Pozdravy

Ó, riekni, múza, teba ja sa pýtam: či nehreším zle, keď sa tógy chytám, Hviezdoslavovej — tvojich sladkých zvukov nezneužívam neumelou rukou? Mňa bieda táto morí v duši desne, že jeho takto ospevujem piesne, jarmočný spevák ja, opitý z vína, a spievam v slávu tvojho paladína. Ó, inam obráť svoju malú nôžku, kde citu v srdci a rozumu v rôžku z čistého zlata k spevu, tvojich darov je sťa u starých Izraela kráľov. A zas len prosím toť u tvojho trónu, bys žehnala vo speve môjmu tónu, keď dalas’ vidieť mojej duše zraku ten triumf piesne — zlatom na oblaku. Ach, vidím, vidím: Jeho piesní blesky, i srdcom cítim jeho Hromníc stesky; mne cit sa búri a krv bije v sluchy, však verš môj, ten je tak nudný a suchý. To mňa tak často v mojej duši trápi, — ja čítam si vše svojich piesní zdrapy — že čo sa ako s citom spievať silím, pesničkou mojou jeho hymnu mýlim. Nuž akokoľvek, môj spev jemu patrí. Veď jeho spevom zahučali Tatry, i hučia hlasno a i hučať budú, čo Hromnice i trochu smutno hudú.