ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Čo je poézia? Všetko, krotké i unikavé, púhe a horiace, uchvacujúce, dosiahnuteľné.

Ide pred nami, ide ďalej ako sme my. Pokúšame sa zachytiť ten pohyb.

Napríklad, ruža sa išla prejsť po záhrade, keď ju ľudia nevideli. Keď prišli k nej, už sa neprechádzala, rástla do zeme.

Dáždik je šumivo krásny. Ale keď padol, už nie je.

Vzácny je piesok, čo obsahuje zrnká zlata. A po tej vzácnej zemi chodíme — zlato je pre nás všetkých.

Nevieme, či škovránok spieva pred nebom, keď sa vznáša, či plače za zemou.

To všetko treba vysloviť prácou. „Keď skrsol deň práce“ — taký verš mi uverejnili, keď som mal šestnásť rokov.

Nezavrieť dvere za sebou.

Z prvých veršíkov som mal kúsok radosti. Veď ktorá radosť sa dá na prvý raz celkom vyspievať?

Veľký úsek života. Odvtedy dodnes. Keby som plakal, že ma väzní poézia, to väzenie nevyplačem nikdy.

Do očú mi idú chvíle a chvíle, hodiny a hodiny, z ktorých ani jedna neodbije, že už je dosť.

Keby ma aj ťarcha života zhrbila, ešte budem sluhom pre tých, čo prosia, aby som im ulomil zo svitu dňa.

A hľadať ten istý zlom lúča za sklom — tu, na stole mi zduchovnie, chlieb oltára.

Obliecť ho slovom, ide byť pokrmom.

Slová, slová mi dajte, vidím Boha — zvolal raz mystik.

A vy prosíte — daj nám to čítať, dones nám to, čo si videl.

Svetlo. Ale svetlo, ktoré trvá, vediac, že za ním ide víla z rozprávky, ktorá nezomrie.

Lebo je naschvál nesmrteľná, navzdory nám, ktorí ju chceme objať v rozochvení.

Už by sme ju aj menom volali. Nepovie, ako sa volá.

To je to záhadné a krásne, nevieš jej meno a miluješ.

Prišiel môj priateľ a povedal — básne som čítal.

Pýtam sa — čo si mi z nich doniesol?

A povedal mi — čo by som mal zo seba, keby môj život bol dlhou púšťou?

A odpovedal som: To je to, máš nádej, že piesok víchrov všetky jaskyne nezasype, nájdeš si úkryt.

II

Verš otvára obzory, tvorí svety. Slnkami sa oblieka, ponúka ich našim rukám.

Hovorí — dajte sa popáliť, dotknite sa toho, čo vám o krajšom osude spieva.

Oh, vidieť sa ponad smútky zeme! Kropiť zo seba svätenú vodu.

Ešte sú aj vyberaní pútnici. Nezhovárajú sa iba s blatom na cestách.

Odrazu pred nimi opeknie svätyňa, s oknom na nebo.

Básnikovi naše pokolenie nič nedá, on ani nič nechce. Zadarmo obdarí vás ohňom na tvári.

A poteší vás, začne s vami hovoriť. Pravda, hovorí slovom chrámu, v ktorom býva.

Jeho oheň je z majetkov večnosti.

Vy ho cítite, ste v jeho rodine, ste mu príbuzní. Básnik ich smie mať všade.

Báseň — to sú naše ruky zložené, náš pohľad na nebo pri modlitbe.

A kto píše báseň, nepýtame sa ho, ako ďaleko sú tie výšky, ktorými kmitá jeho tvár.

Svetlo sa pýta hore. Nepýtame sa sviec, prečo horia v svätyni. Pôsobivé a mocné je i to, čo je nepovedané, ale dívame sa cez to.

Poézia je v riadkoch, aj medzi riadkami.

Báseň je vyznaním lásky, aj v podaní ruky, aj bez slova je v tých, ktorí ju neopustia.

Budúcnosť, tú, čo je pred nami, vyráta nám aj úsmevom, ľahunkým.

Časom aj slzami, tie sú zas ťažké.

Vždy je nám ako pred vatrou. Páli. Plameň ide do neba, už bez dymu.

A srdce, povedzte, čiu melódiu si hudie, keď nemá pod sebou zimu zeme?

Niečo nám hovoria tváre budúce. Tehly pre budovu ľudstva sú aj v slovách básne.

Najprv len slovo, potom verš, potom epos, svet…

V každom životopise básne je, že milovala. Možno ju volať láskou.

Ona vie aj zmrzačených uzdravovať. Prečo ich je tak mnoho? Prečo sa nehlásia?

Veď by sa znova narodili v piesni. Aj život úbožiaka chce mať trochu spevu.

Čože — vtáča, keď ho porania, uteká od spevavého vtáctva? Nespieva, ale ľúti za spevom.

Taká pieseň, aj keď sme ju nedospievali, je piesňou celou.

Nevyhneš sa básnikovi, ak mu chceš rozumieť.

Prečo by si sa vyhýbal? Pred čím? Pred trochou radosti pre dušu? Oslavuj ho za to.

Nik mu nič nedá. Potrebuje trochu potlesku. Chudák.

III

Keď niet sa kde obrátiť, musíš hľadať chodník. Keď niet svetla, treba ísť zo tmy von.

Nechoď v noci za mesto, kde nie sú obloky, osvietené ľuďmi.

V domoch je miesto pre všetkých, ktorí neblúdia. Tú tichú poéziu bránia si pred nocou bratia, sestry, deti.

Čo ako sa ti protiví život, čo aké temnoty by boli, zapaľujeme si v dome, aby bolo vidno.

A keď vyjdeš ráno na ulicu veselý, ľudia sa tisnú okolo teba ako malé deti.

Bude sa ti zdať, ako v takej dráme, že si bol hrdinom smrti — a žiješ.

A vidíš, dráma je dielo básnikovo, ktoré žiada od teba obetu života a zasa ti vracia život.

Tento svet nám odkrýva básnik, dáva nám takéto ľudské biblické deje — a dvíha nás.

Nikdy neodídeš od básnika naprázdno, s hanbou. On bojoval krídlom archanjela o tvoj raj, aby si nebol úplne vyhnaný.

To, čo ochutnáš z neba i len skulinou dverí, presvedčí ťa, že žobráčik je rád pri dverách raja.

Keby si nechcel byť vždy žobráčikom, máš na výber — alebo archanjela, alebo draka.

A potom, komu máme my, básnici, spievať, ak nie takým, ktorí nič nemajú?

Sv. František kázal vtáčkom, tým biednym ubožiatkam, čo nič nemajú.

Len takým spievame, ktorí prosia o spev.

Vieš takú vtáčiu reč, básnik? Ako by si nevedel, keď len priletujú, stále priletujú, aby ťa počúvali.

Priletujú z výšin. Nikdy nevidno zablatené vtáča.

František skrotil aj vlka. I takí sú medzi chudobou.

To nebola len idyla. Medzi idylou a šelmou sú dravé zubiská.

Zvestovateľa pokoja to nesmie zastaviť. Nech sa postaví medzi šelmu a uhryznutých.

Eliáš mal pre pohanských divochov oheň z neba.

Jozue zastavil slnko, kým do posledného bol nepriateľ na dosah jeho meča.

Básnik je neúnavný, i vtedy, keď nik nechce vedieť, čo vám je a čo vás bolí.

Vaše srdce žije v obavách, že pre veľa bolesti ťažko je vám prísť k poézii.

Unavili ste sa, tackali, krivkali ustatí. Či takto sa možno prebudiť pred spevom?

Nebojte sa. Radšej krôčik, ako mať úzkosť a nepohnúť sa ďalej.

Najprv sme dušou tam, kde nás idú milovať. Láska je všetko. Ďaleký priateľ nie je ďaleko.

Povedzme, že ste vtáčatko, letíte za vidinou a že nájdete vytúžené diaľky.

Kedysi, keď vlaky išli u nás ťažko hore brehom, ulepili sme sa na ne ako decká. Zlí vochtri nás odháňali. Ale neodohnali vidinu.