ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Nemusel som dlho rozmýšľať, čo budem. Z chudobného domu šiel som hľadať to iné chudobné.

Nebolo z čoho dať ma študovať. Františkáni nevzali haliera. To bolo to iné.

Znelo to vyzývavo — nestaraj sa, Boh sa postará! O čo? O to málo, o to všetko.

To iné bolo v tom, že dostanem svet zadarmo a plat si vezme na starosť Pán Boh.

Prichodilo mi to ako rozprávka. Čo sú to tí františkáni? Z akých vesmírov sa nabrali?

Tešil som sa a chcel som hneď všetko vedieť o sv. Františkovi.

Povedali mi, že bol biedny, nemal ani domu, ani majetku, ani peňazí. Nič nemal. Pane Bože, to bude to najlepšie, veď sme sa dosť nadrhli na našich Horniakoch a nič sme nemali.

V kláštore som videl sochu, ako František sníma Krista z kríža jednou rukou a stojí na akejsi guli. Tomu som veľmi nerozumel. No, keď som počul o ňom, že vtáčkom kázal, nebolo treba chlapčaťu viac, zhíkol som — čo to za reč, ako sa ju len mohol naučiť!

A prišiel mi do rúk aj obrázok so srnkami a zajačkami, neutekali od Františka. Vtedy to vybuchlo zo mňa — ta, na tie lúky!

Na inom obrázku bolo, ako sv. Antonko v tom istom rúchu františkána oblápal malého Ježiška. No, povedzte, či by ste mu toho Ježiška nechceli na chvíľu vziať do rúk?

Čo viac chcete od malého chlapca! Také momenty sú už samé ideálom — keby sa tak pýtal niekto, aký ideál ma viedol.

Tieto prúdy nebeské začali vo mne šumieť. Tak šumí rieka, keď sa k nej postavíme.

Načo hľadať na to vzor? Za naším humnom rieka Oravica šumela, a iďte sa pozrieť, aj dnes šumí. Kedy prestane?

Preto som tu. Nech sa pýta, kto chce, či som žil a načo som žil, a ako čakám na koniec. Nechcem sa báť konca.

Toto sú už vážne myšlienky a tie prichádzajú až neskôr, keď si dávame otázku: ako žiť inak, dostať sa do netušeného zajatia neba, objavovať, vynájsť sa, ponúknuť sa Bohu v tom nepoznanom.

A pridružia sa nebeské vetríky a ich pomocou budú sa dobývať Božie cesty.

Viem, že ma pustia do nich, prejdem cez stráže, kde je dvorana večného dňa, to nezunovateľné svetlo.

Pravda, pätnásťročný chlapec takto nemyslí. Nechcite hneď od decka svätý život odriekania, sebazapierania, dokonalosť a podobné manifesty, pre chlapca ešte priďaleké.

Nepreháňať ten svet Františkov, pomaly. Aj trochu avantúry bude, veď uvidíme.

František, ty len maj kvietok v ruke, ospievame ho spolu piesňou slnka.

A ostaň pri mne, keď bude na teba silnejšie volať moja sestra bolesť.

Povedz, že brat oheň ma nepopáli, keby mu prichodilo liečiť ma.

Tieto moje prosby sú dnešné a ja som bežal k nim od mlada. Nepominuli sa dosiaľ.

Neumiera náhle pekná pieseň. Tá najpeknejšia by bola naša svätosť, pre ktorú sme smutní, povedal mystik Leon Bloy.

Nie som na svätom serafínskom strome. Mám noci za sebou, divoké, temné, hlušivé.

Ale keď som v mladosti hľadel na ten strom, páčil sa mi.

II

Svätý František definoval seba v tejto kratučkej modlitbe: Boh môj — moje všetko.

Ten, ktorého sa pápež pýtal: Z čoho budete žiť, vy chudobní mnísi? A on odpovedal: Boh z celého chleba sveta dá nám polovicu.

A keď ho raz na ceste prepadli zbojníci, aby ho okradli a nič nemal, zbili ho a hodili do priekopy. Tu máš polovicu chleba! A on ticho vstal, spieval svoje žalmy a poberal sa ďalej.

Zas inokedy, keď kvardián odohnal hladných lotrov odo dverí, pokarhal ho a poslal lotrov zavolať nazad a dal sa im najesť.

A keď ho jednoduchý sedliak napomenul: Ak si ty ten František, o ktorom počuť mnoho pekných vecí, daj pozor na seba, aby si ľudí nesklamal. A František ďakoval mu za napomenutie, kľakol na kolená a bozkal pred ním zem.

A povedal svojmu bratovi, že keď im v noci doma neotvoria dvere a nechajú ich vonku mrznúť do rána, že to bude pre nich najväčšia radosť.

Bratovi, ktorý nerozumel tajomstvu najsvätejšej Trojice a chcel ísť študovať teológiu, poradil: Bratku, modlievaj sa ty len ten pekný veršík „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému“ — a buď spokojný.

Od chlapca, ktorý niesol hrdličky na predaj, František si ich vypýtal a pustil ich a povedal im — milujte svoju slobodu.

A dával všade z toho krásna, čo mal od Boha. Bohatstvom Božím oplýval, nie bohatstvami sveta.

Kde sa objavil, poznali ho tak, že mal na sebe pozošívané šaty a vrece vyžobraného chleba. Také evanjelium hlásal.

Jeho duša bola obetou za hriechy sveta. Pokánie prinášal svojou láskou k celému stvorenstvu.

Miloval biednych, ukrivdených, vykorisťovaných, otrhaných, bosých. Túlil ich k sebe, obliekal a obúval ich, žobráčkov, akým bol sám.

Bolo treba vliať do nich dôveru, potechu, že sú obrazom Božím, bratmi Ježiša Krista.

A viesť ich k životu samého Krista, naučiť ich pokore, že sú hlásateľmi Božích rán, Božieho utrpenia na zemi.

Že majú roznášať do sveta blahozvesť Boha a že pre evanjelium nás nohy nemôžu bolieť.

A že treba svietiť. Keď dávame, nemáme čakať, aby aj nám dávali; keď prosíme milosrdenstvo pre seba, najprv odpúšťajme my; keď iným pofúkame rany, nech nás naše nebolia; a keď milujeme, nechcime, aby nás najprv druhí milovali.

Donášajte všade pokoj — ten je najpôsobivejší na všetky ľudské popáleniny.

Neste kríž, ktorý majú druhí niesť. Vy to najlepšie viete od ukrižovaného Krista.

Buďte veselí duchom, i v protivenstvách. I v mladosti, i v chorobe, i pred smrťou.

Svätí sa poznajú, nielen keď sa v pokušení tela hodia do tŕnia, ale i vtedy, keď povedia — bratia, spievajte, ide sestra smrť.

Na ceste k Bohu máme zastávky, svoje slabosti. Ty sa len prežehnaj, a odrazu zbadáš, že Boh je silnejší po prežehnaní.

A padneš zas, a tri razy padneš a 77 ráz a toľko ráz sa aj prežehnáš, a vždy len bieda ti sedí u nôh.

Úbožiak má v Božom kríži svoju cenu. Prežehná sa a berie ho na seba.

Posvätenie seba. Bože môj, v ktorej krajine to nájsť? Kde sú také svety? To sú svety neba. František, oprav môj dom, ktorý sa rúca.

To je úloha, ktorú František ani dnes nedokončil. Ja som sa podujal slabo mu pomáhať. Ale to je tak s nami smädnými — keď počúvame potok, volá nás vždy, aby sme sa napili.

III

Ideál nie je na rok, lež na niekoľko rokov. Je na celý život.

Smerníky pri cestách neležia na zemi, položené sú nad zemou. Symboly pre výšky.

Pichnú do nášho pohľadu. Oči sa napijú a idú ďalej.

Má obloha dosť mračien. Také jastraby, zobli by nás bleskom. A František nám hovorí — brat jastrab, buď dobrý.

Nie sme pokrm pre dravé vtáky. Sme dialógom pre každého. A treba sa i s dravcami uchýliť do samoty a hovoriť s Bohom, hovoriť jeden s druhým.

Boh nás už raz prosil, aby sme všetci boli jedno. Ako inak, keď nie tým spoločným Otčenášom?

František počul modlitbu od Krista, ktorý povedal: Iďte k všetkým národom a učte.

Veľký svet mala pred sebou tá modlitba. A je bolestné, že veľká rodina ľudstva tú modlitbu nemá.

Keď treba obnoviť Boží dom, nie sme od neho ďaleko. Od tých, čo nás nechcú.

Maštaľ betlehemská bola na spadnutie. Ona iste nečakala takúto návštevu.

Golgota bola holý, neúrodný, bezcitný vrch. A zasadený tam bol Boží Syn na dreve kríža.

A potom sa spievalo Aleluja. Nad ničím, len nad kamenným hrobom. A predsa znie dodnes.

Keď prídeme so svojím spevom tam, kde nás nechcú, ostal tam po nás predsa len zvuk piesne.

Len za ten plat neba, že konáme, čo máme konať. Len za vďaku i za protirečenie.

Svet nás môže oklamať, žijeme medzi jeho deťmi. Ale len vtedy, keby sme chceli viac, ako dostanú tie poľné ľalie.

K poľným ľaliám patrilo i to, že František, keď prišiel prvý raz do Ríma v pánskom obleku ako syn bohatého kupca z Assisi, zamenil si svoje rúcho s rúchom žobráka a pred chrámom sv. Petra zbieral almužnu pre neho. Almužníci nechcú mať skladištia.

Všetko bohatstvo, čo má svet, nepatrí nikomu. Šliapeme po niečom, čo kradnú ľudia.

Kto má zlato a striebro, nepôjde spievať za grajciar. František neutŕžil — a spieval.

Smädnému dal kvapku vody. Bohatému assiskému občanovi Bernardovi Quintavalle povedal: Tu máš, bratku, pi. A on vzal a pil.

A šiel po pýtaní z domu do domu, s modlitbou. Boh je bohatý.

Ak sa mu dostalo málo, to je tiež z Božieho bohatstva. To málo nie je pre hrdzu a mole.

Chudobný človek sa neobzerá, či ide za ním zlodej. Jeho cesty zveril Boh nie tým, ktorí kradnú.

Keď bohatému hospodárovi pobije krupobitie úrodu, všetko sa mu vezme.

Krupobitie nevezme ti to, že máš ruky zložené. Nevezme tvoj ideál.