ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[32]

Nemá umenie ešte druhého tak stáleho, tak večne pôvabného, pútajúceho predmetu, ako je žena. Všetky ostatné problémy sa zamieňajú v umení; dnes je v popredí problém sociálny, včera bol problém politický, náboženský alebo vedecký; dnes literatúra usiluje sa riešiť problémy psychologické a včera ešte zaujímala ju príroda. Ale pri tomto všetkom, pri týchto premenách ostáva niečo stáleho, nepremeniteľného, čo tiahne celými dejinami umenia a literatúry, čo nezostarne nikdy — je to žena a problém toho pomeru, v ktorom sa nachodí muž so ženou. A každá doba má svoje zvláštne stanovisko v tejto otázke. Tak za dávnych čias žena považovaná bola za otroka, hodne nízko stála spoločensky pod mužom; potom v dobe renaissance povýšená bola nad neho, muž hľadel na ženu ako na ideál, zbožňoval ju a slúžil jej; dnes stáva sa žena družkou muža, ktorá je povolaná pomáhať mu znášať ťarchy života, spríjemňovať a obľahčovať mu život. Nasledovne toto stanovisko v otázke ženskej je akoby merítkom tej kultúrnej úrovne, na ktorom stojí jedna doba alebo jeden národ.

Žena je večným predmetom umenia a poezie, ohliadnuc od toho pôvabu, ktorým pôsobí na mužského, zvlášte preto, že ona je najzáhadnejšie, najproblematickejšie, čo len jestvuje na svete. Duša ženská je i dnes ešte taká tajomná, taká záhadná, taká neznáma ako, povedzme hviezdnaté nebo. Dokiaľ duša mužská je nám už známa následkom úprimných, subjektívnych spovedí básnikov lyrických, zatiaľ duša ženská je ešte vždy zakrytá závojom, pod ktorým sú samé tajnosti, samé záhady a otázky, a ktoré poznať, rozriešiť chcú mnohí. Tak na pr. francúzsky romancier Marcel Prévost ja chýrny ako taký, ktorý najväčšmi sa priblížil k týmto tajnostiam, ktorý je dosiaľ najlepší znalec duše ženskej. Ale i táto znaľosť je veľmi otázna. Práve preto na tomto poli očakáva človečenstvo správne najviac od žien, v prvom rade od spisovateliek a poetiek, aby, podajúc verne seba, odokryly už raz tajnosti tieto.

Keď však toľkoto záhad poskytuje, keď je tak tajomná duša ženská, je prirodzené, že básnik-spisovateľ tu má pred sebou čo najťažšiu úlohu, a tu má príležitosť dokázať svoju básnickú silu, svoju fantáziu. Lebo vžiť sa do duše druhého muža je ešte nie tak ťažko; ale vžiť sa do duše ženskej, pochopiť každú jej vrtochu, každú pohnútku, je pre mužského skoro nemožnosťou.

Hviezdoslava nezaujíma žena a jej duša s tejto záhadnej stránky, ani ho nezaujíma problém toho pomeru, v ktorom stojí žena k mužovi, alebo v ktorom bude stáť v budúcnosti. Ani nevidíme u Hviezdoslava nejaké zvláštné stanovisko voči ženám, ako u druhých básnikov a spisovateľov. S tohoto ohľadu akoby ani nebolo žien na svete pre básnika. Necíti k ním lásku nijakú, ani ideálnu a sentimentálnu, ani pohlavnú a telesnú, necíti k ním ani nenávisť a opovrženie, ako viacerí moderní spisovatelia, na pr. August Strindberg. Žena ako taká, ako protiva mužského, ako tá na muža večne pôsobiaca, muža stále pútajúca ženskosť, nejestvuje pre Hviezdoslava. Jeho Múzou je nie žena, ale — celý národ. Preto hovorí Hviezdoslav ešte kdesi v svojich „Básnických prviesenkách", že on nespieva o žene a o láske, to urobil už Sládkovič v „Maríne“.

Žena len ako úd národa, ako člen rodiny má miesto v poezii Hviezdoslava. Ako básnik, ktorý si volil národ za Múzu, ktorý sa oddal celý do jeho služby, ktorý chce budiť, dvíhať, osvietiť národ, zaprel seba, nemá svojich osobných chúťok, nemá kadejaké prípady so ženami, neoslavuje ich hlboké, významné oči, malé nôžky, jemné ruky, ružové líčka a červené ústa. Jeho celú dušu zaujal národ, a žena pre neho jestvuje len ako úd národa a človečenstva. Ale snáď práve preto si ctí a váži ženu a vôbec málo je básnikov, ktorí by si ženu tak vážili, ako Hviezdoslav.

V lyrických spevoch Hviezdoslava je to v prvom rade jeho matka, potom žena a sestra, ktorým venuje nejedon riadok. Celý cyklus sonetov a veľkú báseň „Priadka“ posvätil básnik pamiatke matky svojej. Je to vždy čo najhlbšia úcta, najvrelejšia láska synovská, zbožňovanie, keď rozpomenie sa na matku. Ako sám hovorí, od matky svojej obdržal tú citnú dušu, ktorá ako struna zatrasie sa na každý dojem, tú túžbu po speve. Matka ho chránila vždy pred údermi osudu a sprevádzala ho svojím pozorným, láskavým zrakom po cestách života; v hlbokom žiali, ktorým dorážal život a svet na dušu jeho, vždy našiel uspokojenie, obľahčenie v lone matkinom. Preto potom tak rád sa obracia ku tomuto obrazu:

Alebo na druhom mieste, v básni „Ežo Vlkolinský“:

A keď utratil matku, žiaľ syna, bez zúfalých výkrikov, ešte neprehovoril nikdy smutnejšie, dojímavejšie, až k slzám pohýnajúce slová:

Potom žene svojej venuje básnik mnohé verše. Pomer básnika ku svojej žene je najnežnejší, najútlejší; jemné sväzky lásky viažu ich spolu a duša ženy básnikovej je rodinná duši jeho, je vzletná, vznešená. Táto žena odoháňa starosti s čela básnikovho, je potešiteľom jeho. Keď z bájoríše poezie navráti sa básnik, pri boku ženy svojej nachodí zemské šťastie. Toto sú dva svety básnikove: poezia a manželka, ku ktorým zabehuje pre uspokojenie, túžbami, žiaľom rozorvaná duša jeho. A žena táto žije spolu s básnikom v tej sfäre vyššieho blaha, ktoré poskytuje poezia. Preto hovorí básnik, že sú ako Filemon a Baucis a radi hostia i Olympických. To, čo chybuje básnikovi, za čím tak neprestajne túži duša jeho, tú ozvenu vľúdnu, tú teplotu srdca, to porozumenie, čo svet nevie mu dať, nachodí u svojej ženy. V básni „Nový život“, ktorá je venovaná jeho žene, tak spieva básnik:

Vôbec krásné sú tie obrazy, ktoré maľuje básnik o domácom šťastí a blahu svojom, o tom blahu, ktoré vo svete a od sveta urážaná duša jeho nachodí v tichej domácnosti. Krásny je na pr. ten obraz, v ktorom nám opisuje predvečerné chvíľky, keď slnko už zapadlo; vtedy zo sveta poezie navráti sa na zem, okriať v blahu zemskom:

V týchto chvíľkach si pripomína tie blažené okamihy, ktoré zažil i s družkou svojou. Potom, keď sa zotmí celkom, odchodí zas do druhého sveta svojho, do sveta poezie, a privoláva žene svojej:

A blaho básnikovo, tak ako nám ho vôbec ospieval i v „Hájnikovej žene“, nezáleží v bohatstve, v rozkošiach a pôžitkoch, má ono nízke, skromné podmienky, je ako včela, ktorá letí k čistým pramienkom slastí poľných kvietkov, alebo ako slávik, ktorý spieva v noci iba, keď už zatíchol vreskot sveta, keď drsné snahy prestaly a keď

Sám básnik tiež v tomto utiahnutí, v zriekaní sa, v skromnosti nachodí svoje osobné blaho. Svet veľký ho nevábi, ten podáva iba zlosť, urážky, je chladný, neprívetivý; ale poskytuje mu blaho jeho utiahnutosť, jeho dom, jeho samota, ktorú sdiela s ním žena jeho:

A na druhom mieste prihovára sa žene svojej, a teší ju, snáď preto, že sa zriekla i ona k vôli nemu sveta a radostí svetských a že sdiela s ním chvíľky samoty:

Takýto je svet básnikov, v ktorom žije a sníva, a takýto je pomer jeho ku žene svojej.

Teraz ešte na krátko chcem ukázať, aké ženy, aké týpy ženské nám maľuje básnik v epických dielach svojich, kde jeho osoba sa utiahne, kde prestanú jeho osobné záujmy, kde jednoducho maľuje život celý, a kde nepíše viac o ženách jemu blízkych, o matke, o svojej žene, o sestre, ale jednoducho o žene, ako o člene rodiny a úde spoločnosti ľudskej.

Hviezdoslav je realistom, t. j. opisuje skutočnosť celú tak, aká je. A preto, keď v lyrických dielach svojich i nespieva o ľúbosti, lebo veď ľúbosť táto v duši básnikovej, ktorá je oddaná celkom národu, zaujíma len maličké miesto, v epických dielach svojich udeľuje jej také miesto, aké zaujíma v samom reálnom živote. Skoro v každom jeho diele najdeme ľúbosť; hneď ako tichú lásku starších manželov, ako základ domáceho šťastia; hneď zas ako zúrivú, vášnivú ľúbosť mladých duší, hneď zas ako povstávajúcu ľúbosť, ktorá sa skveje v zraku, prezradzuje v rumeni líca, javí sa v každom pohybe. A tu básnik mnohoráz vhĺbi sa do citu tohoto a analyzuje ho; tak na pr. v „Hájnikovej žene“ opíše nám, ako vzniká ľúbosť:

Alebo na druhom mieste, v „Gáborovi Vlkolinskom“ nám opíše ľúbosť, ktorá sa začína ťažko, so vzdorom, zdanlivou chladnosťou dievčaťa, a t. ď. A ľúbosť týchto dievčat je čistá a veľká, je silná a vie vzdorovať všetkým prekážkam a ťažkostiam. Mnoho ráz rodičia sa protivia, chceli by vydať dcéru dľa svojho vkusu, a vtedy dcéra v tichom kúte plače neraz, vädne, ale vytrvá pri svojom milom.

Čím však hlavne sa vyznačujú tie ženy, ktoré nám predstavuje Hviezdoslav, je mravná sila duševná a čistota. Toto je ozdoba žien slovenských. Krásne nám opíše básnik túto vlastnosť, keď tú čistotu mravov, tú nevinnosť duše ženskej postaví zoči-voči mravnej nečistote, pokazenosti panskej v „Hájnikovej žene“. Každé pekné, úlisné slovo pána Villányiho, každý „kompliment“ hlboko uráža dušu Hankinu, budí v nej hnus, opovrženie, až konečne, keď ju uštipne na líce, skrýkne:

A keď ju chce podplatiť, vzbúri a zhrozí sa jej duša, hodí blískavé peniaze do potoka, tými slovami:

Aká to protiva tých žien, ktoré nám predstavuje dnešná, moderná literatúra maďarská, francúzska, alebo i ruská, kde duch francúzskych románov opanúva celú spoločnosť! U nás niet miesta ešte pre tento mravný úpadok, pre mravnú degeneráciu, u nás mravy sú ešte čisté, povetrie nenakazené, a preto pokusy takéto nedôjdu úspechu a stroskotajú sa pred mravnou silou ľudu nášho.

Duša týchto žien je najjemnejšie tkanivo sna, poezie a skutočnosti. Celá duša je akoby samá poezia, smýšlanie ideálné, vznešené. Spev, milota, prívetivosť, srdečnosť je obsahom a vonkajším prejavom duše tejto. Ba spev je takou akousi náhradou pre ne za iné nedostatky. V speve nachodia potechu. Do spevu ukladajú celý obsah svoj duševný, svoje žiale a radosti, svoje túžby a nádeje. A tá čistota, ktorá sa javí na vonok pri ženách týchto, v obliekaní, v domácnosti, táto čistota panuje i v duši. Protiví sa im každá krivda, každá lož, každá neprávosť. Aké muky vystojí na pr. Žofka Bockovie v „Ežovi Vlkolinskom“, ako vzdychá neraz o samote, ako sa zahľadí, zamyslí, i slzy sa jej zjavia v očiach, keď sa hnevá na ňu matka Ežova a nechce privoliť synovi, aby si ju vzal za ženu; ako premýšľa nad tým, ako by udobrila matku Ežovu, lebo sa bojí, že bez jej požehnania budú nešťastliví.

Takéto sú ženy, Slovenky, ktoré nám predstavuje Hviezdoslav. No, sú i zlé ženy, i na Slovensku a Hviezdoslav nám opíše i takéto. Sú klebetné, jazyčné, ale toto je chyba vôbec ženská, a nie len chyba žien slovenských. Sú potom v poezii jeho i ženy, ktoré pijú, ako na pr. v „Gáborovi Vlkolinskom“, a básnik nám ukáže potom následky, ako hynie, padá domácnosť, ako sa míňa majetok, prichodí na odpredaj, mravy klesajú a nasleduje za tým opovrženie druhých. Ale toto je snáď jediná veľká chyba týchto žien, ten alkohol, ktorému sa oddávajú vo veku staršom, keď s rokami vyhynula i poezia z duše, tam hľadajú náhradu za nedostatok, prázdnotu duševnú, za nevzdelanosť. Avšak i to sú zriedkavé prípady. V celku sú to zdravé mravy, sila a čistota mravná, oddanosť svojej domácnosti, čím sa vyznačujú ženy Slovenky v poezii Hviezdoslavovej a i v samom živote.