ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Boh povedal to najkrajšie, bez námahy, na všetky strany sveta: Stvorme človeka. Človek zaspieval, ako keby bol v jeho ruke piesňou.

Znela prvá jar. Zeleň už hýrila, konvalinky boli, aj vtáčky na stromoch.

Práve taká jar, ako dnešná, naša. Narodí sa nám do rúk sama, nečakane, bez slova.

Presne po našom boku, ako kvietok. Pozeráme, kde odtrhnúť, ako sa prihovoriť.

Dýchame naň. Taký je človek pred svojím obrazom. Hrdá jar, čo pomedzi nás kráča, mláďatko vyletelo z puku.

A nech by slnka nebolo za hrsť, nech by sadla noc, si krištál, už nad zemou.

Nech by sa víchre dohnali, si viditeľný.

Nech ti smršť nepotrhá vidiny, zlaté nitky nenahraď konopnými.

Tak, človek. Lebo jar prejde a musia ostať pozlátené kupoly chrámov.

Neboj sa dozrievania. Je pekné, keď kvietok je tým doranený, že dozrel.

Zažaté veci musia ubúdať svetlom, ktoré dávajú.

Nové sú slnká na obzore, nové fotografie na stole.

Ideme v brnení. I čas oťažie, každú noc je ťažkým.

K dverám rukou, očami k chatám. Navečer, hviezda-generál, zaveľ!

Keď sa zotmie, život nepovie — dosť. Keď spievame, volá k nám — spievajte vlastným srdcom.

Nik nespieva ústami cudzími. A povedzte, keď my spievame, kto je pri tom cudzí?

V každej piesni si tykáme, aj keď sa žalujeme na organe v chráme.

I z oblokov domčeka to ide, keby sa dievča nevydalo.

I utečenec posiela krídla za krídlami a nejdú ta, kam im určuje, aby prišli hneď.

Keď sa pokloní ráno slnku, nepovie, škoda ho, že z brehu šlo do vody. Jeho sú všetky rieky.

Každá pieseň padne nám k nohám. Skrytý je v nej tajný prst, čo brnká. Keby aj na tŕni, ale brnká.

Pozerá na nás ruža a vie, že sa nezlomí pod takým prstom.

Kto môže povedať, že to nechápe? Veď hltač ohňa tiež nechápe, čo robí.

Básnik svojím veršom vie obložiť štyri steny. A izbu nezvalia, aj keby o smútku písal.

Zem je ti prisľúbená. Len nie na výstrel. Ľahko by jej nebolo.

Bola by ako dievča, ktoré striaslo z vlasov kvety. Počuli by sme, ako nepadali a nebolo by ich.

Akoby bola jar pre stvorené ústa, ktoré nikdy nebozkávajú.

Ale ktosi menom zavolá na kohosi. Dvaja v láske nezomrú.

Preto stvoril Boh to najkrajšie, človeka, aby to najkrajšie nebolo pochované.

II

Dom na spadnutie. Keby ho neopravovali, nebo sa vyvráti v ňom horeznačky.

Aj s anjelikmi. Treba by im bolo, dreveným, nohy umyť. Nie sú iba duchmi, v mláčkach sa čľapocú.

Nik im nič nevysvetlí. Chodíme okolo kaluží a hovoríme zlomeným hlasom.

Keby sme aj srdcom opravovali svoj dom, zaprášime sa.

Keby sme aj nové stavby budovali, malta a štrk sa o nás otiera.

Veď ako inak poznať človeka? Podľa zafúľaného obleku, ktorý mu prináša i kôrku chleba i smútok.

Jozefovia a Jozefínky nech sa milujú. Nám treba drhnúť.

Robotný ľud žije v tôni komínov a fabrík, a v bani pod zemou. To nie je kratochvíľa pre nikoho.

To sú hory, nie majáles na rovine. Nedováža nás šesť okrídlených tátošov.

Treba žiť proti osudu, ako proti sebe. A utrhnúť si, čo sa dá. Kdesi až na svojom dne máme mať oči. Máme ich mať na svojich deťoch.

Naša babka tomu najlepšie rozumie. Vnúčatám spokojne češe vlasy. Som šťastná pri vás, šepká im.

To keď nebolo televízie, hovorí, bolo viac domova v dome. A neverí nič, čo je na obrazovke.

Pre ňu má svet iné strojníctvo, keď zloží ruky s pátričkami a usmieva sa na ňu Boh, robotník od mašiny.

A hovorí babka Božou rečou — tu si, ľudia, všetci viete poradiť spolu, len sa neodvracajte človek od človeka.

Uznáva, ak sú nám cesty za more na dve-tri hodiny, že máme ísť po nich rýchlejšie.

Tak rýchlo, že nemá trvať dlho, kým sa stretneme a nájdeme.

A my si povieme — keď to ide tak rýchlo, prečo máme merať cestu divých húsok do teplých krajín?

Tam je teplo, kde je to blízke bližšie. Na scéne je človek, svet nech mení svoje kulisy.

Divadlo je niekedy porúchané. Opravujeme, a slnko visí tu namaľované — ako slivka na strome.

Hocikto môže padnúť z lešenia, poisteného počítačmi až do neomylnosti.

A i on musí vedieť zatláčať signály, nielen stroj.

Musí mať aj ľudská psycha slovo, aby sa nikdy nezhrozila seba samej.

Máme dvoje očí a prečo by sme mali prižmúriť jedno? Prečo? Azda zle vidí ktosi, azda sa bojí?

Zem je tichá. Ale vybuchujú ruky exploatátora.

Ešte môže byť posunuté dopredu to, čo je čisté, nedotknuté, zamknuté.

Nekričte — otvorte zlý sen!

Tu máme my svoj čas. Stavba tak pokračuje, ako ide tehla k tehle z terajšej hliny, ako sa berie pre maltu voda z vody dnešnej.

Aby naše deti neplakali pri dráme, ktorú nezavinili.

III

Sme priateľmi, alebo nepriateľmi. Raz sme prežili jedno, raz sme sa z druhého prebudili.

Vždy sa išlo v príchodoch aj odchodoch. Odysea je spev dejín od stvorenia sveta.

Prišiel — odišiel, bol priateľ alebo nebol. Kráčal pod zástavou, alebo bez nej.

Putovanie. Obzory. A vždy sú to len ľudia, ku ktorým ideme, slabí ako my.

A jedno nás zaujme — za akých chorých nás majú oni, a za akých my ich.

Tak že prichádzame niekedy kaliky ku kalikám, ba časom aj odpadky k odpadkom.

Musíme jedni druhých zdvihnúť zo smetiska. Jób mal priateľov.

Máme vedieť, na čo chorieme a ako obviazať rany. Obaja sme z tej istej poézie zeme.

Sme ako hory, v ktorých je mnoho stromov, zdravých i nezdravých.

Keď hora hučí, šumot je dialógom všetkého, kvitnúceho i chorého.

Drevári rozumejú dialógu — je celkom pre nás, povedia.

Hľa, hora sa nebojí o drevo, čo sa z nej okliesni. Ale pytliak jej berie srnu a o ňu je menej pôvabnejšia.

Každý z nás má čosi, chlap krpce odhodené, žena bundu miesto odievačky. O to staré sa nebojíme, to nik nekradne.

Zbavíme sa veteše ako choroby vždy v hre premien; je ustavičný odchod a príchod.

Kto ti zakýva, keď odchádza, nevieš, či sa ešte uvidíte. Nevieme, v aké dlhé sny možno veriť.

Zapneš si rádio a v správach počuješ, že zomrel, tvoj priateľ. Kto na jedno miesto príde? Kto, keď ich sto bude?

Zahrmelo na nebi a blesk sa poponáhľal.

Ďaleko od hromobitia sú len kvety. Preto ich nesieme mŕtvym.

Chorým ich tiež nosíme, ako ovocie z oberačky.

Ale sú chorí a chorí. Pri oberaní ovocia náš kôš nemá byť slepý, má dobre vidieť hladných.

Pšenicu vyvážame. Tak sa nám odplatia, že vojnu odsunieme?

Pretože my viac bežíme dopredu. A vy tak vydržíte pri našej dobrej úrode.

Vydieračstvom je, že vás máme za slabších. Nútime vám svetový pokoj.

Ale sme humánnejší. Všetci ľudia sú ľuďmi. Dotýkame sa čohosi veľmi hlbokého.

Spoločná prosba všetkých je — nezabiješ. Meráme svoj čas, ako dĺžku verša, keď verš je pekný.

Všade si vtáčky podávajú taký verš a nevedú vojny.

Keď svrček hudie — trp, trp, trp, to pre nás, aby sme aj trpieť vedeli pre svoj verš.

Ak sme dvaja proti sebe, naše dva chrbty neunesú spoločne nič.

Na jednej jabloni tiež sa neurodí len jedno jablko.

Keď ďaleké hory blednú, to nášho koníka, čo nás k priateľovi vezie, nemýli. On vie, že tie hory sú zelené.

A keď sa nad nami mračí, náš vozík si po ceste hrkoce, ako by sa nemračilo.

Kolesá sa krútia a netrápia sa, že ich zem udiera.

A keď sa zotmie, nezablúdime. Priateľstvo vie prísť pod strechu.