ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Prešiel som kus sveta. Každý z nás ho prejde. Koľko — nepovie.

Nemeriam jeho šírky, ani diaľky, je ich ako preletujúcich drozdov. Tiež nepovedia, koľko preleteli.

Nebolo mi nikdy ľúto za krajmi, o ktorých sa veľa hovorí. Na mnoho rečí nedám.

Ísť, a mať čo robiť. Svety sa tak tvoria, že sa vždy ide.

Nestoj, deň ide nastať z rozhovoru s tebou. A máš viac ako len rozprávať s ním. Ideš ho naplniť.

Príde ti do cesty druhý človek a ste dvaja v jednom dni.

Keď sv. František, stretol sa so sv. Dominikom, boli dvaja v jednom storočí.

A Dante, keď sa stretol s vyhnanstvom, dal svetu veľkú báseň.

Vždy možno ponúkať. Treba vojsť do stretnutia s otvoreným zrakom.

Tak sa pohybuje, kto dáva, kto má oči na utíšenie nepokojných.

No nemyslite si, že len duše mocných prídu vám do cesty. A kto pôjde k pohanom, ignorantom a chudákom?

I oni sú v dejinách, stretnite sa s nimi. Čo sa v ľuďoch deje, nikdy sa nemá obchádzať.

Aj dobrí môžu byť proti vám, ak ste lepší od nich. To menej je vždy urazené.

Buďte múdri! Je jedna pieseň, volá sa láska. Tá neuráža.

Vieme, koľko ľudí sa pomestí pri vás. Až toľko, koľko ráz môžete byť vzorom.

Prejdete kontinenty a volajú vás, vždy inde. Pre ovocie.

Ľudstvo je strom, ako sme ho nemohli mať v raji. Teraz ho máme po svojom, stále prístupný.

Nie pre chamtivosť. Aj teraz pre krásu úrody.

Predpisy, ako oberať plody, mnoho ráz málo pomôžu. Duch má vládnuť okolo stromu.

Kde je ducha málo, ľudia môžu mať celé oceány oblohy popísané zákonmi, to nič nepomôže.

Veď ak nám Boh dal prikázanie lásky k blížnemu, čo nám to prikázanie pomôže pri vojnách?

Prežili sme ich a videli sme mŕtvych, s mŕtvym prikázaním v srdci.

Tiahne sa to ako tieň za nami, kdekoľvek by sme utekali na kraj sveta. Z rúk nelásky ide do našich rúk krv.

Únosmi, bombami, zabitými ambasádormi sme obkľúčení ako morom.

Skáčeme do vodstva bez záchranných člnov. Prikázanie lásky tam nevládne.

A čo pomôže komu veľký Atlantik, s veľkou sochou slobody?

Ona stojí ako na oltári, ukazuje fakľu, ale nehorí.

Kto ju prosí, odpusť mi, že som sfúkol tvoj plameň? Kto ľutuje, že to spravil?

Ona je nevinná, preto je neskrytá. A kde sú skrytí vinníci? Všade, aj tu.

Fakľa je tiež nevinná. A vina človeka je, že je odkvapkaná do mora.

Kto neprešiel ten kus sveta? Každý. A koľko prešiel, to nepovie.

II

Svet ide krivo, chybné kroky treba odpustiť, slabí slabých máme chápať.

Milovať. Láska je bez hriechu.

Podpíš, že ťa milujem. A načo ti podpis? Miluj ma, to je pravá obeta.

Z obety tvojej a mojej budú mať na stole pokrm moje i tvoje deti. Chlieb bude mať meno — pokoj.

Víno v pohári sa zaiskrí zlatou farbou, aj obrus vyšívaný.

Pravda, farba musí trvať. Deti znova prídu k stolu, aj priatelia, aj ich deti.

A čo je neuveriteľné, aj z previnilcov vieme mať priateľov. Zabudnúť, zakryť, pochovať, vyčistiť z knižky, čo v nej ostalo.

Čo sa obchádzalo, čo sa preskakovalo, čo bolo deravé, cez čo hodne času ušlo, kým sme k sebe prišli.

Ťažko je lámať pečať, keď sme sa nikdy nevedeli pozdraviť.

Z človeka anjel nebude, vždy potrebuje odpustenie.

Celý svet čaká, kedy už uvidíme ľudí pri podávaní si ruky.

Od dola počnúc — až hore. Lebo i hlavy štátov, i tribúni, i diktátori sú z múky, ktorú povymetali zo všetkých smetísk ľudských.

Mňa neporaní zbierač smetí na ulici, ale senátor, čo má smeti v očiach a za chrbtom štátnu zástavu.

Tu je pokrívená i moc, i kroky, i duše, ktoré to musia zniesť.

Kedy mi taký človek podá ruku? Vtedy, keď prídeme na kraj sveta a začneme hynúť, mám mu odpustiť?

Hneď mu máme odpustiť, a to verejne, veľkým hlasom, ja i vy všetci, nech sa spamätá.

Keď je veľkým človekom, nebude ukrátený aktom pokánia. Ten mu vráti česť.

Nehromaďme viac žiaľu ľudského, nemlčme pred tvárou hriechu.

Odpúšťajme nahlas, aby každý počul. Odpúšťajme predsa my silní, slabosi to nevedia.

Človek je, akoby začínal za tým nový život, urobí bod len za urazením.

A láska nie je menšou. A svet pri nej nemá menej miesta pre nás.

Keď zahynie človek bez odpustenia, slovo smrť aj nás obsahuje v sebe.

S hrobmi alebo budeme vzkriesení, alebo zhynieme. Keď niekto hodí rukou, to nie je čin smelý.

Prineskoro je byť človekom odhodlania, keď sme už na riečišti biedy.

Akoby sme v živote nikdy nevideli tých, čo krívajú. Videli sme, išli okolo nás a náš dom má dvere.

Na takých menších pokrivkávajúcich sme sa mali učiť, čo môže byť, keď veľkí pokrivkávajú.

Tí veľkí by mali prísť do nášho svätého podzemia. Aj v našej dobe sme v katakombách.

Viete, koľkí išli odtiaľ na smrť, pre tých veľkých?

Ale svätý ideál sa nedal zahanbiť. Malí vždy sa hrnuli do stých svätých zemských dier.

Trpeli a odpúšťali. To siaha do vekov, zázračne, tak ako zázračne sa vieme pýtať — miluješ ma? Nepýtaj sa, miluj!

III

Ľudia majú tŕne v tele, od ľudí. Raz sa dostali aj na hlavu, ticho.

Presne tak poznávame jedni druhých. Niekedy sme veľmi blízko seba.

Horšie je, keď tŕne rastú z ľudí. Vtedy na celom človeku nie je Golgota, ale púšť — kľakni predo mnou, všetko ti dám!

Nedáš. Zabi aj klince do môjho tela, ale klaňať sa ti nebudem.

Viete, kto je pokušiteľ. Ten, kto sľubuje chlieb. Ale ty si kamene sám premeň.

A keby ťa k stolu zavolal, jedol by si kamene.

To je tajomstvo tŕňov. Od pokušiteľa nečakaj priateľstvo. Od tŕňov čakaj poranenie.

A tak žijeme s pohanmi. Najal ich možno satan, možno naše duše ich dráždia.

Možno to, čo pre nich nerobíme. Veď azda aj vymrú, myslíme si.

Lenže taký druh ľudí sa nebojí o svoju smrť. Prežije nás, keď nie sme celí pri ňom.

A deň svieti pre tvoje hodinky, na ruke máš ich ručičky. Ukazujú dopredu i dozadu.

I dozadu? Áno, svietia na aniverzáriá smrti rajskej jablone, na tisícročia mrazu a napodiv volajú sa piesňou.

Nestarne svet, len chce sa pred starobou zobúdzať. Poďte s fosforom ruky!

Poďte pozrieť na človeka, má oči také isté, ako sú hory pokolení za nami.

Poďte, ktorí ste zvedaví na jeho dušu, a preložíte jej dych do ľudských slov.

Čo sa deje v nás, to sa dnes odkrýva ako supersonický hlas a môže rozbiť naše okná.

Ženú sa expresy, zapadá slnko a my zas vstávame za svitu. Pred ránom je obloha pohanov.

Hviezdy, čo zablúdili, musia mať zas svoj obeh. Ako krv v nás, teplá.

Keby krv v nás zmĺkla, potom všetkému rozumieme, všetkému, čo sa nedialo.

Brokáty sme mali na rukách pri hodinkách a nežije z nich ani jedna nitka.

Belasé jazero neba vyschlo, lode nemali kde pristáť. Až tak sme mohli byť stratení.

Ale tá čierna zem! Čo o nej poviete, keby ešte viac očernela?

A je človek, beží proti nej ako nepriateľ, ako slnko bez lúčov.

Stoj, lebo si narazil na nás, priateľov bez noža za chrbtom! Narazil si na ružu na našom kabáte.

A vietor, čo si ho dohnal, vošiel medzi jej lupene.

Pätoro detí behá ti po lúke. Tisnú svoje detstvo ku kvietkom.

Niektoré z nich i spadne, poplače si, pozerá, za tebou a chcelo by prestať plakať, kde ho podgančovali.

Vieš, kde môžeš vojsť do budúcnosti? Tam, kde tvojmu decku nepodstavia nohu.

Nepovedzme viac — pohan ako svet! Svet môže byť ešte nedopichaný.

Včeličku zachránime z mláky, aby sa neutopila. A má žihadlo.

Ľudia majú tŕne v tele. My máme ruky.