Pozdravy

Hej, milá múza, daruj bielou rukou piesenky ladný, bár len malý skvost, daj aspoň raz mi prelesť sladkých zvukov: bo Hviezdoslav chcem byť súdny hosť. Ja počul neraz spevu búrne vrenie, zvesť starú, búrku historických drám; mne v mysli Puškin s Oneginom tenie, a rád si na nich v tichu spomínam. A mnohých bardov zlatohlasé piesne sa v mojej duši strblietali vraz, ich tóny k srdcu priľahlí mi tesne, v ňom znejú i znieť budú mnohoráz. No s takou silou, s takou mocou v slove nevnikol nikto v môjho žitia vír, nik nazapel tak — duše na pokrove — jak Hviezdoslav náš — spevu bohatír! — Veľkomožný pane! Kto Vás učil vrave, kto ukolísal v tajnú hĺbku dúm, kto na Vás hviezdy striasal trblietavé? — ich pádu v piesňach Vašich počuť šum. Vodopád jakby padal Niagary do duše prúdom a lial svetla svit — sám pánboh kázal anjelovi vari poklady piesní pre Vás odokryť? On požehnal Vás! Obzor ľudí tesný On porozšíril, vložil v dušu jas: preto si veštcom i hrdinom v piesni, imperátor a samovládca krás! Daj, bože, sily poňať cit Tvoj skvúci, tú pravdu silnú Tvojich krásnych slov, čo hádže smelo svetla plápol vrúcny do chmúrnych, chladných rodu nášho dňov.