ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Na počiatku, dávno, kto by pamätal, prvý môj dedo stál tu.

Pred jeho smelým pohľadom skameneli Tatry. Prečudesné, také si ich zamiloval.

Stretol som tu národ. Tie šediny na vrcholcoch odprvoti boli jeho biele vlasy.

Starel a nezomrel, ako nedal zomrieť vodopádom a sem-tam odštiepeným bralám.

Ihličie mu voňalo, prisal sa k nemu. Aj orly ho mali plné oči.

Dumal o svojej budúcnosti. Všetko o ňom čítam z oblohy.

Tisíchlasne mi hučia jeho osudy, tak pevné, tak neodbytné na tom mojom mieste.

A na všetkých krížových cestách dych jeho plesnivca vlní sa k šírym oblohám.

Kamzíky poskakujú ako kvapky slobody. Aj v ňom hmýrili.

Až po jeho dúhu letím, ktorá na chvíľu je — a po chvíli nie je.

Tak sa nám rodia a miznú veky, a ja sa ich pýtam, či niekedy aj spievajú.

Oh, rastie a vonia kosodrevie, odpovedá mi, že sa ho nebo dotýka.

A predsa my, deti, museli sme svetom utekať, ó, dedo, o čom si ty nesníval.

Od tvojich až do mojich čias sme bez jasných dní, nemilovaní zenitom, zapchatým oblakmi.

Moja krv je akoby vydrapená z krídla havrana, čo hľadá svoj strom.

Kde som to teda, keď Kraľovany ma nevyhnali, Vrútky ma nevysotili do sveta!

Ich hlas je mojím hlasom, ich horký chlieb si kruším do taniera.

Kto by si sadol ku mne za stôl! Aj tie dedinské motýle z našich lúk by som rád videl pri sebe.

Povedal by som im: Priateľky, videli ste strminy hôr včera, tu ich tiež nájdete.

Nech nie je vám horká táto hostina. Je po mojich predkoch.

Tu sťarchavel náš vek, ale nie naše oči. Ony pozerajú na to, čo bude s tými, ktorí prídu.

Popoluškami nebudú naše deti budúce, prísne na nás, čo sme robili.

Nedonesú vavríny. Ešte ich nebolo kedy uviť, keby sa nám chcelo mlčať.

Tichosťou sa dá sladko opiť. Ale ona stíha každé srdce — čo povieš deťom?

Väčšmi by nás karhali pre stratenú lásku, ako pre svoj dlhý čas bez domova.

Druhý raz by už nebolo kde emigrovať, keď sa prv neutekalo z lásky.

Preto treba ísť ďalej, za oblaky. Hory sa do nich balia, nie človek.

Dedo pred tisíc rokmi hľadel dopredu, keď už mal Tatry.

Každý vie, čo môže mať trpiaci. Rany. A liečiť ich.

II

Krajina chmúravela. Údolia ťažké, roznesené riekami do mora sveta, prežili každú noc.

Pltníci, pláteníci, drotári, večne snívajúci o domove.

Aj čo do Ameriky išli, leteli za nimi chalupy rodné ako strely.

Iste bol pohľad rodičov na všetkých. A prešiel na nás.

Nič nemali naši rodičia, len reč. Preto sa nemohli roztratiť po svete.

Keď sa ich pýtali, kto ste, odpovedali: Sme malý národ, doma na brehoch Babylonu.

Vidíte, šedivý, tisícročný človek v hrobe oddychuje, pod cudzou nohou.

Ale koleso storočia rozkrútilo nám strašné diaľavy. My vieme sveta reč, reč slobody.

Veríme v budúcu víziu zbrataného ľudstva. Veríme v zlatý pojem vzťahov, veríme v lásku.

Revolúcie k národom sú na pochode. Stretnú sa národy.

Nepovedzte potom, že z tisícročia je nič. Nepovedzte, že včerajšie dúčele Jána Hollého boli smutné.

Srdcom sme žili v nich. Jeho Selanky si naši dlho skrývali v sene — ako jablká.

Ako povedať ľuďom, aby netrpeli? Že tu bol raz Svätopluk a že zasa bude.

Že ostrie má meč uložený do zeme pod Zoborom; od čias Avarov a Tatarov ho to ešte škrie.

Že i vládca sveta môže mať svoj hárem dotiaľ, kým mu ho všetky frajerky nerozbijú.

Pohrebníci sveta, spojte sa pochovať vladára. Zahynul, vzoprel sa tým, ktorých mal málo.

Ktoréže budú potom veľké národy po pohrebe, a ktoré malé?

Slováčkovia, stojte pri svojom krbe, donedávna zohrievanom tými, ktorí pred chvíľou zomreli.

Nechali vám kus dejín. Písali, orali, hospodárili na vašom záhone.

Beniak, Hronský, Gacek, dajte nám z nedávneho evanjelia, z národného Svätého písma. Tu po vás žije.

Boh poznačil vás a vy nás všetkých dedičstvom otcov.

Prídeme k vašim pomníkom. Váš duch ostal von z hrobov.

Levy, čo ručia v kazematách Cirka Maxima, nebudú vypustené.

III

Krv na aréne je tak cenná, ako zomierajú tí najchudobnejší.

My sa modlievame, každý to vie.

Škorpióny to nečujú.

Krv Ábela prosila, ale prosbu spred ucha bratovho vzal vietor.

Boli už takí bratia aj medzi Slovákmi? Ó, boli. Tí, ktorí sa nemodlili.

Taký je servilný otrok, s nožom na mojom hrdle.

Nepríde ku mne. V zabudnutom liste neposlal mi pozdrav.

Ako sa nemodlí príbuzný za príbuzného, ani človek za človeka sa nemodlí.

Ženie nás svet na ukrižovanie. Kocka je hodená o naše rúcho.

Keď slnko zapadá, smrť na kríži zohne nám hlavu, aby pozerala na zem.

Oči klesnú, ale ruky zdvihnuté drží kríž.

To sme od stáročí videli. Aj vlastným umieraním sme boli silní.

Od divých hôrd bolo treba mnohým zomrieť, nie nám všetkým.

Plienili, pálili — a silu priestoru nášho neumŕtvili.

Poutekaní do vrchov, aj v dierach hôrnych sme silneli.

A hviezdy, orly noci, šepkajú našim potôčkom, že musia tiecť a nikdy neprestanú.

Jazerám Tatier bije srdce. Nezomrú. Akože by mohol byť z nich prach?

Javor po lete sa vyzlieka. Ako pustovník vchádza do modlitby.

Len listy, popadané na jeseň, šuchoria, nedajú jeden druhému spať.

Stromy nezamlčia seba na sklonku roku. Len im je zima.

A hory, vrastené do zeme, pred severákmi neuklonené, nechajú sa pohládzať oblohou.

Ovce holiam v lete nazvonili pašie a pastier dal im krv.

Nedoniesol na sebe do sýpky prach role, kto nedožil sa dobrej žatvy.

Aj ten oráč musí počkať, aby sa na jar zasa krvou potil.

Šípovej ružičke opŕchajú lupienky. A z roka na rok na ne počká.

My počkáme. Keby mládenec bozkal dievčinu, povedala by mu — už som iná.

Kvietky, čo tu boli pred rokom, vzkriesi jar. A neopýta sa ich — aké ste boli vlani?

Lúky, keď sa zaľudnia belasými klinčekmi, nevyčítajú, prečo sme ich nikdy nezbierali.

A dieťa, keby sme ho niesli v náručí, nezobudili by sme ho, práve pre tie kvietky.

Lebo kvietok sa kvietkom nezobúdza. Nech si snívajú po svojom.