Pozdravy

Tak tu som zase, múzy na koľbišti, sneh hučí s víchrom, Meluzína piští tým zlobným tónom a v divokom znení — s múzou na výlet kráčať radno neni. Však v zime spievať, ó, múzo, mňa nauč! (Tebe netreba, milá, teplých papúč, tak ako mne snáď, lebo mojej žene.) Piesňou nás ohrej, potom nezmrzneme! Ba i tú zimu, čo nás v rode kruší, znesieme iste: s tvojím teplom v duši! I ten ľad, čo nás skutých drží tesne, rozláme, stopí: teplo našej piesne! To teplo piesne čarodejnej vlády rozláme, stopí i na póle ľady, na póle chladnom toho nášho glóbu, nás polomŕtvych vyvedie i z hrobu. Modlitbu, pieseň… ten boj za rod ani nemáne iných my, ó, múzo, zbraní. Piesne prelestné, poézie kvety: to naše zbrane, naše bajonety. Tá naša jazda: Pegas krídlom biely; tie naše piesne: naše citadely! Ó, udeľ, múzo, piesni ťažké delá, až rozhromíme nášho nepriateľa. Sám Hviezdoslav náš, v piesni statný, slávny, bude im vodca a veliteľ hlavný, (ja bubeníkom). A tak sa boj zvíri. Tí Chalupkovi dávni granadíri zahúknu: Mor ho!… Boja zápal v líci — to budú naši: „Boží bojovníci“. Bombura slávny s mocným Valibukom pristanú dobre ku Hollého plukom! Hej, bude to boj!… jak kedys’ u Zenty: keď Heydukových piesní regimenty v „Cimbala“ zvukoch, „huslí“ v trasnom chvení priletia v pomoc v ťažkom okamžení!… * „A boj pomaly stíchne“… zlaté svitnú zore, už posledný boj bijú toť „Tatry a more“… poranených bez počtu na bojišti zmiera, tých ošetrí, vyhojí: slávna „Slávy dcéra“…