ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak k tomu „zbohom“ spechám rád sťa včielka vonnú na úvrať a dúškom pijem sladký mok jak šuhaj, čo stál pod oblok ku milej deve v sladkom chvení a celuje ju roztúžený — — — Bo sotva veru v ranný svit keď má slnko zobudiť po celovaní, smiechu mnohom dajú si také nežné „zbohom“, jak on dal svojej Babej Hore papiera bielom na priestore. Hej, kto vyzdobí piesňou stan kto tak poorie ten náš lán aby tú dĺž i šírku mal — keď spadnul jaseň na metál. Či skvitne pieseň pod prielohom keď on posledné zvolá: „zbohom“. Však preč myšlienky pustý tlach, len dobrým ľuďom na postrach ja na jeho smrť neverím kým piesňou bude zvučať rým.