ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Bolo dosť času rásť. Vtedy aj vozy so senom sme dobehli, vešali sme sa na ne hore brehom.

Z takého detstva sme kvitli. A začali dozrievať chlapci, šuhajíci, mládenci.

Poslali ma do prvej, decko bosé po blate, s tabuľkou a griflíkom pod pazuchou.

Keď napadlo snehu, otec ma nosil v plachte na chrbte do školy.

Nesmel som sa šmýkať po ľade, dostal som bitku za to. Ale keď nevideli, to bola moja sloboda.

A darmo bránil mi v lete bežať k vode. Lenže potok je na to, aby chlapec doň padol.

Bola blízko nás kláštorná záhrada. Až k ústam volali jej jablká.

S krivákmi chodievali chlapci na jar žaby chytať. Rezali ich zaživa, nevidelo sa mi to.

Všetko živé od noža je boľavé. A bolí.

Otĺkali sme z prútov píšťalky. To už bola radosť, poslať do neba pesničku a počuť ju tu dolu.

Ešte aj starí ľudia sa čudovali, ako vieme zviazať a rozviazať ten uzol života, ktorým je pieseň.

A vtáčence? Tie to naučil Pán Boh a nevieme, prečo sa tomu ľudia menej divia.

Vtáčkov sme mali radi a vyberali sme im hniezda. Lenže tie povyberané nespievali. Vidíte, čo je to niekomu vziať slobodu?

Aj vtáčky chcú mať slnko. Kde by vzlietal škovránok, keby slnka nebolo?

Lopta, náš sen. Ale bola len z handričiek, neletela do výšky, len kopať sa dala. A plná pokory, prijala naše kopance.

Potom sme ju zahodili, bola nanič. Ale vždy tichá a krotká.

Šlabikár čakal doma na stole, treba bolo doň kuknúť. No ja som ho vedel celý.

Hneď som vedel písať litery, potom slová, aké mi prišli na um, nenaučené.

Ešte to neboli vety do reči. O čom môže mať reč decko z ľudovej?

Babka vedela rozprávky o Lomidrevovi. Všetko som veril, všetko v nich bolo pravdivé.

Veľké a nové bolo, čo sa inde stalo, nie u nás.

O lesných vílach, vystupujúcich v noci z jazera, babka nerozprávala. A na také zázračné veci som bol hrozne zvedavý.

Keby som ich bol potom videl v snách a kričal na ne, otec by sa bol zobudil a zbil by ma.

Bol by som plakal. Aj neskôr by sa mi to bolo zišlo, vstať po plači a nepozerať za vílami.

Lenže neskôr nie pomocou bitky, ale vlastnými rukami musíme dvíhať svoj svet, keby nám padol na zem.

Život je dar huncútsky. Má svoj čas pre nás, čas rásť a ponáhľať sa ďalej.

II

Trstená. Rínok, gymnázium, kláštor. Malé mestečko.

Poznali sme každého, Chraňačov, Kvakov, Bednárov. Všetci sme boli Trstenou.

Naokolo naše boli kopce, pole, ovos, jačmeň, zemiaky, aj kapustné hrady.

Chalupy z dreva, zhoreli alebo nezhoreli. Všade zo stajne mučala kravička a teliatka sami sme si pásli.

Každého sme volali krstným otcom, nielen keď bolo treba pomôcť potisnúť hore brehom fúru sena. Aj keď stál pri krčme.

Chodili sme do kostola, vážni ako oltárne sviece. Ja sám som bol kostolom, zvonil som pri miništrovaní.

V robotné dni utekalo sa do práce, skoro nás nebolo možno dohoniť.

Motykou, kosou, hrabľami sa dobývali kamenné vŕšky, grapy a hroble. Len zdravia dajbože.

A mali sme, okrem toho z role, lieskovce, jahody, čučoriedky, plánky, a všeličo sa dalo u nás jesť. Krahulcom sme nezávideli grúne.

A rástli aj divé slivôčky-trnky, zajačia ďatelinka, brusnice, černice aj sladké drevo.

Z toho sme doniesli aj pre babku domov, požívala šaty. Z hory sme spolu jedli rýdziky.

Motýľ vletel za mnou do izby, keď som jej odovzdal z poľa belasé klinčeky do rúk ako do krištáľov.

Odvďačil som sa jej za pohladenie poslušnosťou.

Keď niesla z kuchyne do izby misu, povedala, zavri dvere.

Keď kázala, dones z dvora triesok, iď na potok umyť zemiaky.

Malé roboty, svet by sa pre ne nezrútil. Ale práve pre také malé sa nesmel zrútiť ten môj.

Iné bolo, keď mi pripomenula: nauč sa Desatoro a zachovávaj. Vtedy nebeské vtáctvo obletovalo naše stromy.

Dnes viem, že bez Božích prikázaní mosty medzi svetmi popadajú. A ohrození môžeme byť kvetom plazivého ohňa na tráve.

Namiesto ohňa rád som hľadieval, či sa kadí spod strechy. Keď sa pagáč piekol a kapustnica voňala hore celou ulicou.

Šindľový pokrov bol útulkom pre hniezda lastovičiek. Vždy na úsvite vyletúvali a modlili sa raňajšiu modlitbu.

Na jeseň sa odmodlili veľmi hlasne a odišli preč na celú zimu. Iba som sníval, kde sú tie teplé kraje.

Sestra chodila už do meštianky, ukazovala mi všelijaké mapy. Aj ona, akoby milenka, snívala o teplých krajoch. Zomrela, prišla do tých krajov.

V škole som bol šťastný, keď vyvesili obrazy ďalekých krajín.

Každý milenec sveta rád pozerá, kde by asi zašiel.

Nad knihami s obrázkami som presedel hodný čas.

Najradšej by som bol šiel k moru. Šíre vody sa mi páčili. Teraz máme Oravskú priehradu. A tá je ďaleko.

Diaľky sa dnes inak volajú ako v mladosti.

Hľa, i vtedy som mal sen o veľkej vode. A vracia sa mi i teraz.

III

Zelený študentík, zelená lúka, zelené nádeje.

Uteká do školy, bez desiatej. Chlieb s maslom vojna vzala.

Kýva rukami hodín na dejepise. Matematike nerozumie, logaritmy nie sú pre fantáziu.

Čomu rozumie? Popoludní pôjde k púpavám. Žmurká tam dievčatko, vyrastlé z obilia.

Vrhá naň pohľad, tak, len k ústam, čo povie. Nevie, čo je cukrík slnka. Neokúsil.

Pod kríčkom zaspal, hore tvárou. Myslel, že lepšie uvidí sen.

Jastraby obletujú, neba je mnoho-mnoho, celé padá naň dolu hlavou.

Zobúdza sa, s knihami po boku, ceruzku vyberá z vrecka.

Zatvorenou rukou hľadá písanku. Našiel, položil na kolená, písal.

Dievčatko z obilia malo dve jablká. Zgúľali sa dolu medzou. Nedopísal úlohu.

Čím tie jablká nahradiť? Divé ríbezle boli ešte nezrelé, nedajú sa zbierať.

Vstal, odišiel. Vrátil sa, čochvíľa bol júl.

V prázdninách voly pásol pri voňavom chabzdí. Fajčil, aj kamarátom dal dym pustiť. Ako z Neapola, zo sopky, rovno ho púšťali k nebu.

Vtedy už dievčatá z obilia chodili na hríby. Kuriatka rozochvelé.

Keď chlapci zavolali na ne, utiekli. Len sa im zabeleli nohy, akoby leteli po oblakoch.

Na dvoch prstoch sme za nimi pískali, až do hory, tak po zbojnícky.

Bolo to vzrušujúce. Náš zápas o horu rozhmýril sa ako jahody pod šumivými nohami, čo išli na hríby.

Lebo rozprávky sa snujú v zapískaní a rozvlnená zem ako fakír z klobúka vyberá zlaté nite.

Kde klbko nemá konca, kde Ikar padá nespálený k zemi.

Aj pri tabuli v škole nakreslia vtáčka, ktorého nikto nezostrelí.

Drozd hore stromom skáče, pred úrazom pomôže si odletom.

Kdeže sme mali odletieť my, keď sa vo vrchoch zachmúrilo a dážď chcel k nám na nocľah? Treba z čečiny úkryt urobiť.

Vatru rozdúchať, stále tlie, ten tichý ohník, čo zem drží v drepe.

Nespáľte horu, chlapci. Zemiaky upečené odložte, na dva razy ich ešte zjete.

Ó, nebude sa ani zajtra na obláčku večerať. Náš blankyt sa volal vždy blankytom.

Spievali sme mu: Kde ťa ľudia berú? Na horách nerastieš. Ba hej, na horách.

Dievčatká z obilia vracali sa s hríbami domov. Aj so spevom.