ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Nešlo nám, ako malo ísť. Bol neuspokojený človek, neuspokojené ľudstvo. Bol prekliaty Babylon.

Boli prekliate lásky. A bol život, osa štipľavá.

Bol svet, nebezpečne dolu, v plazení hadov, odkríknuté posledné chvíle.

Padlo mesto križiakov, mŕtvoly ležali po uliciach.

Básnik Villon šiel do väzenia. Dante von z vlasti!

Človek chcel povstať proti hromobitiu. Nevrátil sa, kde nechal všetko.

Bolo to neočakávané, bežal preč. Len k horiacim mestám neutekal.

Slnko bolo neviditeľné. Keď hovoril s ním, klial.

Zdvihol harmoniku z blata, zapchal jej ústa, povedal — nebudeš cigániť!

Decku, čo sedelo v mláke, sľúbil, že vysuší ulicu. A nebolo kde kúpiť cukríkov.

Doista, sklepy museli pozatvárať. Pekné predavačky išli na tanec, zhorieť.

Povedal si — just nezošaliem, keď videl svojich druhov vstúpiť do vojska.

Dobývať treba svet. Ako? Aj armádou zúfalcov.

Hore potrebujú veliteľa. A veliteľ stále kričí — nevydržím, každý je vzbúrený.

Nikomu sa nesalutuje. Obsadiť vládu! Strieľať!

No, kto môže iné robiť? Vzbúrenci vyhrajú.

A pijú krv porazených. Nepadol nik zo vzbúrencov.

Vyveste zástavy, choďte do ulíc. Musia ísť všetci.

Dajte heslá, nebolestné, smelé. Nech sú medom.

Muchy, muchy. Ale veď sú hladné ako siroty. Všetko nech je sýte.

Tlieskajte, v takte, pod nohy.

Sľubujte, hovorte všetci, vy hore. Vy dolu, mlčte.

Nechajte množiť sa pijavice. Treba mnoho krvi.

Nepozerajte na kalendár, dni sú neplatné v ňom, len v našich rukách.

My rozhodneme, kedy bude pohoda, kedy dážď, kedy potopa.

Psi do jedného pokapú, tie čo štekali v noci na hviezdu rozkvitnutú.

Ja rozkazujem, ja čierny boh so sadzou na tvárí, ja a môj jazyk zmije.

II

Úbožiak, drogami opitý, tackaj sa, ako sa ti krúti hlava.

Tajní ti chodia za pätami. Pýtaš sa — mňa, žobráka, sledujú?

Odrazu kľúče na dverách zarinčia, dostaneš nocľah, opilec.

V kúte tmavej cely nie je nič, ale tichom treští. Nestraší a bojíš sa ho.

Ticho buď. Slovo nepovedané ťa tak zabije, ako keby si svetu zakričal zbohom.

Nikomu nenecháš ani fuka, ani teplú dlaň, ani triesku do kachlí.

Zima nevojde do testamentu. Veľa jej pribudne pre tvoje deti.

Nezaskučí v povetrí myš, psíčatá pôjdu samé spať. Iba že tam doma cudzí búchajú na bránu.

A tvoj drobizg sa na to nerozveselí. No povedia mu — buďte ticho, a bude vám ako-tak.

Neusmiali sa. Ani nasilu neudržali plač.

Kázali im zahodiť pesničku plaču a cigán nech nehrá od konca, ako hrával otcovi.

Musia i otca nenávidieť. V mysli vždy prebehol hranice, mal rád kapitalistický Západ.

Chodil až za more.

Svorka vlkov behá i po oblohe, chytá myšlienky a hádže do mora.

Ach, utopenci! Kvety, čo vás nepolievali, ako bolo treba pri pestovaní, ale ako vás skrížili.

Teraz, deti, Zlí duchovia sa posmievajú zlým duchom. Je ich légia.

Dvere sa otvoria a dupocú na prahu, blchy pekla.

Karmínom si namaľujú ústa. Bubnami ohlasujú bozky.

Vo tri vrhy opášu sa rukami dievčat. Krajín je na to dosť.

Až po Atlantidu prídu. Ona vyjde z mora pohotovo, ako majú právo na ňu.

Uvidíme, zakričíme. Hneď sa zablyskne z plameňa svetov pevnina.

Nemusí sa zabelieť. Zem sa vždy černie. Aj uhlie pekla.

Zatančí hrmením, povieme jej — takú ťa chceme!

Náš chrbát, ako Atlas, ponesie všetko popod nebo. Nebude zemetrasenia.

Nepríde k zrážke vlakov. Také storočia spia za nami.

Báť sa — to je pre deti. My sme sa vyrútili ako dym zo zeme. Tunel je za nami.

Teraz vám zdvihneme sochu nesmrteľnosti, nad hlavu. Pozrite, naša viera! Klaňajte sa!

Žasne človek nad jej veľkosťou. Až blankyt zdvihla by plecom, hotová nadskočiť s nami.

A ty, človek, zohni sa, drogami opitý. Nevidíš zbory tých, ktorí sú ti tajne za pätami?

Ideš mať sonátu cherubínov. Budú dobrými zametačmi ulíc, keď sa nenazdáš, pred tvojím domom.

III

Počujeme reč prekliatu. Zadiera sa do záhumnia, zúri. A hlas, zmeravený, v dome sedí za stolom.

Kto nemá uši, počúva. Kto hľadí do tváre, iba si ju predstavuje.

Vidí malými očami malých bohov, prikvačených ťarchou, akou sú sebe samým.

Niesli glóbus, prestal sa krútiť. Hámrikmi tlčú kolieska, rinčia a kričia.

Nedeľné ticho nenastane.

Zbierať odpadky! A ruky sú ťažké. Odhodiť ich — a ruky sa nepoddajú.

Kopú do nich a baganče odraté strčia pod posteľ ako nohy.

Za neveľa preukázanej lásky takú majú odmenu, tak zahlušia sa všetci kádrovaní.

A ešte vysloviť sladko — zhyň, mašina, ty čierna mati naša!

Čas vám stisol hrdlo a nepofúkate. Každý obor to raz zažije.

Ide na dážď, hrdza má pokrm. Aj zavraždení rýchlo opadajú z tela.

Ten nebožtík, čo si nadobudol za živa pekný dom. A na rozkaz ho opustí.

Aj keby sám dával povely. Ani veliteľovi sa čas nepoddá.

Skáč! To je bublina, v hlave rozkrútená. A skáču zvery, ľudstvo si neoddýchne pred krotiteľom levov.

Sú chvíle, keď ti všetka zver hľadí do očí, je plný cirkus.

Pokorených urobiť akrobatmi. Povrazolezci sveta, spojte sa!

Lietaj, ako iskra, krúť sa v každej polohe, s vášňou. Gong ťa zdvihne poslušne.

Nepríde k havárii. Pravidlá sú železnejšie ako tyč, na ktorú skáčeš.

Muzika sa reže do teba. Tancovať, ako hrajú. S činelmi robiť vývrty.

Keď zavrú neóny, z tmy ideš zas do tmy. Z umelej luny sa zakadí a je noc. Noc tichšia, noc svojská.

Teraz sa uvoľníš, si ľudskejší, keď ťa už umorili svetlom a násilím.

Povieš si — hrom nech pobije život, čo nám vzal zrkadlá a my sa nevidíme!

A ešte dnes by si sa chcel stať deckom, rád by si chodil do školy, učil sa ľahšiu abecedu.

Chcel by si popoludní šumieť v tráve pod stromom, keď čerešňami puká, byť bosým konárolezcom.

Mať loptu bez bubnov, chytiť ju bez potlesku, hodiť ju, aj keď za potok.

Kamarátsky preskakovať jarky a prísť domov na večeru.

Povedala by ti mama, choď poliať záhradu, umy trochu prachu na nej.

A trávy dones z humna kravičke, s láskou, dá nám mliečka.

Šechtár sa nevzbúri, nepovie slova, nedojíme potajomky.

A nie sme ďaleko od seba. Pod strechou sme, nie pod šiatrom.

A spánok noci je tichý, keď sa nedobíja do dverí riaditeľ cirkusu.