Ešte kvietok

Je veľký. Má tmavé oči. Nesieme silu úderu. A predsa si hovoríme: svet Boží.

*

Máme popukané ruky. To je vzdych nášho života. Nebo sa mu nevyhlo.

*

A nevyhli sa mu ľudia, čo zvírili za sebou prach. Oči sa nevedia čisto dívať.

*

A keď ide Stvoriteľ od domu k domu, nekáže zapáliť svetlá na uliciach. Ľudia musia byť svojím svetlom.

*

Treba byť čnostným. A čnosť sa ťažko rodí. Ale svieti, keď sa raz narodí.

*

Svet nás vie odohnať. Za stolom sú prázdne miesta. Nevieme, pre aké vesmíry.

*

Hviezdy na nebi sú krásne stvorené, ale neobsahujú ani kúsok nášho dychu. A vždy sa stratia.

*

A dýcha tu náš sused. Nestratil sa. Klope na chrbát oblokov.

*

Dnu sme my. A otvoríme. Ozve sa nám hlasom, aký nemajú trblietavé obežnice na nebi.

*

A naokolo v tej chvíli človek spokojne žije. Nechce diaľavy. To je pre nás svet.

*

Vezmeme ho do chrámu. A vidieť dávne fresky — to nie sú diaľavy. Svätci ešte žijú.

*

A zložíme ruky a prosíme od Všemohúceho veľkú Božiu slobodu. Človek veľmi rád chce žiť v nej.

*

Náš ťažký kamenný chrám z takých výšok sa buduje.

*

Boh je plné nebo. Hľa, naša zem vie sa ľahunko dotknúť oblohy nebeskej. Kvet orgován je v celej jari.

*

Výlevy našich matiek išli po celej dedine spod pazuchy. Piesne sa poskladali na svätyňu.

*

Vianočný stromček chodil po ulici. Roznášali sme ho na kolede spevom. V zime nám nebolo zima.

*

Také sú výšky. Zaodievajú nás teplotou. Koruhva jasličiek bola pre chudobných zo sena. Spinkajte pod ňou!

*

Tak ideme od človeka k človeku. Pán Boh má na to ruky. A to je svet pre nás.

*

Aj do tmy rosia nebesia. Z popukanej ľudskej tváre. Či je to hádankou? Nie je. Je sviatkom mať svoju krajinu.

*

Tak nám znie srdce pred svetom.