Ešte kvietok

Život nás vedie po cestách, odkedy je človek na nich. Večne sú krivolaké. Raz viac, raz menej.

*

Škrípu cez storočia. Akoby sme išli na súdny deň. Treba nás sácať, hádzať.

*

Nesieme to málo, čo je na živobytie. A naraz máme rozsypanú krošňu.

*

Zbierame, čo ostane, čoby len na zub. Pre škovrana. Vznáša sa bez zákrut.

*

A nesieme ďalej svoju nošu. Je plnšia o zákrutu.

*

Míľniky idú s nami. Sú často krížmi. Koho vyšmarí cesta, ľahko na nich odvisne.

*

A úskalia sa priblížia. Z jednej strany. Z druhej strany je priepasť, s jamou pre pohreb.

*

Potom noc vyzerá ako náš priateľ. Dá nám pokrývku. Napiť sa tmy a zakryť sa.

*

To všetko sa deje tak, ako sa hýbeme vo svojom vonkajšom i vnútornom jestvovaní.

*

Sme z tela a z duše. Čas si nás premieta na dlaniach mozoľov, i na tom, čo vnútorne vidíme.

*

Svety viac chcú byť svetmi. Tŕne, keď sú aj tŕňmi, ale nebo chce byť nebom.

*

Na našom dvore nechá pamiatku po sebe zvädnutý kvietok. Ozdoboval trávnik. I suchý peň. Mal pre nás tôňu.

*

No ľudia prišli k našim dverám ako k zákrute. Niektorí aj vrazili čelom do domu.

*

Ale našli sa takí, čo im boli hviezdy nad chudobnou strechou milé, až ľudské.

*

Prišli aj trpiaci. Preskakovali hory, kým nás našli. A našli nás.

*

A hlásili sa i zúfalci života, čo nemali chuti chovať už ani jedno kurča. Zabili sme vykŕmenú hus.

*

Ak zablúdili takí, čo si nikde neoddýchli, povedali sme im: Majte prázdniny! Dali sme im dom celý.

*

Takých všelijakých, pokorných i nezbedných, pozbieral Boh po svete a podarilo sa mu poslať ich k nám.

*

Na svojich zákrutách pijeme z Božieho pohára a Boh z nášho.

*

Pocestný vždy sa neuderí, keď cesta k nám má prudké záhyby. Batoh sa mu nerozsype.