskeho: je už večer, ju majú zasnúbiť Hurlachymu, a Tatránsky nechodí ju obrániť. V úzkosti pýta dojku Júliu, aby jej dala niečo, od čoho by zaspala tak, že by sa zdala zomretou. — Scéna táto upomína zase na Shakespeareovu Juliu s jej dojkou. — Ale to ostane len myšlienka a nevplýva to na dej. — Tatránsky, tak sa zdá, pri hrobe otcovom sa už ustálil ohľadom pomsty. Pri mesačnom svetle po ulici sa schádzajú jeho ľudia; on robí poriadky a rozdáva rozkazy. Práve by malo byť u Malvinských zasnúbenie Laurino s Hurlachym, už len Hurlachyho čakajú. Tatránskeho ľudia napadnú dom, podpália ho, strhne sa krik veľký, zmätok, ohlási sa zvon ohňa, a vtedy Tatránsky vynesie v náručí omdletú Lauru z horiaceho domu:

A odnesie ju. Chce utekať z horiaceho domu i Malvinská, ale jeden ju prekole, a ona so slovami: „Laura… Vojtech!… prijmi, Bože, ducha!“ umre. Na to príde Hurlachy a šermuje, dvaja padnú; Tatránskeho hľadá, ale ho nenajde, a vtedy v svojej chabosti povie:

Ostane tam stáť, a medzi velikým hukom padne opona druhého dejstva.

Čo sa samej konštrukcie dramatu týka, potiaľto je bezvadná, záujem rastie s každou scénou, Tatránsky so svojou mladou silou a odhodlanosťou, so svojou smelosťou a podujímavosťou nám imponuje a sympatizujeme s ním. Sympatická je i Laura so svojou veľkou, ku každej obeti hotovou láskou. Ale ďalej, ako by bola opustila tvorivá sila básnika, dej slabne, Tatránsky chabne, jeho celý charakter sa zmení.

Laura je samotná v jednej chalupe; noc je. Rozpomína sa na veľké nebezpečenstvo, v ktorom bola a z ktorého so sebaobetovaním vyslobodil ju Tatránsky, a preto jej láska k nemu len rastie. To nevie, že Tatránsky bol pôvodcom strašného pustošenia. V tomto položení vyhľadá ju Tatránsky preoblečený, lebo sa ukrýva a potuľuje po horách so svojimi súdruhmi. Poznajú sa, ale Tatránsky prvej ako by deň zavítal, musí odísť. Tým, že sa ztratil, vzbudil podozrenie proti sebe. Keď sa potuľuje, síde sa s dievčaťom, ktoré sbiera maliny, vpravde však je vyslaté špehovať, a prezradí ho. Vyhľadajú ho jeho súdruhovia, aby od neho, ako od vodcu, obdržali posmelenie; ale Tatránsky už chabne, blíži sa vyšetrovanie, a Tatránsky sa chce smieriť s vyšetrovateľmi, chce sa im poddať. Veď on len pre lásku sa podujal k tomu veľkému skutku a teraz cíti sa byť vinným, vie, že ho trest neminie, i odhodlaný je ísť v ústrety tomuto trestu, veď to všetko, i to utrpenie, bude len za Lauru. Tak hovorí: „Trpel bych jeden sek, jeden buch, jeden bod; ale pre tú chcem zakúsiť tisíc tamných vznešených kúskov, ktoré človek na tvár, do prachu padnuvše vzýva. Vidíš, mňa neťahá život k životu, mňa nelúdi pekná chvíľa; mňa vábi slovo, ktoré zneje: ľúbosť.“ A ďalej povedá: „ľúbosti sa musíme podložiť, či už ona žehná, alebo len márni!“

Týmto, že Tatránsky dobrovoľne sa oddáva utrpeniu a pokute, básnik chcel nám ho urobiť sympatickým: Tatránsky vie, že zle konal, a že musí za to trpieť, a preto i chce trpieť; nechce vzdorovať vrchnosti, ktorá zastupuje spravedlnosť. Keby vzdoroval, tým stal by sa fľak na jeho charaktere, nebol by viac človekom vinným len z prinútenosti, to vzdorovanie by hádzalo zlý tieň naňho, tým by i zločin uznával za dobrý skutok, a utratil by našu sympatiu. Takto asi myslel básnik. Je v tom čosi slovenského, v tejto prevelikej spravedlivosti. Ale spolu je v tom i čosi gréckeho, osudového; sám Tatránsky je presvedčený o tom, že to tak musí byť, že trpieť musí. A tu je i základná chyba tragédie: Tatránsky nebojuje proti osudu, dá sa mu vliecť; vykonal pomstu, lebo musel, bol nútený, a teraz miesto toho, aby ďalej bojoval, ide dobrovoľne trpieť.

Scéna sa zmení. Laura je pred svojou chalupou, odhodlaná bojovať proti osudu, za svoju ľúbosť.

Tatránsky sa dal lapiť, vedú ho popred chalupu Laurinu, teraz pozná, kto bol tým páchateľom a pôvodcom velikého pustošenia:

Tatránskeho uväznia; Hurlachy je víťazom, dostane list od Tatránskeho, v ktorom píše, že sa to muselo stať, a do zvláštnej opatere mu odporúča Lauru. Hurlachy však teraz, keď prvej nevedel dôjsť k ničomu, ako slabúch, cíti sa mocným, chce Tatránskeho celkom zničiť, život mu odobrať, lebo tak skorej dôjde cieľa, obdrží Lauru, sirotu.

Dej by sa bol mohol skončiť tu, pomsta Tatránskeho je vykonaná, pokutu tiež obdržal, je zničený, čaká ho už len smrť; mravne je zničená i Laura. Jedna tragédia sa skončila. A tu započína sa druhá: tragédia Hurlachyho, jeho pomsta, a bude nasledovať i pomsta Laurina, pomsta tretia. Dej je tedy nie jednotný. Pravda, i tieto pomsty dve vzťahujú sa na Tatránskeho, jeho osoba spojuje tieto tri, ináč samostatné deje. Ale Tatránskeho osud je už istý, život jeho skončený. V tejto nejednotnosti deju je tiež veľká chyba tragédie. — Jednota miesta a času ide len s veľkými obeťami, a je to i tak len požiadavkou klassického ducha francúzskeho; ani u Aristotela niet týchto dvoch jednôt, len násilne vyviedli to z jeho poetiky Francúzi; preto od jednoty miesta a času môže, ba má sa upustiť i upustily všetky druhé národy v svojich dramatoch. Naproti tomu jednota deju je požiadavka najprísnejšia, od ktorej upustiť nemožno, lebo je základom každého diela umeleckého; bez tejto jednoty ztratí každé dráma svoj umelecký ráz a stane sa mozaikou; bez tejto jednoty možné je odpozorovať jednotlivé zjavy života a poskladať ich, predsa nikdy nebude z toho ani dráma, ani umelecké dielo vôbec.

Štvrté dejstvo je vykonávanie pomsty Hurlachyho. Dobíja na Lauru, vyznáva jej, ale Laura ho odbije, preto nevie byť milosrdným a strojí sa vykonať pomstu do konca. Keď nechce byť jeho, nebude ani Tatránskeho. Tatránskeho vidíme vo väzení tmavom; nevie, či je noc alebo deň, má trapné myšlienky, predstavujú sa mu temné obrazy. I tá myšlienka zkrsne v ňom, že podplatením dozorcu mohol by azda ujsť, ale túto myšlienku chytro odoženie od seba, zdá sa mu to zbabelosťou a on je predsa „v duchu obor a v tele — červ“. Ani nečaká už spasenia, odhodlaný je na smrť. V tom príde priateľ Milic, donesie mu zprávy o Laure, ktorá má v úmysle prijsť do väzenia, pozreť ho. Tatránsky sa zľakne; vie, že prijde súdiť, že nebude to ľúbosť, čo s sebou prinesie. Je zúfalý, má zlú predtuchu, vidí len priepasť pred sebou. Milic ho teší. Ale prídu strážnici a odvedú Tatránskeho pred súd. Ako ho odviedli, už prichodí Laura v závoji, ale nenajde už Tatránskeho. Scéna sa premení. Zasedá súd. Tatránsky uzná všetko, berie vinu na seba, on bol pôvodcom, ale musel tak konať, príčina toho však je tajomnosť. Jeden sudca vidí v tom obľahčujúcu okolnosť a vyzýva Tatránskeho, aby sa bránil ďalej. Ale Tatránsky nechce milosť; „chcem zaslúžené putá nosiť; zadusím tú iskru, bo nechcem nezaslúženého života!“ Milic ho tiež nahovára, aby sa bránil, on nechce. Hurlachy sa teši. Odsúdia ho na smrť a Tatránsky je spokojný, celkom chladne prijme výrok, a keď Milic by ešte chcel pomáhať, vtedy Tatránsky odpovedá:

„Nechaj — ja čakám tú chvíľu od dávna. Dajte chvíľu smrti!

Milic. Pomätenýs’, ty neveríš v seba, och! vzteklá poddanosť.

Tatránsky. Kráľovský priechod cez prekážky.

Milic. Úfaj! Čakajte ešte prísné jazyky! — — neviete, čo donesie budúcnosť, čakajte!“

Ale smrť je už vypovedaná; v tom zvonku volá Laura: „Ó! ó, len okamženie postoj ešte, ortieľ! Pusťte heslo slobody!“ Na to Hurlachy súri, aby chytro potvrdili výrok, i zvolajú všetci: „Smrť! — Amen!“ A vtedy vojde Laura, prosí:

Je už neskoro; sudcov mrzí, že sa prenáhlili, ale napraviť to už nemožno. Vtedy v hlave Laurinej zkrsne myšlienka, že keď je neskoro, tak je pre oboch neskoro. Tatránsky je presvedčený, že tak muselo byť. Odvedú ho do väzenia, na druhý deň má byť vykonaný súd. Milica, ktorý ide s ním, prosí, aby zahrúžil Hurlachyho, nepravého ženícha, a aby priniesol Lauru ku jej ženíchovi. Hurlachy je sám doma, myslí, že teraz už Laura bude jeho, a túži za ňou. Laura príde, „prikročím, nech sa súžba v smrť zmení“. Hurlachy jej vyznáva, nato ozve sa smutná hudba, Laura spieva za ňou a pýta Hurlachyho, aby ju pustil. Hurlachy pri hudbe a speve Laurinom zaspí. Laura chce utiecť, prijde i Milic po ňu, a odídu. Milic chce, aby ako mladucha šla ku Tatránskemu do väzenia, Laura poznamená, že nie dlho ju bude svet volať mladuchou.

V piatom dejstve, v noci, ide Hurlachy ku chalupe Laurinej, hľadá ju, ale Laura ho zase odbije. Prijde i Milic, aby pripravil Lauru na sobáš, ktorý sa má vykonať vo väzení. Tatránsky v žalári dumá o smrti a o sňatku, že sa spojí s Laurou pre večnosť. Vtedy zazre a schytí paloš so stola:

A zadumá sa o mladuche svojej. Prijde Hurlachy, chce sa dozvedieť, či má prijsť Laura, a keď sa presvedčí o tom, chce usmrtiť Tatránskeho. Šermujú a Hurlachy padne. Scéna sa zmení. V noci, na rumoch domu Malvinskej, zjaví sa Laura, už ako mladucha, s vencom na hlave, prijde i Milic pre ňu, ale ešte prv odíde usmrtiť Hurlachyho. Na rumoch Laure sa zjaví duch matkin a vyzýva Lauru ku pomste za smrť matky, za smrť bratranca, za zohavenie domu. Laura shodí s hlavy veniec „ako obraz posmechu“. Je búrka, blýska sa a hrmí, prijde Julia pre Lauru, ktorá premenená k údivu Julie, odchodí s úmyslom pomsty. Pred väzením dozorca číta list od Hurlachyho, — vlastne, ako vysvitne pozdejšie, od jeho sluhu —, aby usmrtil Tatránskeho; vykoná to. Tatránsky v žalári leží v krvi. Prijde Laura s mečom, vidí mrtvého Tatránskeho, ľúto jej je, že nie ona vykonala pomstu, že nepočkal na svoju mladuchu, a usmrtí seba. Potom vojde Julia, ktorá mala naložené vonku čakať a len na volanie prísť a vidiac oboch mŕtvych, tiež sa umorí a umre. Prijdú svadobníci a kňaz, ktorý, vidiac strašný obraz, povie:

A odídu. Prijde Milic, chce robiť poriadky ohľadom pohrebu,

Keď odchodí, síde sa s Marianom, sluhom Hurlachyho; ten, vidiac strašný následok svojho listu, vyzná, že je on príčinou toho všetkého, prosí o milosť, pobijú sa tiež, oba sa smrteľne porania, Mariano s tými slovami skonáva:

Ako vidíme, vliv Shakespeareov je patrný, veľký. Celá tragédia upomína na Romeo a Juliu; hneď osoby sú skoro tie isté, a potom mnohé situácie sú podobné. Sluhov a podriadenejšie osoby tiež tak charakterizuje Hviezdoslav, ako Shakespeare; osoby tieto hovoria v próze a sú zväčša komické. Vôbec z realizmu Shakespeareovho osvojil si Hviezdoslav, že život i najtragičnejší nepozostáva výlučne len zo samých tragických scén, ale žiaľ zamieňa sa i veselejšími okamihy. Túto veselosť v tragédii Shakespeareovskej zastupujú druhotriedné existencie, ktoré nevplývajú na dej, sú len reálnou požiadavkou. Tento realizmus najdeme u Hviezdoslava, nielen tu v Pomste, ale i v najnovšom diele jeho. Proti takémuto realizmu sú francúzski ästetici, vidia v tom miešanie genreov literárnych a tvrdia, že to kazí celkový, jednotný dojem tragický, aký tragédia má robiť.^[6] V pravde však takýto realizmus neprekáža tragickému dojmu. Prísny súd francúzskych ästetikov má svoju hlbšiu príčinu v úzkych medzerách, do ktorých oni vtisli tragédiu na základe zle pochopeného Aristotelesa. A na tomto sa zakladá i celý rozdiel, ktorý je medzi tragédiou francúzskou a anglickou, alebo vôbec germánskou. Dokiaľ tragédia francúzska pozostáva vlastne len z jednej scény, zachytí len jednu stránku života, charakter tragický predstaví len s jednej strany, zatiaľ tragédia Shakespeareovská a vôbec germánska predstavuje celý život, s tragickou osobou oboznámi nás so všetkých možných strán.^[7] A Hviezdoslav v tomto ide tiež za Shakespeareom; predstaví nám kus života, podá nám i to, čo sa v úzadí robí, čo tajne hýbe ľuďmi; slovom do tragédie svojej — tu v Pomste — vtiahne všetkých obyvateľov mesta, predstaví nám ich život celý; osoby rozdielneho charakteru sa zjavia pred nami, a čo je najzvláštnejšie a najcennejšie pri tom, že v tragédii jeho má dôležitú rollu i pospolitý ľud. Že je to Shakespeareovské, to vysvitá i z toho, že tragédia Pomsta bola by mohla dobre obstáť i bez ľudu, Tatránsky by bol mohol vykonať pomstu svoju i sám, ako by to bolo bývalo v tragédii gréckej alebo francúzskej. Ale práve toto zachytenie a predstavenie celého života je vlastnosťou tragédie Shakespeareovej.

Čo sa samej techniky týka, tu Hviezdoslav ide tiež za Shakespeareom, zvlášte v tom, že sa scény často menia. V tragédii Pomsta v každom dejstve premení sa scéna i päť ráz. Preto je skoro nemožnosť zahrať ju. Iste keby bol poznal Hviezdoslav javisko, nebol by upadol do tejto chyby. Ako vieme, za času Shakespeareovho javisko sa nepremieňalo, ale každú premenu scény označovala vyvesená tabulka s nápisom, kde sa odohráva dej. A keby Shakespeare pre dnešné javisko bol písal, ani on by si nebol dovolil toľko slobody v tomto ohľade. Dnes skoro každé dielo jeho z ohľadu na ťažkosti technické treba premieňať, zjednodušiť. — Konečne Shakespeareovské je i to, že jednotlivé scény končia sa dvoma, alebo štyrmi rýmujúcimi riadkami.^[8]

Vplyv tragédie gréckej, ako sme už podotkli, javí sa v tragikume osôb, zvlášte Tatránskeho a Laury, a vo vystavení celého deju. Je to tragikum osudové, naproti tomu tragikum Shakespeareovské, a z väčšej čiastky vôbec tragikum moderné, je charakterové. Toto sú dva hlavné druhy tragikumu. Pravda, — ako hovorí Lipps^[9] — nemožno je ich úplne rozdeliť a uplatnia sa oba druhy skoro v každej tragédii. Zato vo veľkých črtách dá sa určiť, že jedno tragikum je prevažne osudové, druhé prevažne charakterové. Veci sa tak majú, že v každom položení prezradí a uplatní sa charakter osoby s jednej strany, a s druhej strany zas každý charakter octne sa v nejakej situácii, ktorá rozhodujúc vplýva na jeho ďalšie konanie. Rozdiel je len ten, že dokým tragikum osudové záleží v tom, že je najprvej dané akési položenie, z ktorého hrdina má vyjsť, a poneváč nemôže, tedy umre, zatiaľ tragikum charakterové v tom záleží, že sám hrdina, následkom svojho charakteru, nejakej náruživosti, stvorí si neprajnú situáciu, z ktorej iba smrť ho vyslobodí. Trhať sa tedy nedajú tieto dva druhy tragikumu, ba oprávnené sú spolu vystupovať i v jednej tragédii. Predsa v tragédiach gréckych je tragikum prevažne osudové, a také je i vo Hviezdoslavovej Pomste.

Hrdina Tatránsky najde sa v tom ťažkom položení, že s jednej strany bráni mu otcov zákaz prístup do domu Malvinských, s druhej strany tiahne ho ta ľubosť ku Laure. Mal by si voliť: ak prestúpi zákaz otcov, stane sa krivoprísažníkom a ztratí mravnú hodnotu; ak však opusti Lauru, ztratí všetko, čo dáva hodnotu jeho životu. Položenie také, v akom sa nachodí Antigona. Či tak, či tak, život nemá ceny preňho. Ale Tatránsky neprijde do kollizie ani s jednou z týchto dvoch mocí: pomstou a ľúbostou, on spojí obe, vykoná i pomstu, vyhovie i ľúbosti, keď z pomsty zachráni Lauru, s týmto prijde do kollizie s treťou mocou, s vrchnosťou a so súdom svetským. A potiaľto je charakter Tatránskeho bezvadný, je nám sympatický, všetci v jeho položení tak by sme konali, a bezvadné je i postupovanie deju. Ale ďalej Tatránsky ztratí našu sympatiu, lebo prestane bojovať, sám sa zrieka Laury, za ktorú dosiaľ toľkú obeť priniesol, toľko vykonal; dá sa chytiť, vyzná svoju vinu a dobrovoľne sa poddá súdu. Miesto toho, aby, presvedčený sám o svojej pravde, chcel jej vydobyť uznania a potom v tomto boji by klesol. Následkom takejto premeny charakteru, keď on sám nebojuje, ba keď oľutuje, vyzná svoj hriech, nemal by ani padnúť, lebo veď jeho boj nedovedie ho k srážke, ani k smrti; musí tedy prísť na pomoc „deus ex machina“, Mariano ho dá podvodne v spánku zaklať, bez všetkého bližšieho odôvodnenia, a pritom cele zbytočne, lebo veď súd bol už vyslovený, a ráno mal byť exekvovaný. Týmto ztratil všetku tragičnost svojho charakteru, práve tak, ako tým poddávaním sa, tým ochabnutím ztratil všetku sympatiu.

A ešte jedno. Tým, že Tatránsky vie, že zle vykonal, tým, že oľutuje svoj skutok a že sa dá dobrovoľne trestať vrchnosti, dostáva tragédia táto zvláštny ráz. Hviezdoslav hlása kresťanský názor svetový, ktorý by sa dal vysloviť v tej formulke: každý hriech, priestupok, obdrží svoju pokutu. O kresťanskom názore svetovom hovorí Volkelt, že sa nehodí pre tragédiu.^[10] A to isté hovorí i Lipps, v trocha inom smysle.^[11] Lipps totiž žiada, aby nijaký názor svetový sa nevnášal do tragédie ani so strany ästetiky a kritiky, a práve tak ani so strany spisovateľovej. Dľa neho žiaducno je, aby básnik svoj názor svetový zadržal si pre seba. Zvlášte odsuzuje teoriu, ktorá chce vysvetliť a odôvodniť našu záľubu na tragických predmetoch tou formulou: pokuta za hriech. Lebo, ako my, ktorí hľadíme na tragédiu, nesmieme vťahovať do nej nijaké zovnútorné alebo subjektívné ohľady, ktoré sú nie v samej tragédii, tak i pokuta v tragédii nemá byť pre nás pozorujúcich pokutou ale pokutou hrdinovou, a takáto pokuta je mravne odôvodnená len vtedy, a len vtedy je pokutou, keď hrdina vie, že sa previnil a následovne vie i to, že je to pokuta. To jest, ak má obstáť teoria: pokuta za hriech, ktorú by mala illustrovať a dokazovať tragédia, k tomu žiada sa, aby teoria táto bola v samej tragédii, aby hrdina mal povedomie o tom, že sa previnil a že zaslúžil trest. To je však vo väčšej čiastke tragédií nie tak, Antigona nevie nič o vine svojej, práve presvedčená je o tom, že koná najsvätejšiu povinnosť, lebo to kážu bohovia, aby nenechala mrtvolu svojho brata nepochovanú; podobne Hamlet alebo Romeo, alebo Othello, Lear, Makbeth atď. nemajú povedomia o tom, že by hriech páchali tým, čo robia. — U Hviezdoslava však Tatránsky vie, že spáchal hriech, vie i to, že bude nasledovať trest, a nasledovne táto teoria je v tragédii tejto, je v nej kresťanský názor svetový, ktorý však i zničil tragičnosť celej tragédie. Lebo Tatránsky rezignuje, poddáva sa, týmto budí v nás možno poľutovanie, ale zničí sympatiu našu, a rezignácia je protiva konania, tedy protiva dramatu.^[12] Ak by však mala ostať i tragédia tragédiou, i kresťanský názor svetový v nej v platnosti, tak tento názor mal sa uplatniť len na konci, pri smrti Tatránskeho, vtedy mal len nahliadnuť, že sa previnil, a do toho času mal bojovať za svoju — aspoň preňho zdanlive nepodvratnú — pravdu, ako to uvidíme v poslednom diele Hviezdoslava, v tragédii Herodes a Herodias. Koľko tedy charakter Tatránskeho vyhral z ohľadu morálneho tým, že Tatránsky vie o svojom hriechu a čaká pokutu, a nakoľko sa stal takto z mravného ohľadu sympatickejším, toľko utratil z ohľadu ästetického a stal sa ästeticky nesympatickým.

S ostatnými charaktermi tragédie nejdem sa bližšie zaoberať, už i preto, aby sa nezdalo, že túto tragédiu 19-ročného Jozefa Zbranského privlastňujem dnešnému Hviezdoslavovi a že ju posudzujem s prísnosťou, ktorá je oprávnená len voči dospelému mužovi, úplne povedomému svojich skutkov a nasledovne zodpovednému za svoje skutky. Mám vždy na mysli, že je to práca 19-ročného mladíka, a o to prosím i ct. čitateľov, a vtedy tragédia táto, pri všetkých svojich chybách, obdrží velikú cenu pred nami. Ale i samé chyby, ktoré sú v nej a ktoré tu usilujem sa ukázať, sú poučnejšie, než samé chvály, z tej jednoduchej príčiny, že chýb sa vystríhame skorej pre strach od posúdenia, kdežto dobré i pri všetkých chválach nenasledujeme. Keď tedy tejto práci mladého začiatočníka pripisujem tak veľký význam a tak obšírne sa zaoberám s ňou, je zvlášte pre chyby, ktoré mi dávajú príležitosť prehovoriť i širšiemu obecenstvu nášmu o dramatickom umení.

Tak ešte o jednej veľkej chybe. Dráma vôbec predstavuje nám človeka v jeho spôsobe života, nasledovne v skutkoch, myšlienkach a citoch. Okrem toho, že pri dramate je tautologia hovoriť ešte o konaní, že konanie je podstatnou požiadavkou dramatu, vysvitá i z toho psychologického faktu, že každý cit, každá myšlienka prejavuje sa v skutkoch, alebo aspoň v akom-takom pohybe tela. Zvlášte vôľa je to, čo sa prezradí vždy v skutkoch, a nasledovne vždy človek — už pozitívne, alebo negatívne chcejúci je predmetom dramatu. Keď tedy nejaký skutok vidíme u človeka, vždy vieme, že nejaká myšlienka, cit, snaha, alebo vôľa predišla ten skutok, slovom, že skutok má svoju pohnútku, svoju príčinu bezprostredne vnútornú a prostredkovaním vôle, citu, myšlienky i príčinu zovnútornú. Túto príčinu, ak je samozrejmá, prijmeme bez všetkého, prejdeme popri nej, a ak je tajná, dráždi nás a hľadáme ju. Toto je psychologický základ toho, že v dramate žiadame súvislý dej, chceme, aby jednotlivé prejavy vyplývaly jeden z druhého, aby boly odôvodnené. Ďalší základ tejto požiadavky našej je, že i vo svete, i v prírode hľadáme príčiny každého zjavu, že vôbec naše smýšľanie, naše nazieranie na svet sa zakladá na kategorii příčiny a následku. A konečne i život jednotlivého človeka vidíme vždy ako jednotný život, v ktorom, keď i jednotlivé jeho prejavy zdanlive sú nesúvislé, predsa spojené sú samou osobnosťou človeka.

Každé umenie idealizuje život v tom smysle, že nemôže zachytiť celý, ale na malé miesto skoncentruje kus života, odhodí niečo z neho, alebo pridá k nemu zo seba, a všetkému tomu dá umeleckú formu. To jest, čo tá forma znesie a prijme do seba, to vtiahne umelec do nej zo života. Ale tú psychologickú a logickú požiadavku našu staviame voči každému umeniu, zvlášte voči umeniu dramatickému, ktoré vo forme dramatu zachytí a skoncentruje kus života, to jest podáva nám život ľudský v jeho vonkajšom prejave, v konaní. Dráma je tedy v základe nič iné, ako kauzálne spojené prejavy ľudského života, ktoré prejavy dostanú vždy svoj zvláštny ráz od svojho subjektu, od osoby, ktorá ich koná. V každom skutku má sa prezradiť patričná osoba, a z každého skutku máme poznávať charakter osoby tejto, a tak zase v základe nejde nám o iné, ako o poznanie človeka. A nasledovne, v každom dramate zaujíma nás v prvom rade charakter, ako sa chová, ako sa prezradzuje v daných pomeroch.

Teoretické odbočenie uznával som za potrebné, aby som poukázať mohol na veľkú chybu tragédie Pomsta. Niet v nej toho logického, kauzálneho spojiva, ktoré by spájalo jednotlivé scény a robilo by dej jednotným. Ľudia v tragédii tejto robia na nás taký dojem, ako by boli všetci zbojníci a noční tuláci, hockedy sa zjavia hockde, bez toho, že by sme vedeli, čo ich ta viedlo, a nasledovne tratia našu sympatiu, tratí ju i Tatránsky, lebo tulák jednoducho ako tulák je nie dramatickou osobou. Malo by to význam, keby básnik tuláka bol chcel urobiť hrdinom, ale on nám chce podať poriadnych občanov, a takého dojmu neurobia. Ešte jednotlivé scény psychologicky sú koľko-toľko odôvodnené, alebo my si ich môžeme v mysli odôvodniť, ale fyzického odôvodnenia niet. Tak na pr. Holvay ide za Tatránskym do cmitera hneď s tým hotovým úmyslom, aby sa pobil. Takto človek nejde nikdy k nikomu, zvlášte keď on sám nemá k tomu príčiny, keď to ide urobiť za Hurlachyho. Že je smrť Tatránskeho nie odôvodnená, to sme už videli. Potom Laura prečože ide na rumy svojho domu v noci? Nemá príčiny nijakej k tomu. A Milic prečo chce obdarovať svet svojím životom? A tak ďalej; o celej tragédii môžeme povedať, že medzi jednotlivými scénami niet kausálného, logického spojiva.

A predsa, tragédia táto má i mnoho dobrých stránok. Rozhovor osôb je nie hľadaný, je plynný, básnik má čo dať do úst svojim osobám, a celý ten rozhovor patrí do dramatu, nie tak, ako u mnohých nových i dospelých spisovateľov dramatických, ktorých osoby mnoho ráz zaviaznu v rozhovore, rokujú o bočných, pre dej nevýznamných veciach a otázkach. Potom scény sú pekné, dojímavé, malebné. Básnik vie tak stavať dej, že ním zaujme nás. A čo najprvej bolo treba vyzdvihnúť, najväčšiu zásluhu tragédie tejto, že je skutočnou drámou. Samý dej v nej, vždy sa koná v nej, okrem rezignácie Tatránskeho v druhej polovici, dramatičnosť celej tragédie nedá sa odtajiť. Niet v nej vôbec epického elementu, čo je tak ťažko odstrániť, a čo sa nepodarilo Hviezdoslavovi úplne ani v najnovšom diele Herodes a Herodias. V tomto jedinom ohľade, že niet v nej epického elementu, je tragédia Pomsta dokonalejšia, než Herodes a Herodias. A málo je v nej i prvku lyrického.

A z ohľadu na samého básnika akú radosť pôsobí čítanie tejto tragédie! Myslím, že kto bude chcieť poznať život básnika úplne, jeho dušu v tomto mladom veku, bude musieť si prečítať túto prácu. Poznávame ho tu bližšie. Jeho fantázia mladá tak lieta sem a tam, nepozná ešte hraníc a prekážok, nevie sa zastaviť ešte dlhšie pri jednom obraze, a zdá sa, že nemožno by ju bolo zastaviť nijakou úzdou. Prevláda myseľ básnikovu, preto mnoho ráz zabudne svoju koncepciu, zabudne, čo chcel povedať a čo už povedal, preto tak malý súvis medzi jednotlivými scénami a obrazmi. Vidíme nevyvretú, neustálenú silu mladého básnika, ktorý chce mnoho a nepočíta s možnosťami a okolnosťami, neohliada sa na nič, len ide smele napred cez všetky prekážky.

Konečne z tejto prvej periody dramatickej spisby Hviezdoslavovej je ešte činohra Otčim. Vyšla tlačou v národnom zábavníku mládeže Naprede, r. 1871. Ako však vysvitá zo „Slova na pokon“ v almanachu, práca bola už hotová r. 1870. Nasledovne je to práca 20-ročného Hviezdoslava.

Keď takto radom čítame diela tieto, ako ich tu rozoberám, vidíme, ako sa vyvinoval básnik, ako postupoval v technike i v smýšľaní. Poznáva vždy viac, pokiaľ môže isť umenie dramatické. Už nedá sa uchvátiť od predmetu, panuje nad ním. Už nechce neobyčajnosťou, groteskným a neprirodzeným pôsobiť, vždy viac blíži sa k realite, k samému životu. Romantičnosť sa tratí z duše jeho, nechce nás prekvapovať, do podivu priniesť ničím. Vždy viac do duše dramatických osôb ukladá dej, jeho pohnútky. Scény neskáču pred ním, neprenasledujú sa jedna druhú vo fantázii básnikovej, ale vyplývajú jedna z druhej. Básnik myslí už logicky. K tomu dojmy z druhých diel, rozpomienky na ne sa tratia, ustupujú, prepúšťajú miesto originalite básnikovej.

V dráme Otčim je už originálnym. Svet, s ktorým nás tu oboznamuje, je ten istý, čo v Pomste: šľachta a pracujúci ľud, páni a nádenníci; ale originálna je i rozprávka, a originálné sú zvlášte jednotlivé scény.

Rozdiel medzi šľachtou, zemanmi a pánmi s jednej strany a medzi nádenníkmi, mešťanmi, podriadenými s druhej strany bol príkry v tom čase; protiva veľká, ktorú musel cítiť každý jednotlivec. Celá spoločnosť ľudská bola rozpadnutá na dve protivné strany. A život sám ponúkal túto protivu, bola ona už v samom povetrí. Preto ju vnáša mladý básnik do svojich diel. Ale vnáša ju bez všetkej tendencie, objektívne, tak, ako ju sám život podával, básnik sám nestavia sa ani na jednu ani na druhú stranu. Ešte v Pomste je koľko-toľko tendencie. Hrdina, a s ním jeho priatelia a ľud, oduševní sa za práva svoje, s týmto heslom ide do boja, keď i len proti jednému nepriateľskému domu. Tu v Otčime niet už vôbec tejto idei rovnosti, tu práve básnik ako by bol chcel dokázať, že tá protiva ostane protivou, že sú veľké prekážky, ktoré nedovolia synovi alebo dcére ľudu vyšvihnúť sa do vyšších kruhov. Hrdina otčim Roďaj, ktorý zastupuje snahu stať sa pánom, ostane pri starom, jeho plány sa stroskotajú. Básnik vniesol do tohto dramatu i otázku majetkovú; veľkomožný pán Anton obdarí Roďaja, želiara a podriadeného svojho, majetkom, ale urobí to len z ľúbostnej pohnútky, aby skôr dostal dcéru Roďajovu za ženu. Anton, práve tak ako pri ľúbosti, i tu, pri darovaní majetku, nemá nijakej zásady rovnosti, vôbec k tomu ho básnik kreslí trocha hlúpeho, vrtkavého, aby mohly vystať z neho takéto vyššie vznešenejšie idei a snahy, a také slová mu dáva do úst: „ja čujem iba buch môjho srdca a nič inšieho“. Nejakej sociálnej myšlienky a tendencie, ktorá by iste cenným bola urobila dráma toto, a bola by mu dodala časového významu, niet tedy v ňom. Je to len reálne podatie doby a jej pohybov, ale i takto, práve s tejto strany, má dráma toto svoju hodnotu.

Roďaj, ktorý bol niekedy majetným, žil v pohodlí, následkom ľahkomyseľného života ztratil majetok, musel vstúpiť do služby ku veľkomožným pánom Žarnovským, stal sa ich želiarom. Oženil sa, vzal si za ženu vdovu želiarku s malým dievčaťom, Ilonou. Jeho žena už umrela, a dcéra si myslí, že jej je vlastným otcom. On nemá pokoja ani vo dne ani v noci, k pohodliu navyknutá duša jeho nemôže priviknúť na ťažkú prácu. V duši je pyšný, cíti i vo svojej biede, že on je viac, ako ostatní želiari, ale pýchu svoju ukrýva. Dcéra jeho je poslušná, dobrá, ako ku otcovi, a je spokojná. Miluje Tomáša Javorovie úprimne, čistou ľúbosťou. Ale mladý pán kaštieľa, Anton Žarnovský, tiež chodí za ňou, ona ho však vždy odbije, nemôže sa vžiť do myšlienky, že šľachtic by sa zamiloval do jednoduchej, želiarskej devy. Anton, aby prišiel k niečomu, nakloní si Roďaja, obdarí ho majetkom, domom, urobí ho slobodným. Roďaj, ktorý je i tak nie spokojný a túži za bohatstvom a pohodlím, s ochotou pristane na to, sľúbi mu dcéru svoju. S jej city neráta, jemu na mysli je len to, že zas bude takým bohatým pánom, ako bol kedysi; či dcéra jeho bude blažená, to mu je bočné. Dá svoje plány na vedomie dcére, ona nechce vedieť o tom, plače, on kričí na ňu, hrozí jej a v hneve prezradí sa, že je len otčimom a nie otcom! Tým viac má teraz pohnútok Ilona k tomu, aby sa nepoddala vôli jeho, ale vytrvala pri svojom. Anton zas nemôže uveriť, že by dcéra želiarska nechcela byť paňou, a preto i keď ho Ilona odbije, on vysvetľuje si to na lásku. Ale na ľúbosti Ilony ku Tomášovi sa zvrtne všetko; Anton, ktorý vzdoruje i matke svojej, konečne nahliadne, že ho Ilona nemiluje. Nahliadne i otčim Roďaj, že sa prenáhlil, keď nepočítal s citmi svojej dcéry, a zvlášte prelomí jeho tvrdosť Ružka Žarnovská, ktorú zavolala matka Antonova, aby syna svojho splietla s ňou. Konečne v jednej scéne, kde vyjednáva Roďaj s Antonom, a zjavia sa s jednej strany matka Antonova s Ružkou, s druhej strany Ilona s Tomášom, a dobíjajú i na Antona i na Roďaja, títo stanú sa krotkými, popustia zo svojich úmyslov. Ilona ostane Tomášovi a Anton sa uspokojí s Ružkou. Idú potom do kaštieľa, aby zasvätili oboje zasnúbení. I žiadosť Roďajova sa zčiastky vyplní, majetok mu ostane; plány jeho sa síce stroskotaly, ale práve tým urobily možným blažený život štyroch ľudí.

Ako dráma, činohra, práca táto zodpovie svojmu menu. I logický sled medzi scénami je tu už prísnejší, scény vyplývajú jedna z druhej. I charaktery sú kreslené lepšie, reálnejšie, sú dôslednejšie vo svojich skutkoch. Len premena Antonova na konci je slabo odôvodnená psychologicky, veľmi chytro sa zriekne Ilony a chytro sa zaľúbi do Ružky. Scény sú i tu mnohé pekné, dojímavé a pritom reálné, nie len vzaté zo života, ale i možné v živote.

Len vôbec v týchto prvých prácach Hviezdoslava je mnoho monologov, zvlášte keď povážime tragédiu Herodes a Herodias, kde monologu vôbec ani nieto. Realistické dráma usiluje sa vôbec zbytočným urobiť monolog, na základe tej myšlienky, že človek nahlas nemyslieva; iba ak je blázon, hovorí nahlas i vtedy, keď je sám. Jednako, aspoň tam, kde je závažie práve na tom, aké tajné myšlienky prechováva individuum, dráma nemôže sa zaobísť bez monologov. Ale dokým u Shakespearea vidíme, že sú to skutočné monology, hrdinu, alebo človeka monologizujúceho necháva o samote sa vyhovoriť, aby ho nikto nepočul, aby sa to zdalo tak, že sú to skutočne len tajné myšlienky, zatiaľ Hviezdoslav je reálnejší v tomto ohľade; monology jeho osôb vypočujú i druhé osoby dramatu, ak sa na blízku nachodia. Tu, v Otčimovi, je toho menej, ale v Pomste vystupujúce osoby začujú posledné slová monologu a k tomu nadpradú svoje ďalšie reči. Je to prísny, do krajnosti hnatý realizmus, od ktorého Hviezdoslav najnovšie upustil tak, že v tragédii Herodes a Herodias niet monologov.

*

Aké miesto zaujímajú tieto dramatá mladého Hviezdoslava vo vývine slovenskej dramatickej literatúry?

Jedna veľká ich prednosť v porovnaní s doterajšími dramatami slovenskými zrejmá je hneď. Chalupka ešte lokálneho významu veci vťahuje do dramatu svojho, a má iný cieľ, ako napísať dráma, cieľ pomimo ležiaci. Jeho dramatá sú satyrou spoločenského života nášho, a nič viac. K vôli satyre vymýšľa dej, fabulu. Celá snaha jeho záleží v tom, aby vystavil pred oči komické stránky našej spoločnosti. Z tejto snahy je možno vysvetliť všetky slabé stránky jeho dramatu. Podobný je cieľ Palárikov pri písaní dramat, tiež v prvom rade pôsobiť chce na spoločnosť. Len používa k tomu už krajších prostriedkov. Chce budiť povedomie národné, tedy vedie ho snaha patriotická, snaha tiež mimo dramatu ležiaca, snaha neumelecká. A podobná snaha vedie i druhých našich spisovateľov dramatických z tohoto času. Nepíše sa dráma k vôli dramatu, ale k vôli národu, chcú dosiahnuť nie dramatickú emóciu, ale národné prebudenie. — Týmto nechcem tvrdiť, že v dramate nemá miesta takáto tendencia; naopak, je cele oprávnená, a ak nejaké genre literárné strpí tendenciu akúkoľvek, to je práve dráma k tomu najspôsobnejšie, lebo pôsobí bezprostredne. Že toto vytýkam týmto dramatom, je preto, že táto tendencia národná zničí v nich všetku umeleckú hodnotu; spisovatelia zabudli na dráma ako na také, a len tendenciu chceli uplatniť. Nie dráma chceli napísať v prvom rade, ale predovšetkým chceli budiť národ, a že k tomu za primeranú uznávali formu dramatickú, tedy budili národ vo forme dramatu. Hovorím, tendencia je oprávnená v literatúre, ale len tak, ak ňou nezničí sa genre, ak je len bočná, lebo ak len sama tendencia má byť vyvedená, k tomu hodí sa i pamflet, i článok novinársky.

Oproti tomuto stavu znamenajú mladistvé diela Hviezdoslava vývin a pokrok. Cieľom jeho je už i tu dráma ako dráma, slovom dokonalé genre literárné. Budenie národa, alebo iný cieľ spoločenský, ustúpi úplne pred cieľom umeleckým a literárnym. Hviezdoslav chce podať dráma, a nič viac. Videli sme, že básnik nevyužil ani tendenčnej myšlienky rovnosti, ktorá tvorí úzadie jeho dramatov a ktorá by bola len osožila obom dramatom. Dráma ako dráma je mu výlučným cieľom. A z tohoto ohľadu i Pomsta, nehľadiac na chyby v charaktere Tatránskeho, je pravá tragédia, a Otčim zvlášte je bezvadné, dokonalé dráma, ako genre literárné. S takouto umeleckou snahou súvisí, ba vyplýva z nej i to, že zdokonaľuje sa i technika dramatická.

Potom i sama fabula ukazuje pokrok. Prvej, u Chalupku, Palárika, Ormisa atď., je fabula ešte primitívna, zväčša z ľudovej povesti prevzatá, alebo aspoň takej podobná. Ztratený, alebo do sveta pošlý šuhaj, alebo dievča sa vráti domov, najde svojich známych, milých, obnoví sa ich ľúbosť a soberú sa. Mnohé osoby sú zakryté závojom tajomnosti, z toho nasledujú prekvapenia, a na týchto prekvapeniach sa zvrtne celý dej. Tak vidíme to ešte i v prvom pokuse dramatickom Hviezdoslava, vo Vzhledaní. Ale v ďalších prácach svojich básnik berie si predmet z doby svojej, zo života národa: protivu medzi šľachtou a poddanstvom, medzi zemänmi a mešťanmi; len ako sme videli, bez revolučnej tendencie. Iba tú snahu predstavuje básnik, aby sa protiva zrušila, ale k výsledku to nedôjde v dramatoch jeho. I v Pomste i v Otčimovi sa zmarí takáto snaha. I to tajnostné, čo charakterizovalo prvé dramatá slovenské, sa tu tratí. Niet veľkých prekvapení. Že je Roďaj nie otec, ale len otčim, že to vysvitne, nemá skoro nijakého vlivu na samý dej, slúži len k objasneniu charakteru Roďaja. Nasledovne ubúda i romantika. Nočné potulky, ktoré sú ešte v Pomste, potom veliký idealizmus hrdinov, aký je v prvých dramatoch slovenských, to všetko sa tratí, v Otčimovi už niet nič takého.

Hviezdoslav vyvinoval sa, stával sa vždy viac reálnym a s ním reálnejším stávalo sa pomaly i slovenské dráma. Škoda, že opustil toto pole. To, čo podal, oprávňovalo k pekným nádejam. Takto však pole dramatickej spisby na dlhé časy ostalo bez povolaného obrábateľa. Jeho súvekí spisovatelia šli ešte po starých stopách, na nové cesty nemal kto upozorňovať. A čo sa odvtedy napísalo, znamená len veľmi malý pokrok. Nedostatok pôvodnej tvorby nahrádzal sa prekladmi slabých prác divadelných. Niečo života doniesli na pole dramatické novšie mladí spisovatelia Tajovský a Jozef Hollý. Ale ani tí nevedeli sa vyšvihnúť na niveau umeleckejšie. Až najnovšie obdaril nás Hviezdoslav dielom velikej umeleckej hodnoty.

Pozdný realizmus a tie smery, ktoré sa z neho vyvinuly, ako by sa boly už vysilily v spracovaní látky z prítomnosti, zabehujú do časov biblických a berú si často sujety z biblie. Je to poručenstvo a dedictvo romantizmu. Romantizmus vo svojej záľube k minulosti zašiel až po tajomný, hmlistý, mystický stredovek, a práve mystika veku tohoto ho zaujímala najväčšmi. Romantici boli v základe poeti-filozofi, boli v prvom rade metafyzikovia, obľubovali problémy duševné, nad každodenný, obyčajný život chceli sa povzniesť a zdržiavali sa vždy vo vysokých sfärach duševných. Práve tá neľúbosť ku skutočnosti, to odvrátenie sa od reálneho života charakterizuje ich najviac. Preto zabehujú do stredoveku. A keď zabehnú i do starého veku, i do veku biblického — ako na pr. Byron v svojich Hebrew melodies, alebo v mysteriach Kain a Heaven and earth, zvlášte však francúzski romantici: Lamartine vo svojom Jocelyn, A. de Vigny vo svojom Moise a V. Hugo v mnohých básniach — i tu zaujíma ich mystika a i najjasnejšiu látku zatemnia závojom mystiky. Naproti tomu realizmus, keď vo smere, vyznačenom romantizmom zajde aj do časov starých a keď si volí i predmety biblické, usiluje sa roztrhať závoj mystiky, chce vidieť život všade, skutočný ľudský život, chce pochopiť všetko po ľudsky, a preto i to, čo je v biblii mystického, usiluje sa urobiť reálnym, pravdivým a pravdepodobným. Tak na pr. E. Rostand v divadelnej hre La Samaritaine, kde ponecháva látke jej romantičnosť, ako couleur locale, predsa chápe predmet reálne, alebo Paul Heyse v dramate Maria von Magdala alebo Fr. Hebbel v svojej Judith a v Herodes und Marianne.

Ale zvlášte biblická povesť o Jánovi Krstiteľovi, o Salome, o Herodesovi vábila mnohých. Už Calderon spracoval vo forme dramatu povesť o Herodesovi,^[13] potom Flaubert napísal novellu o Herodiade, z čoho čerpal povzbudenie Wilde k svojej Salome, i Poliak Kasprowicz zdramatizoval povesť o Herodiade, H. Sudermann zase Jána Krstiteľa urobil tragickým hrdinom v tragédii Johannes, a konečne Hviezdoslav v tragédii Herodes a Herodias.

Ako už i z tohoto menoslovu dramat vidíme, za hrdinu dramatu svojho volil Herodesa iba Hviezdoslav.^[14] Ostatní nielen že s druhej strany zachytili látku, ale — musíme doprosta povedať — báli sa charakteru Herodesovho. Skutočne, Herodes, tak ako nám ho predstavuje historia a biblia, nie je tragickým hrdinom; bol človek priveľmi slabý, bez vlastnej vôle, bez energie, na ktorého vlívaly ženy i mužskí, ktorý nekonal nič zo svojej vôle. Takéhoto človeka urobiť hrdinom tragickým je veľmi ťažko, ba skoro nemožno. Ľútosť naproti nemu možno vzbudí v nás básnik, ako to dosiahol i Hviezdoslav, zvlášte keď ho k tomu nakreslil takým dobrákom, ktorý by i chcel dobre, no pre ženy nemôže, — ale podivenie, úctu a tak dramatickú sympatiu získať takémuto človeku nemožno. Hovorím o dramatickej sympatii, lebo musíme rozoznávať morálnu a dramatickú sympatiu, ktoré skoro vytvárajú jedna druhú. Hviezdoslavov Herodes na pr. obdrží v úplnej miere našu morálnu sympatiu, pre svoju dobrotu v základe, ale dramatickej sympatie mu len skromne môžeme dopriať, zase len pre jeho dobrotu, spojenú so slabosťou. Kdežto Shakespeareov Richard III. je nám morálne nesympatickým, odporným, ale požíva našu sympatiu dramatickú, preto, že svojou zvrhlosťou a silon v tom sa prezradzujúcou prináša nás do údivu a budí v nás úctu. Zato môžu sa i spojiť tieto dve sympatie, lebo veď hrdina môže sa i v dobrom dokázať silným, energičným, neústupným, ako na pr. Antigona, alebo Stockmann v Ibsenovom Nepriateľovi ľudu, atď. Ale vždy ostáva hlavnou požiadavkou, aby hrdina bol v niečom vyčnievajúci človek, nielen ako kráľ aby vyčnieval zpomedzi ostatných, ale jedna stránka jeho charakteru má presahovať priemernosť, aby tak v nás zobudená bola úcta a podivenie naproti nemu. Volkelt na pr. žiada „ein fühlbares Überragen des menschlichen Mittelmasses nach irgendeiner bedeutungsvollen, wertvollen Seite hin“,^[15] alebo Gross žiada, aby hrdina bol „interessante Persönlichkeit“.^[16]

Herodes z tohoto ohľadu tedy nezodpovedá úplne, túto chybu bolo treba premôcť. Hviezdoslav, ako to ďalej uvidíme, premohol tento nedostatok charakteru Herodesovho tak, že urobil ho otrokom vášne, ktorá vášeň presahuje uňho všetko, opanúva celý jeho charakter, zaujme všetky sily jeho, pretvorí a iný smer dá všetkým skutkom jeho, v iný smer uvedie mu i vôľu. Tak, že keď i vo všeobecnosti je Herodes slabý človek, predsa touto vášňou dokazuje silu nadľudskú, tej vášni k vôli koná, podriadi sa, bojuje a padne; slovom v tej vášni a ňou dokáže sa veľkým, vyčnievajúcim, nadľudským a našej dramatickej sympatie hodným.

A ešte jedna ťažkosť sa tu vyskytla, s ktorou musel bojovať Hviezdoslav. Herodes je osoba historická, práve tak Herodias a Ján Krstiteľ. Pri historickom predmete básnik, nakoľko je len možné, má sa pridŕžať historickej pravdy, a len kde je to nevyhnuteľná požiadavka, môže z toho upustiť; ale tiež nie natoľko, aby sa v základe všetko zmenilo, povedzme, aby Herodesov celý charakter z historie a biblie známy sa premenil a ostalo z neho len meno. Prirodzená vec potom, že v mnohých pádoch veľmi ťažko je sjednotiť požiadavky pravdy historickej s požiadavkami umeleckými. Tak bolo to ťažko vykonať i pri Herodesovi, a — ako ďalej uvidíme — základná slabosť tejto tragédie Hviezdoslava tu spočíva. Predmet, vlastne charakter Herodesov je taký, že nevyhnutne bolo treba upustiť alebo z historickej pravdy, alebo z požiadaviek ästetických. Hviezdoslav ostal verný historickej pravde, a tým, zvlášte v poslednom dejstve, nevyhovel v plnej miere požiadavkám tragédie.

Aspoň na okamih hneď tu zabehnem na pole teoretické. Máme pred sebou tragédiu historickú, slovom kus historie. Historia, ako ju dnes chápeme, je nie výlučne len životopisom jednotlivých ľudí, kráľov a panovníkov, ani nie výlučne životom máss ľudu, ale logickým a kauzálnym vývinom vecí, v ktorom zúčastní sa celá spoločnosť ľudská, a keď i pohnútkou zjavu historického môže byť osobná záležitosť jedného človeka, predsa jeho účinok pocíti celá spoločnosť, celý národ, celá massa ľudu. Bez tohoto širokého pôsobenia a účinku nijaký skutok nemôže byť historickým. Aby skutok, už z akejkoľvek pohnútky a od akejkoľvek osoby pochádzajúci, mohol byť historickým, musí pôsobiť na celý národ, musí si najsť širokú vrstvu konajúcich ľudí, ktorí ho prijmú a osvoja si ho. Preto tragédia historická nemôže sa zaobísť bez ľudu, bez národa. V historickom dramate básnik musí zachytiť celú dobu, množstvo ľudí, musí znázorniť, ako sa skutok alebo myšlienka odráža v skutkoch a v mysli celej veľkej spoločnosti ľudskej, ako dvíhanie sa a pád hrdinov pôsobí na celý národ. Dnes to takto chápeme my. Zato v gréckej tragédii a vo francúzskej klassickej tragédii to inakšie chápali básnici, ako sme to už podotkli. V gréckej tragédii postačilo len meno historické, na pr. Kráľ Oidip, v základe však bola to tragédia čiste osobná; podobne i v tragédiach Corneillea a Racinea. Takéto nové ponímanie tragédie historickej pochodí od Shakespearea, a od neho prešlo a udomácnilo sa i vôbec v tragédiach historických novších.

V tragédii Herodes a Herodias Hviezdoslav zavedie nás do časov biblických, do tej historickej, ruchu, hnutia, rozličných nádejí, túch a očakávaní plnej, neistej doby, keď slnko starého židovského a pohanského sveta zapadá, a na obzore pomaly zjavuje sa zornička nového sveta kresťanského. Dva protivné svety, dva rôzné svetové názory stoja tu jeden proti druhému, ktoré prezradzujú sa v myšlienkach i citoch jednotlivých osôb dramatu. Tie dva názory svetové zastupujú jednotlivé osoby tragédie: Herodes, Herodias, Salome a iní sú zastupiteľmi starého sveta židovského; Ján Krstiteľ, Manahen, Tamar a týchto ľudia zastupujú zas ideu kresťanstva. Zvlášte Tamar je z tohoto ohľadu pozoruhodný charakter, ona je práve tá osoba, ktorú jej osobné nešťastie vedie k smýšľaniu kresťanskému. Celé psychologické štúdium vyžaduje tento charakter, jeho vývin, duševná premena. A práve tak i Manahen je veľmi zaujímavý charakter z tohoto ohľadu. I on prejde cez tú duševnú krízu, i on sa znova zrodí v citoch a v smýšľaní. Ako pomaly mocnie nová idea kresťanstva a lásky kresťanskej v srdciach židovských, ako opanúva ona položenie, ako je podporované jej rozšírenie práve politickou situáciou a spoločenským položením Herodesa a jeho zvláštnym, složitým charakterom: toto nám predstavuje Hviezdoslav a znázorňuje nám to krásne. Aká ťažká úloha je však znázorniť takéto dva protivné svety vo forme dramatu, vidno i z toho, že Sudermannovi v jeho Johannesovi vytýka kritika práve nedokonalosť tohoto znázornenia.^[17] Neopovážim sa tvrdiť, že Hviezdoslavovi sa to úplne podarilo, veď i o ňom hovorí kritik: „setřel leckde dobový kolorit“ a „i zde v kostumech orientálních bije teplé slovenské srdce Hviezdoslavovo“;^[18] predsa nakoľko sa vžil do složitého sveta myšlienok a citov, ako vystihnul vnútorné hýbadlá a prúdy celej doby, slovom ako pri čítaní tohoto diela vžijeme sa i my do toho sveta a vidíme ho celý pred sebou, na to v ďalšej rozprave poukážem, a i bez toho bude ono zjavné samé sebou. Veď už po toľkých prácach Hviezdoslavových s orientálnym a biblickým sujetom a priori by sme boli náchylní súdiť, že na tomto poli Hviezdoslav je vždy doma a že skoro ani nemôže byť povolanejšieho básnika k tomu.

Hneď tu, ešte prvej akoby som prešiel k rozoberaniu celého diela, dokážem i príkladmi, čo tvrdím, ako znamenite vie Hviezdoslav charakterizovať dobu: keď i „setřel leckde dobový kolorit“, predsa vcelku od celej tragédie ten dobový kolorit nedá sa odtajiť. Osoby, ktoré zastupujú svet židovský, stoja celkom na základe smýšľania židovského; každého ich skutku, každej myšlienky tajnou spruhou a hýbadlom je zákon Mojžišov. V niektorých osobách zase vidíme srážku smýšľania židovského a kresťanského, ako u Tamary a Manahena; inde zas, ako u Jána, už dominuje idea kresťanstva, ale ešte kedy-tedy je pomútená, klátivá, neistá. A potom na vonok zvlášte v rečiach osôb sa javí táto vernosť dobová. Keď hovoria osoby, ich reč je kvetnatá, ale pritom porovnania, metafory, tropy vzaté sú vždy z doby, zo sveta židovského a z milieu svojho. Slovom i reč dramatu je takrečeno židovská, orientálna. Tak na pr. v prvom dejstve povie Obadja: „Bičom zákona po nej! spleteným zo všetkých desiatich.“ Alebo taký couleur locale vidíme v slovách: „dajte zažať slávnostné ohne, fakľami vzbĺknuť hen radom pínij a terebínt; šumeť dajte hrkotavým cisternám, nardu a tymianu kúriť sa i voňať…“ atď. Potom celý chaos myšlienkový a citový tej doby ako sa odráža v rečiach osôb, vidíme zvlášte v 1. dejstve, kde práve o tom je reč, a potom i v celom diele.

Možno, v charakteroch, nám tak veľmi sympatických, Tamary a Manahena, cíti citovaný kritik biť „teplé slovenské srdce“, lebo v tom veku tak jemno cítiace srdce týchto dvoch osôb dramatu je vo veľkej protive s krvožížnivým, divým a dravým charakterom Herodiady a Herodesa. Tá dravosť charakteru je dobová, kdežto jemnosť citu a smýšľania je z 20. storočia, zato mohly byť i výnimky. Tu išlo v prvom rade o to, predstaviť, ako si pripravuje nová idea kresťanstva pôdu v srdciach židovských. A je to zas len hlboká psychologia a porozumenie doby, keď Hviezdoslav predstaví nám i takéto charaktery. Kresťanstvo sa ujímalo práve v takýchto utisnutých, ubíjaných a jemnejších srdciach. Medzi divými ľuďmi nenašlo pôdy, a že ľudia zjemneli v cítení a smýšľaní, to tiež je pôsobenie kresťanskej idei.

Prvé dejstvo dramatu, expozícia, oboznámi nás v jadre s celým dejom; tu spisovateľ podáva príčiny, z ktorých vyvinujú sa následky, z ktorých vyrastie celá tragédia. Každá expozícia dá šípiť, čo asi bude nasledovať, koreň celého deju je tu vyložený. A k tomu žiada sa tiež veliké umenie. Poznáme dosť diel dramatických, i v našej skromnej literatúre, i v prekladovej, kde expozícia ako by vôbec ani nepatrila ku celému dramatu, slúži len k roztiahnutiu a k vyplneniu času; je to nedostatok koncepcie. Pri tejto príležitosti odvolám sa na Shakespeareovho Macbeta, kde v expozícii tancujú, spievajú a čaria strigy; povrchne súdiac nemalo by to tam miesta, a predsa to s dejom úzko súvisí; básnik tým robí Macbeta sympatickejším, lebo z toho, že sa stane zločincom a vražedlníkom, veliká čiastka pripadá práve tým strigám, ktoré mu veštily a predpovedaly slávu, a tak pobádaly ho k tomu, aby zavraždil kráľa. A práve toto umenie nevedia mnohí, expozícia len slabo súvisí u nich s ďalším dejom. Tá istá chyba je to ako keď vystupujú osoby zbytočné, ktorých výstup básnik nevie odôvodniť, a ktorým nevie dať nijakej úlohy, ako všelijakí lakaji, sluhovia, poslovia, bez ktorých by sa mohol dej zaobísť. Ale práve v tom je umenie, priviesť i tak zdanlive nevýznamné osoby do súvisu s dejom, a zvlášte taký hlboký, psychologický súvis utvoriť pri tom, ako to vidíme práve v spomenutom Macbete. Zvlášte na toto som myslel, keď som prvej spomínal, že v logickom a v psychologickom vystavení deju vidno Shakespeareov vliv u Hviezdoslava i v jeho tragédii Herodes a Herodias.

To rozloženie deju na široko, to charakterizovanie doby celej v jednotlivých osobách dramatu, čo nepozná ani grécka, ani francúzska tragédia, ako sme už spomínali, to je shakespearovské. Také roztiahnutie deju umožní to, aby básnik charakterizoval každú, i najnevýznamnejšiu osobu. A práve v tomto môže dokázať svoju silu. Shakespeare až do podivu má v moci toto umenie, i Goethe. Len slovo povie niektorá osoba, ale to slovo je také, že to len tá osoba a len v tom okamihu mohla povedať. Takýmto spôsobom každá úloha stane sa vážnou, dôležitou. Podriadené osoby, na pr. sluhovia, lakaji vyklebetia pre pozorovateľa najdôležitejšie veci, bez ktorých by dej nebol jasný. Takto stavia dej i Hviezdoslav. Každá osoba sa predstaví celkom a charakteristicky, každá osoba má dôležitú úlohu, nie je zbytočná.

Tragédia Hviezdoslavova započína sa vlastne výstupom a rozhovorom takýchto druhotriednych osôb, ktoré nás informujú o veciach v úzadí sa konajúcich, o predchádzajúcich udalostiach, o všeobecnej nálade v národe, o duševných i politických prúdoch a pohyboch. Kráľ Herodes je preč, a pripravujú se práve na jeho príchod. Tu si pripomínajú dvoranínovia, aké dary im prinesie kráľ a aké slávnostné bude vítanie; ale že kňaz Šimon sotva prijde privítať kráľa, lebo vraj ešte vždy za nečisté považuje sídelné mesto kráľovo, Tiberias. Potom i ľud že sa akosi neoduševňuje, akúsi nespokojnosť badať. Manahen, dvormajster, povie: „čosi sa kutí v Galilei“, len vraj na šťastie Ján je oddaný kráľovskému domu. A Trebonius, hlava rady, donesie ešte horšie chýry: že Herodes bol v Sefforis, u bohatého Filipa a jeho žene Herodiade nakúpil darov kráľovských. Manahen, ktorý by si chcel vážiť svojho kráľa, ale i prial by si, aby bol toho i hoden, nechce to uveriť, veď doma ho čaká verná, milujúca ho žena, kráľovná Tamar, ktorú každý rád vidí a ctí, a presvedčený je o tom, že „tá hrozná doba nemôže, nesmie sa opakovať“. Lenže kráľ by si prial vraj potomka, a Tamar mu ho nedáva.

Takto už tu sa dozvieme o všetkom, čo sa robí za kulisňami, čo hýbe mysľami ľudskými. I charaktery započnú sa už vyvinovať; zvlášte Manahenov; je on kráľovi svojmu verný, oddaný dvormajster, ktorý krotí, teší ostatných; človek rozvažitý a vysoko vzdelaný, mravne vysoko stojaci a práve táto jeho mravná vyvýšenosť uprostred spustlosti vedie ho pomaly do náručia kresťanstva. Vychvaľuje a zastane Jána ešte len z čisto osobných ohľadov, ako takého, ktorý vždy dobre radil kráľovi a ho od tak mnoho zlého zachránil. Je to tedy ešte len sympatia indirektná naproti Jánovi, vzbudená tým, že Ján pomáhal kráľovi, a táto sympatia prejde do direktnej, do otvorenej oddanosti Jánovi vtedy, keď Herodes sa nehodným stane pomoci Jánovej a tak sympatie Manahenovej.

O nevernosti Herodesovej má už akési tušenie i jeho žena Tamar. Krásne, psychologicky hlboko je maľovaný jej charakter. Chodil u nej chaldejský veštec, ale i okrem toho tuší čosi zlého. Zadumená prijde, sadne si v prístavku a zahľadí sa do mora, na rybky a ako ich chytajú. V jej duševnom trápení, v tej strašnej predtuche, dobre jej to padá. Dvorná pani ju prehovára, že veď má byť shliadanie s jej manželom, má sa teda tešiť; ale jej myseľ od hĺbky mora prejde do hĺbky srdca, tam vo svojom srdci vidí „mutných uzol tieňov“, tie ju trápia, a aby ich odohnala, káže spievať dvorným paniam:

Chcú jej spievať, ale jedny piesne sú jej priveselé druhé prismutné. Zas s druhou piesňou sa jej ponúkajú, to ani nepočuje, videla, ako uchytil kormoran rybku, to upútalo jej myseľ na chvíľku. Takto sa prezradzuje jej rozháraná myseľ: nevie, čo chce, len má nepokoj a nevie ho utíšiť. Cele je nervózna. Aké hlboké pochopenie duše ľudskej vidíme tu u Hviezdoslava! V tom počuť zatrúbenie, znak, že prichodí kráľ, a vtedy povie Tamar:

Zase si žiada počuť nejakú rozprávku, ktorá by ju upútala a ona by zabudla na seba. Začnú jej rozprávať, ale pretrhne ich hneď:

A zase pretrhne ďalšie reči dvorných paní:

Spytujú sa jej, čo jej je, prečo je taká smutná, a tešia ju, že je krásna a šťastná. Ale ona sama nevie určite podať príčinu svojho smútku.

I to, že tak trhano hovorí, že jej tak skáču myšlienky, aké hlboké charakterizovanie je toho duševného stavu, v akom sa nachodí Tamar. I jej pôverčivosť ako hlboko dá nahliadnuť de jej duše;^[19] chytá sa všetkého, ako topiaci sa slamky; nie je ešte celkom istá svojho nešťastia, ale ani nádeje nemá už. Ešte je náchylná myslieť, že Herodes ju neopustil a verný jej ostane, ale zato neverí tomu. Predsa, keď počuť druhé zatrúbenie, zmocnie v nej ešte nádej, ona chce sa ešte pripraviť, ešte ozdobiť sa chce, aby mohla privítať kráľa:

Odíde tedy, aby sa pripravila. Medzitým, čo dvoraníni sa postavia, každý na svoje miesto, čo prišiel kráľ so sprievodom svojím, i s Herodiadou a vypočul už i svojich zprávodajcov, Tamar ešte vždy sa pripravuje. Veď nie natoľko zovnútorne, ako skorej vnútorne, duševne sa má pripraviť: uspokojiť, posbierať duševné sily, aby ako kráľovná pokojne si mohla zastať pred kráľa, aby i svojím zjavením dala pocítiť, že ona je kráľovná. K tejto duševnej príprave potrebuje toľko času. — Ako hlboko je tu odôvodnený odchod Tamary s javiska a jej neprítomnosť! Patrí to k ťažším úlohám dramatického umenia, ktorej si mnohí básnici ani nevšimnú, ani ju neznajú, a ktorú tak krásne vidíme vykonanú u Hviezdoslava i na tomto mieste, aby pre pozorovateľa ten čas, ktorý jedna osoba strávi za kulisňami, zdal sa skutočne potrebným a niečím vyplneným. Tamar neodišla len jednoducho s javiska, aby prepustila miesto druhej osobe, ale skutočne musela odísť, pripraviť sa, uspokojiť sa, a na to prekvapenie, ktoré tušila, vlastne na každé možné prekvapenie posbierať svoje sily; a preto, keď za dlhší čas sa nezjavuje, my vieme, že má prácu, že je zaujatá, že nie bez príčiny je vzdialená. Alebo to isté je to, keď v druhom dejstve sa vôbec nezjaví Herodes, a my vieme o ňom, že je za ten čas zamestnaný inde, že chodí po krajine a hľadá si primeranejšie, pokojnejšie sídlo, kde by nedorážaly k nemu žaloby ľudu a kde by sa ukryť mohol s Herodiadou.

Prijde Herodes a rozpovie výsledok cesty svojej. Chodil v Ríme, chcel docieliť sjednotenie kráľovstva židovského; ten úmysel sa mu však nevydaril. Ale keď i nedoniesol korunu kráľovskú, predsa doniesol korunu lásky. Vypočuje, čo sa stalo za ten čas v jeho krajine. Jeden človek jeho, Obadja, oznámi, že dane dosť poriadne vtekaly, ale ľud že je nespokojný, cíti velikú ťarchu, je ujarmený a žiadal by si, aby mu bolo poľahčené; na to Herodes odpovie:

A na toto počuť prvý, ešte tlumený šemrot v národe. Herodes ho ledva zbadá, jeho pozornosť zaujíma teraz Herodias, ktorá pri jeho boku sedí; ba tak sa zdá, že Herodes teraz k vôli Herodiade, aby jej zaimponoval, posbieral všetky svoje sily, ukáže sa mocným, energičným. Zatým oznámi shromaždeným, že im doniesol dar, doniesol korunu lásky, Herodiadu, prišiel ako víťaz lásky, a vyhlási ju za „matku národa“. Tu strhne sa pohyb v národe a počuť vzdychy: „Bože Hospodine“, i dvoraníni stŕpnu. Herodes to zbadá:

Ale ľud nespokojný započne sa tratiť, až sa úplne rozíde. Predstaví ešte i Salome, ako dcéru svoju; ale už tu vidno, že sa mu vlastne Salome vidí skorej; Herodiady sa bojí, ale Salome ho upútala, okúzlila, preto hovorí:

Vtedy sa zjaví Tamar. Už je pripravená; istoty ešte nemá, ale zato je nie veľmi prekvapená, keď vidí na svojom mieste pri boku kráľovom Herodiadu, a keď jej kráľ oznámi, že je prepustená, lebo že je cudzinka a neplodná. Tamar dosť chladne, rozvažite odpovedá, skorej argumenty sbiera a uvádza proti kráľovi:

Tieto premyslené slová Tamary na tak zdrcujúci výrok kráľov, vtedy, keď by sme očakávali omdlievanie, výkrik, alebo niečo podobné, odôvodnené sú tým, že Tamar mala toho predtuchu, ona už vopred prekonala boj duševný, vtedy, keď sa utiahla. K tomu ako kráľovnej nepristalo by jej kričať, nadávať, preklínať. Vtedy by neobdržala ani našej sympatie v toľkej miere, ako ju skutočne obdrží, ani nie natoľko svojím osudom, ako skorej svojím chovaním sa. Práve tak, ako Herodes a Herodias zase svojím chovaním tratia našu sympatiu a budia v nás hnev, nenávisť proti sebe. Lebo Herodes a Herodias, keď svojím násilným počínaním dokázali moc kráľovskú, ale na tróne držia sa ako Židi, nadávajú, vadia sa, slovom pred nami nie sú hodní tróna kráľovského.

Okrem toho vidíme tu Herodesa, ako otroka ľúbosti. Ľúbosť mu zaslepila oči, a v tejto slepote svojej nevidí, ako uráža nežnejšie city ľudu svojím nemravným pokračovaním, keď tak skrze ľud obľúbenú osobu, Tamar, odoháňa. Nevidí nič, a všetkého iného, krajinských záujmov, žiadosti poddaných, toho všetkého si ani nevšimne. Len Herodiadu chcel mať, a keď ju má, vidí len ju. Táto veľká vášeň jeho je nám sympatická; ale do tejto sympatie sa mieša moc iného, čo ju ruší, menovite: Tamar je ešte viac sympatická, i pravda by bola zčiastky na strane Tamary, a celé pokračovanie Herodesovo je násilné, skoro nezákonité a také, ktoré naraz uráža mnohých, Filipa, manžela Herodiady, Aretasa, otca Tamary, a v mravnom cítení i ľud. Toto všetko veľmi umenšuje našu sympatiu naproti Herodesovi za jeho ľúbosť k Herodiade. Preto potrebné bolo sympatiu túto budiť a potvrdzovať i druhým motívom: Tamar je neplodná, a je cudzinka, z Arabie, kdežto Herodias je vnučka Veľkého Herodesa. A tak i Herodes, ako kráľ ustarostený o potomka, má so svojej strany právo starať sa o potomka, to jest vziať si druhú ženu, a zase i Herodias so svojej strany má oprávnené nároky na trón, ako vnučka Herodesa Veľkého. Toto je protiváha veľkej sympatie, ktorú zobudí v nás Tamar.

V opustenosti svojej Tamar volá si celý národ za sudcu, aby vyslovil svoj výrok nad pokračovaním kráľovým. A keď kráľ so svojimi sa utiahne do vnútra paláca, aby tam hodovali, vtedy Tamar, ostanúc vonku sama s dvoma svojimi dámami, prehovorí:

A utiahne sa v dome jednej svojej dvornej dámy. Tam si urobia plán, ako utiecť do Arabie k otcovi, kráľovi, ktorý sa pomstí za pohanenie dcéry svojej. Ale v tom dobehne na koni Filip, manžel Herodiady a otec Salomy. Keď bol zaujatý vo svojom obchode, vtedy odviedol Herodes jeho ženu i dcéru. V hneve svojom by chcel sa hneď vrútiť do miestnosti, kde hodujú, chcel by sa pobiť; ale zdržia ho Chuza a dvorné dámy Tamary, aby vraj počkal, ku pomste najde spojencov: národ celý a otca Tamary.

Veliké dielo je pripravené a blíži sa každou chvíľou, ako lavína, ktorú pohnul sám Herodes svojím počínaním. Naša zvedavosť je zobudená, napnute očakávame ďalší vývin vecí. Herodes si tak smele, tak iste počínal, že sa obávame toho, že ešte zvíťazí i nad spojencami, a predsa dopriali by sme mu i trpieť, veď i náš mravný cit urazil svojím pokračovaním proti Tamare. Takýmto stavaním deju nás dostal básnik úplne do svojej moci, napnutosť naša je veliká, zaujal nás pre ďalší postup tragédie.

Keď povážime toto všetko, vidíme velikú povolanosť Hviezdoslavovu ku dramatu. Povedal by som, že v prvom dejstve sa prezradí básnik, či je povolaný k tomu alebo nie. Lebo dráma je vlastne logická experimentácia: aké prämissy postaví básnik v prvom dejstve, také konzekvencie musí vyviesť v ďalších dejstvách. Spomenul som už, že nie v každej tragédii zodpovie prvé dejstvo ostatným, alebo naopak, ostatné dejstvá nekryjú očakávanie, čo vzbudí prvé. Tejto chyby niet u Hviezdoslava. Logicky a psychologicky stavia dej, všetko má príčinu, všetko je odôvodnené. Ba z tohoto ohľadu je hodno prirovnať prvé dejstvo Hviezdoslavovej tragédie ku prvému dejstvu tragédie Sudermannovej, Johannes. U Sudermanna počujeme v prvom dejstve o tom z rečí konajúcich osôb, že Herodes opustil prvú ženu a nezákonným spôsobom vyhlásil za kráľovnú Herodiadu. Ale tieto reči nestoja v súvise s ďalším dejom; uviesť ich však bolo treba, aby bolo jasnejšie a viac odôvodnené povstanie ľudu a pokračovanie Jánovo. Ale hlbšieho logického súvisu niet medzi tým. Tieto reči slúžia len k objasneniu deja, ale nie sú príčinou ničoho ďalšieho. — U Hviezdoslava pred nami sa všetko to — nie hovorí, ale — koná, že Herodes odoženie prvú ženu, Tamar, Herodiadu vyhlási za kráľovnú, a všetko toto nielen že objasňuje ďalšie veci, ale je bezprostrednou a najhlavnejšou príčinou toho, čo sa urobí. A sami vidíme na javišti vznik, počiatok vzbury, nespokojnosť ľudu, i samých dvoranínov poniektorých, a netreba nám to vysvetľovať rečami, čím u Sudermanna aspoň prvé dejstvo tratí na dramatičnosti, kdežto u Hviezdoslava je tu samý dej. Pravda, takýmto stavaním deju prirodzene zapríčinené je i roztiahnutie deju a veľký objem tragédie.

Druhé dejstvo z väčšej čiastky odohráva sa pri studni, v úzadí je riečište Jordána, na pobreží oleandrové krovie, zas ďalej palmový háj. Táto studňa hrá tu velikú rollu. K nej schádza sa svet, pútnici, oddýchnu si pri nej a poshovárajú sa, a idú zas ďalej, potom zas prijdu druhí ľudia na vodu. Prvé scény tohoto dejstva sú takéto: ľudia prijdu a odídu, ich príchod je odôvodnený práve tou studňou; a preto scény tieto na oko by ani nesúvisely spolu, ba nesúvisia veľmi ani s celým hlavným dejom tragédie, a tak prípadne mohly by i vystať, a dejstvo by sa bolo mohlo započať s výstupom Jánovým. No zato svoj úkol majú i tieto úvodné tri výstupy; v nich básnik pripraví vystúpenie Jánovo. Tu dozvieme sa o tom, ako sa hrnie ľud za Jánom, zvlášte mladí; starí odsudzujú pokračovanie Jánovo, zato však práve oni uznávajú potrebu takého pôsobenia, ako je Jánovo, a mladí zas smejú sa na Jánovom spôsobe krstenia.

Ján práve krstil neďaleko studne, v Jordáne. Po odbavenom krste zavzneje spev poďakovacieho žalmu; zvuky prichodia až k studni; spev mocnie, Ján a zástup ho sprevádzajúci blíži a zjaví sa pri studni. Ján prehovorí k zástupu, aby ďakovali Bohu, že sú obmytí od hriechov, aby nehrešili viac, a posiela ich domov zaujať postať a pracovať verne. Jeden starec sa opýta Jána, čo majú robiť, a Ján odpovie, že „kto má dvoje šiat, daj nemajúcemu žiadnych, a kto má pokrmy, vykonaj to isté“. A vtedy každý čo má, chce dať Jánovi. Ale on neprijíma darov, jemu postačí i to, čo podáva púšť. Však palác kráľovský je príbytkom pýchy, obžerstva, smilstva a to zapríčiňuje biedu ľudu: týmto biednym nech pomáhajú. A budova kráľovská:

Potom rozpustí zástup. Dvaja najvernejší učedlníci jeho, Ján a Ondrej, spýtajú sa ho

A Ján im odpovie:

V tom vadiac a dohadujúc sa, prijdu kňazi a levíti. Vyslatí sú od vysokej rady jeruzalemskej, aby sa spýtali Jána, kto je, či Kristus, či Eliáš, alebo azda druhý prorok, a keď je nie ani jedným, keď je on len hlas volajúceho na púšti, ktorý pripravuje cestu Hospodinovu, tak prečo krstí? Ján odpovie, že on len vodou krstí, ale uprostred nich stojí ten, ktorý krstiť bude Duchom svätým a ohňom, ten oslobodí i Izraela. Kňazi žiadajú, aby im ho ukázal a podchytávajú Jána, spomnú i to, že Herodes sa už pripravuje prijať toho kráľa osvoboditeľa, odohnal manželku cudzinku. Ján o tom počul len z rečí ľudu, teraz to mal už i potvrdené, preto vzbĺkne v ňom hnev proti Herodesovi, preklína ho: spáchal zločin, lebo násilne a svevoľne roztrhal to, čo spojil Boh: narušil sľub manželský; je bohorúhavý drzec, smilník a Herodias je mrzká cudzoložnica, neviestka. K tomu prestupuje zákon i tým, že nemerá rovno chudobným a bohatým, že chudobných zas ako faraon, priaha do jarma a pre svoje chúťky dáva stavať paláce. Na tieto reči Jánove náčelný kňaz odpovie: „Burič si, odbojník, velezradca! viď následky. — Skončili sme“, a odídu.

Sprievod Jánov vidí, že už blíži sa niečo zlého. Veď Ján sa previnil veľmi; lebo ačpráve každý v duchu mu prisvedčí a každý v duchu preklína a zatracuje Herodesa spolu s ním, ale nikto sa neopováži nahlas vysloviť mienku svoju, tak ako to urobil Ján pred toľkými svedkami. Za toto bude mu treba trpieť a pokuta nevystane. To vidia dobre všetci a preto naľakaní o Jána, preklínajú levítov a kňazov, ktorí tak dolapili Jána a oznámia ho. Ale Ján tíši svojich ľudí a učedlníkov, aby sa uspokojili.

Volá učedlníkov ku Kristovi. Ti nevedia, o kom je reč a spytujú sa, kde je, a vtedy Ján zvolá:

Toto je zvláštna a spolu i záhadná čiastka tragédie. Zjaví sa Kristus v úzadí. Obecenstvo ho nevidí síce, lebo ho nevidí ani sprievod Jánov. Vidí ho iba Ján a dvaja jeho učedlníci, ostatní zvolajú:

Na čo im Ján odpovedá:

Tedy bolo by to zvláštné videnie duševné, — a poneváč psychologicky odôvodniť ho nemožno, ani víziou ho nemožno pomenovať, lebo veď odrazu traja tú istú víziu ťažko môžu mať, — tak prichodí nám ho pomenovať akýmsi kresťansko-nábožným videním. Sám básnik uznáva zvláštnosť tohoto videnia, preto ho odôvodňuje slovami, že, i ďalej zkúšajúc seba a zrak svoj obrátiac do seba, uvidia ho i ostatní. Myslím, že — keď už mal byť i Kristus v tragédii tejto — z psychologického, ba i z ästetického ohľadu by lepšie bolo bývalo, keď je to vízia len Jánova, keď by to len on bol videl v duševnej extázi. A hoci scéna táto je pútavá, predsa takýmto spôsobom bola by sa dala dosiahnuť väčšia emócia citov, lebo by to bolo účinkovalo bezprostrednejšie.

Ale vôbec, prečo uviedol básnik i Krista do tragédie? Tragédia sama, hoci týmto získala na krásnych, pútavých čiastkach, bola by mohla obstáť i bez toho. So samým dejom to nesúvisí; veď Jána tak predstavuje nám básnik, ako ktorý je už istý vo svojom a ide za istým cieľom; Ján v tejto tragédii nepochybuje, tak že by azda týmto bolo odôvodnené videnie Krista, ktoré by poslúžilo k posilneniu Jána. A ku samému charakterizovaniu Jána to tiež neslúži — povedzme, že by básnik bol chcel mať Jána nejakého hysterického vizionára, alebo náboženského kväkera — lebo veď Krista vidia i druhí dvaja. Jediné, čím sa to odôvodniť dá, je to, že ak mala byť zachytená a predstavená v tragédii celá doba, tak taká veľká osobnosť, ako bol Kristus, hýbateľ a nositeľ celého hnutia dobového, nemôže z nej chybovať.

Málo je dramatických diel, v ktorých by Kristus vystúpil a kde by hrdinom bol, takého dramatu ani niet.^[20] Dávnejšie som bol čítal kdesi, že Kristus sa nehodí do dramatu, myslím, že s tým odôvodnením to bolo povedané, že by to urážalo nábožný cit. Že za hrdinu tragického — hoci jeho život je najtragičnejší — sa nehodí, je jasné, a to preto, lebo na konci je nie zničený ani mravne, veď jeho idea, za ktorú bojoval, práve smrťou jeho dôjde víťazstva, a tak smrť jeho je mu výhrou, a nie je zničený Kristus ani telesne, lebo veď vstane oslávený k večnému životu. Oba také momenty, ktoré zničia tragičnosť jeho smrti, a myseľ a srdce, ktoré boly rozbúrené jeho trápnym životom, priveľmi utíšia a uspokoja, tak že sa ztratí tragičný dojem a vyznieva to v radostné plesanie.

U Hviezdoslava je Kristus nie hrdinom dramatu, len zjaví sa Jánovi a dvom jeho učedlníkom. Ale obecenstvo ho nevidí, ba ani zástup na javisku, sprevádzajúci Jána. A to je veľmi dobre. Skutočne urážalo by nábožný cit vidieť Krista živého v podobe, nejakého vychudnutého herca, viac-menej šikovne maskovaného. Toto bude asi príčina, pre ktorú Hviezdoslav nedal vystúpiť Kristovi na javisku pre každého viditeľne. A práve tak i Sudermann v Johannesovi, kde v poslednej scéne, keď Herodes hoduje, z ulice začuť huk a výkriky „Hozanna!“, Herodes vybehne na terrassu paláca a len odtiaľ vidí dolu na ulici Krista, ale obecenstvo ho nevidí práve tak, ako u Hviezdoslava. Predsa je i rozdiel pri týchto dvoch básnikoch v tom, ako dajú sa zjaviť Kristovi. U Sudermanna ide skutočný, telesný Kristus ulicou popod palác kráľovský, u Hviezdoslava je Kristus z nábožensky exaltovanej mysli Jánovej a dvoch jeho učedlníkov projektovaný na vonok a tak je videný duchovným zrakom. A práve v tomto spôsobe, ako totiž Hviezdoslav dal sa zjaviť Kristovi, chcel by som vidieť niečo par excellence slovenského, takého hlboko náboženského, mystického, čo tak veľmi charakterizuje špeciálne Slovákov.

Z formálneho a ästetického ohľadu si tiež musíme povšimnúť scény tejto. Najprv preto, že to zjavenie Kristovo a potom, že ako o tom hovorí Ján, upomína nás na scénu v Shakespeareovom Hamlete, kde sa zjaví duch otca Hamletovho. Tu Hamlet, práve tak, ako Ján, v duševnom rozčulení opisuje živým slovom každú črtu tvári, každý pohyb tela, ktorý vidí na zjavenom duchu. A hoci každý opis je charakteru epického, predsa na tomto mieste, ako u Shakespearea, tak u Hviezdoslava je i sám tento opis zjavenia dramatický, spojený je s dejom i telesným i psychickým: s jednej strany zjavil sa Kristus a pohybuje sa a Ján podotkne i tieto jeho pohyby, s druhej strany sám Ján je v rozčulení duševnom, je oduševnený, a tak v jeho duši sa odohráva tiež dramatické hnutie.

Pri tejto scéne podotknem i to, že hoci básnik nedal hlavnú rollu Jánovi, predsa — Ján mu bol najsympatickejšou osobou; vidno to i tu, i v ďalších scénach. Preto je tak pekne, minuciózne vypracovaný charakter Jánov, tak že v celom charakteri je iba jedno rušiace miesto, ktoré pozdejšie vyzdvihnem. Tu musím spomenúť, že básnik, ako ho poznáme z jeho diel, i z tohoto dramatu, následkom svojej velikej sympatie k Jánovi, nemohol tak naozaj, úprimne sympatizovať s Herodesom. Konečne, akokoľvek má niektorý básnik vyvinutý dar ten, že sa vie vžiť do rozličného položenia a do rozličných charakterov, predsa s takým, v základe mu odporným charakterom, ako musel byť Hviezdoslavovi Herodes, nemožno mu úplne sympatizovať. Toto bude psychologickou príčinou toho, že Herodesa nám nepodal úplne sympatického. Keby on sám bol viac sympatizoval s Herodesom, i pre nás by ho bol vedel urobiť viac sympatickým. A práve pre túto velikú sympatiu, ktorú cítil sám básnik, a ktorú vzbudil i v nás naproti Jánovi, je Ján najtragičnejšia osoba tragédie, kdežto by mal byť Herodes. Pri našej sympatii k Herodesovi je priveliká protiváha na strane Jánovej; z tej sympatie, ktorú by sme mali dopriať Herodesovi, mnoho odpadne na stranu Jánovu, a menej sa dostane — Herodesovi. Toto je — popri tej už spomínanej historickej príčine — príčina hlbšia, psychologická toho, že Herodes je slabý tragický charakter.

Ján so sprievodom svojím sa vzdiali, a prídu zas ku studni Filip so sluhami, potom Tamar a jej sprievod. Tamar cestuje domov k otcovi svojmu a Filip, manžel Herodiady, ju odprevádza. A kým si tu pri studni oddychujú, Filip rozpovie svoje plány, namerené proti Herodesovi. Chodil po krajine hľadať spojencov, veď aspoň dcéru svoju, Salome, by chcel vyslobodiť z rúk Herodesových a chcel by sa pomstiť na ňom. A na tejto ceste svojej zkúsil mnohé veci; národ je pobúrený proti Herodesovi, kde-tu vypovedal poslušnosť vrchnosti, nechce platiť dane, napáda a odzbrojuje žoldnierov, tak že sám Herodes sa ukrýva a často mení sídlo. K tomu i pôsobenie Jánovo je vhod, on keď s jednej strany učí svet pokoriť sa, s druhej strany predsa ho prebúdza a búri proti krivde, páchanej Herodesom. — Potom sa rozídu s tým sľubom, že sa uvidia na bojišti. Tamar cestuje ďalej k otcovi do Arábie, Filip ide vyhľadať Jána.

Scéna sa premení, ďalší dej sa odohráva na púšti v Judsku, blízko jordánskeho údolia. Ján samotný sedí zamyslený na balvane u braliska. O chvíľku prídu k nemu učedlníci a dohovárajú mu, že on tu dumá, kým druhí mu odorávajú; narážajú tým na Krista, ktorý vraj krstí tiež a národ sa hrnie za ním, a splašení sú preto, že Kristus odoberie Jánovi všetkých prívržencov. Ale Ján ich okríkne, aby mlčali, a v tom zahrmí a Ján povie: „Počujete výstražné pohrozenie z výšin? — Ach, komu z výšin tých nebolo dané, odkiaľže by vzal čo i len omrvinku nadelenia na tomto svete ? — — — Krst onoho je pomazanie Duchom svätým k novuzrodeniu na duchu… (Rachot hromu.) Hľa, potvrdenie a úder pečate plamennej!…“

Búrka sa zväčšuje, víchor hučí a lejak sa blíži. Učedlníci sú strápení, volajú Jána, aby sa šiel ukryť do jaskyne, ale Ján vyzve ich modliť sa: „Pomodlime sa: — — —“ Nasleduje krásna modlitba a potom požehnanie všeobecné i osobitné každému. I toto požehnávanie je krásné, je to odobierka Jánova, lebo učedlníkov svojich posiela ku Kristovi, a on chce sa vzdialiť na púšť po vykonanej práci, aby prepustil miesto tomu, ktorého predišiel a ktorý prišiel s neba. Medzi tými, ktorí ho pýtajú o požehnanie, je i Filip; ten prosil Jána, aby mu pomohol nejako v jeho trápení, lebo ako mu hovorí: „Pane, ty pohybuješ vôľou národa, ako víchor hladinou morskou —.“ Ale Ján nechce nič takého, pomsta je u Boha, a dieťa Filipovo tiež zachráni Boh. V tom priblíži sa niekoľko vojakov, hľadajú Jána, že ho dal volať Herodes, chce počuť radu jeho. Učedlníci ho odhovárajú, lebo že mu tam osídla stroja. Ján nedá sa nastrašiť, ide s tým úmyslom, že ešte bude možno Herodesa napraviť na dobrú cestu, a povie:

„Idem; musím ísť. — Rozíďme sa; vy iďte k nemu, k božskému majstrovi, a povedzte mu môj pokorný pozdrav — môj odkaz oznámte mu, že verím v jeho nebeské poslanie: na plnomoc Bohom mu udelenú, podľa ktorej on zakladá kráľovstvo Božie na zemi… Blaze vám, členom jeho! Iďte —“

Ale učedlníci nechcú ho pustiť samého, boja sa oňho: idú tedy s ním, ide i Filip, v nádeji, že shliadne sa so svojím dieťaťom.

V celom dejstve, ako vidíme, panuje Ján. A samé toto dejstvo ako by bolo celkom zaokrúhleným; celá tragédia Jánova: jeho sláva, potom upovedomenie si svojej maličkosti voči Kristovi, a konečne jeho zajatie vojskom. Tak, ako v prvom dejstve sa zas odohrala skoro celá tragédia Tamary, ktorá zase v tomto dejstve panovala. A toto je krásné a veliké umenie: takto stavať tragédiu. Je to, ako sme už vyzdvihli, umením Shakespeareovým, ktorý každej osobe dá krásnu, veľkú a dôležitú rollu. Tak tu zaujala nás celkom jasná a velebná postava Jánova, ale jednako tak, že sme neztratili z mysli celý dej. Práve naopak, básnik zaujatosť a napnutosť našu doviedol na taký stupeň, že zvedave sa oddávame očakávaniu ďalších vecí. Katastrofa je ešte nie tu, ale cítime jej blízkosť a s obavou čakáme jej rýchle sbližovanie.

Už druhé dejstvo pripravovalo srážku záujmov, ale pripravovalo ju zďaleka, tak že nám len šípiť dalo, že niečo strašného sa pripravuje, a nechalo nás vo veľkej zvedavosti a napnutosti. Tretie dejstvo, v ktorom je najostrejšia táto srážka záujmov, alebo konflikt, je už jej bližším fyzickým i psychologickým pripravením a odôvodnením. Zvlášte psychologické stavanie a konštruovanie dejstva tohoto je pozoruhodné.

V druhom dejstve dozvedeli sme sa o tom, že Herodes sa potuľuje, hľadá si miesto, kde by sa cítil bezpečnejším. Konečne uložil sa na hrade Makor. Tu sa odohráva dejstvo tretie. Je noc, vlastne nad ránom, a zamieňa sa stráž. Hradník si dá referovať, či sa neprihodilo niečo zvláštneho. — Je v tomto výstupe niečo komického, nie natoľko v rozhovore osôb, ako skorej v celom ich reálnom charakterizovaní. A komikum toto je také, že naskrze nekazí celkový tragický dojem; ani je nie hľadané, je, ako hovorím, celkom reálné, vyplývajúce z charakteristiky strážnikov. Tak, že keď prvej, zvlášte pri ästetickom posúdení Pomsty, vyzdvihli sme, že Hviezdoslav za príkladom Shakespeareovým mieša, a povedome, naschvál mieša komikum a tragickú náladu, tu musíme vyzdvihnúť, a to z celého diela ako pre náhľady Hviezdoslava smerodajnú vec, že už nepreháňa toto komikum, nehľadá ho, nevkladá do tragédie zo zásady, ale je to len realizmus v charakterizovaní osôb. Nie to komikum je mu hlavným, ale reálna charakteristika, a tá sama prináša so sebou trocha komikumu do tohto výstupu. Slovom ostala i tu zásada, že i v najtragičnejšom živote sa nachodia chvíľky komické, ale premenilo sa komikum: nie je viac ani zo situácie vyplývajúce, ani rečové je nie, ale čisto charakterové, to jest k reálnej charakteristike potrebné.

Ani tento výstup je nie taký, bez ktorého by sa tragédia nemohla zaobísť. Ale Hviezdoslav má to v moci, že každú scénu, každý výstup vie urobiť aspoň zdanlive potrebným. Do takýchto výstupov všade položí aspoň jednu vetu, jednu myšlienku, ktorá je potrebná z ohľadu na celý dej. Tak tu hradník nakladá strážnikom, aby zvlášte juh mali na pozore, lebo od Arabie hrozí najväčšie nebezpečenstvo; s týmto v spojení pochopíme i slová hradníkove, keď spomína akési rozhodnutie kráľovo, které bude vraj toho smyslu: „oko za oko, zub za zub“.

Medzitým slnko už vystúpilo, a zo strážnikov, ktorí sú z rozličných krajov a rozličnej národnosti, každý svojím národným spôsobom pozdravuje slnko. I tu vidíme couleur locale.

Prijde Manahen, presvedčiť sa, či sú všetky prípravy porobené, lebo kráľ mieni vyjsť na poľovačku; potom prijde Obadja s tým, že i kráľovna pôjde. A vyvinie sa rozhovor medzi Manahenom a Obadjom, ktorý rozhovor slúži zvlášte k tomu, aby sme bližšie poznali Manahena. Je nespokojný; nepokojí ho to, že zanechali sídelné mesto kráľovo a presťahovali sa; avšak neosoží ani to, ľud sa znepokojuje i ďalej, treba by mu bolo poľahčiť. Obadja povie, že toho všetkého príčinou je Ján, ktorý teraz už neujde sľučke. Na takéto reči sa nahnevá Manahen, v Jánovi vidí nástroj boží, a preto, akby sa mu malo niečo stať, hotový je vraj pomerať sa s tým ženským dämonom, s Herodiadou, ktorá je dľa neho pôvodcom všetkej nespokojnosti v ľude. Obadja upomína ho na to, že Ján urazil kráľa a zvlášte kráľovnú až do krvi, pobúril proti nej jeruzalemských. Potom v pokoji sa rozídu, Obadja odíde preč a Manahen sa zas ďalej shovára s hradníkom a s posly. Hradníkovi nakladá, aby len po ľudsky zaobchodil so strážnikmi, lebo klesáme všetci. Potom sa shovára s posly, od tých sa dozvie, že v Galilei ešte prenasledujú mnohých, a že Chuza uskočil, nad čím sa Manahen v duchu poteší; potom že ,ten z Nazaretu‘ aké divy robí; konečne že v Sefforis videli ešte kúriť sa spálenište, kde predtým bolo bydlo kráľovnej. Všetko toto je potrebné z toho ohľadu, aby sme poznali náladu ľudu, aby sme sa dozvedeli, čo sa robí mimo javiska a čo predsa tak úzko súvisí s ďalším vývinom vecí.

V tom prijde celý kráľovský dvor, hotový už na honbu. Ale ešte treba niektoré súrné veci odbaviť. Tajomník Peritus predostre nové rozkazy k vôli kráľovskému potvrdeniu a odobreniu. Rozkazy tieto znejú o sprísnení pokút pre buričov, o dvíhaní dane, o množení vojska, slovom nové ťarchy uvaľujú na ľud. Zvlášte pri tých trestoch, ktoré sú veľmi nemilosrdné, ktoré majú záležať v kamenovaní, v pálení, v križovaní, — čo všetko sa veľmi pozdáva Herodiade, ba ona žiada ešte i sprísnenie niektorých pokút — Manahen prosí kráľa, aby bol milostivejší, ale Herodias skočí mu do reči, že nemožno, a i jej otrok, Herodes povie, že nemožno milostivejšie merať pokuty; ba na žiadosť Herodiady má sa požadovať sedemnásobná náhrada od ľudu za škodu, ktorú urobil na viniciach, na rybníkoch a lodiach kráľových. — Potom sa už majú brať do hôr. Ale Salome nechce ísť; kráľ sa zarazí trocha nad vzdorovaním Salomy, a Herodias tiež núti ju ísť: avšak nič nepomáha, Salome nechce ísť s nimi, a ako ďalej uvidíme, protivní sú jej i kráľ, i kráľovná, jej matka. Hoci je len pätnásťročná, predsa už rozvažovala o kroku matkinom, a ako sa to dá vycítiť, v duchu odsudzuje skutok matkin i Herodesov. Za jej vzdorovanie dá ju tedy zaprieť Herodias do poslednej izby paláca a dá ju tam strážiť. Ostatní odídu poľovať, okrem niektorých úradníkov, ktorí majú vybavovať úradné záležitosti.

Ostane i Manahen a, na chvíľku ostanúc sám, zamyslí sa. Už sa mu zhnusilo všetko vo dvore kráľovskom, protiví sa mu všetko, a chcel by zutekať odtiaľ, ako Chuza sa ztratil. Ale vie o tom, že Jána chcú chytiť a usmrtiť; toto chce on prekaziť, Jána zachrániť, a preto chce zotrvať, odhodlá sa ostať i ďalej v službe kráľovej. Tak končí svoju dumu: „Zotrvám, musím zotrvať!… Ejha! (a idúc popri strážnici): Darmo strážite vy tamhore, darmo, keď tvrdým snom zaspalo svedomie… Ten pohon, ten pohon!…!“

Salome vyjde zo svojho väzenia i so svojimi dvorankami, veď jej treba slobody, vzduchu, chcela by sa voľnejšie cítiť a pohybovať. Je to mladé decko ešte, tak nám ju predstavuje Hviezdoslav, pätnásťročné dievča rozpustilé, vrtkavé, ktoré potrebuje sa zabávať. Chcela by behať, skákať, liezť, alebo sa pasovať s dvorankami, ktorá je mocnejšia. Dvoranky ju odhovárajú, že je už veľká k tomu, a že je dcéra kráľovská. Ale Salome pozná svoje položenie, napraví ich, že je len pastorkyňa. Vôbec Salome akoby hlbšie pozorovala veci, biedy národa a posudzovala skutky kráľove. Lebo keď jej spomínajú vydaj, ona odpovie:

Tu, tak sa nám zdá, ako by Salome nosila akúsi tajnosť v srdci, akýsi tajný úmysel. Kráľove skutky, to prenasledovanie, chytanie a vraždenie mnohých sa jej protiví, zle sa cíti, preto raz zvolá:

A u ľudu vidí tú trpelivosť hlúpu, zbabelosť, tú bezslovnú útrpnosť. To ju uráža hlboko. A preto ona by sa chcela vycvičiť za mužnú devu, ktorá by raz viedla národ proti jeho tyrannom. Tak sa zdá, o týchto veciach premýšľa, lebo keď sa jej dvoranky ponúkajú zabávať ju, tancovať, hrať na harfe a tíbii, ona len nakrátko odpovedá, mrzute: „Načo!“ alebo: „Dnes nechcem hudby.“ Zvlášte ju nahovárajú, aby si zatancovala, že tým poteší matku svoju, i kráľa prekvapí. Ale Salome na to povie:

Salome nám je tu veľmi sympatická. Hviezdoslav nemaľuje ju tak, ako skoro všetci ostatní, zvlášte Wilde, ktorý v Salome videl len takú východnú smyselnú ženu, ktorá na mysli nemá iné, ako smyselný život, alebo i Sudermann, u ktorého Ján vzbudí smyselné, telesné žiadosti u Salomy, ona ho vábi, a keď Ján nedá sa nakloniť, vtedy Salome urazená a zahanbená sama žiada jeho smrť. U Hviezdoslava je Salome hlavne človek, ktorého charakter je nie jednostranný, je mladé dievča, veselé síce, ale hlboko cítiace, jemných citov, ideálneho smýšľania. A v takomto charakterizovaní Salomy je viac logiky, zvlášte keď uvážime, že ona nepovedome zapríčiní smrť Jánovu, že jej sa Herodes naskrze nevidí, ba odporný jej je. A potom treba vyzdvihnúť i motív, že takýmto charakterizovaním Salomy básnik docielil to, že práve táto stránka charakteru, to jest smyselnosť, keď chybuje u Salomy, tým viac sa ona vyráža na Herodesovi, tým je zjavnejšia a vypuklejšia na ňom. Či by historickej pravde a dobovej vernosti nebolo lepšie zodpovedalo viac smyselnosti u Salomy, ba i z tej psychologickej požiadavky, že aká matka Herodias smyselná, taká i Katka Salome, či by nebola mala byť viac smyselná: o tom nejdem súdiť; len toľko podotknem, že v umeleckom diele prvá je zásada umelecká, a z ohľadu na umeleckú dokonalosť, konzekventnosť v charaktere, logičnosť v stavaní deju, žiadal sa práve takýto charakter.

Salome pošle preč dvoranky, chce ostať sama s Manahenom, ktorý obďaleč stojí, na múri, zahľadený v tú stranu, kde sa odbavuje pohon, je zamyslený; a keď začuje volanie Salomy, ešte si vzdychne: „ten pohon, ten pohon!“ V rozhovore sa prezradí smýšľanie oboch; odsudzujú oba pokračovanie kráľovo a Herodiady. Salome od dávnejšieho času pozorovala Manahena, videla jeho nespokojnosť, poznávala, že všetko sa mu protiví, že sa duševne trápi preto. I vyzvedá sa na všeličo, i na predošlú kráľovnú u odrazu skríkne: „Ha! a môjho otca poznal si, Manahene?“ a potom pokračuje: „Chybí mi, Manahene, chybí mi; celý svet mi je prázdny bez neho! — Dokedy mám ho ešte postrádať?… Ó, jaj! — Manahene, povedz! kde je? kde je?“ — — „A či ho vidím ešte kedy? — Jak rada bych ho uvidela, rada!… Budem sa Bohu modliť…“

Krásny, sympatický charakter je veľmi táto Salome. Samá nežnosť a dobrota, samý cit. A k tomu opravdový orientálny charakter: mladosť v rokoch, ale dospelosť v smýšľaní. A vidíme tu i to, ako pripravuje, psychologicky odôvodňuje Hviezdoslav ten ďalší výstup, keď Salome sa shliadne so svojím otcom. Mohol by som povedať, že v celom diele táto scéna shliadania sa Salomy s otcom Filipom je najkrajšia, najdojímavejšia. Toľko emócie, vzrušenia citového bolo možno dosiahnuť len takýmto charakterizovaním Salomy, keď nám ju predstavil básnik ako dieťa, ktoré miluje rodičov svojich, ako dieťa dobrosrdečné, ktoré nie na základe zákona, ale na základe citu odsudzuje krok matky svojej. Tento cit ona musí ukrývať, musí sa pretvarovať, a predsa keď na to prijde, vybuchne on z nej, hľadá si cestu, chce mať platnosti.

Strážnik oznámi, že videl žoldnierov; Manahen sa strhne, zmrzne, on vie, že je vydaný rozkaz chytiť Jána; preto tak dlho stál na múre hradovom zamyslený a zahľadený do diaľky, a vzdychal zavše „ten pohon, ten pohon!“ A teraz, keď oznamujú, že približujú sa žoldnieri, vie, že Jána už chytili a vedú ho. Navráti sa i kráľ so svojím sprievodom. On ešte nevie, čo sa stalo. Len kráľovná dala zatrúbiť k návratu, udajúc za príčinu, že jej kôň sa akosi nebezpečne držal, tak že ho kráľ dal hneď na mieste zabiť. V skutočnosti však Herodias zazrela tiež žoldnierov, ako vedú Jána, preto urobila hneď koniec pohonu, v radosti svojej nad takým lovom. Chcela sa pomstiť, ako taká krvožížnivá osoba, celú jej bytnosť opanovala myšlienka a pocit pomsty. Pre ňu viac bol hoden Ján, ako divý kanec. A preto, keď kráľ oznamuje, že sa lov nevydaril a divý kanec že vystal, Herodias ho zahriakne:

Na tieto reči Herodiady vzdychne si Manahen, vidiac divú radosť kráľovnej: „Ó, Bože! uchovaj…“ A kráľ, netušiac nič, spytuje sa, kde, čo sa robí? Herodias odpovedá:

V tom dôjdu žoldnieri s Jánom a s jeho učedlníkmi. — Zase vyzdvihujem zručnosť v stavaní deju, ktorú som už spomenul raz, že totiž každý výstup je odôvodnený, a že keď niektorá osoba je nie na javisku, i to je odôvodnené. Videli sme v druhom dejstve, ako chytili Jána blízko studne a blízko Jordána, a potom ho viedli ďaleko do hradu kráľovského, Makor. Ale i za ten čas, kým ho viedli, mnoho sa dialo pred nami na javisku; a my cítili sme strach, že každú chvíľu môžu doviesť Jána a príchod jeho bude znamenať niečo strašného.

Ján povedomý je svojej mravnej sily, že vyššie stojí mravne od kráľa a Herodiady; táto posledná cíti tiež mravnú vyvýšenosť Jánovu a nasledovne cíti i svoju poníženosť; je urazená ako žena i ako kráľovná. Preto, keď vidí Jána lapeného a tak v slobode a právach ukráteného, má veľkú radosť, a s takou zvrhlou krvolačnosťou opakuje svoje slová:

Manahen všemožne sa usiluje mierniť takéto slová i chce tak bezprostredne vlívať u kráľa v prospech Jána, keď na slová Herodiady práve druhú krajnosť spomína, že Ján je muž boží. Kráľ nechce veriť očiam svojim. Veď on nedal lapiť Jána, to všetko za jeho chrbtom sa stalo, z rozkazu Herodiady. Preto sa diví.

Herodes si ctil a vážil Jána v jasnejších chvíľkach, keď nebol otrokom vášne naproti Herodiade, pravdepodobne musel uznávať svoju chybu a pravdu Jánovu. Preto v Jánovi videl dokonalosť a rád ho videl i za jeho rady. Ale v svojej sláve nemohol pochopiť, že by Ján taký otrhaný mohol byť, i ľúto mu je ho. Ani by mu nevedel ublížiť na základe doterajších vecí. Tie malé chyby Jánove on prehliadol a odpustil, i teraz by zvíťazila jeho dobrota a ľútosť naproti Jánovi, keby nie Herodias, ktorá až zúri od zlosti a keby mala sily a nebola práve ženou, veru by sa sama hodila na Jána a roztrhala ho. I to ju ešte dráždi, že Herodes je dobrým a milostivým k nemu. On bojuje sám v sebe, rozum mu hovorí, že niet viny na Jánovi, ale Herodias ho podpicháva stále, až konečne vášeň k Herodiade urobí ho slepým, a konať bude i on dľa jej rečí.

Ján ostro vytýka viny Herodesove a Herodiady; upomína ich, že prestupujú zákon a že i králi stoja pod zákonom; kráľa pomenuje „úhlavným v jeho ríši bezbožníkom“. Herodias používa všetkých ženských prostriedkov, aby pobúrila Herodesa proti Jánovi, a vše skríkne:

Už začína byť i Herodes netrpelivý, ale Manahen a učeníci Jánovi prosia ho, aby nepozoroval len reči, ale pohnútku dobrú aby poznal a aby odpustil. Kráľ by chcel ešte, aby Ján odvolal, čo tvrdil, aby to napravil. Ján nechce odvolať. Herodias plače, a Salome, vidiac plakať matku, plače tiež. Ani naprávať nechce Ján svoje reči, naopak kráľ nech sa napraví, povie Ján, a aby začal od smilnej postele. Kráľ cíti i pravdu týchto slov, preto len dôvodí, že „je zákonná!“ Ale Herodias kričí:

Manahen vidí už nebezpečie, skočí Herodiade do reči:

Ale Herodias i proti Manahenovi popudzuje kráľa, až kráľ povie:

Ján len ďalej vyratuje hriechy kráľove. Herodias zúri: „do žalára s ním!“ Manahen zase upozorní kráľa, aby v Jánovi šetril proroka; ale Herodias i Manahena zradcom menuje; potom už i král sa pohne a zvolá

Ale opravdový zmätok, všeobecný ruch a pohyb vášní len teraz povstane, keď Ján upozorní Herodesa, aby vrátil Salome jej otcovi.

Prederie sa z húfu Filip:

Matka a Herodes držia Salome, nechcú ju pustiť k otcovi, že je to svodca, že je šudier, ale Salome sa len pýta, že cit jej vraví, že je to otec, chce ísť, volá, aby jej pomohli, aby ju vyrvali; Filip chce isť dcére na pomoc, povie „hneď!“ a tak sa zdá, že hľadá zbroj; v tom kráľ zavolá

Herodias zase na dcéru myslí a rozkazuje

Dvoranky odvedú Salome, „A toho skoliť!…“

Filip ešte chce aspoň raz polaskat dcéru svoju, chce sa dostať k nej, tisne, rve sa pomedzi žoldnierov, a v tejto rvačke dopichaný, so slovami „slobodná je!“ umre.

Ján preklína za túto smrť dom Herodesov

Herodias a za ňou i Herodes naloží, aby zavreli Jána do temnice najhlbšej; i Manahen chce isť s ním. Na rozkaz kráľov odnesú mrtvolu Filipovu.

Odídu všetci, iba Manahen ostane na terrasse. Dôstojník a vojaci berú Jána uväzniť. Ján sa ešte odoberie od svojich učedlníkov.

Ostane Manahen sám, hlboko vzrušený.

Toto je to miesto v rečiach Jánových, ktoré ruší jeho charakter, v tomto diele namaľovaný, čo som bol prvej podotknul. A síce tieto reči sú znakom pochybovania; posiela učedlníkov ku Kristovi, opýtať sa ho, či je to vskutku on, a či druhého má čakať. Hviezdoslav však v celom diele tak charakterizoval Jána, ako ktorý je istý, u ktorého pochybnosť ani miesta nemá. Tieto slová obsahujú v sebe možnosť, že — poneváč Ján je v úzkom, má byť hodený do temnice — ak je to nie Kristus, ak druhého majú čakať, tak škoda toľko trpieť za druhého, tak sa sklamal, tak Herodes môže mať pravdu, a on, Ján, môže si získať slobodu odvolaním svojej kliatby a svojich rečí. K takémuto smýšľaniu však niet základu u Hviezdoslava, Jánov charakter to nedovolí. Či len v tomto poslednom okamihu sa vzbudila pochybnosť v Jánovi? Ani to je nie odôvodnené ničím a nemá základu. Je to u Hviezdoslava prísné pridŕžanie sa historických dát, biblického podania. Ale vtedy aby bola konzekventnosť v charaktere Jánovom, bolo ho treba od počiatku inakšie maľovať. Akoby tedy tu bol skok urobený, niečo chybí, alebo niečo iného by sa žiadalo. U Sudermanna sú tiež tieto slová Jánove, ale sú viac odôvodnené; Sudermann v celom diele charakterizuje Jána tak, že je nie istý, že pochybuje, neraz sa zamyslí, a trápi ho pochybnosť. I u Hviezdoslava v 2. dejstve v druhej scéne sedí Ján zamyslený a učedlníci mu dohovárajú, že si nechá odorávať druhému, že kým on dumá, Kristus k sebe privábi i jeho prívržencov. Ale táto duma je iného druhu: Hviezdoslav nedá nám ničím pocítiť, že by tu Ján pochyboval; veď hneď jeho odpoveď svedčí o najväčšej istote a viere. Slovom, tie posledné jeho slová nie sú dosť odôvodnené.

Videli sme psychologickú konštrukciu tohoto tretieho dejstva; tie nitky deju ako zďaleka sa ťahajú, všetky k jednému cieľu, ku srážke protivných záujmov, ktorá sa stane zabitím Filipovým a uväznením Jánovým. Kráľov osud je už istý. Niečo takého sa stalo, čo bude jeho pádom. On síce nevie o tom, ba prechováva čo najkrajšie nádeje spolu i s Herodiadou; veď zničení sú tí, ktorých sa najviac museli báť. Filip, ktorého pre istotu boli dali do vyhnanstva, keď predsa prišiel, našiel svoju smrť, viac nezavadzia, nestraší nebezpečenstvom. Podobne i Ján, ktorý by bol vedel urobiť vzburu v národe proti domu kráľovskému, je už znemožnený. Tak že dľa ich presvedčenia, sú si istí, sú bezpeční. Slovom, sú v úplnej sláve svojho kráľovstva. A predsa, tu sa započína ich pád. Odteraz hasne sláva Herodesova čím diaľ, tým viac, ale len pre nás ešte; veď on práve teraz začína byť najistejší vo svojej moci. Množia sa príčiny jeho pádu. Zavraždenie Filipa samé v sebe je vec takého významu, že jej následky vystať nemôžu, a následky tieto môžu byť len neprajné pre Herodesa. A k tomu uväznenie Jána tiež v sebe obsahuje zárodky smutných následkov.

Je tu vrchol tragédie. Potiaľto sa zamotávalo klbko udalostí, rástol zmätok; od teraz sa to začne rozmotávať, všetko musí prísť do poriadku, do riadnej koľaje. Čo bolo naštrbené, musí sa zahladiť. Toto je podstata tragikumu; ale o tom pozdejšie. Teraz len toľko ešte, že konflikt je tá čiastka tragédie, kde sa pre pozorovateľa, ba i pre samého hrdinu zjavným stane, že jeho počínanie povedie k pádu. V treťom dejstve, aby som hovoril celkom jasne, hrdina sa udre do niečoho takého, povedzme do tak silného múru, že na tom si rozbije hlavu; slovom vykoná niečo takého, že za to celou bytnosťou svojou, vlastne utratením celej bytnosti svojej musí zaplatiť. Aby som bol jasnejší, spomeniem jeden príklad. Hamlet v treťom dejstve zavraždí Polonia v tom domnení, že kráľa vraždí; týmto všetky jeho úmysly a plány staly sa zjavnými, a poneváč kráľa chcel zavraždiť, musí byť trestaný za to. Tu, u Hviezdoslava, Herodes keď od začiatku prestupoval mravný zákon, teraz života a slobody pozbavil práve tie osoby, ktoré udržiavaly tento mravný zákon a zavraždením Filipa a uväznením Jána vyšlo na javo, že sa previnil proti mravnému zákonu a že zlomyseľne, povedome prestúpil ten zákon. A táto srážka protivných záujmov je tým viac dokonalá z tragického ohľadu, že hrdina nevie a nechce vedieť o svojej vine, uznáva to za svoje právo a za povinnosť svoju a k tomu cíti sa práve najistejším, najmocnejším, myslí si, že už svoje panovanie zabezpečil do konca, a to práve vtedy, keď vlastne svoj pád urobil istým, keď podťal koreň svojho života.

Štvrté dejstvo je pokračovaním konfliktu, a to s dosiahnutej výšky nadol, a príprava ku pádu úplnému. Ešte je hrdina v sláve a v moci, ešte sa cíti silným, ale pre nás sa stáva vždy jasnejším a nevyhnutnejším jeho pád. Hrdina, i keď ho zajde niečo zlého, nevidí ešte nebezpečenstva, ešte si dôveruje v plnej miere, a preto ešte množí i on svoje viny.

Manahen stojí zamyslený, opretý o stĺp, dokým sluhovia robia prípravy pre hostinu, ktorá má byť z príležitosti narodzenín kráľových. Manahen len vše zahriakne priveľmi veselých sluhov. Jeho uráža táto ich veselosť, utrápený je o Jána, je nespokojený a nevrlý. Toľko už vyprostredkoval u kráľa, aby učedlníci Jánovi boli k nemu pripustení. A teraz, keď príde kráľ s Peritusom obzreť prípravy, Manahen zase prosí kráľa o milosť pre Jána.

Trocha musíme tu postáť pri rečiach kráľových. Kráľ vysloví svoje presvedčenie, že vzburu sa mu podarí udusiť. Tedy to, čo sme už vyzdvihli, že totiž kráľ si myslí, že je už istý, že utíchlo všetko, že je víťazom a samojediným pánom a preto prechováva veliké plány: chce dať stavať nové hrady, paláce, kráľovninu sochu. Sú toto plány umelecké a Hviezdoslav nám charakterizuje Herodesa ako takého, ktorý má jemný umelecký vkus, ktorý na takéto umelecko-kultúrne veci mnoho obetuje; síce pochodí to všetko zo sobeckého záujmu, ale predsa je len umením. A každá takáto vznešená passia robí nám sympatickým takého človeka; to jest v nás žije to povedomie, že umenie dvíha, zošľachťuje, že umenie je vysoký, vznešený prejav ľudského ducha a nasledovne človek, ktorý si vie oceniť umenie, ktorý na to obetuje, nemôže byť zlým, je vzdelanejší, stojí na vyššom kultúrnom niveau, slovom, hoden je našej sympatie. I Hviezdoslav, predstaviac Herodesa umelecky nežne cítiaceho, urobil nám ho sympatickejším, lebo týmto spolu posvietil na to, že Herodes je nie zlý, naopak, je on samá dobrota, len je v dobrote svojej prislabý a nesamostatný, ktorý krásou akoukoľvek zachvátený dá sa strhnúť i ku krutým výčinom.

Manahen tedy prosí kráľa o milosť, aby odpustil Jánovi. Ťažko to ide; kráľ je urazený skutočne a zvlášte kráľovná sa cíti veľmi urazenou. Za to sľubuje Manahenovi, že spravedlivý bude súd, že vezme všetko do ohľadu, i to, že je Ján prorok Boží, i zásluhy Manahenove pripíšu Jánovi. Ale Manahen, poznajúc slabosť kráľovu voči Herodiade, nechce sa s tým uspokojiť, žiada otvorené slovo; veď sú narodeniny kráľove, keď králi dávajú dary, nech tedy obdarí Jána slobodou. Herodes sľúbi, že zajtrajšieho rána bude Ján slobodný.

Príde Herodias i Salome a spolu i s kráľom za poobzerajú po všetkom; kráľa odvolajú, že prišli ešte blahoželatelia, ide ich vypočuť. A vtedy Herodias, ostanúc sama so Salome, nahovára ju tancovať. Salome nechce. Herodias hovorí, že v tanci

Herodias ju vysmeje za to, a konečne povie, že musí tancovať. Salome sa na tom urazí, že je len otrokom a väzňom, že ju strážia a špehujú. Matka potom i slzami probuje docieliť svoje; podarí sa jej, sľúbi zato veliký dar Salome. Ale Salome sa nechce ani vyznačiť, ani daru si nežiada, veď ju nič neteší, iba — ach, otca keby jej dali zpiatky. Matka sľúbi, že Herodes jej bude otcom, lebo ten vtedy to nebol vraj jej otec, bol len klamár, a ten pravý otec že i ďalej býva v Týru a kupčí ďalej, a raz sa vrátia k nemu:

Potom sa ustália o ďalšom, že bude dar za to od kráľa, ale že to je ešte tajnosť, že len potom jej to pošepne, a ona, Salome, zase kráľovi.

A všetky ženy, Herodias, Salome i dvorné dámy odídu obliekať, maľovať Salome.

Prijde potom Manahen s učedlníkmi Jánovými, lebo tam von vraj „všade cudzie oči, cudzie uši.“ Oznámi učedlníkom kráľov sľub, že Ján ráno bude pustený na slobodu. Učedlníci mu zas rozpovedia, čo zkúsili pri Kristovi a čo odkázal Jánovi. Manahen im ešte naloží, aby neodchodili ďaleko, aby strážili Jána a dočkali rána, a pustí ich. Ešte pribehnú dvorani porobiť posledné prípravy, pozapaľovať svetlá. V tom počuť zatrúbenie a vtiahne celý dvor kráľovský. Usadia sa. Kráľ je slávnostne naladený, je blažený, vidiac prejavy oddanosti naproti sebe. Privíta hostí. A pred jedením kráľ ešte dáva česť Bohu. Zavzneje slávnostný chorál a Herodes, dojatý i touto hudbou, chváli ju. Trebonius, Riman, si dovolí urážlivé poznámku o Jahve, čo sa viacerým nevidí a šomrú na to. Herodiade sa nevidí ten chorál, ona je už netrpelivá, chcela by čím skôr vidieť svoje plány uskutočňovať sa, preto povie, že primoc hluku-tresku a Herodes hneď jej prisvedčí. Keď i má svoju mienku, hneď ju odvolá, ak sa nesrovnáva s mienkou Herodiady.

Herodias ponúka kráľa, aby jel a pil tiež. Zdá sa jej všetko zdĺhavým, i reči kráľove; chcela by ho čím prvej opojiť, aby mohla vykonať svoj úmysel. I postarala sa o to dôkladne, ženy zaspievajú verše, složené na počesť kráľovu; Potom už začne tancovať Salome. Kráľ je vo vytržení; pozorne sprevádza divé pohyby Salomy. Chcel by ju bozkať, to nevidí sa Herodiade, ale nepovie nič, kráľ však spozoroval jej nevôľu. Dojmom tancu kráľ je bez seba, dráždi ho to, až na konci povie, že nech si žiada Salome čokoľvek, má kráľovský sľub, že obdrží to. Vtedy Salome ide k matke, tá ako by ju bozkala, pošepne jej, čo si má žiadať, potom ide ku kráľovi a pošepne mu tiež.

A potichu vydá rozkaz. Hostia sú napnutí, pošepkávajú si, že nejaké prekvapenia sa blíži; Manahen je na tŕňoch. Herodesa už začne trápiť svedomie, zvolá:

Herodias ho prehovára, aby si zapil, že tým odoženie mrak s čela; ale Herodes už nechce piť.

Ako sa bojí kráľ Herodiady, a táto ako ho drží v moci! Ešte by chcel odvolať svoj rozkaz, ale Herodias ho zadrží v tom. I Salome sa naľaká, mráz ju prejde, uťahuje sa k matke. I všetci sú akýsi omráčení v predtuche niečoho strašného. Len Herodias je pri sebe, prehovára druhých. A keď ju vidia takúto duchaprítomnú, volajú jej na slávu a zdravie. Ale Herodes je zamyslený, nepočuje nič, čo sa hovorí okolo neho, preto Herodias mu dohovára, že všetci jej pripíjajú, iba on nie. Potom i Herodes prijde k sebe.

Chcel by v pití zabudnúť na svoj skutok. Ale v tom donesú hlavu Jánovu. Nastane veľké zdesenie v hosťoch. A Manahen započne vyvolávať kráľovi, že nezadržal sľub; pochytí hlavu Jánovu, a predloží ju kráľovi i kráľovnej i Salome, aby jedli. Salome vykričí, že jej to matka kázala urobiť. Na odsudzujúce slová Manahenove Herodias nadáva mu. A keď sa už trocha utíšily mysle, vtedy Manahen vezme hlavu Jánovu, bozká ju na ústa a stane sa otvoreným prívržencom Jánovým, i on bude od teraz privolávať domu kráľovskému: „čiňte pokánie!“ Na mnohé výčitky Manahenove, Herodias pobáda kráľa, aby už tomu koniec urobil.

Ale kráľ sa zdráha to urobiť. V tom prídu učeníci Jánovi. Manahen zase ostrými slovami rozpovie im, čo sa stalo, a káže, aby zahrebli telo Jánovo tam povedľa, kde Filip leží,

Tu strhne sa nový krik.

Kráľ sa preberie, Manahen ešte ďalej dohovára. V tom vbehne hradník, že sa blíži arabský kráľ, otec Tamary, s množstvom vojska. Strašný zmätok nastane, potratia rozum, ku obrane sú slabí a popití, preto odídu tajnými podzemnými dvermi, že na lodi na Slanom mori utečú. Zjaví sa kráľ Aretas, kráľovna Tamar a ich sprievod, najdu všetko prázdne, len ešte so pár popitých sluhov, tých pustia na svobodu. Oni sami sa nechcú dotknúť ničoho, ani jedlových pozostatkov. Tamar zas, hoc ustatá, nechce si spočinúť v tom „brlohu“, „plnom krvavých mátoh“. A odídu ďalej za Herodesom.

I tu, v tomto dejstve, upozorňujem na psychologiu, ktorou Hviezdoslav charakterizuje zvlášte Herodesa, potom Manahena a Herodiadu. Každé slovo ich je takrečeno psychologicky odôvodnené. A vôbec v druhej polovici tohoto dejstva celý dej odohráva sa skorej v dušiach konajúcich osôb. Je to sila básnikova, ktorú obdivovať musíme v celom diele.

Teraz už rýchlym krokom sa sbližuje pád hrdinov, katastrófa. Porážka za porážkou ho stíha. Keď utiekol i s dvorom svojím z hradu Makor, rozložil šiatre svoje na okolí Gadarenskom. Je nad ránom, keď vyjde zo svojho šiatra kráľ, dôstojníci a radcovia jeho. Držali poradu. Herodes posiela dôstojníkov do bitky a povzbudzuje ich. Je presvedčený o tom, že musí zvíťaziť; aspoň v rečiach svojich — aby posmeľoval dôstojníkov — to vyslovuje; ale zato nedôveru a neistotu svoju prezradzuje tým, že sa radom spytuje každého radcu, čo myslí, či zvíťazia. On sám s niekoľkými svojimi radcami chce s jedného vrška sprevádzať beh vojny, a ak by potrebné bolo — čo však nebude — i sám pôjde sa biť.

„Napadnutý Herodes má právo na víťazstvo a má, si ho privlastniť, vôľu, spôsobnosť, vytrvalosť! hoj, má!…

Tento obraz je krásny sám v sebe; i preto, ale i pre druhú príčinu ho citujem. Herodes totiž, ako sme povedali, nie je celkom istý, i cez najsmelšie slová jeho vycítiť istú slabosť sebadôvery. A tu vidíme, ako pre túto svoju neistotu a nedôveru, ktorá trápi jeho dušu, hľadá posilnenie na vonkajších veciach. Ako by sám seba posmeľoval, keď hovorí, že to slnko obživuje, preto svieti, a nie aby zadrhlo svet. A jemu vždy prialo to slnko, má úrodnú krajinu. Chcel by, aby zastalo to slnko na nebi, ako kedysi v Gabaon, dokým nezvíťazia. Ale prebudí sa v ňom zase svedomie.

Uznáva tedy svoje hriechy, keď cíti neistotu, stiesnenosť v duši svojej, a vie, cíti, že by zaslúžil trest. I toto uznanie slúži k tomu, aby nám bol Herodes sympatickejším. A spolu hádže svetlo i na Hviezdoslavovo chápanie tragikumu, o čom však pozdejšie.

Kráľ vidí, ako chabne, ako je pošinuté ľavé krýdlo, i posiela hneď ta dôstojníka. Ale týmto započína rásť uňho pochybnosť vo víťazstvo. K tomu ešte Obadja mu oznámi, že i akýsi burič povstal a divy robí. Herodes sa už istým cítil, myslel, že všetko udusil, keď dal zoťať Jána, preto skríkne: „Čo? kto? Jochanana som predsa dal zoťať — och! toť tá pálčivá škvrna, ktorá až posaváď ožihá ma na duši… zafúknuť ju, fu-fuj!… Nuž z mrtvých by bol vstal, z mrtvých? Nesmysel, Obadjo, hlúpy nesmysel! — ale jednak rád by som ho vidieť, — — — Slabý strach, Obadjo, žiaden strach!“ A predsa je to len strach, len jako vždy, bol hrdinom slova, i teraz rečou dokazuje smelosť, dokým v srdci sa bojí možnej porážky. „Alebo trebárs — padnúť — Čože? padnúť? oj, nie! kráľ Herodes nevie sa potkýnať, klesať — —

Ale zase len pochybnosť sa zobudí v ňom;

A v tomto duševnom boji pýchy, povedomia a pochybovania pomyslí si na ženy, na Herodiadu a Salome, žiada sa mu byť s nimi, a práve prichodia, vystupujú zo šiatra. Herodes spytuje sa Salomy, čo sa jej snívalo, a dotiaľ na bojišti trvá boj. Herodes, nepozorojúc na to, vyznáva lásku Salome, rozpovediac jej svoj sen. Herodias zo začiatku len zavráti kráľa, aby radšej pozoroval bojište, ale on len ďalej hovorí o láske, až konečne Herodias pošle preč Salome. V tom donesú zlé chýry s bojisťa, že ustupujú vojaci Herodesovi pred Arabmi. Zas druhý vojak dobehne s chýrom, že žoldnieri pripojili sa k Aretasovi; Herodias povzbudzuje kráľa, aby šiel i on do boja, na reči a výčitky že teraz niet času. Zase pribehne jeden s bojisťa a oznamuje, že povstalci s Ghuzom a Manahenom prepadli od chrbta vojská Herodesove; konečne oznámia mu, že i Achisar, vojvoda jeho, padol a radí vraj Herodesovi uzavrieť mier. O tom však ani počuť nechce Herodias, a rozkazuje mužovi, že musí ísť o pomoc do Ríma. A Herodes si vzdychne:

Herodesa tedy čo dial tým viac trápi svedomie, vstupuje do seba, a práve tým len protivnejším sa stáva Herodiade, tá sa vysmieva z jeho slabosti.

A utečú zas. Keď dôjdu víťazné vojská, najdú prázdné miesta a šiatre, a v nich to, čo nemohli zachrániť. Chuza a Manahen ešte ospravedlňujú svoje kroky pred Aretasom, že nie proti vlasti bojujú, len proti tyrannovi a smilníkovi. Potom ešte Trebonius a Peritus prídu k Aretasovi, vyzkúmať jeho plány. Ale vidiac jeho presilu, pripoja sa zdanlive a odprevadia svoju predošlú kráľovnú Tamar.

Prešiel dlhší čas, možno rok, od tejto porážky Herodesovej. On chodil v Ríme prosiť o pomoc, čo — ako to teraz v kráľovskom paláci v Tiberias zasedajúcej rade oznámi — sa nepodarilo úplne. Herodes síce myslí, že sú výhľady priaznivé. Ešte i prípravy chce robiť, aby mohol vrátiť úder od Arabov utrpený. Rozpustí radu a chcel by zabudnúť na všetko. Škrie ho i porážka, ale trápi ho i jeho minulosť, tie vraždy mnohé.

V tom preruší ho Herodias, zvedavá je veľmi na podrobnú zprávu o jeho ceste v Ríme. Ba ju to viac zaujíma, ako Herodesa samého. V tomto ich rozhovore vidíme celú veľkú protivu ich charakterov. Herodes je nezkúsený optimista, ktorý verí každému peknému slovu, a ktorý by sa pre seba uspokojil i s menším výsledkom: teraz vyzná i to, že len k vôli Herodiade prestupoval hranicu miernosti a robil taký prepych; vo všetkom ho viedlo len to, aby Herodias bola šťastná a spokojná, to by on nedal ani za celý Rím, ba vďačne by sa zriekol i panovania. A keď Herodiadu len tá sláva robila šťastnou, k vôli tomu napínal on sily svoje vzniesť sa na vrchol slávy. Herodias naproti tomu je ctižiadostivá veľmi a túži po sláve, je nedôverčivá, ona neverí pekným slovám a i za rečami jej muža tuší niečo zlého; tuší to, že cäsar len omámil Herodesa peknými slovami. A preto odíde, aby sa viac dozvedela od Perita; kráľ povie:

ale zato pristane. A keď odišla Herodias, chce sa oddať zas svojej dume, chce zabúdať, ale preruší ho Salome, ktorá príde hľadať matku. Salome, kým bol Herodes v Ríme, navrátila sa domov ako vdovica. Boli ju vydali za brata Herodesovho, za Filipa, starca. Teraz, keď sa objaví, Herodes sa zaraduje, i prvej, keď mu Herodias oznámila návrat Salomy, prezradil svoju radosť. Zavolá ju k sebe, vyznáva jej zase lásku, žiada si bozk od nej a keď sa Salome zdráha, kráľ na silu ju chce bozkať.

Tu vidíme pravý charakter Herodesov, je smilník, otrok vášne, kráľovstvo je mu bočná vec, ba vlastne len prostriedok k vyhoveniu tejto vášne jeho.

V tom ich prekvapí Herodias. Dohadujú sa, vykričia všeličo jeden druhému. Herodias, v domnení, že i Salome sa tiahne k Herodesovi, chce ich rozhnevať, povie, že Herodes zmárnil otca Salomy.

A odíde. Má pytača, k tomu pôjde, nechce viac ostať pri nich. Tí dvaja sa ešte viac podohadujú, rozvadia.

Ale potom sa pomeria, veď dľa kráľovho vyznania sami sú príčinou svojho osudu, a k tomu Herodesovi sa zdá, ako by boli „už-už u konca“. Na takéto reči Herodias chcela by sama do Ríma, mysliac, že ako žena viac docieli u cisára.

Herodias sa ešte nechce zriekať slávy, všetko možné je hotová za ňu vykonať, a tuší, vidí, že hynie tá sláva. Herodes zas toho nevidí, on ešte myslí, že sláva jeho sama sa má dvíhať a preto i keď oznámia, že prichodí kráľ Agrippa, on netuší nič zlého, myslí, že to bude len návšteva a hold. Potom vystúpia Peritus, Trebonius, Obadja a druhí radcovia a oznámia, že z vyššieho rozkazu sú prítomní, než je dotaz Herodesov, z rozkazu kráľa Agrippu. Herodias zúri. Herodes ešte nechce nahliadnuť svoj pád, hovorí:

Len keď mu povedia, že Agrippu všade s jasotom vítajú a že už vchodí do brány, a že on, Herodes, je sosadený, vtedy začnú sa mu otvárať oči. A keď ešte pred ním privolajú na slávu Agrippovi a idú ho vítať, odrazu skrotne i on a vidí, čo sa robí okolo neho a s ním.

A keď Herodias ešte zúri pre tieto udalosti, Herodes rezignovane hovorí:

Potom ešte od Obadju, který ho chce tiež opustiť, žiada poslednú službu, aby mu priniesol meč.

Tieto posledné slová hovorí Herodiade, ktorá ho zahriakne: „Ach, čuš!…“ Ako chytro ostarnul Herodes; veď len pred krátkym časom Salome hovoril, aký je mladý, silný. A teraz je už zlomený, pokorený celkom. Nechá ho i Obadja, prejde k mocnejšiemu. Tu už potom Herodes vstúpi celkom do seba.

Herodias ho ešte teší, že povstanú ešte, a že v širokom svete najdú si šťastný útulok. Tedy Herodias sa ešte vždy nechce zriecť slávy a šťastia, hoc už kráľovstva sa už zriekla. Medzitým, kým sa radia, čo by mali teraz počať, prídu ešte vojaci ozbrojení a ich vodca, Severus oznámi Herodesovi, že je zajatý ako nehodný trónu, a ako taký, ktorý proti Rímu prechováva zradné plány. Preto je odsúdený na vyhnanstvo do „chmurnej Gallie“, Herodias ešte zúri a preklína Rimanov, Caligulu, i Agrippu, ale Herodes je už tichý, uspokojený, zronený a zlomený celkom.

Sme u konca veľkej tragédie. Podal som ju dopodrobna, uviedol som každé zvláštnejšie miesto, aby pri ďalších úvahách mohol som sa odvolávať na to. Ostáva nám ešte vo všeobecnosti prehovoriť o nej: o charateroch, o tragikume a o svetovom názore básnikovom, ako sa javí v tejto tragédii, konečne o jej slovenskom ráze.

Už sme prehovorili nakrátko o tejto tragédii s jej historickej stránky. Celkový dojem budí v nás ešte novšie reflexie o tomto predmete. I to sme podotkli, že jednota času v dramatickom diele je nie prísna požiadavka, ba že je to len požiadavka, pochodiaca zo zle pochopeného Aristotela. Teraz ešte len to, že historická tragédia ani len nestrpí jednoty času. Že predsa najdeme túto jednotu v historických tragédiách francúzskych Corneillea a Racinea, toho základom je cele iné chápanie samej historie. Keďže — ako sme spomenuli — skutok je len vtedy historický, keď pôsobí na celý národ, na velikú massu ľudu, prirodzená vec, že to nemôže byť processom 24 hodín. K tomu žiada sa čas, dlhší čas i roky, aby sa skutok mohol stať historickým. Zvlášte keď povážime i to, že tragédia je predstavením kauzálne spojených skutkov, ľahko je nám nahliadnuť oprávnenosť tejto požiadavky. Aby sme očakávali náhle prekvapenie v tragédii, z tých časov sme už vyšli a prešli sme k reálnejšiemu a prirodzenejšiemu smýšľaniu. A ako v živote samom pád neprichodí naraz, ale je za dlhší čas pripravovaný, množia sa pomaly príčiny, aby ho možným urobily, tak žiadame to vidieť i v dramatickom diele. A nadovšetko v historickej tragédii, lebo historia je nie vecou jedného dňa, ale záležitosťou celých desaťročí moc ráz. A toto znamenite pochopil Hviezdoslav. Za svoje poklesky padne Herodes, nie naraz, ale postupne, za dlhé roky sa blíži jeho pád. Už utrpel prvú porážku od Aretasa, a za tou prejde istý čas, ako to sa dá myslieť z jeho slov:

a za týmto nasledujú druhé porážky a len potom pád.

Je to realizmus v chápaní historizmu, a povedal by som, že je to spolu niečo neobyčajného v dramatických dielach. Aspoň nepozoroval som to inde, ani u Shakespearea, že by básnik tak jasne, tak prirodzene a pritom tak povedome takto ponímal a predstavoval historiu v umeleckom diele. Tým nehovorím, ako by v každej druhej historickej tragédii panovala jednota času, ako by v druhých tragédiach historických neroztiahol sa dej na viac rokov, naopak; veď jednota času bola iba v tragédiach francúzskych XVII. a XVIII. staročia, inde tedy všade už eo ipso roztiahol sa dej na dlhší čas; len že by taký zjavný bol pochop básnikov o tejto veci, to je zriedkavejšie.

Preháňal som prvej, keď som spomenul, že v tejto tragédii básnik nedá monologizovať osobám. Sú monology i tu, ale ich je značne menej a sú iného druhu. Asi so štyri monology najdeme, ale sú krátkeho dychu a nevzťahujú sa na samý dej, len objasňujú nám duševné položenie osôb. Sú to skoro len vzdychy, a vzdychne si vše človek i nahlas. Ako keď si Manahen vzdychne: „ten pohon, ten pohon!“ alebo keď Herodes uspáva svoje svedomie a vzdychne si, že keby ho už len netrápila rozpomienka na ten skutok jeho. Ale tu neprezradí tá osoba svoje ďalšie plány, čo sa bude diať pozdejšie. To tiež len na jej duševný stav má posvietiť.

V dramate, ako sme už hovorili, hlavné sú skutky a potom v tých skutkoch sa prezradzujúci charakter. Skutky, to jest dej tragédie sme už videli, teraz o charakteroch.

Vždy zvláštné je to, keď dramatické dielo má dvojitý nápis, keď je dvoma osobami označené, ako i tu „Herodes a Herodias“. Týmto s jednej strany sám básnik si vyznačil ťažšiu úlohu, s druhej strany v nás pozorovateľoch budí väčšie požiadavky. Je pravda, že v tragédii každá osoba hlavnejšia má byť tragická, alebo aspoň smutná — v tomto záleží umelecká jednota diela. Predsa však sú v tomto ohľade stupne, ktoré som chcel označiť slovami, že smutná a tragická. Tak v tragédii tejto Manahen, Salome, Tamar sú osoby smutné a nie ešte tragické, kdežto pri hrdinoch — tu oboch — žiadame, aby boli tragickí a nie len smutní. A takejto požiadavke našej, zvlášte keď sú dvaja hrdinovia, je dosť ťažko vyhovieť. A najťažšie je tak charakterizovať tých dvoch hrdinov, aby sa jeden druhého doplňovali, aby jeden nerušil tragický dojem druhého, aby jeden neprekážal našej sympatii naproti druhému.

Herodes a Herodias sú protivy charakterové, je to úplný kontrast, ale práve preto sa doplňujú, to im dodáva reliefu, života. Herodes je samý cit, bez energie, bez rozvahy; Herodias je samá energia, samá chladná rozvažitosť, ale bez srdca, bez citu. Herodes k vôli tomu citu, k vôli ľúbosti vie sa zrieknuť všetkého, on len k vôli tej vášni je ctižiadostivým, k vôli tej vášni vie byť niekedy aspoň navonok energičným; Herodias je v prvom rade ctižiadostivá, slávybažná. Herodesovi je i jeho kráľovstvo len skoro prostriedkom k vyhoveniu svojej vášne, Herodiade naopak i láska k Herodesovi je len prostriedkom ku sláve kráľovskej. Následkom takéhoto charakteru Herodes stane sa otrokom Herodiady a z toho vyplývajú všetky ďalšie udalosti, tu je základ celého vývinu tragického. K vôli Herodiade dovolí zabiť Filipa, dovolí soťať hlavu Jánovu a sdiera ľud. Na tomto sa zakladá i naša sympatia k Herodesovi. On v základe by bol dobrý človek, preto má v plnej miere našu morálnu sympatiu, ktorej nemôžeme dopriať Herodiade. Ale zase tým, že tak vykoná všetko, i zlé k vôli Herodiade, ukazuje sa nám slabúchom a týmto tratí našu sympatiu dramatickú.

Na začiatku, keď odohnal svoju prvú ženu, Tamar, ukázal sa nám tragickým hrdinom. Previnil sa síce proti nášmu mravnému citu, ale neztratil zato našu sympatiu, veď Tamar je bezdetná a Herodes potrebuje potomka. Ale čo chvíľa poznáme, že nie natoľko toto bola pohnútka jeho skutku, ako skorej jeho vášeň. A preto, keď sme tu na začiatku sympatizovali s ním i morálne i dramaticky, v ďalšom postupe tragédie podrží si len našu sympatiu morálnu, ale dramatickú tratí čo ďalej, tým viac, až na konci ostane z toho len poľutovanie.

Ale tá protiva povahy Herodesovej a Herodiady je krásne ukázaná v celom diele. Úplne sa nemôžu sniesť tí dvaja nikdy. U Herodiady hneď vidíme, že nešla z lásky k Herodesovi, len za tou slávou kráľovskou bažila. Cez všetky ich reči a rozhovory preráža k nám akási chladnosť, i cez také slová „holúšku“, „drahúšku“ vycítime neúprimnosť. A preto prijde to i k tomu, že sa rozvadia, a len keď vidia oba, že sú od každého opustení, vtedy sa zase spoja a spriatelia.

O ostatných charakteroch nejdem sa rozpisovať; čo sa žiadalo, to som vyzdvihol prvej pri rozbore tragédie s jej obsahovej stránky. Tu ešte len toľko vo všeobecnosti, že psychologia pri charakterizovaní osôb je mocná stránka básnikova. Konzekvencia, ktorú vidíme, či v skutkoch, či v rečiach, a v celom držaní sa jednotlivých osôb tragédie, dá nám poznávať, ako každá táto osoba žila vo fantázii básnikovej, ako sa on sám vžil do každého charakteru a položenia.

Už i z tohoto vyplýva, že keď básnik tak veľmi si dá záležať na vypracovaní charakterov, tie charaktery v úzkom súvise sú so samým vývinom udalostí. Skutočne, tragikum je tu charakterové. Ale spomenúť musíme i to, že v takomto páde, keď je tragikum charakterové, kvalita tragikumu závisieť bude od kvality charakterov. To jest i v tomto je logika a psychologia: tragikum musí byť také, aké predstaveným charakterom zodpovedá.

Tragická veľkosť charakteru Herodesovho záleží zo dvoch čiastok: najprvej je kráľom a potom je otrokom ľúbosti, vášne. Tieto dve čiastky charakteru určia jeho tragikum. Žiada sa to, aby hrdina práve v tom obdržal najväčšiu porážku, v čom si najviac zakladá, v čom sa cíti najmocnejším. Herodes je najmocnejším v ľúbosti, v tejto si viac zakladá, ako v samom kráľovstve, ba i svoje kráľovstvo použije len za prostriedok k vyhoveniu vášni svojej. Táto vášeň vedie ho i ku skutkom, ktoré sa protivia kráľovstvu, sú mu na škodu, a predsa tragický osud zastihne ho ako kráľa, a nie ako milujúceho človeka. Lebo kráľovstvo utratí, je ponížený, je opustený od všetkých, ako kráľ je zničený; musí opustiť trón, zrieknuť sa slávy a uspokojiť sa so životom a osudom jednoduchého človeka, lenže, ako sme na to poukázali, Herodesovi nezáleží tak veľmi na kráľovstve, tej slávy veľkej; toho prehoja a prepychu, ako to on sám povie, vedel by sa zrieknuť hockedy. Moc väčšej hodnoty je preňho, keď môže uspokojiť svoju vášeň, keď je milovaný, — a tu zase, keď i s Herodiadou sa rozvadí, keď i Salome, ktorú by tiež chcel okúzliť a dostať, opovrhne ním a odíde, predsa na konci sa smieri s Herodiadou a ona ide s ním do vyhnanstva. Práve tedy v tom, v čom si zakladal, na čom mu záleží, neutrpí porážky, on spokojne sa môže vzdialiť, osud jeho nebude už tak ťažký, veď si ho bude s ním sdieľať i Herodias. A v tých slovách Herodiady:

je obsažený sľub ďalšieho života, ktorý, keď i bez kráľovstva, predsa môže byť šťastný a blažený pre Herodesa, lebo veď Herodias bude s ním.

Herodias je tu viac zničená, než Herodes. Ona práve v tom utrpela porážku, v čom si najviac zakladala: v kráľovskej sláve, je ponížená, zlomená, opovrhnutá, a len v poslednom okamihu sa uspokojí s Herodesom a osudom svojím.

V tomto je teda chyba: koniec Herodesov je nie dostatočne tragický, vlastne tragický koniec nezastihne ho ako celého človeka, len ako kráľa. A ako sme to už hovorili, je to ústupok pravde historickej: Herodes nesišiel nijakým zvláštnym spôsobom so sveta. Lenže musíme i to podotknúť, že celému charakteru Herodesovmu najlepšie zodpovedal takýto tragický koniec. Keby mu bol chcel dať básnik umrieť na konci, bol by ho musel i v celom diele inakšie charakterizovať. Herodes síce chce spáchať i samovraždu na rimanský spôsob, od druhého sa chce dať zavraždiť, a keď mu tento odopre takú službu, sám to nevykoná, lebo jeho charakter to nedopustí, a keby to vykonal, museli by sme povedať, že básnik chybil v charakterizovaní Herodesa, lebo v celom diele predstavil nám ho chabého, a iba na konci ukázal nám ho ako hrdinu.

Je tu tedy konzekventnosť psychologická a logická: chabému charakteru zodpovie chabý koniec. Tak, že chyba, ktorá sa javí v celom diele v charakterizovaní hrdinu a ktorá pochodí z prísneho sa pridŕžania historického podania, je spolu i dobrou stránkou, umeleckou zásluhou diela a básnika, lebo je dôsledne ukázaná tá slabosť charakteru až do konca. Samému dielu síce to poškodilo, lebo koniec je nie dostatočne tragický, úplne nás neuspokojí.

Už bolo spomínané prvej, že Lipps a Volkelt odsudzujú akýkoľvek svetový názor, ktorý sa vnáša do dramatických diel, či so strany básnikovej, či so strany kritiky. Ale akokoľvek berieme veci, nejaký názor na svet môžeme najsť v každom dramate, ba v každom diele umeleckom. Otázka je len to, či sme oprávnení o ňom hovoriť. Je pravda, že samému dielu na tom nezáleží; nech je v ňom svetový názor kresťanský, alebo pohanský, mystický alebo naturalistický, individualistický alebo sociologický: tým samé dielo nevyhrá ani na kráse, ani na ästetickej hodnote. I to je pravda, že svetový názor akýkoľvek patrí do filozofie, kdežto umelecké dielo patrí umeniu a ästetike. Ale s druhej strany, ako básnické dielo je nielen formálne, ale i ideove majetkom literatúry a ästetiky, a ako básnik nielen rečou a citmi, ale i myšlienkami svojimi je básnikom, tak je oprávnená literárna kritika prehovoriť i o myšlienkach básnikových, i o svetovom názore jeho.

A konečne sám básnik, aspoň v tomto prípade, podáva nám k tomu pohnútku, aby sme sa zmienili i o svetovom názore, ktorý sa javí v tomto diele. Oprávňujú k tomu slová tragédie:

Ako z týchto slov vidíme, básnik je prívržencom teorie: pokuta za hriech. Či je oprávnené takéto smýšľanie v tragédii, to voči auktoritám, ako je Lipps a Volkelt, nechceme rozlúštiť. Podotkneme len, že táto teoria je zastúpená v mnohých dielach dramatických, medzi inými i u Hebbela, potom dľa Ulriciho a Gervinusa i u Shakespearea, a zastúpená je i v mnohých ästetikách, počnúc od Aristotela, u Hegela, Schellinga, Vischera, Weisseho atď. Pravda, najdú sa i takí, ktorí zavrhujú túto teoriu. Baumgart na pr. hovorí „Nur ein unverdienstes Sckicksal ist tragisch.“^[21] Potom mnohí teorii tejto dajú metafyzického podkladu, tak Hegel, Hebbel i Hartmann, ktorí v tom trestaní za hriech vidia pôsobenie vyššej moci, a to by bolo, čo na konci smieri nás s hrdinom.

Ale všetko toto sú individuálné mienky, do ktorých nás vlastne nič. My jednoducho len to chceme spomenúť, že u Hviezdoslava v tragédii Herodes a Herodias nachodíme túto teoriu, a čo pri tom vyzdvihnúť chceme, je to, že teoria táto sa cele správne uplatní tu. Lebo nevnášame ju my sami do diela, ani nepanuje ona v celom diele, čo by mu dalo potom charakter grécky, charakter osudovosti; ale teoria táto uplatní sa len na konci, a to tak, že sám Herodes a Herodias, keď sú už nútení nahliadnuť svoj pád, vyslovia tieto slová, že je to pokuta za hriech. Do toho času však ich to nemýlilo, presvedčení boli o tom, že majú pravdu, a za ňu i bojovali až do konca. A i vtedy ešte musíme vyzdvihnúť, že i tá pokuta, pád Herodesa a Herodiady, je nie akoby metafyzická pokuta, neprichodí shora, alebo nepredvídane, ale je pripravovaná od začiatku a je logickou nevyhnutnou konzekvenciou všetkého toho, čo sa dialo. Tak, že teoria táto, keď i uplatnila sa v diele, nezkazila jeho dramatickú silu.

Na čom nám však záleží pri tomto posudzovaní básnikovho svetového názoru, je hlavne to, že je rozhodne optimistický a pri tom trocha mystický. Samo v sebe také ponímanie svetových vecí, že hriech obdrží svoju pokutu, je optimistické, a v tomto, keď pokutu očakávame od vyššej mocnosti, ktorá riadi beh sveta, je trocha mystiky. Tu na Herodesovi ako by bol chcel básnik dokázať, že nech je človek akokoľvek veľký, vysoko postavený a slávny, keď hreší, keď krivdí ľudu, keď uráža mravné zákony, pokuta ho neminie. Tento mravný podklad dodáva ceny a hodnoty svetovému názoru Hviezdoslava. Mystika, ktorá sa ináče tiahne celým dielom, tu malý význam má. Ba sám názor na svet Hviezdoslavov v tomto diele podaný je tým cennejší, že je neodvislý od nejakej metafyzickej bytnosti. Ako sme už vyzdvihli, samé skutky ľudské, keď sú zlé, druhým škodné, ako by dľa básnikovho smýšľania samé v sebe už obsahovaly zárodky zkazy a pádu človeka, ktorý ich koná.

A toto nás vedie k tomu, aby sme prehovorili ešte nakrátko i o slovenskom charaktere tohoto diela. V čom sa javí slovenský charakter tragédie tejto? Prečo ju môžeme našou, slovenskou pomenovať? Je ťažko zodpovedať túto otázku; veď nemáme ešte v literatúre našej diela, ktoré by ako tak bolo riešilo túto otázku a ktoré by bolo čistým zjavom slovenského ducha. A krem toho žiadala by sa väčšia známosť dramatických diel druhých národov, a vtedy, porovnávajúc diela tieto, dalo by sa určiť, v čom sa javí slovenský duch v dielach literárnych. No i takto, bez týchto prostriedkov, pokúsim sa aspoň nakrátko o to. Síce všetky tieto úsudky v prvom rade, bezprostredne budú sa vzťahovať na samého básnika, a len v druhom rade — keďže prijmeme teoriu dedičnosti — i na celý národ.

Po celom diele, ako zvláštny charakter, tiahne sa istá mystika, ani vlastne je to nie mystika, ktorá by cítila všade pôsobenie vyššieho ducha, je to skorej viera a pobožnosť, ktorá ako pel rozkladá sa po celom diele a ktorej nenajdeme inde. V Sudermannovom „Johannesovi“ na pr. alebo i v druhých spomenutých dielach, ktoré obsahujú tento istý predmet a túto dobu taká chladnosť bije k nám v tomto ohľade. Veď spomenul som už, aký veliký je rozdiel v tých dvoch spôsoboch, ako zamieša do deju Krista Sudermann, a ako sa dá zjaviť Kristovi Hviezdoslav. A vôbec celá tá scéna, keď sa Jánovi a dvom jeho učedlníkom zjaví Kristus, je taká zvláštna už i sama v sebe i so svojím ideovým obsahom, že podobného niečoho nenajdeme vo svetovej literatúre, a musíme o nej povedať, že je to niečo par excellence slovenské.

I ten svetový názor básnikov má na sebe známku slovenského ducha. Optimizmus, v ktorom je trocha prírodovedeckého smýšľania a trocha panteizmu, ktorý tak súdi, že celá príroda je akoby stelesnené božstvo a následkom toho v samej prírode panuje pravda a spravedlnosť; ten optimizmus, dľa ktorého skutky samé obsahujú v sebe už i počiatky svojej odmeny a pokuty, ktorá odmena alebo pokuta, bez pôsobenia nejakého deux ex machina, len následkom spravedlnosti, ktorá panuje v prírode, sama od seba prichodí: toto tiež smele môžeme považovať za prejav slovenského ducha. Najdeme i inde podobné smýšľanie, ale tomu chybuje ten panteistický obsah. Alebo ešte najskorej najdeme pessimistické ponímanie tragikumu, dľa ktorého celý život je len utrpenie a každá vášeň ľudská, poneváč je prejavom života, zasluhuje utrpenie. V slovenských dramatách všetkých len zlý, hriešny človek môže trpieť, a to nie preto, ako by tá vášeň sama v sebe bola hriešna, ale preto, že ona vedie človeka ku hriešnym skutkom, ktoré sa protivia mravným zákonom.

A konečne samé charaktery tejto tragédie majú na sebe mnoho slovenského. Herodes je síce človek vášnivý, ale zato vášeň jeho nepresahuje obyčajné hranice ľudské, ako u hrdinov Shakespeareových, u ktorého zjaví sa nám síce celý človek, celý charakter v každom položení, ale vždy pod prevahou jednej velikej vášne, alebo u hrdinov Corneillea a Racinea, kde sa hrdina ukáže vždy len s jednej strany, ako od všetkého iného, od všetkých druhých individuálnych známok abstrahovaná vášeň. U Hviezdoslava je hrdina jednoduchý človek, ktorého opanovala vášeň, ale zato vášeň táto ho nezničí. Herodesa síce privedie vášeň jeho do protivy s jeho povolaním kráľovským, vedie ho k tomu, aby urážal mravy a sdieral ľud, ale do boja ho nevedie, boj sa vyvinuje sám nevyhnutne z tých skutkov, ku ktorým zaviedla tá vášeň Herodesa. On sám sa trocha i namáha vydobyť uznania a práva svojej vášni, ale len rečami, keď ju odôvodňuje mravne, bojovne však nezakročí, radšej ustupuje.

Zjavuje sa tu vliv snivej povahy slovenskej. Dlhé storočia, ktoré národ náš presníval bez boja a povedomia, utvorily z nás snivých, dumných ľudi, ktorí sa uťahujeme s arény, stránime sa boja. Takýto je i Herodes. On mnoho sníva, robí pekné plány, myšlienky jeho sú často vznešené a ideálné, k tomu i mnoho hovorí, veliké slová, ktoré, keby maly samé v sebe silu, by na hŕbu zvalily celý svet — ale k činu málokedy napruží svoje telo, konať nevie. Za svoju ľúbosť a za jej uznanie pekne hovorí, ale nebojuje, sníva ďalej, myslí si, že to uznanie samo príde, a medzitým vášeň jeho vedie ho vždy ďalej a ďalej na zlej ceste, ktorej on pre svoje ideálné snívanie ani nezbadá, alebo keby i zbadal, nechce napraviť, a nechce dokázať svetu, že je to dobrá cesta. Až vášeň zavedie ho — skoro bez jeho povedomia — na koniec tej cesty a do záhuby, a on prebudí sa zo svojej dumy až vtedy, keď už niet východu pre neho. Nie on sám direktne a aktívne zapríčinil svoj pád, ale len negatívne, tým, že dal sa viesť svojej vášni ta, kde ona chcela. Toto je tragikum slovenské.

Aký ohromný je tu rozdiel medzi Herodesom a na pr. Romeom Shakespeareovým! Koľko podstúpi Romeo, ako sa trápi, ako behá ustarostený, ako bojuje a podujme všetko možné, len aby Julia jeho bola. Alebo Macbet akých ukrutností je schopný, len aby vyhovel svojej ctižiadosti, aby obdržal kráľovskú korunu. Ešte najbližšie by stál z toho ohľadu k Herodesovi Hamlet, ale i ten bojuje viac so sebou, so svojimi pochybnosťami, a pritom i aktívne viac vykoná, ako Herodes.

A ako Herodes, také sú i druhé osoby tragédie: Ján Krstiteľ, ktorý tiež mnoho hovorí, hromží i proti kráľovskému domu, má smelosť to všetko i do očú povedať kráľovi, ale zato nevykoná nič. U Sudermanna Ján v takom istom položení, keď mu jeden z ľudu podá kameň do ruky, aby započal kamenovanie, ostatní že ho nasledovať budú, chytí kameň, za chvíľku váha a len potom ho odhodí. Taký je i Manahen, ktorý sa zhrýza vo svojich dumách, často vzdychá, prehovára kráľa, pritom je samá svedomitosť, pokora a spravedlnosť, v hneve svojom obzerá sa na nebo, či príde pomoc, a len ďalej vzdychá, rady si nevie dať, k činu sa nemôže pohnúť. A taká je i Tamar, celá jej bytnosť je passívna, a okrem pár slov, ktoré prehovorí, je to bezslovná útrpnosť.

Toto neprotiví sa tomu, čo som na začiatku hovoril, že sú to charaktery židovské. Na vonok sú také, a myslím, aspoň o Herodesovi som dokázal prvej, nakoľko je Židom. Toto však, čo tu spomínam, je spoločná povaha skoro všetkých osôb dramatu, je to niečo vnútornejšieho, hlbšieho, slovom to je práve ten slovenský duch, ktorý sa javí v týchto osobách i v celom diele.

A toto je nie chybou tragédie; naopak, je to jej zvláštnosťou, ktorá nás priviedla o krok bližšie k poznaniu básnika a seba.