ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Bolo to také jednoduché, ako keď mi niekto dá do ruky knihu — čítaj.

Čítam a čítam, akoby som zablúdil. Jej labyrint, i pri škárach a škáročkách, je mi najvzrušujúcejším zážitkom.

Pribásnim podľa myšlienky Boha, prihrejem sa chvením neba, privolám sa záhadným menom a neviem vysloviť, kto som.

Labyrint je mi odrazu ako útes nad priepasťou, nedá mi postaviť stan.

Potom sa mi prihovorí hlas: Vstaň a choď na zem — stačí ti, čo si videl.

Ba či viem, čo som videl? Ó, viem. Čin lásky. To pripravil pre milujúcich Milovaný.

Pravda, utajiť seba samého, nebyť, nechať toho, kto nás vzal do dejov drámy, nech nás on ratuje.

Viete, čo je nepokoj, chcieť viac milovať? Objavovať?

Lebo v láske ide o celostný objav, o väčšiu nerozdelenosť, o plnú nerozlučnosť.

Ide o to, ako sa priblížiť k chvíli, ktorú ani tušiť nevieme, keď sme ešte pred ňou.

A nevyčítame Milovanému, prečo nie je bližšie, prečo nemá zamat ako my, prečo nie je hneď dotknuteľný, veď sám požíva to, čo my.

Pravdaže, a ako požíva! Naše strely tiež rania.

A Milovaný má cesty ako orly. Dlho krúžia nad pokrmom. Slnko vidí každú farbu prášku na zemi. To je oddanosť k prášku.

Až taká je veľká láska. Povedzte, ukracuje ostatné farby pred tou jednou? Ukracuje noc, ktorá nič nevidí?

Prebúdzame sa ráno po sladkých videniach a vždy sa nám povie — iďte na zem. Nie inakšie sú naše nápoje.

Aby však ten, kto sa prebúdza, nepadal do opačnej závrate, Milovaný vždy zachytí milovaného.

Pochopí to v Bohu nepochopiteľnom, že je smrteľníkom? Hľa, k Božej láske patrí, že sme smrteľní.

Život je stále horúci ako vták-ohnivák, preto nemá ani konca.

Na takej žeravej magme sa nedá stáť. Vždy bežíme.

A letíme v plameňoch storočia, ktoré Boh vytĺkol pre nás svojím srdcom.

Ako Boh dýchol, to nie je dych strachu, čo príde. Staviteľ stavia ďalej, i pred reťazou ohnivého draka.

Viete, čo je Boží dych? Nájdete ho v Žalmoch pred tisícročiami.

Tie piesne plačú. Ale ich tlkot srdca povie, že zem nie je im ani dnes priťažkou.

Čo padne na hlavu človeka, ktorý sa modlí, keby aj meteór bol, modlitbu nezabije.

Nech sa vám nepolámu ratolesti snov pod modlitbou. Ani v pazúroch šeliem.

Len kvapku rosy proste ráno, aby aj druhé ráno prišla. Blyští sa, zlatá.

Labyrint je jednoduchá kniha modlitebná.

II

Necháme Boha triumfovať, keď sme v lúčoch jeho lásky, keď nám nekonečne odpúšťa.

Nestačíme ani chápať toľko milosrdenstva, kým sme na zemi. Len vo večnosti to pochopíme.

Vieme si predstaviť večnosť? Nebude sa merať na hodiny, ani na zastávky. To krásne zaznie a ostáva.

Objasníme si to, napríklad bolesťou, tu na zemi. Zaznela a ostáva, jej hodiny, jej zastávky sú vždy. Je chmárou.

Hľaďme vždy na oblohu. Lebo na nej odchádzajú chmáry.

Aj vtáčky tak vzlietajú. Milujme Boha, ako vtáčky, nie pod prikázaním. Aj nám by to stačilo robiť z lásky.

Príroda je chrámom pre vtáčky. My máme kostoly pre spev Boží, aj sprievod hudby.

A nevieme si predstaviť lepších cherubínov s harfami, ako sme my, sediaci pri organe.

Lebo, čo počuť z píšťal, je z našej krvi a vyznieva Bohu.

A Boh odrazu zmäkol, vidíme jeho úsmev. Čosi sme mu vzali, naspievali sme na seba jeho pieseň, ktorou nás stvoril.

Vzali sme si ju z jeho úst na svoje ústa, ako keď si dávame prstene vernosti na ruky.

Moji rodičia svoje prstene nosili vždy. Keď im ich sám Boh dal.

A nezabudneme, že tak sme sa narodili, v piesni posvätných prsteňov, v rozdávaní koláčov.

A neprejedol sa ani Pán Boh našimi radostníkmi. I teraz sa máme tak rodiť, nie z divorcov.

Nemýľme sa, Boh sa nebojí vzbury proti sebe, lež obáva sa tej našej — človeka proti človeku.

O mojich rodičov sa Boh nebál, tí nikdy nešli do revolty. Akože, s modlitebnou knižkou v ruke?

Do životnej záhrady Stvoriteľ nás voviedol na jar, ako deťušky. Na jeseň si nás pýta zo záhrad naspäť.

Nie cez plot, dverami vôjde, či dáva, či berie.

Ide až k ľuďom, i vtedy, keď nechcú otvoriť.

Keď chodia po záhrade kolo krásnych kvetov. Nevšímavo.

Tie, skvieť sa budú ďalej. Krása nezomrie, keď ju oko nevidí.

Tu tečie Eufrat. A prečo by netiekol, aj keď sa zavrie raj?

Len sa čudujeme, že Boh vie odpustiť aj rieke, že predtým krajšie tiekla.

Boh triumfuje, práve tak teraz ako i večne.

III

Sú chvíle tichých potokov a sú chvíle rozbúrených riek. Boh nás drží nad vodami. Boh vie plávať.

Keď ide o hriechy našich blížnych, voláme k Bohu, prečo netrestá.

A hnevá nás, že zo susedného domu všetko zlo vidia na nás. Hodiť im kameň do očú!

No Boh má nerozbitné oči. Ani rozbúrená rieka ich nedosiahne, ani náš sebec, sused.

Také sú vždy chvíle Božieho chrámu.

Nedlho treba hľadať svätyňu. Každému je tak blízko, ako keď Paul Claudel šiel k Notre Dame.

A už sa viac nepomiatol, ku komu to prišiel. Vyššia bola moc, hoci skúsenosti mal málo.

Nerozkázal Boh, aby šiel, len privolal, aby sa rozhodol prísť.

Vtedy sa človek nevie priečiť, len hľadá, čomu sa už dlho tešil.

Často viedol o tom rozhovor so sebou, ale ešte mu nerozumel.

S neodvráteným pohľadom zbadal hviezdu, ako traja králi v Biblii.

Teraz sme my tu a poklonu našu sprevádza zodpovedná viera.

Nevinnosť sa nás drží. To asi od detí vieme, čo hľadia pred oltárom na Betlehem.

Prečo veríme v malé Dieťa, nezabalené perinkou? Pretože znáša chlad na zemi?

A tak sa vieme prenášať i tam, kde sa z dreva ide rúbať kríž. Aj toto zúrivé more vie znášať Boh.

Aj v našej bohatej krajine vie Boh znášať krízy.

Krištof Kolumbus bol terciár, nič zlého nedoniesol.

Prečo sa modlil? Prečo kľakol na prvú hrudu Nového sveta, ktorý objavil? Preto, aby jej neboli ťažkí tí, ktorí prídu raz sem — aby prišli s modlitbou.

Aj blahobytný človek sa môže dožiť, že sa dostane na kríž.

Kto by prišiel k tragédii, nemôže povedať, že sa dostal k nej na kríži Božom.

Pane, keď si povedal, aby sme vzali kríž svoj, tým nie si na strane bohatých alebo chudobných.

Že niektoré lode zahynuli na mori, to máme za sebou. Nový svet prijal tých, čo nemali zahynúť.

Veď prorok Daniel v jame levov nezahynul. Ó, ako radi by sme to videli tu!

Eliáš, muž Boží, modlil sa proti modlárom. Ó, i to by sme tu radi videli!

A želali by sme si, aby bolo počuť až z aténskeho Aeropaga, že i tu máme oltár neznámeho Boha.

Lebo i tu majú školy múdrych, ktorí sa smejú zo zmŕtvychvstania, ako tí pred tvárou Apoštola.

A svietil Boh po stopách Apoštola všade. Jestvujú lúče i dnes, čo vedia, vidia a čujú.

Želieme nad pochybujúcimi. Ale Boh je od nich mladší, ešte tak nezostarel, aby pochyboval.

Vidí záchranu svojho ľudu, v celej duši má dejiny. Boh nečítal ani jeden román, vie ich všetky.

My môžeme prejsť tak mnoho sveta, že netreba o ňom ani čítať. Ale neprešli sme všetky Božie svety, aby sme ich nemuseli viac čítať.

Boh, keď nejdeme za ním, nelúči sa s nami, len hovorí: Vy prídete, veď vás milujem.

A ide s nami na všetky rieky tiché, i na zátopy. Boh vie plávať.