Pozdravy

Boj bijú piesne. Kraj sa vo hmly halí, čo moc a krivda narozprestierali. Kde chlp tmy zloba do doliny snuje, tam húfom piesní vodca komanduje. A kúdol prachu, čo lož v bitvu vedie, piesenkam sadá na ich líčka bledé. Meteor sťaby svetla zo tmy blýska; trávnice to tam blízke na skaliská kosáka dúhou v harmonickom hluku hmly zbili krivdy šedé do oblúku. No vôkol, kde tma pozaľahla hrozná, sa prúžok zlatej aureoly pozná. Ó, Hviezdoslav náš, svetlo jeho hlavy preráža bleskom hromu cez mrákavy, ligotnou hviezdou do tmy boja svieti na húfy piesní tých slovenských detí. Ó, pevče slávny, tá broň Tvoja lesklá sa v boji našom slávou pozableskla. V jar krásnu, v lete, v jeseň, ba i v zime nám štkala nádej, že my zvíťazíme. Žiaľ, skromný piesnik rád ja by som slová — čo dušu tlačia ťažšie od olova — pozbieral, vo verš k oslave Ti zložil, šesťdesiat liet keď slávny si nám dožil. Prijmi, prosím, verš toť, v mysle mojej kvetoch nekráčam, jak Ty, skvostných po parketoch, však hrdo vravím ku Tvojej milosti: som z prvších jeden Tvojich „súdnych hostí“.