ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto cestuje dolu Považím, musí stále obdivovať jeho prírodné krásy, až príde na dosť jednotvárne miesto, ktoré medzi toľkými krásami svojou jednoduchosťou nápadne vyniká.

Na oboch brehoch Váhu široké štrkovité pláne, na ktorých sa tu i tu nízka vrbina zelenie; za tými sú trávnaté, jalším poprerastané pahorky, tvoriace úpätie smrekových a bukových hôr, ťahajúcich sa až na vysoké skalnaté vrchy.

Na prvý pohľad zdala by sa panoráma tohoto kraja na oboch stranách Váhu úplne rovnakou a nie je tak. Na ľavej strane je železničná trať, široká hradská cesta, z ktorej vedie užšia cesta, na ktorej sa ťažko jeden voz druhému vyhne, až pod samú horu, kde na objemnej ploche dosť príkreho úvršia vidieť háj rozmanitých stromov. Sú tam staré jedle, vysoké topole, košaté lipy, biele brezy a drobnolisté jalše.

Bedlivému pozorovateľovi zaraz napadne, že v úkryte týchto starých stromov musí sa dajaké ľudské bydlisko nachádzať a nemýli sa.

Úvršie obohnané bolo kamenným, na viac miestach pobúraným mochom, brečtanon a divým pupencom porasteným plotom. Železnou bránou vchádzalo sa do stromoradia starých košatých líp, vedúceho na prázdny priestor, na ktorom stála jednoduchá, nízka, ale zato dlhá budova, majúca na oboch koncoch štvorhrannú, asi o meter vyše strechy vyčnievajúcu vežicu.

Pred budovou je do polkruha robená terasa, rúbená z kameňa vykresanými stĺpikami, ktoré spája silná železná reťaz. Pred terasou sú kvetinové hriadky a niže nich na začiatku cesty, vedúcej do parku, ťahajúceho sa až po svah hory, stoja proti sebe na vysokých kamenných podstavcoch dve kamenné mytologické sochy, už machom značne pokryté. Pri každej soche je kamenná lavička.

Celý tento kútik divého horského zátišia podobal sa sídlu dajakej zakliatej pohádkovej princezny z tvrdej kamennej doby.

Okolitý ľud nazýval túto budovu „Zakliatym zámkom“.

„Zámkom“ azda pre tie jej dve vežice a „zakliatym“ preto, že v budove tej nik dlhé roky nebýval, stála pustá, poruchaná, len kuvíci a sovy robily si tam hniezda a vrany kvákaly nad ňou, ako nad mrtvolou.

Poverčivý ľud všetky príšerné predstavy, ktoré mu jeho živá obrazotvornosť o dobrých a zlých duchoch, o mátohách a bosorkách na myseľ donášala, umiesťoval v Zakliatom zámku, ktorý sa razom stal postrachom celého okolia, že mu ľudia zďaleka vyhýbali.

Konečne nastala zmena v „Zakliatom zámku“, ktorý dostal nového pána, Jána Horeckého. Tento dal spustošenú panskú budovu ako aj hospodárske staviská náležite opraviť, dvor, záhradu i park vyčistiť a do najlepšieho poriadku uviesť.

Keď už bolo všetko dôkladne upravené, prisťahoval sa nový majiteľ „Zakliateho zámku“, vyše 70-ročný, ale ešte statný muž so svojou 10-ročnou vnučkou, dcérou po jednom z jeho synov, Ruťenkou, ako i s celým svojím služobníctvom do tohoto horského zátišia.

Ján Horecký volil toto od všetkého hluku sveta oddialené miestečko preto, aby posledné roky svojho úmorného života zasvätiť mohol tichým rozpomienkam na zašlú, radostných i smutných udajov plnú minulosť, ako aj výchove svojho miláčka, osirelej Ruženky, aby dokonal život svoj v kraji, v ktorom prvý raz uzrel svetlo Božie, vo svojej vlasti.

Jeho doterajší život bol smesou mraku a len málo jasu; ťažkých búrok a len málo pokoja; krušných žiaľov a len málo radosti.

Vo dvanástom roku osirel. Podporovaný zámožným strýkom, vychodil potrebné školy, skončil obchodnú akademiu a keď ho odobrali k vojsku, ostal čo aktívny vojak pri delostrelectve. Tam mu šťastie prialo, že dosiahol šaržu kapitána.

Čo kapitán oženil sa s barónkou Hortenziou Vernerovou. Bola to krásavica, milá, vzdelaná, elegantná, majetná dáma, a zdalo sa, že pôjde všetko dobre k úplnému šťastiu manželov…

No za krátky čas po sobáši objavila mladá pani zvláštnu povahu, nesúhlasnú s povahou jej vážneho, charakterného muža. Bola samopašná, záletná, svojvoľná, milovala nádheru v toiletách, prepych v dome, hlučné zábavy a bola v pravom slova smysle márnivou koketou… ženou, majúcou záľubu vo smyselnosti, nemravnosti a rozkošníctve.

Takto si mladý kapitán šťastie manželské nepredstavoval… On domnieval sa najsť v ňom raj života a teraz deň čo deň prichádza k tomu trápnemu presvedčeniu, že našiel vlastne peklo obapoľnej nespokojnosti, nesváru a hriechu. On sa ženil s tým úmyslom, že založí rodinu, ktorá bude vzorom spoločnosti, oporou národa a ozdobou vlasti a teraz vidí, že v takýchto okolnostiach je rozumnejšie a výhodnejšie nemať rodiny, nemať detí, hoci bol veľkým priateľom týchto, bo keď na ulici postretol dajaké čisté dieťa, nemohol sa opanovať, aby sa mu neprihovoril, aby ho nepohladkal a cukrovím ho neobdaroval.

Jeho žena nechcela mať deti a lepšie tak, bo kde žena je porušená nemravnosťou, tam porušená je i rodina a celý národ, bo tento skláda sa z domácností a celé ľudstvo je dochovancom matiek. Tak ponímal vec kapitán Horecký a bol by spokojný býval so svojim bezdetným prídelom osudu, bol by statne niesol bremeno dňa naň vložené, keby nebola došla udalosť, ktorá zapríčinila zmenu jeho života.

Pani barónka natoľko sa pozabudla v plnení manželských zaviazaností a manželskej vernosti, že opustiac svojho manžela, kapitána Horeckého, ušla s bohatým obchodníkom do veľmesta, aby sa hýrivému životu celkom mohla oddať.

Kapitán Horecký, zbavený ťažkého bremeňa samovoľným odchodom jeho zvrhlej ženy, voľne si oddýchnul, akoby strašná kliatba bola s neho spadla, bo zlá žena je hrozná kliatba domu…

Horecký čakal, čo bude nasledovať, aký koniec vezme táto komedia poblúdilej, necudnej ženy… Či sa vráti?… Minul rok a ona sa nevrátila.

To Horeckému postačilo, aby robil vážne kroky ku rozvodu, bo nemohol dopustiť, že by táto skleslá žena ďalej nosila jeho poctivé meno.

Termín súdneho pojednávania v tejto záležitosti bol už ustálený, no ku skutočnému pojednávaniu nedošlo, bo pani barónka, postihnutá nevyliečiteľnou chorobou, urobila koniec svojmu rozháranému životu, vypijúc ešte pred spomenutým termínom krutý jed…

Keď kapitán Horecký očul túto zvesť, chladnokrvne riekol: „Aký život, taká smrť.“

Po smrti jeho nevernej ženy zaumienil si Horecký, že sa nikdy viac ženiť nebude. Žil výlučne povinnostiam svojho stavu, vyhýbajúc každej ženskej spoločnosti cez viac rokov…

Jeho životným programom bolo: stále pracovať v prospech svojich poddaných vojakov, v láske a svornosti nažívať so svojimi priateľmi, zlého nikomu nečiniť, ale každému dľa možnosti pomáhať…

Miloval prírodu, rád sa kochal v jej krásach a preto robieval časté výlety na koni do krásneho okolia.

Najradšie navštevoval rozličné malebné miesta v lesoch.

To velebné lesné ticho prichádzalo mu ani posvätné ticho chrámové, ten tajuplný šum ihličnatých stromov ani chorálny šepot zbožnej modlitby, a tá vôňa ani nádych chrámového kadidla, ktorým oslavujeme Najvyššieho… To všetko pôsobilo veľmi milo, blažive a lahodive na jeho ťažkými údermi rozboľavenú dušu.

Raz však pri jednej takejto vychádzke stala sa mu nehoda, ktorá mala preň šťastný výsledok.

Pohrúžený v pestré myšlienky prežitej minulosti, uvoľnil úzdu svojmu spoľahlivému koníkovi a voľným krokom poberal sa ďalej. Zrazu prebehla líška cez cestu popred koňa, ktorý sa splašil, odbočil s cesty a dolu svahom cválal tak divo, že ho Horecký nevedel zastaviť. Zrazu dobehol na mokrasť, kde sa na vlhkom lístí skĺzol a svalil na zem. V tom okamžení dobehol k nemu nadlesný Hájsky, lapil ho pevne za úzdu a utíšil ho… Horecký stanúc hore, cítil v kolene ľavej nohy bôľ a z pravej ruky, ktorou narazil na peň stromu, cedila sa krv…

Hájsky pozval jazdca do svojho, od miesta nehody ani na šesťdesiat krokov vzdialeného bytu, aby si mohol ruku umyť, obviazať a kôň aby mohol byť očistený.

Horecký ochotne prijal láskavé pozvanie. Predstaviac sa navzájom, kráčali k bytu nadlesného. Koňa viedol Hájsky, bol to vysoký silný muž driečnej počernej tvári, z ktorej svietila čistota duše a dobrota srdca.

Keď sa priblížili k označenému bytu, začalo viac psov razom brechať, ale Hájsky zahvízdnul a brechot utíchol.

Panský dom, v ktorom Hájsky býval, kým okolité lesy patrily starej grófskej rodine, bol poľovným zámkom, ale odkedy lesy prešly do rúk židovských kšeftárov, ztratila táto stará budova svoj romantický význam a slúži nadlesnému, ako aj dvom hájnikom za byt. Je to dlhá murovaná budova, obtočená s troch strán jedličím, na prostriedku je o poschodie vyššia, ako na hornom a dolnom konci, opatrená väčšími gotickými oblokami, kdežto na dvoch koncoch sú len jednoduché, dosť malé okienka. Na prvý pohľad každý zbadá, že obe nízke krýdla musely byť neskôr ku poschoďovej budove pristavené.

Keď Hájsky s Horeckým vošli do dvora, objavila sa v hlavných dverách poschoďovej budovy štihlá deva neobyčajnej krásy. Jej zlaté, vlnisté vlasy voľno splývaly na biele, z ľahkej látky zhotovené šaty a celý zjav mal v sebe čosi vzdušného, ako si to u anjelov predstavujeme.

„Moja dcéra Emilka, pán kapitán Horecký,“ predstavil Hájsky oboch navzájom a pripomenul nehodu, ktorá ich hosťa potkala, dodajúc: „Miluška, zaveď pána kapitána dnu, daj mu vody, aby si mohol ruku umyť a obviaž mu ju! Ja sa postarám, aby Peter očistil poriadne koňa a dal mu obrok.“

„Nech sa páči,“ riekla deva, málo sa ukloniac, kynula rukou, že by vošiel do domu.

„Prosím, slečno, ráčte!“

Zaviedla ho na poschodie do hosťovskej izby, doniesla čerstvej vody na lavor a čistým, bielym, batistovým ručníčkom sama mu umyla ranenú ruku a keď usadlú krv smyla, bolo vidno, že je len koža sodretá a následkom úderu ruka málo očernalá. Keď mu odreninu natierala jodovou tinktúrou, pýtala sa ho súcitne, či bolí…

„Z vašej nežnej rúčky i ostrosť jedu lahodí…“

Pozrela naň významne a… pohľady ich sa stretly.

Jej pekná tvár zafarbila sa nehou rumenca a on si v duchu pomyslel, že také krásne oči dosiaľ nevidel…

Práve bol obväzok na ruke urovnaný a Horecký úctyplným rukobozkom srdečne ďakoval krásnej samaritánke za šľachetný skutok milosrdenstva, keď do izby vkročil domáci pán, oznamujúc, že koník sa už utíšil a pochutnáva si na obroku…

Na to zaviedol Horeckého do priestrannej jedálne, vyzdobenej rozličnými rohami, parohami a vypchanými zvieraťmi, najviac vtákmi, a dcére pokynul, aby sa postarala o dajaké občerstvenie.

Kým Horecký obdivoval v kúte izby pri dverách vypchaného medveďa, držiaceho oboma prednýma dľapami silný, železný vešiak na šaty a Hájsky mu vyrozprával, ako s týmže medveďom ráz zápasil, kým sa mu podarilo ho prekliať, bol stôl vkusne prikrytý a chutnými lahôdkami ako i dobrým vínom obohatený.

Horecký sa veľmi dobre cítil v dome týchto dobrých, šľachetných ľudí, že sa mu ani nechcelo odísť. Keď však slušnosť vyžadovala, aby jej hranice svojou dlhou návštevou neprekročil, odobral sa od nich.

Za ten čas, kým Hájsky išiel sluhovi rozkázať, aby predviedol pánu kapitánovi koňa, riekla Miluška Horeckému, že jestli mu to nerobí obtiaže, aby im dal znať, či sa mu ruka hojí, či ho nebolí.

„Ak ráčite dovoliť, milostivá slečno, prídem si zajtra pre nový obväz,“ odpovedal Horecký.

„Prosím,“ odvetila domáca slečna a tvár jej zahorela odtieňom rudej ruže…

Doviedli koňa. Horecký ďakujúc ešte raz za preukázané mu priateľstvo i láskavú pohostinnosť, vysadol na svojho koníka a salutujúc, odkvapil…

Po nepokojnej, bezsennej noci, v ktorej stále myslel na lesnú vílu, spanilú dcéru nadlesného Hájskeho, vstal kapitán Horecký akýsi omámený a len jeho vojanské povinnosti vedely ho uviesť do riadnej koľaje. Deň sa mu pozdával dlhým a nevedel sa dočkať primeraného času na konanie návštiev, aby mohol k Hájskym, požiadať o nový obväzok.

Miluške nedarilo sa lepšie. Cez celú noc mátožila jej mysľou elegantná, mužná postava driečneho kapitána… V temnej tme noci, čo i tuho stískala spolu víčka svojich pekných očú, stále videla žiariť dva plamienky jeho čiernych, ohnivých očú… Mimovoľne prichádzala jej na myseľ otázka: „Či len príde?“, na ktorú jej srdce akýmsi tajným, ale sladkým tlkotom odpovedalo, že príde… príde iste…

Týmto uistením upokojená ráno vstala, aby svoju obvyklú prácu okolo domácnosti konala, čakajúc túžobne na šťastnú chvíľu, v ktorej ho zasa uvidí…

Chvíľa tá nadišla. Horecký, sotva odbila šiesta hodina popoludní, už jachal na svojom bystrom koníkovi do horského zátišia k Hájskym pre nový obväzok na boľavú ruku…

Pri tejto druhej návšteve cítil sa Horecký u Hájskych ešte lepšie a voľnejšie, ako pri prvej, bo objavil u týchto dobrých ľudí popri šľachetných charakteroch i slovenské národné povedomie, národnú hrdosť, vyvierajúcu z vrelej lásky ku slovenskému národu. Toto vzbudilo v duši Horeckého milú ozvenu a krásnu rozpomienku, že tak to bývalo kedysi aj v ich rodičovskom dome a rozpomienka táto rozširovala akési neobyčajne lahodiace a príjemné teplo v jeho hrudi. Bolo po olovrante… Miluška na otcovo vyzvanie, žeby milého hosťa hrou na klavíri a spevom pobavila, sadla ku klavíru, hrala a spievala báječné piesne slovenské s takou srdečnosťou a oduševnením, že Horecký bol do nadšenia unesený jej spevom a zahorel plamennou láskou k čarovnedj pevkyni.

„Darmo je, tie slovenské piesne sú čarokrásné,“ riekol Horecký, keď Miluška dospievala a on jej srdečne ďakoval za báječný pôžitok…

„Máte pravdu, pán kapitán, ja ich najradšej spievam, veď — spevu na božom svete nad slovenský nenajdete!“ dodala Miluška.

„O Slovákoch všeobecne platí, že sú nárosom spevavým. Slovák spieva vždy a všade… spev mu je najmilším duševným pokrmom. On v ňom zabúda na svoju biedu a krivdu, i svoj žiaľ i bôľ, na všetku pokorenosť i zlobu ľudskú a vyletuje vo speve svojom zo svojich čarokrásnych dolín na obrovské bralá nebotyčných Tatier a spája zem slovenskú s trónom Najvyššieho,“ rozhorlil sa Hájsky… Z toho prešli do rozhovoru o slovenskom národnom živote… a konečne začali politizovať…

Keď sa Horecký čudoval, že tu v zátiší hôr našiel takú milú národne uvedomelú slovenskú rodinu, sťažoval sa Hájsky, že on musí svoje národné povedomie pred svojím chlebodarcom, ktorý nie je Slovákom prajne naklonený, ukrývať, aby neztratil svoje postavenie… chlieb…

Horeckého zadržali u Hájskych zasa na večeru a už blížilo sa k polnoci, keď odchádzal domov.

Od tých čias chodieval kapitán Horecký každý deň k Miluške ruku preväzovať, hoci na nej už ani znamienka o boľačke nebolo, až si konečne peknú Milušku čo manželku a gazdinku do svojho hniezda uviedol…

Žili spolu šťastne v najlepšom porozumení a v úplnej shode. Mnohí priatelia Horeckému závideli dobrú, statočnú a driečnu ženu, on im však povedal:

„Hľadáte-li pravé šťastie, nehľadajte ho v palácoch, v šarláte a v zlate, bo tam ho nenajdete. Pravé šťastie je zlatá riasa čistej lásky, úprimnej vernosti a statočnej práce…“

Stav manželský kapitána Horeckého s Miluškou Hájskych bol dôstojný, bo skvel sa ctnosťami obapolného porozumenia, vernosti, svornosti a lásky, ktoré ctnosti viedly manželov do prístavu blaženstva a šťastia.

Stav tento podobal sa peknej záhrade, v ktorej dľa určenia Stvoriteľa šľachetné stromky, štyri dobré dietky vyrastaly. Tieto boly pravým bohatstvom a hrdosťou šťastných rodičov, ktorí sa z nich tešili, bo mienili z nich vychovať vzorných členov ľudskej spoločnosti…

No, človek mieni a Boh mení. Do mesta, v ktorom bývali, dostala sa detská epidemická nemoc, ktorá divo zúrila medzi deťmi a aj u Horeckých vyžiadala si obeť dvoch najmladších detí. Dve staršie, touto hroznou chorobou zachvátené dietky, podarilo sa síce životu zachovať, ale každému z nich ostala po nej trápna pamiatka, ktorá predsa len neskôr bola príčinou ich predčasnej smrti.

Ťažko, veľmi bôľne niesli rodičia túto veľkú ztratu milovaných dietok, ktorú pochopiť, precítiť môže len ten, kto ju prežil…

Dva úplné roky uzavieraly sa pred hlukom sveta, nechodiac do žiadnych spoločností, nestýkajúc sa so žiadnym z početných bývalých priateľov, žili uzavretí vo svojej domácnosti so svojmi rozpomienkami na ztratené dietky, so svojím ťažkým žiaľom a krutým bôľom… V tejto krušnej dobe života, keď už mysleli, že žiadon človek nevie ich viac potešiť, potešil ich Pán Boh zábleskom nádeje na nového potomka…

Ako po mhlistej, surovej a mrazivej zime tešíme sa na jasný úsvit radostného jara, tak tešili sa manželia Horeckých na prísť majúcu radostnú, rodinnú udalosť.

Táto sa aj dostavila, lenže čakaná radosť neprišla sama, lež doviedla so sebou nový žiaľ a nový bôľ, keďže šťastná matka život porodeného syna zaplatila vlastným životom…

Pri dlhotrvajúcej nemoci svojich štyroch dietok nastydla, dávajúc ich celé dni a noci viac týždňov do studených obkladov, dostala kašeľ, z ktorého sa vyvinul pľúcny katarrh… Po pôrode dostavila sa triaška, na to nasledovala rýchla suchá nemoc, ktorá ju na trinásty deň povolala k jej nebohým, ňou toľko oplakávaným deťom…

Skormútenému, týmto novým ťažkým úderom zničenému manželovi ostalo nevoľné slabunké dieťa, morené kašľom, o ktorom sa lekár vyslovil, že by to bola len hra prírody alebo div boží, keby ostalo na žive…

Lekár sa nemýlil, bo dieťatko žilo len šesť dní a na siedmy pošlo za svojou mamičkou…

Pochovali ho do matkinho hrobu…

Žiaľ a bôľ kapitána Horeckého nemožno opísať… On otužilý, chrabrý vojak, ktorý stál už v krutom krvavom boji a vedel neúprosnej a takmer istej smrti smele a statne čeliť, týmto hrozným nebezpečenstvom natoľko zmäknul, že často plakal…

Hoj slzy, ktoré láska plače, sú bolestné…!

Horecký po tomto hroznom nešťastí, ktoré ho zastihlo, hľadal uspokojenie v neúnavnom a svedomitom plnení svojich povinnosti, ktoré mu jeho vojenský stav nakladal. Voľný čas krátil si čítaním vedeckých, najviac historických kníh.

Takýmto rovnakým tempom žitia ubiehaly mu roky jeden za druhým bez každej zvláštnej udalosti alebo zmeny. Prešly abrahámoviny, prešla šesťdesiatka rokov a tu sa predsa dačo zvláštneho prihodilo, čo Horeckého neobyčajne prekvapilo.

Bolo to úradné upovedomenie, že stal sa dedičom pekného majetku po svojom bratrancovi, Robertovi Horeckom, bývajúcom posledného času v Amerike.

Horecký tohoto svojho bratranca nikdy nevidel, nikdy o ňom nepočul, ani nevedel, že vôbec existuje, a teraz má po ňom toľký majetok dediť. To prichodilo mu ako dáka čarovná pohádka a dlhší čas nevedel sa ustáliť, či tomu celému dedictvu môže dôverovať…

Z úradných listín sa dozvedel, že zomrelý Robert Horecký bol synom neb. Huga Horeckého a na toto meno vedel sa dobre rozpamätať, lebo ho nebohý jeho otec často spomínal, čo svojho o 12 rokov mladšieho brata, rozprávajúc o ňom celé bájky rozličných veselých dobrodružstiev. Strýko Hugo bol vraj najkrajším šuhajom celého okolia; urastený ako jedľa; tvár mal súmernú, bielu a červené líca i pery ani čoby mu ich bol maliar namaľoval; oči usmiate, modré, ako nebo, a vlasy zlatožlté, prstienkovité. Hoci bol nadaný a vtipný, učiť sa nechcel a robota mu tiež nechutila, ale pri každej pletke, pri každom šibalstve alebo bitke, ktorá sa v rodnom mestečku alebo na jeho okolí prihodila, bol on víťazom. Deň čo deň prichádzaly na neho žaloby a starý otec si už nevedel rady ani pomoci s ním… Raz však vykonala celá jeho banda taký kúsok, pre ktorý ho mali čo hlavného vodcu zavreť. On zo strachu pred väzením ušiel a nikdy viac sa nenavrátil ani sa nikdy viac o ňom nič nedozvedeli. Zmizol bez stopy… Toľko vedel kapitán Horecký o svojom strýkovi Hugovi, ale že žil a kde žil, že mal syna, nevedel, a teraz sú už oba nebohí a on má po nich dediť…

„Podivné sú ozaj cesty Božie,“ pomyslel si Horecký a za dedictvo po neznámom bratrancovi obdržaný obnos uložil chladnokrvne do banky…

Jeho priatelia a známi sa divili, že Horecký nejaví žiadnej radosti nad neočakávaným dedictvom a keď mu gratulovali, odpovedal: „Nie je čo gratulovať, mňa dedictvo neblaží. Nemám ženy ani detí, ktorým by som ho zanechal. Mne moja gáža a neskôr moja penzia úplne postačí na zaokrytie mojich životných potrieb. Nuž, čo s tým dedictvom? Zbytočná starosť…“

Horecký hovoril pravdu. Dedictvo robilo mu starosti, najmä, keď jedna väčšia banka bankrotovala, zkrsla v ňom myšlienka, či by nemal radšej dajakú nemovitosť za zdedený peniaz kúpiť…

Myšlienka táto vyzrievala v ňom za pár rokov, až dozrela v skutok. Horecký srazu zatúžil po založení vlastnej domácnosti tam — tam niekde v zátiší jeho rodného kraju, kde šumiaci Váh veselo preteká úžľabinou nebotyčných lesnatých vrchov, na končiaroch ktorých vidno sboreniská starých hradov, pamiatok dávnej slávy…

Vrelá túžba žiť a zomrieť v rodnom kraji ovládala ho natoľko, že odhodlal sa ísť do penzie a že v jeho rodnom kraji bol práve na predaj zapustlý „Zakliaty zámok“, kúpil ho, dal opraviť a ubytoval sa v ňom so svojou malou vnučkou Ruženkou, sirotou po jeho synovcovi a s celým služobníctvom, ako ho na začiatku novely nachodíme.

Všetko to išlo náhlo, pádne, akoby vojanským tempom…

*

Horecký cítil sa v tomto svojom tichom hniezdočku dobre, príjemno a milo. Toto napomáhala i tá okolnosť, či lepšie rečeno ten nahodilý prípad, že v duchovnom otcovi blízkej fárnosti, ku ktorej prislúchal aj „Zakliaty zámok“, našiel svojho bývalého spolužiaka, dobrého priateľa Tichého, s ktorým tri roky v jednom byte, na jednej strave žil. Potom každý pošiel inou stranou, až teraz čo ošedivelí starci stretli sa zasa… Bolo to milé prekvapenie a radostné stretnutie.

Staré priateľstvo ožilo znova tak, že nebolo dňa, v ktorom by títo dvaja páni neboli spolu bývali.

Spolu sa o všetkom radili, spolu politizovali, spolu fajčili, spolu poľovali, spolu karty hrali a spoločne pečovali o dobrú výchovu svojho spoločného miláčika malej Ruženky.

Ťažký úkol učiteľa prevzal sám dedo. Učil svoju vnučku čítať, písať, počítať. Vyučovanie náboženstva ako aj všetkých ostatných potrebných predmetov ponechal si pán dekan Tichý. So všetkými ostatnými potrebami, ktoré dobrá výchova dievčaťa vyžadovala, bola poverená päťdesiatročná slečna Laura, príbuzná druhej ženy Horeckého, najmladšia žena zpomedzi ženského služobníctva, zamestnaného v Zakliatom zámku; Klára, vedúc aj celú domácnosť, reprezentovala domácu paniu.

Malá Ruženka, žijúc stále medzi starými ľuďmi, nebola by si mohla ináč predstaviť ľudské pokolenie, ako s vráskami na čele a so šedivými vlasmi, keby nebola chodila do kostola — pre ňu dosiaľ do najvzdialenejšieho to miesta zemského obvodu — a nebola tam videla svieže, ružolíce tváre, čierne i plavé vlasy mladých sedliackych dievčeniec a šuhajov. Je síce pravda, že videla tmavé kadere lesklých vlasov a milú mladú tvár tvojho bratranca, Oskára Laneckého, ktorého dedo v školách vydržuje, ale ten prichádza k nim len v prázdninách na pár dní…

Tak ubiehal rok za rokom Ruženke v zákutí hôr, ktorá stávala sa s roka na rok múdrejšou. Svojich učiteľov milovala oboch rovnakou láskou svojho nevinného srdca, bo cítila, že im musí byť vďačnou za toľké dobrodenia, ktoré jej stále preukazujú… No so slečnou Laurou prišla dosť často do nemilého sporu, najmä pri klavírových hodinách…

„Ako to držíte tie ruky, odvisle, akoby ste ich mala z olova.“

„Opáčteže, slečna Laura, nie sú z olova, sú z mäsa a kostí.“

„Držte ich teda zľahka nad klavitúrou! Vo shyboch nehýbajte rukama, len prstami, ľahko udierajte na klávesy! Takto…“ ukázala jej, ako treba hrať.

Ruženka podvihla ruky hodne nad klaviatúrou a len končekami prstov dotýkala sa jednotlivých klávesov…

„Nebuďte protivná,“ zkríkla slečna. — „Tak som vám to neukázala“ a hnevlivo čapla ju po ruke.

Ruženka jej úder vrátila, mysliac, že žartuje. Slečna Laura skočila so stoličky, vzala na seba prísnu vychovávateľskú postavu a hnevno pozerajúc cez veľké, v čiernej kosti osadené okuliare, na dievčinu, zkríkla:

„Ružena, vy sa opovažujete…“

„Ale, nechajme to dnes, slečna Laura… Vy ste sa dnes zle vyspala, alebo sa vám dačo zlého prisnilo, stále ma harusíte. Zajtra to pôjde ako po masle,“ riekla a už bola vonku.

Keď sa slečna Laura z nemilej situácie spamätala, zavzdychla si:

„To je vetroplach! To je divoch!… Čo z tej bude? Sám Pán Boh vie…“

Slečna Laura bola dobrá stvora, výtečná gazdiná, sčítaná, vzdelaná dáma, hovorila päť rečí, ale, prežijúc tiež svoj román života, bola veľmi nervózna…

Boly dni, v ktorých táto jej nervozita až k šialenstvu sa stupňovala. Vtedy jej neblahý rozruch každý v dome, počnúc od samého pána domu, jeho priateľa, až po toho najnižšieho sluhu musel pocítiť.

Keď Horecký začul vonku krik a v ňom jej piskľavý hlas, povedal zakaždým svojmu priateľovi: „Očuj!… Už dnes zasa to staropanenstvo do nej vliezlo.“

Raz sa pozabudol a povedal to pred Ruženkou, a viac nebolo treba. Táto uložila si dedovu poznámku do arzenálu medzi ostatnú zbraň, uschovanú proti nenávidenej slečne Laure, aby ju pri vhodnej príležitosti mohla použiť.

A vhodná príležitosť nenechala na seba dlho čakať…

Slečna Laura mala zase svoj neblahý deň. Domácemu pánovi vytýkala, že celú noc kašľal, až do jej izby to bolo očuť, a to preto, že toľko fajčí… Celý dom je začmudený, ako udiareň. Kuchárku hrešila, že káva nie je dobrá, je nechutná a ešte k tomu všetkému ju len poloteplú doniesla na stôl. Chyžnej dohovárala, že v hosťovských izbách prach zle utiera, kľúčky už vyše mesiaca nečistila, a v predizbe visia pavučiny… Potom si vyšla na starého Petra, kočiša, a keď už nič iného mu vytknúť nevedela, nuž mu predhodila, že už dávno koňom kopytá nemastil… na to si vypožičala starého sluhu Tomáša, že drevo na veľké kusy štiepe, že dvor a chodníky v záhrade a v parku v neporiadku drží, kde chce človek, všade trávu vidí…

Malá Ruženka jej vyhýbala, ako sa len dalo, bo hneď ráno ju hrešila, že obliekla šaty, ktoré má obliecť len vtedy, keď dajaký hosť zavíta do zámku.

„Ale, vy neviete šetriť, nazdávate sa, že ten dedko má zlatú baňu, aby vám mohol každú chvíľu novú toaletu kupovať.“

Keď sa Ruženka vyhovárala, že na tých druhých šatoch má spínatká odtrhnuté, slečna Laura spráskla rukama, vytreštila na ňu zadumené oči, zkríknuc: „A to si neviete spraviť? Škandál, také veľké dievča nevie si spínatká prišiť! Neverím, že by ste to nevedela, ale sa vám ťaží. Ešte predpoludním prišijete si spínatká a na obed dostavíte sa v tých šatoch,“ dodala prísnym tónom.

Ruženka uposlúchla.

Pred obedom riekla jej slečna Laura:

„Ruženka, ukážte ruky! Napadlo mi, že ste mala včera špinavé nechty.“

Úbohé dievča nesmelo ukázalo okruhlé rúčky.

„To sú ruky slečny Horeckej? Či ste azda zemiaky zo zeme vybierala? S takýma rukama neide sa ku stolu. Umyte si ruky, očistite si nechty a potom prídite k obedu!“

Ruženka bez slova odporu išla…

Keď sa vrátila, sedel už dedko v jedálni pri stole a pýtal sa jej, kde bola a čo robila, keď nevie na čas prísť k jedlu, dozvediac sa však, že si bola ruky umyť, pochválil ju, vysvetľujúc jej, že je to nie len slušnou, ale i potrebnou vecou pred jedlom si ruky umyť, bo človek berie do rúk rozličné predmety, na ktorých môžu byť dajaké bacily, ktoré sa rukami pri jedle môžu dostať do úst, poťažne do žalúdka a môžu ohroziť naše zdravie…

Počas jedenia slečna Laura stále naprávala v dačom Ruženku, ktorej ani jedlá nechutnaly samým strachom, čo to len pri klavíri bude…

Odbily tri hodiny v Horeckého pracovni, Ruženka vzala noty a bežala do jedálne ku klavíru. Prv však, nežby bola dvere na jedálni otvorila, zbožne sa prežehnala. Pri klavíri sedela už slečna Laura: „No, myslela som, že už ani nedojdete na hodinu, keď necháte na seba toľko čakať.“

„Práve teraz odbily tri hodiny v dedkovej pracovni,“ odvetila Ruženka.

„Teraz?“ Pozrela na zlaté dámske hodinky, ktoré mala na čiernej hodvábnej šnôročke na hrdle zavesené a na prsiach za šatami zastrčené. „Nech sa páči, tri hodiny aj dvanásť minút. Tých dvanásť minút dohoníme po štvrtej.“

Pri hre to ešte ani raz nebrala slečna tak prísne, ako dnes. Neprestajne úbohé dievča napomínala, naprávala, stále hrešila… Ruženka to všetko z počiatku trpelive niesla, ale keď už toho bolo priveľa, vzbudil sa aj v nej vzdor a v tejto chvíľke akéhosi rozčúlenia opakuje dedkove slová bez toho, že by bola rozmyslela, čo hovorí. „No, dnes už zasa to staropanenstvo do vás vliezlo.“

„Čože?“ zkríkla slečna Laura a takou prudkosťou vstala, že sa stolička, na ktorej sedela, prekotila. „Čo ste to povedala? Vy — vy nezrelý zelený egreš opovažujete sa mne staršej osobe staropanenstvo vytýkať? Či vy viete, či ešte aj vy starou pannou nebudete?“

„Oj nie… bo ja sa vydám. Ja už mám ženícha a mám ho veľmi rada.“

„Hoj, muky Ježišove!… Bože, či môžeš hľadieť na takýto zkazený, roztopašný svet? Decko, ktorému ešte sotva len materinské mlieko na ústach uschlo, chce sa vydať a má ženícha… No, to už prestáva všetko.“ Slečna ťažko vydychovala, opierajúc sa o klavír, akoby sa o ňu mdloba pokúšala a chcela sa ho zachytiť. Zrazu sa obzrela na opodiaľ stojace dievča so slovami úplnej prísnosti: „Ružena, teraz mi hneď poviete, koho to máte… Kto je ten váš ženích. Ak nepoviete, zavolám dedka… Kto je to?“

Dievča sa šelmovsky usmievalo, ale mlčalo.

„No, kto je ten ženích? Von s tým!“ zvolala prísno slečna.

„Náš pán dekan. On mi dáva cukríky a obrázky. Nedávno mi zo Žiliny z jarmoku veľké medové srdiečko doniesol. Ja ho mám veľmi rada.“

„Vy sa opovažujete zo mňa blázna robiť? Môžte ísť!… Naša hodina je skončená, ako aj celé vyučovanie na klavíri. Všetko ostatné vybavím s vaším starým otcom… urážať sa nedám.“

*

Keď nasledujúceho dňa zasadol domáci pán so svojím každodenným hosťom, drahým to svojím priateľom ku kartám, predstúpila slečna Laura pred týchto dvoch šľachetných mužov a žiadala odpustenie, že práve vyrušuje, keď mienia započať hru, ale nepríjemnosť, ktorú jej Ruženka zapríčinila, netrpí ďalšieho odkladu.

„Prosím, slečno, som vám ochotne k službám,“ riekol Horecký, odložiac karty. Slečna Laura vyrozprávala dopodrobna všetko a konečne dodala: „To sami páni uznajú, že takýmto spôsobom nemôžem zadosť urobiť vážnemu úkolu vychovávania dievčaťa, ktoré ma na posmech a za blázna má, ktoré ma pri napomenutiach uráža a preto, dôležite vec uvážiac, za dobré som uznala, miesto svoje niekomu inému, koho by si slečna Ruženka viac vážila, popustiť a prosím úctive za láskavé prepustenie…“

Táto reč slečny Laury prekvapila, ba zrovna zdesila nielen domáceho pána, ale i jeho priateľa.

Celú nemilú záležitosť sľúbili vyšetriť, za neslušné chovanie Ruženku pokarhať a vec urovnať tým, že slečna dostane úplné zadosťučinenie.

Tak sa aj stalo. Ruženka musela slečnu odprosiť, táto jej previnenie veľkodušne odpustila a život v Zakliatom zámku bežal zasa svojím navyklým spôsobom.

Tomuto sa najviac tešil sám Horecký, bo u neho bolo celou epochálnou a v najvyššej miere rozrušujúcou udalosťou, zameniť niektorého starého zamestnanca domu novým… A najmä hlavnú osobu svojho plateného personálu: slečnu Lauru… Ona má síce svoje zvláštne vrtochy, ktoré jej nervóza so sebou donáša, ale má popri nich aj celú zásobu dobrých vlastností, ktoré by možno u druhej gazdinej nenašiel…

Práve teraz by mu odchod slečny Laury bol dvojnásobnú starosť zapríčinil, keď sa blížia školské prázdniny, na ktoré každý rok dochádza syn po jeho sesternici Oskár Lánecký, ktorého sa čo siroty zaujal a vyškoliť nechal. Toho roku príde už čo maturant na posledné školské prázdniny, po uplynutí týchto pôjde k vojsku.

Slečna Laura mala Oskára radšej ako Ruženku, bo dľa jej názoru bol tichší, usadlejší a šuhaj salónnych mravov. To, pravda, nebrala do úvahy, že bol o niekoľko rokov starší.

Pred každými školskými prázdninami zaviedla slečna Laura veľkú a dôkladnú upratovačku v celom dome. Pri tejto príležitosti prišiel rad i na tak zvanú „tmavú izbu“. Bola to podlhastá úzka miestnosť s malým oblokom, osobitným vxhodom, ktorá slúžila za skladište zbytočného náradia a rozličných nepotrebných predmetov. Do tejto miestnosti sa zriedka chodievalo, a to najviac len slečna. Pre zvedavú Ruženku mala táto stále uzavretá miestnosť niečo tajnostného, pútavého, preto pri upratovačke, keď slečna vyšla von, vkĺzla sa dnu a behajúc očima po všetkých predmetoch, zazrela v polootvorenej zaprášenej škatuli čosi bieleho… Vezme to do ruky, odfúka prach a hľa, biela soška anjela. Rýchlo ju skryla pod zásterku a bežala s ňou do svojej izby.

Tam ho umyla, vlastne okúpala, poutierala a pred ňou stál anjelik v úplnej čistote a kráse. Ach, čiže sa mu tešila, túlila ho k sebe, bozkávala a zasa pohladkávala za dlhší čas, obdivujúc raz jeho peknú usmiatu tváričku, raz bosé nôžky, chutné okrúhle rúčky a konečne tie tenké, takmer priezračné krydielká…

Z najväčšej radosti vyrušila ju myšlienka, že veď to nie je jej anjelik. Ona ho od nikoho nedostala, ona ho vzala a musí ho zasa ta uložiť… „Nie, nie, ja si ho viac nedám,“ hovorila sama sebe.

No, zasa jej napadlo, že pán dekan jej povedal, že cudziu vec si privlastniť, znamená toľko, čo kradnúť, a to je ťažký hriech. Toto zaviedlo ju do rozpakov, na rozcestie ctnosti a hriechu… Položiť anjela ta do škatule, z ktorj ho vzala, alebo si ho nechať a ukryť, že by ho nik nenašiel… „A keď ho predsa len najdú? Povedia, že som ho ukradla… Keď ho aj domáci nenajdú, ale najde ho Pán Boh… nahnevá sa na mňa, že som kradnula…“ Pri týchto myšlienkach bolo jej tak clivo, že by sa bola skoro rozplakala… Už brala anjela, že ho zanesie nazpät do tmavej izby, lež v tom jej blyslo mysľou, že si ho od deda bude pýtať…

Vzala sošku a bežala s ňou k Horeckému do záhrady, ktorý tam v tôni košatej lipy sedel a čítal. S detskou radosťou ukázala mu milý predmet, rozprávajúc mu, v akom smutnom stave našla svojho anjela v tmavej izbe, ako ho poumývala, až ostal čistý, a konečne ho prosila, aby jej ho daroval, že sa jej veľmi páči…

Starý pán s milým úsmevom sledoval naivnú radosť svojej vnučky a ochotne splnil jej prosbu.

Ruženka mala radosť, vďakyplne bozkávala ruky i tvár milému dedkovi, túliac sa k nemu i s anjelom.

„Ale musíš byť dobrá, Ruženko!“ riekol Horecký. „A musíš dať pozor, že by si ho nezabila, to je vzácna pamiatka.“ Pri tom si spomínal na zašlú dobu lásky, v ktorej anjelíka z bieleho karárskeho mramoru svojej druhej žene daroval…

„Budem, dedulko môj, a keby som dakedy chcela niečo zlého urobiť, spomnem si na svojho anjela a on ma bude varovať a chrániť.“ S tým odbehla.

Popoludní prišiel pán dekan v určitú dobu zahrať si s domácim pánom na karty. Sotvaže sa uvítali, už pribehla Ruženka so svojím anjelom pochváliť sa.

„Jej-jej-jej, to je pekný anjelík! Aký čistý a biely, ako anjelík z kostola,“ vyslovil svoj obdiv pán dekan.

Ruženka rástla radosťou, že sa jej anjel i pánu dekanovi páči a zvedavo sa vyzvedala:

„Povedzteže mi, prosím vás, ujko, aký je to anjel? Či anjel archanjel, či anjel Gabriel, a či anjelík strážniček?“

Oba páni zasmiali sa srdečne a pán dekan odpovedal:

„Ani jeden z tých, ktorých si spomínala. Tvoj anjel volá sa Amor.“

„Amor?“ opakovala s úľubou Ruženka. „Ja som vedela, že môj anjel musí mať pekné meno. Amor, to znie tak rozkošne. Či nie, deduško?“

„Áno, veľmi pekne,“ odvetil Horecký, a že by sa vyhnul ďalším otázkam, dodal: „Teraz nám už daj, Ruženka, s tvojím anjelom pokoj, aby si nás nemýlila.“ Zasadli ku stolíku a začali svoju partiu pikétu.

Ruženka uposlúchla, bežala so svojím anjelom cez salon do svojej izby s úmyslom, že ho tam postaví na nočný stolík a dá k nemu s každej strany kýtku kvetov. V salone našla slečnu Lauru a radostne zvolala:

„Teta Laura, pozriteže, akého pekného anjela mám a volá sa Amor.“

Slečna Laura zdesene pozrela na sošku, zasa na Ruženku a popraviac si okuliare riekla: „Ruženko, nevyslovujte toto špatné meno! To je celkom neslušné, aby to dievča spomínalo.“

„Ale veď mi to pán dekan povedal, že sa môj anjel tak volá,“ riekla Ruženka, preľaknutá, že azda niečo zlého tým vykonala…

„Pán dekan,“ prerušila ju slečna, „pán dekan vie veľmi dobre, že je to meno diablovo, ale iste nemal času, že by vám to bol bližšie vysvetlil. Ja vám hovorím, že dobre vychovaná slečna nesmie nikdy toto slovo z úst vypustiť.“

„Prečo, slečno Lauro, je to také slovo, ktoré sa nesmie z úst vypustiť?“ vyzvedalo sa prestrašené dievča.

„Prečo? Preto, že váš anjel nie je dobrým anjelom, ale jedným zpomedzi tých zlých duchov, ktorí boli z neba do pekla svrhnutí.“

„Ale, tetuška, veď môj anjel je predsa taký pekný,“ domáhala sa Ruženka.

„Pekný… pekný… Čo potom? Vonkajšia krása neospravedlňuje vnútornú špatnosť a zkazenosť. Mnohé jabĺčko je z vonku pekné, červené, ale vnútri hnilé, neupotrebíme ho, ale zahodíme. I váš anjel je taký, na oko zdá sa pekným, milým, vábivým, ale v podstate je zlý, klamný, falošný, škodoradostný, že vie otráviť a zničiť človekovi celý život… Radím vám, odložte ho, nezabávajte sa ním, chráňte sa ho, že by ste raz neobanovala.“ Po týchto výstražných slovách odišla.

Ruženka ostala bezradnou… Všetky krásne sny, ktoré spriadala v zlatú gloriolu kolo svojho anjela, zapudila slečna Laura svojou roztrpčenou rečou, že miesto nich uhostila sa mlha neistoty v jej snivej hlávke…

Vošla do svojej izby, postavila sošku na nočný stolík, zahľadela sa na ňu a tíško riekla: „Ako by mu tam pristalo! Ale ho tam nenechám, bo jestli má ozaj tie vlastnosti, ktoré slečna Laura spomínala, ak je soška dajakého zlého ducha, nechcem ju. A prečo mi to ani deduško, ani pán dekan nepovedal? Prečo ma pred ním, čo pred zlým anjelom, nevarovali?“

Takto premýšľajúc, hľadela na anjela a čím viac naň pozerala, tým krajším sa jej javil, tým nepochopiteľnejšou zdala sa jej byť jeho zloba…

Po dlhšom premýšľaní rozhodla, že sa o tom ešte s niekym dôkladne porozpráva. Zatiaľ ho schovala medzi svoju bielizeň.

*

Oskár Lánecký vo svojom poslednom dopise spomenul, že svoj príchod ešte neskôr presne oznámi.

Už prešiel týždeň školských prázdnin a sľúbený dopis s presným udaním príchodu neprišiel.

Horecký javil už netrpelivosť, bol namrzený, roztržitý, v kartách prehrával a svojho miláčka, Ruženku, tu i tu ostrejšie napomínal.

Celá domácnosť Zakliateho zámku bola trapným očakávaním sľúbeného dopisu napnutá.

List nedošiel, ale prišiel sám Oskár Lánecký vo vojanskej uniforme čo jednoročný dobrovoľník u delostrelectva.

To bolo pre dobrého deda uchystané prekvapenie, pre toto sa aj takmer o dva týždne svojím príchodom omeškal.

Toto prekvapenie stretlo sa s prajným výsledkom: Horecký mal veľkú radosť zo svojho vnuka, ktorý nielen matúru s vyznamenaním složil, ale sám sa k vojsku prihlásil a všetko si samostatne vybehal, zariadil. S úľubou a hrdosťou pozeral na mladého driečneho vojaka a svojmu priateľovi riekol:

„Je to chlapík, súci do sveta. Dokázal, že sa bude vedieť samostatne boriť životom, len aby ho kamaráti ku ľahkomyseľnostiam nesviedli, nezkazili.“

„Nemaj strachu! Kto sa modlí, nemôže byť zlým. A ja som toho mladého človeka už častejšie videl pohrúženého v modlitbe, keď večer zvonili“, upokojoval ho tento.

Oskár bol svojmu dedovi celým srdcom a celou dušou naklonený, ako to len vďačnosť za nepočetné, veľké dobrodenia vyžadovala; lež ustavičná vzdialenosť od neho prekážala predsa úplnému vývoju citov detskej prítulnosti.

K Ruženke choval sa Oskár milo, vľúdno, ale predsa s akousi odmeranou blahosklonnosťou bavieval sa s ňou. Na jej početné otázky odpovedal s najväčšou rozvahou…

V očiach Ruženkiných bol Oskár krásavcom. Jeho vyrážajúce sa čierne bajúzky vedely ju do detského nadšenia uviesť. Všetky jednotlivosti jeho uniformy musel jej vysvetliť, musel jej vyrozprávať všetky prežité študentské dobrodružstvá, nad ktorými sa vedela srdečne a veselo zasmiať.

Ona zasa s úprimnosťou, ktorá je vlastnosťou detských sŕdc, vyrozprávala mu všetky udalosti, ktoré prekonala s nervóznou vychovávateľkou a neskôr svoje smutné zkúsenosti s nešťastným anjelom. Rozprávala mu, ako ho našla v tmavej izbe, ako ho vykúpala a pomohla mu k jeho bývalej kráse, ako sa mu tešila, ako si ho od deduška vypýtala, ako jej ho pán dekan pochválil a povedal jej, že sa volá Amor a tiež i to, ako jej slečna Laura prísno zakázala vyslovovať jeho krásné meno, bo že je to anjel zlý, jeden z tých, ktorí boli s neba do pekla uvrhnutí atď.

Oskár sa zasmial tak srdečne, že Ruženka pozrela naň zadivená, ako sa môže smiať nad takou smutnou udalosťou…

„Ukáž mi toho svojho anjela,“ riekol.

Ruženka doniesla sošku, ukázala ju Oskárovi a pritúliac sa k nemu, prosila ho, aby jej pravdu riekol, či je ten anjel dobrým a či zlým anjelom.

„Tvoj Amor nie je vôbec žiadnym anjelom,“ odvetil Oskár.

„Nie je anjelom?“ zhrozila sa Ruženka. „Veď má predsa krýdla.“

„Amor nie je anjelom, on je bohom,“ dorazil Oskár.

„Prosím ťa, Oskárko, nehreš proti prvému božiemu prikázaniu! My máme len jednoho Boha, ktorý je v nebi,“ riekla prestrašená dievčina.

Oskár zasmial sa znovu nad jej naivnosťou, vysvetľoval jej mytologiu, poučoval ju o náboženstve starých Grékov a Rímanov, že oni si zvolili Amora za boha lásky a naši básnici a umelci predstavujú ho podnes čo takého vo svojich dielach.

„Amor značí teda lásku?“ pýtala sa naivná dievčina.

„Áno,“ dosvedčil jej Oskár.

„A čo je to láska?“ vyzvedá sa ďalej zvedavá Ruženka. „Čo to znamená?“

„Láska znamená mať dakoho rád, dakoho milovať. Tak, čo ešte chceš vedieť?“ pýtal sa s úsmevom mladík.

„Oskár, prečo drží môj Amor prst na ústach?“

„Preto, že je mlčanlivý a tým nám dáva na vedomie, že keď máme dakoho radi, nemáme to vyblabotať.“

„Jaj!“ zhrozila sa Ruženka, že až obledla a hneď na to zčervenela.

„Čo ti je?“

„Ja som onehdá povedala pánu dekanovi, že ho ľúbim, že ho veľmi ľúbim…,“ spovedala sa nešťastná Ruženka.

„Ty blázenko! Tým si nič zlého nespáchala. Také malé dievčatá to môžu ešte smelo povedať, ale keď dorastú v panny, musia mlčať. Ale už odlož toho tvojho „anjela“ a dones lobdu, zahráme sa!“

Ruženka uposluchla.

Ani desať minút neprešlo, už veselo behali za lobdou po nádvorí, po parku, že dedo, vracajúc sa práve tadiaľ s poľa, srdečne sa smial nad veselou športovnou zábavou svojich vnúčat.

Oskár bol svojmu dedovi naklonený úplnou láskou a vďakou, akou tomuto svojmu dobrodincovi bol povinný, ale ustavičné odlúčenie od neho — súc stále s roka na rok v školách — hatilo predsa úplnému vývoju detskej, srdečnej prítuľnosti. Teraz práve chystal sa nastúpiť novú dráhu života, vojanský stav lákal ho rozmanitými pôvabmi, aké si len jeho živá obrazotvornosť vyčariť mohla, opomínajúc všetky ťažkosti, nepríjemnosti a nebezpečia, ktoré týmto pôvabom často v zapätí chodia. Pri takýchto malebných myšlienkach, tešiac sa na svoj nový stav života, vzdor tomu, že mu u deda v Zakliatom zámku veľmi dobre bolo, s radosťou vyčkával koniec svojej dovolenej.

Dedovi, Ruženke i slečne Laure, ktorá si zakaždým oči utierala, keď niekto odchod mladého pána spomenul, sväto sľuboval, že ich za rok zasa navštívi.

„Rok prejde, to doba krátka,“ riekol starý pán, ani čo by tým bol chcel seba i ostatných potešiť.

Svital deň lúčenia… Rozlúčili sa tak, ako lúčievajú sa ľudia, ktorí si nedávajú „S Bohom!“, ale ktorí sa lúčia „Do videnia!“.

Len Ruženke zalievaly sa očká slzami a jej útle srdiečko horký žiaľ svieral, bo sa jej zdalo, že Oskára dlho zas, veľmi dlho a možná nikdy viac neuvidí…

A keď starý koč zastal predo dvermi a on sa od deda a slečny Laury odobral, chytila svojho bratranca za ruku a šeptala mu: „Oskárko môj, ja teba ľúbim, veľmi ťa ľúbim… teraz ti to ešte smiem povedať, lebo som malá, až vyrastiem, viac ti to nepoviem…“

On pobozkal svoju sesterničku miesto odpovede, skočil do koča, kone sa pohli… posledné: „Do videnia!“ ozvalo sa dvorom Zakliateho zámku.

*

„Rok prejde, to doba krátka,“ riekol majiteľ Zakliateho zámku, keď sa lúčil so svojím vnukom. Kto vie, či si pri tom pomyslel, čo všetko stať sa môže behom tejto krátkej doby; čo sa, ako sa všeličo zmeniť môže za jeden rok…

To si iste nepomyslel, že v tom roku vypukne svetová vojna, ktorá pobúri svet, otrasie základmi zeme, otvorí ovzdušie a z potokov ľudskej krvi, ktorá poliala pláne svetových bojíšť a stala sa krvou výkupnou, svätou, vykvitne nová veľká doba, doba divov a zázrakov…

Ani to si nepomyslel, že jeho vnuk, tento mladý ideálny šuhaj, ktorý sotvaže prekročil hranicu detského veku, musí ísť do boja, na dejište krutých desov a besov, aby obetoval svoju živo prúdiacu mladú krv, aby obetoval svoj mladý, nádejeplný život.

Pre koho?… Za čo?…

To zpočiatku svetovej vojny nik nevedel. To ani on sám, starý vyslúžilý vojak, vystihnúť nemohol.

Ruženka stále myslela na svojho bratranca, modlievala sa často za neho a keď mu dedko písal, ona vložila mu do listu svätý obrázok, najkrajší z tých, ktoré od pána dekana čo odmenu pilnosti dostávala, a keď mu peniaze posielal, ona vždy zo svojej pokladničky istú čiastku úspor k nim priložila.

A čo slečna Laura? Tá tie prvé dni, týždne, ba i mesiace plakávala, nariekavala nad svojím miláčkom a konečne sa tiež utíšila.

Oskár písaval z počiatku vojny z ruskej fronty dosť často. Obsah jeho krátkych dopisov bol zavše uspokojivý… V druhom roku vojny boly jeho dopisy zriedkavé, obsahove o veľa kratšie a nejasné… Akási nervozita dala sa z nich vycítiť, čo Horeckého mrzelo, ba znepokojovalo…

Konečne Oskárove dopisy celkom vystaly.

V Zakliatom zámku začínalo byť akosi clivo, ovzdušie v ňom bolo také dusné, ako to býva za letných horúčav pred blížiacou sa búrkou.

Starý pán zprvu upokojoval seba i ostatných tým, že na tej čiare, kde Oskár leží, sú dľa zvestí uverejnených v novinách tuhé boje a v takých napnutých dobách nemožno písať.

Ale keď za celého polroka žiadnu zprávu od Oskára nedostal, vedel, že s ním nemusí byť dobre, ale tíšil svoju ako i svojich domácich pobúrenú myseľ tým domnením, že akiste padol do zajatia, čo by ešte nebolo to najhoršie. Tej samej mienky bol aj jeho dobrý priateľ, tamojší dekan.

Uplynul celý rok, čo nevedeli, čo je s Oskárom, až na začiatku štvrtého válečného roku čítali jeho meno v sozname nezvestných.

V Zakliatom zámku nastalo strnutie, ochradnutie celého života… plač a nárek.

Zvesť tá ešte aj chrabrého, duchom vojanským nadchnutého Horeckého zronila. On už dlhší čas choravel a domáci mali obavu, že táto zvesť jeho neduživý stav zhorší, preto chovali sa pred ním k celej tej krušnej udalosti dosť zdržanlive, na oko chladnokrvne.

On to vedel, že sa pretvárajú a prečo sa pretvárajú, preto sám spomenul neraz nezvestnosť úbohého šuhaja, končiac svoju reč: „Ja, každá vojna vyžaduje vážne obete.“

Nad nezvestnosť svojho vnuka bol by sa Horecký ešte vedel povzniesť, ale o veľa väčšiu bolesť, o veľa ťažší žiaľ zapríčinily mu chýry, ktoré rozprávali o Oskárovi domov vrátivši sa invalidi, že bol človekom ľahkomyseľným, hýrilcom, že keď dostal peniaze, hneď ich v kartách premárnil a ešte iné zlé veci porobil…

Toto Horeckého hrozne bolelo, toto ho celkom zronilo… On zanevrel na Oskára plným hnevom svojej sklamanej duše a berúc v objatie plačúcu Ruženku, hladkal jej belavé kadere so slovami: „Nemám už nikoho na svete, len teba. Ty mi nahradíš všetko… Viem, že v tebe sa nesklamem.“

Darmo ho Ruženka tíšila, darmo Oskára všetkým možným spôsobom vyhovárala, očisťovala; darmo mu pán dekan vysvetľoval, že nie je hodno takým bezzákladným chýrom veriť, že tí istí môžu z dajakej proti jeho vnuku prechovávanej zášti hovoriť: to všetko nepomohlo.

Neduh, ktorý už dlhší čas hlodal na jeho zdraví, deň čo deň stával sa povážlivejším… Lekári dochádzali, pomáhali, ale pomôcť nemohli…

Proti smrti nieto lieku…

Smrť sa konečne dostavila a tento statočný, šľachetný muž prijal ju pokojne.

*

Na oboch vežiach Zakliateho zámku vialy cez celý mesiac dlhé čierne zástavy na znak hlbokého smútku, ktorý v ňom panuje.

Choroba kapitána Horeckého, hoci nepozdávala sa byť povážlivou, bola predsa len vážna, bo skončila sa smrťou, ktorú on prijal kľudne čo víťazstvo po ťažkom boji života, plnom najšľachetnejšieho konania povinností.

Celé okolie smútilo za statočným Horeckým, pravým ľudomilom, ktorý každému pomohol, či radou, či dobrým skutkom, kto sa k nemu s dôverou obrátil.

Najboľastnejšie pociťovala ztratu milovaného, dobrého starého otca Ruženka. Kamkoľvek sa obrátila, všade našla nekonečnú prázdnotu.

Všetky tie služby, ktoré vyžadovalo ošetrovanie neduživého deduška, staly sa zvykom jej života… Bola ešte taká mladá a už pociťovala celú krutú bolesť, ktorú obsahuje v sebe ťažké slovo „samota“… Samota doma, samota vo svete…

Samotu túto pocítila tým viac, keďže ju aj slečna Laura, s ktorou sa už poslednejšie časy veľmi dobre porozumeli a znášaly, musela opustiť. Jej bratovi zomrela žena pri siedmom dieťati a on ju úpenlive prosil, žeby prevzala úkol matky pri jeho úbohých sirotách, bo že on nemieni sa viac ženiť. Prosbu túto mu nemohla odoprieť, hoci ťažko opúšťala Ruženku v jej ťažkom zármutku.

No Ruženka ju nezdržiavala, ba naopak, prihovárala sa za úbožiatka siroty, že ona najlepšie bude vedieť nahradiť im matku. Ruženka ináč ani jednať nemohla, bo bola Slovenka a Slováci medzi inými vzácnymi vlastnosťami majú i tú krásnu vlastnosť, že majú útrpné srdce k sirotám.

Neustála pečlivá opatera neduživého deduška a trapné starosti o nezvestného Oskára urýchlili nápadne vývoj Ruženkinho ducha i tela. Z bezstarostného, veselého, takmer samopašného dievčatka stala sa zrazu tichá, vážna panna.

Ruženka bola veľká, štihlá, ale pri tom statná, ako väčšina dievčat, žijúcich na čerstvom, horskom vzduchu. Jej chovanie bolo vážné, dôstojné čo veliteľky Zakliateho zámku a jej služobníctvo chovalo sa k nej s najväčšou slušnosťou, oddanosťou a úctou.

Starý dekan Tichý ostal jej i naďalej starootcovským priateľom. Kedykoľvek mu čas a povinnosti dovolily, zašiel pozrieť do Zakliateho zámku, donášal jej noviny a chýry o neočakávanom zvrate války a o bežných udalostiach z okolia…

Raz ju našiel pohrúženú v plači u deduškovho písacieho stolka, v ktorom našla sväzok Oskárových listov, ktoré s času na čas písaval nebohému deduškovi a tento na každý napísal ceruzou svoju poznámku, z ktorých väčšia časť končila: „Poslal dvestpäťdesiat korún“, „Poslal sto korún“ atď.

Dopisy tieto vzbudily v jej citlivej duši na stá spomienok na zašlé detské časy a vylúdily nad ich ztratou hojnosť sĺz.

Keď prišiel starý priateľ domu, pán dekan, rýchlo utrela slzy s očú i s tvári a srdečne vítala milého hosťa.

„Ruženka drahá, nehanbi sa za slzy,“ riekol, zbadajúc jej rozpačitosť. „Slzy nie sú nič zlého, ba naopak, ony sú najlepším a najdrahším darom od Boha, človekovi ešte v raji poskytnutým.“

„Ako to, dôstojný pane?“ pýtala sa Ruženka.

„Keď prvý človek ľahkomyseľne prestúpil príkaz mu Bohom daný, bol od Pána z raja vyhnaný a hrozný výrok zaslúženého trestu vyriekol nad ním Pán.

Hadom oklamaný a svedený prvý človek opúšťa raj a nesmierna bolesť rozrýva mu dušu. Prísne slová rozhnevaného Boha znejú mu stále v ušiach a robia ho najvyššou mierou nešťastným, zničeným…

I ľúto bolo Bohu človeka, diela to Jeho svätých rúk a pohnutý útrpnosťou nad drahým mu tvorom, ktorý i po svojom páde ostal mu zo všetkých zemských bytostí najmilším, dal mu dve kvapky nebeskej rosy, by nasledovaly ho na trnistej ceste. Kvapky tie jagaly sa ako perly. „Vezmi si ich,“ riekol láskavý Otec nebeský, „a bôľ stane sa ti ľahčím a radosť dobročinnejšou.“

Adam pohnutý svrchovanou láskou Pána, zvlhlým zrakom pozrel túžobne posledný raz k raju, ktorý navždy opúšťal, a plakal.

Plačom však jeho myseľ stala sa veselšou i kľudnejšou, a jeho bôľ, jeho smútok stal sa menším. Slzy sú darom vzácnym, bo ich okrem človeka žiadon iný tvor na svete nemá.“

„Už teraz viem, prečo sú nám slzy úľavou stiesnenej duše a balzamom raneného srdca; preto že sú od Boha,“ dodala Ruženka…

„Slzy miernia bolesť a zármutok, je ich v terajšom povojnovom čase toľko, že keby boly v hromade, mohly by tvoriť celú záplavu, bo niet domu, niet takmer rodiny, v ktorej by neoplakávali ztratu jednoho alebo dvoch i troch zo svojich príbuzných.“

„Vojna prichodí mi čo dravá obluda, ktorá pohromu a nešťastie donáša do krajín, v ktorých sa objaví, ona všetko sožiera, ničí životy i majetky,“ riekla Ruženka.

„Veru by bolo už raz na čase, aby mocnosti vynašly dajaký iný modus na vyrovnávanie svojich nesrovnalostí a sporov, ako to strašné krviprelievanie, to hrozné vraždenie na bojištiach. Protiví sa to humanite, ktorú teraz všade požadujú; a jej prestúpenie prísnym trestom stíhajú; protiví sa to kultúre, o ktorú štáty v terajšom osvietenom storočí celou vervou závodia, bo vojna nepovznáša, nezošľachťuje, ale demoralizuje celú ľudskú spoločnosť,“ horlil za svetový mier pán dekan.

V ďalšom rozhovore spomneli Oskára.

Ruženka hovorila, že stále naň myslí, že veľmi často o ňom sníva. Vyslovila svoju mienku, že ona neverí, žeby to pravda bola, čo nebohému starému otcovi natárali o ňom vojaci, ktorí sa s bojišťa vrátili, až tento naň natoľko zanevrel, že ho z testamentu vylúčil.

Pán dekan tiež mieni, že to nebude také hrozné, ako to oni maľujú, ale čosi pravdy bude predsa na tom, bo on sa dozvedel z hodnoverného prameňa, že Oskár Lánecký, keď odchádzal na bojište, zanechal tu dlhy.

To Ruženku zarmútilo a napadlo jej, či by tie dlhy nemala za neho zaplatiť.

Pán dekan radil, aby sa s tým ešte dočkalo. Stáva sa, že mnohí sú za nezvestných dlhší čas vyhlásení a konečne sa objavia, ba mnohí sú aj úradne za padlých oznámení a zrazu vysvitne, že žijú.

„Ja ani jednoho dňa nezabudnem sa zaň pomodliť, hoci neviem, či sa mám modliť za živého ači za mrtvého. Modlievam sa v tom smysle, že ak je živý, žeby mu Boh najmilostivejší dopomohol šťastne navrátiť sa domov; ak je mrtvý, žeby ho ráčil vziať na milosť a dal mu ľahké odpočinutie,“ hovorila Ruženka.

„Celkom správne,“ potvrdil jej jednanie dedov priateľ. „Modlitbu čistého srdca Pán Boh rád vyslyší.“

„Bár by vyslyšal! Ja kedykoľvek sa za neho modlím, dušou previeva mi sladká predtucha, že žije… a ja tomuto tajnému hlasu verím…“

„Človek rád verí to, čo si praje. Konečne to nie je vylúčené, že môže žiť a sa šťastne navrátiť,“ dovŕšil pán dekan rozhovor o Oskárovi.

Nato prešli na hospodárske záležitosti, v ktorých jej pán dekan čo starý, zkúsený hospodár vedel voždy dobre praktické rady udeľovať.

Keď odchádzal domov, Ruženka ho hodný kúsok odprevadila, prosiac ho, žeby ju zasa čím skôr prišiel pozrieť.

Pán dekan to svojmu priateľovi na smrteľnej posteli prisľúbil, že bude o Ruženku pečovať a čo charakterný muž sľub svoj statočne plnil…

*

Už rok prešiel, čo sa stal Oskár Lánecký nezvestným.

Všetky námahy pána dekana Tichého, i Ruženkine cieľom bližších zpráv o nezvestnom Oskárovi nedoniesly žiadneho prajného výsledku, žiadneho hodnoverného údaju.

Vyočuli aj jeho kamarátov, jeho spolubojovníkov, ale ani tu sa ničoho hodnoverného nedopátrali. Jeden tvrdil, že ho Rusi zajali; druhý hovoril, že ako vyšiel zo zákopy, ho guľka trafila; tretí sa prisahal, že boli naraz ranení, že spolu ležali v poľnom špitáli, jemu bolo už takmer celkom dobre, keď poručík Lánecký zomrel na otravu krvi, bol aj na jeho pohrebe a vedel by vraj aj to miesto vyhľadať, kde je pochovaný. Ešte dvoch sa vypytovali, ale aj z tých jeden každý zasa niečo iného povedal, čo sa nesrovnávalo s výpoveďami tamtých. No, okrem jednoho všetci tvrdili, že je mrtvý. To bolo pre úbohú Ruženku veľmi smutné a bôľné, veď až teraz cítila, že ho milovala zápalom svojej prvej lásky…

Prišlo jaro, zahnalo flegmaticky vzduch dlhej, trudnej zimy a privábilo svieže, ozónové ovzdušie s ďalekých svetov, ktorým vanula jemná korenitá vôňa… Dobré nebe sa zasa milo usmievalo a papršlekmi svojho jasu prebúdzalo zem zo zimného spánku. V krásoháji Zakliateho zámku kvitlo mnoho sňažienok, ktoré pri najslabšom zaviatí laškajúceho vetríka natriasaly svojmi bielymi zvončekami, ani čoby tajným hlaholom zobúdzaly ostatnie kvietky: „Nespite! Vstaňte!“

Kaška očula čosi zvoniť, zvedavo vystrčila svoju zlatú hlávku zpod zeme a presvedčiac sa, o čo ide, pošeptala tú novinu svojim sestrám a zrazu trávnaté úvršie, ležiace na výslní, jagalo sa farbou zlata… Potôčik ihravo zurčal, vtáčkovia veselo džigotali a na svojom vydržiavanom valnom shromaždení jednohlasne uzavreli, vrelú vďaku zaslať Najmilostivejšiemu za otvorenie krásneho, teplého jara. Velebným výkonom týmto poverili najlepšieho svojho letca, malého škovránka, ktorý hneď vzniesol sa hore a letel v nedohliadne výšiny, veselo pri tom švitoriac, ako čo by si opakoval pieseň vďaky a chvály, ktorú má predniesť pred trónom Najvyššieho… Príroda celá zdala sa byť báječným prejavom harmonickej poézie…

Ruženka pootvárala všetky obloky na svojom byte a vyšla von do božej prírody uvítať došlé jaro. Ach, aký to rozdiel v tom uvítaní jara predtým a teraz.

Predtým naivnou detskou radosťou vítala každú klíčiacu trávičku, behala od jednoho kvietka ku druhému, bozkávala ho, napodobňovala spev každého vtáčika, ako by sa s ním rozprávať chcela, spriadala v mysli svojej pohádky o Vesne, ktorá dľa jej fantázie má vlasy zo zlatých slnečných lúčov, oči z blankytu neba, oblek z ružovej hmly, zdobený kvetmi, sedí vo zlatom dvojkolesovom vozíčku, ktorý ťahajú dva veľkí motýli, pri tom ju obletujú svieťacie svätojánske mušky. Takto si predstavovala Ruženka príchod jara, takto ho vítavala…

A teraz?… Teraz ho víta ako svojho starodávneho priateľa, ktorému by sa mala s mnohými záležitosťami zdôveriť, ktorému by mala výron citov rozžialenej duše a boľavého srdca odokryť; ktorému by sa mala horko vyžalovať, že ztratila svojho dobrého deduška ako aj ideál svojej prvej a… poslednej lásky… A čože je život bez lásky? Pustá, nemá plaň, ktorou človek zbavený všetkej radosti kráča ku temnému hrobu…

Ako jej iné roky bývalo na jar veselo, tak smutno jej je teraz.

Kamkoľvek vôkol seba pozrela, všetko ju upamätúvalo na Oskára.

Akýsi trápny smut, akási krušná clivosť naplnila jej dušu pri myšlienke, že on chudák neteší sa viac príchodu jara, netuší, ako ona za ním žiali, ako ho oplakáva, ako sa zaň modlí… ako ho milovala a miluje, akou láskou naň spomína… on to netuší, ak je naozaj mrtvý… Mrtvý a pochovaný v ďalekom svete, kde mu nik na jeho opustenú mohylôčku nepoloží prvé kvietky čo pozdrav jara…

Pri týchto a podobných myšlienkach krutý bôľ stisol jej srdce… Vrátila sa do bytu a keď pozatvárala obloky, vzala sväzok Oskárových listov, tisla ich k ústam… k srdcu a tichými slzami hojila svoj bôľ…

Zrazu sa jej zdalo, že voľakto klope na dvere, sotrela slzy, odložila dopisy a v tom sa opakovalo silnejšie klopanie.

„Slobodno!“ zvolala Ruženka. Dvere sa otvorily a v nich objavil sa s veselou, usmiatou tvárou dekan Tichý.

„Ahá, dôstojný pán!… Vítajte a ráčte ďalej!“ riekla prekvapeno Ruženka.

„Prekvapuje ťa to, že prichádzam v takejto nezvyčajnej hodine, ale zdalo sa mi to hotovým prečinom, nechať ťa čakať až do odpoludnia na zvesť, ktorú ti nesiem.“

„Zvesť? Z vašej usmiatej tvári dá sa uzatvárať, že by to mala byť zvesť dobrá… Môj Bože, azda dačo nového o Oskárovi?“ posledné slová vyrazila zo seba silným vzrušením.

„No-no-no, len pomaľúčky! Ak mi sľúbiš, že sa zachováš celkom pokojne, nuž poviem ti radostnú novinu.“

„Sľubujem vám, že všetky svoje sily vynaložím, aby som vyhovela vašej žiadosti.“

„Nuž teda vedz, že Oskár žije.“

„Žije? Ó, vďaka Najmilostivejšiemu, on žije!“ zvolala radostne Ruženka, potláčajúc v sebe šialené vzrušenie…

„Áno, žije v ruskom zajatí a je, chvála Pánu Bohu, zdravý…“ dodal kňaz a priateľ domu.

„Zkadiaľ to viete, dôstojný pane?“

„Z tejto jeho dopisnice,“ odvetil oslovený, a vytiahnuc z vrecka dopisnicu, podal ju Ruženke.

„On písal? Áno, to je jeho písmo,“ riekla natešene, pozrúc na kartu a zvedavo čítala: „Som zdravý a úfam, že i vám nič nechýba a že sa dobre máte. Váš vďačný Oskár.“ — „A to je všetko?… Len tak málo?…“ riekla Ruženka polosklamaným hlasom.

„Nebuď nevďačná, dievenka moja, proti milosti Božej! Možno ešte pred hodinou bola by si Boh vie čo dala za to, keby si sa bola mohla dozvedieť istoty, čo je s Oskárom, a teraz zrazu vieš, že žije a že je zdravý a predsa ti to nestačí. Darmo je, nespokojnosť leží v povahe človeka…“

„Nie, nie — nechcem uraziť milostivú dobrotu Pána Boha, vrúcnou modlitbou poďakujem sa Mu za ňu, ako i vám, dôstojný pane, srdečne ďakujem za radostnú novinu.“ Pri týchto slovách bozkala svojmu dobrodincovi ruku. On jej pohladil zlatožlté vlasy, rieknuc: „Myslím, že to už dlho nepotrvá, čo navráti sa do svojej vlasti.“

„A do svojho domova, do Zakliateho zámku,“ dodala Ruženka.

„To už neviem, aké stanovisko zaujme teraz voči Zakliatemu zámku, keď ho dedko z testamentu vylúčil a celý svoj majetok tebe poručil. Či ho to neurazí, či sa nám odcudzí,“ podotknul dekan.

„Nebohý dedko to urobil na základe obdržaných o ňom informácií, ktoré, tak sa mi zdá, neboly správné. Treba bude vec napraviť…“

„Ako? To ťažká vec…“

„Prečo by bola ťažká? Ja myslím, že to najjednoduchšie by bolo, prijať ho za spoludediča,“ nadhodila Ruženka.

„O tom potom, dievka moja. To veľmi vážna vec, o ktorej treba náležite premýšľať,“ riekol pán dekan, chystajúc sa odísť.

„Dôstojný pane, veď nech sa vám páči so mnou obedovať,“ zvala ho Ruženka srdečným prízvukom.

„Ďakujem ti, Ruženka drahá, mám hosťa pri obede, musím domov.“

„To je škoda, boli by sme si pohovorili, ako vec dedictva po nebohom dedkovi zariadiť, že by sme Oskára upokojili, bo veď preň to bude veľmi bôľnym a krušným prekvapením, keď očuje, že naň nebohý dedko, ktorého si on veľkou mierou ctil a vážil, svojou záveťou nepamätal. Keďže mu dedko stále veľké dobrodenia preukazoval, bude mňa upodozrievať, že som nebohého deda vo svoj vlastný prospech prehovorila… naklonila. A to by ma veľmi bolelo… bo sobecká nie som…“

„Celú túto vec treba, dieťa moje, náležite uvážiť. Ja budem o tejto záležitosti premýšľať a budeme-li s verejným notárom, i toho sa ohľadom tej veci poradím a výsledok ti potom sdelím. Konečne vec nie je súrna, bo veď Oskár tu ešte nie je. Buď pokojná a dobre sa maj! S Bohom!“ Po týchto slovách odišiel.

Ruženka ho až za bránu vyprevadila.

Po jeho odchode vbehla do spalne; bozkávala studený lístok, ktorý z takého ďalekého sveta došiel, aby do Zakliateho zámku doniesol úsmev, radosť a šťastie… šťastie mladej lásky, rozvíjajúcej sa v jarnom období života…

Keď dopisnicu viackrát prečítala, vrhla sa na kolená pred obraz Matky krásneho milovania, pred ktorým sa každodenne za Oskára modlievala, ďakujúc jej vrelosťou svojho srdca, že ráčila vyslyšať jej úpenlivú prosbu, zachránila ho na bojišti pred smrťou. Zarovno prosila o jeho šťastný a skorý návrat…

Zrazu jej začalo byť v izbe teskno… vybehla von do voľnej prírody ako veselý vtáčik a bola by najradšej každému stromu, kríku, bylinke, každému vtáčaťu a zvieratku radostne zvestovala, že Oskár žije…

Navštívila všetky miesta v parku, na ktorých sa spolu bavievali a tam vedela sa živo rozpamätať na všetky jeho reči, ktoré jej kde povedal…

Takouto milou zábavou prešiel jej tento krásny jarný deň.

Večer, keď sa západ kúpal v zlatom mori, na nebi objavila sa trblietavá večernica a biely mesiac ani tanier veľký, keď ospalé vtáčatká slabo číkotaly zo sna o príchode jara a celou prírodou rozlial sa večerný kľud, Ruženka, zahľadiac sa oblokom do neurčitej diaľavy, premýšľala, čo všetko má Oskárovi písať…

„Môj Bože,“ zavzdychla, „mala by som mu toho toľko písať, že by to celú knihu tvorilo a predsa pán dekan raz spomínal, že do zajatia smie sa len to najnutnejšie písať, bo ináč to prísna cenzúra neprepustí…“

Takýmito myšlienkami zaoberala sa Ruženka dlho, dlho…

Až keď čierna noc rozprestrela nad celým okolím svoje temné krýdla a svojou čarovnou mocou obtáčala ľudí do tajných závojov báječného snenia, zaspala aj Ruženka a hoci jej sny boly radostným vzrušením, že Oskár žije, pretrhované, boly predsa len sladké, bo snila celú noc o ňom, snila krásny sen lásky…

*

Na druhý deň prišiel pán dekan Tichý v riadnu hodinu do Zakliateho zámku, kde ho Ruženka už netrpelive očakávala, aby s ním mohla sa poradiť o odpovedi, ktorú mienila toho dňa Oskárovi odoslať.

Staručký, úprimný priateľ jej ochotne radou poslúžil. Ona odpoveď napísala a on ju pri odchode vzal so sebou, aby ju osobne mohol dať na poštu.

Nato sa Ruženke akosi uvoľnilo, prichodilo jej, akoby jej ťažká starosť spadla s hlavy…

Ešte včera pred spaním ju napadlo, že musí ísť do hája ku bralu, kam Oskár tak rád chodieval.

Počasie bolo nádherné, teplo ako v lete.

Ruženka vzala kožený korbáčik, odviazala svojho verného psa Césara a ním sprevádzaná pošla do hája, ktorý hraničil s krásohájom Zakliateho zámku, ku spomenutému bralu.

Cesta jej ubiehala hravo, bo z reťaze na slobodu pustený César tešil sa, behal, skákal, radostne brechal a sprevádzal všetky svoje umelé kúsky, ako by sa chcel svojej driečnej veliteľke odvďačiť za to, že ho pojala so sebou.

Prišli až ku bralu, ale tam zmenil César svoju veselú úlohu za vážnu. — Začal pred jedným košatým kríčkom hustej borovice výstižne, silno brechať akoby tam šípil nepriateľa, na ktorého by sa najradšej vrhnul…

Zpoza kríčka ozval sa zdesený výkrik ženy…

Ruženka okríkla psa a keď švihla korbáčom v povetrí, pes prestal brechať a pokorne plazil sa k nohám svojej veliteľke. Táto ho pripnula za obojek na korbáč a išla sa presvedčiť, kto je za kríčkom, čo tak zastrašeno vykríkol. Našla tam pričupenú staručkú ženu s viazaničkou ráždia, ktorá sa strachom triasla a zazrúc Ruženku, vykríkla, hodila na seba kríž, volajúc: „Ježiš, Maria, Jozef!“

„Čo sa tak bojíte, starenka? Ja som ešte nikoho nepokutovala, kto v mojom háji ráždie sbieral,“ hovorila jej Ruženka prívetive. „Bohatý neide ho sbierať, chudobnému to doprajem.“

Starenka sodvihla k nej oči a trhaným hlasom sa pýtala: „A ktože — sú — oni?“

„Či ma neznáte? Veď ste už u nás v Zakliatom zámku boli, keď sme počas vojny mlieko, múku a zemiaky chudobe delili.“

„Ach, teda pani veľkomožná zo Zakliateho zámku? No, nech sa neráčia v hneve pohnúť, ja som sa naľakala, že to, nech Boh chráni, tá nešťastnica, čo tu pod bralom mátožieva, doprevádzaná čiernym psiskom, lenže ten má ohnivé okále, až mu tak z nich plameň srší…“

„Akú to nešťastnicu spomínate, babenka?“ pýtala sa Ruženka.

„A či neráčili ešte očuť, prečo kaštieľ, v ktorom ráčia bývať, volajú Zakliatym zámkom?“

„Nie, babenka, nepočula som, a budem vám veľmi povďačná, keď mi to poviete.“

„Ach, prosím ponižene, to je dlhá historia, to by pani veľkomožná nemali trpezlivosti počúvať,“ odvetila starenka.

„Mýlite sa, babenka, ja som rada, že sa konečne dozviem túto historiu a budem vás hociako dlho počúvať. Slniečko tak milo svieti, teplúčko je, ako v lete, sadnime si hen na lavičku pod bralo a rozprávajte, prosím vás.“

Na to pomohla starenke vstať, doprevadila ju k lavičke, sadly vedľa seba a starenka rozprávala:

„Moja nebohá stará mamka, Pán Boh im daj ľahko duši, roprávali, že za detstva ich pradeda býval tam, kde vy teraz bývate, akýsi divý rytier, na jeho meno sa už ľudia nepamätajú, ale o jeho hrozných výčinoch rozprávajú si ľudia podnes. Bol to človek hrozný, bezbožný a horší od čerta, srdce mal kamenné a krv zkazenú, jedovatú. Celé okolie hrúzou a strachom naplňoval a čiernu dušu svoju krvou nevinných ľudí napájal. Všetky pekné dievčence a mladé ženy na blízkom okolí musely sa pred ním ukrývať, bo ktorú zazrel a zapáčila sa mu, poslal si pre ňu svojich paholkov, ktorí ju ako vlci nevinnú ovečku uchmatli, jemu na zámok doviedli, zkadiaľ sa už viac nikdy von živá nedostala…“

„No a kam ich dával?“ pýtala sa Ruženka.

„V tých priehlbinách za kaštieľom — my to voláme: „Na Jamiskách“ — je vraj viac ľudských kostí, ako kamenia; tam ich vraj aj za živa pochovával…“

Obecný hlásnik mal vraj takú krásnu dcéru, že jej vo troch stoliciach, čo sa krásy týka, páru nebolo. Rodičia ukrývali svoju krasuľku, Johanku, pred dravým rytierom, ako najlepšie vedeli. Keď dorástla v pannu, dali ju až za Moravu k akejsi ďalekej rodine. Tam bola tri úplné roky a veľmi dobre sa jej viedlo, bo pokrevní si ju tak obľúbili, že ju mali ako svoje vlastné dieťa a ona tiež na nich privyknula. Po treťom roku prišiel k nej z domu posol so smutnou zprávou, že jej mamička je ťažko chorá a žiadajú si ju ešte pred smrťou vidieť, že ho poslali, aby sa s ním domov pobrala. Johanka plakala, bolo jej ľúto mamičky, ale aj žiaľno, že musí opustiť dobrých pokrevných. Títo ju tešili, že sa tu nedá nič iného robiť, ako ísť, matka je matka, jej najprednejšia rodina, že však sa zasa k nim prinavráti. Išla, ale ako došli do susednej dediny, nahovoril ju posol, aby išli poľnou cestou cez háj, že budú skôr doma. Išli, išli, ani živej duše nestretli, až keď prišli sem k tomuto bralu, tu čakal zavretý koč a dvaja lapaji divého rytiera. Títo hneď Johanku pochytili, ruky jej sviazali, vopchali ju do koča a uháňali s ňou do zámku, lebo ten posol bol za sedliaka preoblečený hlavný paholok rytierov a choroba matky len vymyslená nástraha, aby mohli driečnu Johanku do svojich pazúrov dostať. Úbohá Johanka sa tak naľakala, keď ju lapili, že od ľaku ani len hlasu zo seba vydať nemohla…

V zámku ju s chichotom — ako sa priepadník na lapenú dušu smeje — privítal rytier, zaprisahajúc sa, že takej krásy ešte jakživ nevidel. Hneď sa jej začal zaliečať, ale ona ho celou silou od seba odsotila. Načo on jej sľuboval, že však ona naň privykne, keď nie po dobrom, tak po zlom sa mu poddať musí. Ale ona neprivykla, ani sa nepoddala a keď raz chcel pri nej svoju hriešnu samopašnosť spáchať a ona nemohla sa nijako obrániť, keď sa k nej nahnul a chcel ju bozkať, ona vo svojej zlosti odhryzla mu koniec nosa. Na to sa on rozpajedil, sám ju vyfliaskal a potom ju dal do tmavej pivnice zavreť a tam ju každý deň nechal katovať a mučiť, až sa z toho, úbohá, zošalela. Ako bláznivá im raz ušla, ale tu u tohoto brala ju chytili a bezcitný rytier ju vraj dal za živa pochovať. Keď sa to jej rodičia dopočuli, čo všetko sa s ich úbohým dieťaťom dialo otca od veľkého žiaľu hneď porazilo a matka vo svojom zúfalom bôli hroznú kliatbu vyriekla na rytiera, že by ani v zemi pokoja nemal, ale ako psisko blúdil svetom a bydlisko jeho zakliala, že by v ňom žiadny človek stánia nemal, kým sa nestane majetkom stvory anjelskej, čistej, akou bola jej jediná dcéra, Johanka.

A kliatba jej sa vyplnila. Keď je na novo mesiac, vídavajú ľudia nešťastnú Johanku tu pod bralom nariekať a hlas jej sa vetrom clivo a bôľne nesie po okolí, ako hlas žalostnej Meluzíny, že to až srdce prerýva a za ňou sa objaví čierne psisko s ohnivými okálmi, ktorý miesto že by brechal, zavýja strašným chichotom, že všetky sovy začnú húkať, vrany kvákať a všetci psi v dedine zavýjať. A zámok dlhé roky stál prázdny, keďže tam nikto vydržať nemohol, bo tam každú noc mátalo. Nuž takto mne stará mať a ja zase im, pani veľkomožná,“ dokončila starenka svoju rozprávku.

„Ďakujem vám, babenka, za peknú rozprávočku. Už teraz viem, prečo náš dom volajú „Zakliatym zámkom“. Nato obdarovala starenku peniazmi, kázala jej, že by si prišla k nej do domu pre bochník chleba, trochu mlieka, krúpov, stravy a odoberúc sa od nej, pospiechala domov, zabraná do myšlienok nad tým, čo počula.

*

Prešlo niekoľko mesiacov a dekan Tichý sa dozvedel, že sa Oskár zo zajatia šťastne navrátil a slúži ďalej u vojska čo kapitán.

„Prečo neprišiel sem na svoju dedovizeň? Azda sa hnevá?… Iste sa hnevá, že ho dedko vylúčil z dedictva a poručil všetko mne… Bude si myslieť, že som ja nebohého dedúška proti nemu naštvala a vo svoj prospech ho ku sebe naklonila. Je to celkom prirodzená vec, že bude taký úsudok o mne prechovávať.“ Takto premýšľala Ruženka stále a myšlienky tie ju znepokojovaly, trápily a bolely…

Mladý kapitán Oskár Lánecký nemal mimo svojej uniformy a svojich dlhov ničoho, preto nemožno mu zazlievať, že obdržiac zprávu o dedovej smrti, zaujímal sa o podiel dedictva po ňom. Keď sa však dozvedel, že nebohý dedo ho v záveti ani len nespomenul, zanevrel v prvom návale sklamanej nádeje hnevom na svoju sesternicu a zasypával ju vo svojej mysli horkými výčitkami, sľubujúc jej nepriateľstvo a trest, že sa nikdy viac k nej hlásiť nebude.

Hnev jeho voždy mohutnel, kedykoľvek siahol do svojej prázdnej peňaženky…

Ruženka tušila, čo sa v duši jej bratranca deje, mala čas o tom premýšľať a čím viac o tom premýšľala, tým nešťastnejšou sa cítila. Nemohla sa tej chvíle dočkať, až príde pán dekan, že by sa s ním poradila, akým spôsobom by bolo najlepšie Oskárovi dať vedieť, že mu chce odstúpiť polovicu dedictva po nebohom dedovi.

Pán dekan konečne prišiel v obvyklom čase a Ruženka ho dnes ešte srdečnejšie vítala, než inokedy.

Po krátkom úvode rozličných formalít prišla na pretras spomenutá záležitosť odstúpenia polovice dedictva.

„Je to, dieťa milé, veľmi ťažká vec. Ty mu chceš polovicu dedictva po starom otcovi dobrovoľne odstúpiť, to jest, ty mu chceš polovicu majetku, ktorý si po nebohom dedovi dedila, darovať. Ruženka drahá, či to za isté držíš, že on tento tvoj dar prijme? Nakoľko ja kapitána Oskára Láneckého poznám, viem, že je to muž hrdej povahy, ktorú už od detstva bolo na ňom badať. Môže sa ľahko stať, že on tvoju dobrosrdečnosť nesprávne pochopí, mylno si ju vyloží a odstrčený nebohým dedom od dedictva bude sa cítiť urazeným a dar tvoj považovať bude za almužnu, neprijme ho a tebe to v tvojom dobrom, šľachetnom srdci zapríčiní hlbokú ranu, ktorá sa tak ľahko nezahojí. Záležitosť túto treba so všetkých strán náležite uvážiť.“

Ruženka počúvala múdre slová staručkého kňaza a priateľa pokojne, až po ukončení jeho reči, pýtala sa zroneným, chvejúcim sa hlasom:

„Myslíte teda, dôstojný pane, že sa to vôbec nedá previesť?“

„Prečo by sa nedalo, dá sa to previesť, len treba vymyslieť spôsob, akým by to prevedenie hladko išlo. Ja by som vedel takýto spôsob.“

„No, prosím vás, dôstojný pane, ráčte mi ho láskave sdeliť a ja všetko podujmem na jeho uplatnenie.“

„Nuž a čo keby si sa za Oskára vydala, bol by to najjednoduchší a najprirodzenejší spôsob vyrovnania tejto majetkovej záležitosti.“

Ruženke zahorela tvár pôvabným nachom, prsia sa jej dmuly a srdce bilo na poplach všetkých citov duše, z ktorej vyronil sa hlboký vzdych…

„Proti tomu by nikto nič nemohol namietať. Vaše príbuzenstvo je také ďaleké, že by nebolo prekážkou. Čo myslíš, Ruženka?“

„Dôstojný pane, okrem vás nemám nikoho iného na svete, komu by som sa s tajom srdca svojho zdôveriť mohla. Myslím, že ma nevysmejete, keď vám poviem, že Oskára celým srdcom, celou dušou milujem…“

„No tak, a možno, on podobne smýšľa, len by treba bolo dajakého sprostredkovateľa medzi vami,“ riekol staručký pán.

Nato sa ešte dlho radili, čo a jako by bolo najlepšie vec tú zariadiť. Pán dekan mienil, že by sa to dalo lepšie ústne ako písomne vybaviť a konečne navrhnul, že by Ruženka Oskára pozvala, že by ju v jej osirelosti navštívil, bo že sa chce s ním ako s jediným príbuzným a priateľom svojho detstva o vážnej záležitosti poradiť. V liste má pripomenúť, že úfa, že on čo vyšší dôstojník bude natoľko gavalierom, že jej úprimné pozvanie neodmietne. Návrh tento sa Ruženke pozdával, že hneď napísala Oskárovi list a pán dekan ho osobne dal na poštu.

*

Deň za dňom, týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom ubiehal a čakaný hosť do Zakliateho zámku neprichádzal, ba ani odpoveď na srdečné pozvanie Ruženkine neposielal.

Táto nevšímavosť a či hnev milovaného Oskára veľmi ťažko prežívala, že často si hojnými slzami musela stiesnenosť duše a bôľ srdca liečiť…

Na šťastie dozor na prevedenie jesenných prác v záhradách, v krásoháji a v poli vyžadoval ju celú, že v prácach a starostiach o domácnosť, o hospodárstvo zabudla čiastočne na svoje sklamanie.

Zima toho roku dostavila sa skôr, ako po iné roky a prekvapila mnohých v najlepšom konaní poľných prác.

Začiatkom novembra bola stále už zima, obloha zatiahnutá čiernymi oblakmi, po zemi stlala sa hustá hmla… Okolo Zakliateho zámku obletovaly vrany a svojím odporným kvákaním robily dojem krušného, ba možno povedať trápneho pocitu…

Ruženka sedela pri písacom stolíka v zakúrenej izbe nebohého starého otca, dávajúc si účty bežných príjmov a výdajov do poriadku, keď ozvalo sa prudké zvonenie u vchodu do dvora…

„Kto to k nám prichádza na sklonku dňa?“ divila sa Ruženka, ale myslela, že akiste dajaký pocestný zablúdil v hmle… No, za pár minút pribehla chyžná do izby radostne volajúc: „Milostivá slečno, dostali sme vzácneho hosťa.“

„Koho?“

„Váš príbuzný, pán kapitán Oskár Lánecký je tu…“

Pri týchto slovách vyskočila Ruženka, ako by bola elektrickú ranu pocítila, lež opanovala sa a riekla vážne: „Uveď ho sem!“

Skoro na to objavil sa vo dverách túžobne čakaný Oskár Lánecký.

Ruženka privítala ho úprimnou srdečnosťou; „No, že si konečne prišiel, už ťa toľké časy čakám! Vítaj!“ Podala mu ruku.

On si pevno zaumienil, chovať sa zdržanlive, chladno, ako sa na podvedeného dediča patrí, lež podanie ruky nemohol jej odoprieť.

„Prichádzam na tvoju výslovnú žiadosť, ako tiež, že by som ti urobil svoju poklonu čo dedičke a čo majiteľke Zakliateho zámku.“

Ruženke prichodilo, že poslednú vetu vyslovil akýmsi pichlavým dôrazom, a pocítila tieseň v srdci.

Nakoľko si Ruženka svojho bratranca povšimla, vyhovoval celkom obrazu, ktorý si vo svojich upomienkach uchovala. Bol však mužnejší, pleť jeho bola tmavšia, ťahy tváre určitejšie, ale oči ostaly výrazné, nežné ako predtým bývaly, hoci teraz žiarily prísnou vážnosťou. Cítila, že je na ňu roztrpčený, že sa na ňu hnevá a očakávala rozhodujúci boj…

Poukázala mu pohodlné sedadlo a sama zaujmúc miesto proti nemu, riekla obvyklou nežnosťou: „Nehnevaj sa, prosím ťa, že som ťa sem pozvala, prinútily ma k tomu udalosti, ktoré sa posledného času v našej rodine a tu v tomto dome staly. Náš dobrý dedo zomrel a univerzálnou dedičkou celého svojho majetku urobil mňa.“

„Čo mi to spomínaš? Náš dedo bol celkom slobodný v tomto ohľade a myslím, že so svojím majetkom mohol naložiť, ako sa mu páčilo,“ riekol Oskár žive, popudene.

„Áno, to mohol, ale chceš-li byť úprimným, nemôžeš uprieť, že ťa to predsa len bolelo a boleť muselo, že ťa v záveti nespomenul; ako aj to, že sa v duchu domnievaš, že som nebohého deda prehovorila vo svoj prospech. No, ubezpečujem ťa, že som ničoho ani len toho najmenšieho nepodnikla, aby som si dajaké výhody pre seba bola zabezpečila. Naopak, bolelo ma to, že si bol z testamentu a tým aj z podielu dedictva vylúčený a zaumienila som si, že ako rovnou mierou požívali sme priazeň dedovu za jeho života, tou samou rovnou mierou podelíme sa dedictvom po jeho smrti. Bolo by kruté, keby si mi odoprel radosť, žeby som sa mohla s tebou po sestersky rozdeliť.“

Ruženkino bolestné rozochvenie urobilo na Oskára hlboký dojem. Jeho priama povaha mala rada úprimnosť a nenávidela chladnú, vymeranú zdvorilosť.

„Mám-li byť úprimným,“ riekol, „nuž áno, priznávam sa, že som o tebe často dosť nepriateľsky smýšľal, bo nemá-li človek nič okrem tej uniformy a sopár dlhov, nuž prichádzajú mu neraz rozličné pochmúrne myšlienky…“

„Rada uverím,“ riekla Ruženka.

„Pochopíš teda, že…“

„Chápem ťa dôkladne a smiem-li s tebou čo s priateľom svojho detstva, čo s jediným príbuzným otvorene rozprávať, nuž môžeme vec hneď ujednať a zajtra, alebo kedy budeš chcieť, zavoláme verejného notára a dáme tú záležitosť aj hneď úradne do poriadku.“

„Prosím, ako ti ľúbo,“ riekol Oskár.

„Zakliaty zámok, ktorý sa mi stal rozpomienkami pútavým a milým domovom a ktorý pre teba i tak nemá ceny, podržím pre seba…“

„Prosím… Ja súhlasím s každým tvojim rozhodnutím, bo vidím, že ma chceš šťastným urobiť. S majetkom, ktorý mi chceš láskave prideliť, môžem urobiť i najlepšiu partiu. I ty sa vydáš a naše rodiny splynú v úzké príbuzenstvo, viazané úprimným priateľstvom. Budeme sa často navštevovať a vzájomne tešiť z obapolného šťastia.“

Ruženka obrátila zrak svoj na krb a zasa na hodiny, žeby Oskár nezbadal v jej pohľade jej duševný nepokoj a srdečný rozruch…

Chyžná vstúpila, oznamujúc večeru.

„Čože, už je večera?“ zvolal Oskár, vyskočiac zo sedadla. „Koľko je to vlastne hodín?“

„Osem práve odbilo,“ odpovedala Ruženka.

„Ja chcem byť dnes doma a to už musím sa poberať,“ riekol Oskár.

„Nepohrdneš predsa mojím pohostinstvom. Vonku je tma ako v rohu a hrozné počasie, že neradno v ňom nocou koňmo cestovať, a konečne pri jedle dá sa najlepšie hovoriť, môžme ešte o všeličom potrebnom rozhodnúť.“

Oskár ponúkol jej rameno a odišli do jedálne, kde sa až do polnoci bavili. Po polnoci rozišli sa každý do svojej izby na odpočinok.

Ruženka nevedela usnúť, myseľ jej bola zaujatá rôznymi myšlienkami a srdce pobúrené oživenou láskou k Oskárovi…

A on? Premýšľal, že jeho sesternica nie je obyčajnou dedinskou husou, za akú ju on držal, ale že sa z nej vyvinula elegantná, vzdelaná dáma… Konečne zaspal a snil zas len o nej…

Ráno sa prebudil, keď Peter zakúril v izbe.

„Aké počasie je vonku?“ pýtal sa Petra.

„Napadalo veľa snehu, pán veľkomožný. Na terase je ho na dve piade a na ceste budú záveje až po pás.“

„Do paroma! To by mi ešte chýbalo, že by som tu ostal zaviaty.“

„No, dnes veru nebudú môcť, pán veľkomožný, odcestovať,“ riekol vážne starý Peter.

Oskárovi prešiel deň hravo, bo bavil sa výborne so svojou rozkošnou sesternicou. Po obede spomínal síce odjazd, ale keď mu Ruženka povedala: „Chceš-li si utŕžiť zápal pľúc alebo aspoň náležitú chrípku, nebudem ťa zdržovať.“ Oskár si to rozmyslel a ostal.

V noci mrzlo a ráno svitol krásny zimný deň. Starý Peter prišiel zakúriť do hosťovskej izby, v ktorej spal Oskár, v poľovnom obleku.

Oskárovi to hneď napadlo a spýtal sa: „Chystáte sa voľakam?“

„Na poľovku ideme. Či by sa pánu veľkomožnému nepáčilo si s nami zapoľovať? Dnes je utešený deň, v noci mrzlo a teraz je jasno ako v oku.“

„Nebolo by od veci… ja som náruživým poľovníkom, no neide to, bo veď nemám tu iných šiat, len tie, čo mám na sebe,“ riekol kapitán.

„No a keby ste to ráčil zkúsiť v poľovníckom obleku po nebohom pánovi, i flintu má znamenitú,“ nadhodil Peter.

„Ha-ha-ha,“ zasmial sa veselo kapitán Lánecký, ale o chvíľočku riekol: „Mohli by sme to konečne zkúsiť.“

Netrvalo dlho, predstavil sa Oskár Ruženke čo poľovník. Táto ho uisťovala, že mu ten oblek celkom dobre pristane.

Keď Ruženka nabalila svojmu bratrancovi plnú poľovnícku kapsu rozličnými lahôdkami a Petrovi kuchárka nadelila celú zásobu jedla, pohli sa takto opatrení do hôr ešte troma hájnikmi sprevádzaní.

Oskárovi prialo šťastie, navrátil sa večer s bohatou korisťou, no celodennou chôdzou unavený, zapotený, radostne uvítal vykúrenú teplú izbu a ešte radostnejšie prichystanú preň bielizeň po nebohom dedkovi. Z toho poznával výhody sriadenej domácnosti…

Keď sa preobliekol, roztiahol sa pohodlne na pohovku a premýšľal: „Život v tomto Zakliatom zámku nie je zlý, ba naopak, je celkom príjemný. Okolie je pekné romantické a pre poľovníka ako stvorené; nuž a moja sestrenička je celkom milé, dobré a šľachetné stvorenie… má pôvabné oči, pekne zformovaný nosček, rozkošný úsmev a… a… je celá o veľa krajšia a nebezpečnejšia, ako som si myslel… Musím ztadiaľto čím skôr uprchnúť, bo ináč by som tu mohol navždy uviaznuť…“

*

Nasledujúceho dňa čarovnou mocou teplých slnečných lúčov sneh čiastočne zmizol a Ruženka nerobila žiadnych námietok, keď Oskár na odpoludnie ustanovil svoj odjazd.

Pri obede si toho ešte mali veľa povedať, pri tom sa výborne bavili, že na odjazd zabudli a boli akosi prekvapení, keď Peter prišiel oznámiť, že kôň pána kapitána už čaká.

Nastalo bôľné lúčenie… Pri poslednom „S Bohom!“ Ruženke vypadly horké slzy na bledé líčka…

„Ruženka, ty plačeš? Prečo? Či som ti azda dajakým nešetrným slovom nechtiac ublížil?“ pýtal sa jej slzou pohnutý Oskár, ktorému sa razom zdala byť neodolateľne pôvabná a krásna v svojej nemej bolesti. Jeho srdce mu razom velilo: „Nechoď preč!… Ostaň u nej!… Ostaň!“ On sa jej ešte raz nežným hlasom pýtal: „Ruženka, prečo plačeš?“

„S Bohom!“ zavzdychla bôľne… Keď už bol medzi dverami, zvolala: „Oskár!“

On sa vrátil s otázkou: „Máš mi ešte dačo povedať?“

„Keby som nebola už dospelá, povedala by som ti, že ťa milujem, ale ako dospelá ti to povedať nesmiem… sám si ma kedysi tak poučil… Pamätáš sa ešte?“

Oskár otvoril prudko dvere a odišiel…

Ruženka myslela, že svojím vyznaním ho urazila, že rozhnevaný prchá od nej. Závrat sa jej zmocnil, že v polomdlobe oprela svoju ťažkú hlavu o dveraj…

Zrazu sa však vzpriamila a lúč šťastia zjasnil jej tvár, keď počula, ako Oskár nakazuje Petrovi, aby koňa zaviedol nazpät do maštale, odširoval ho, bo dnes už nemôže odísť…

Na to vrátil sa k Ruženke a blaženým hlasom jej povedal: „Od svojej útlej mladosti prechovávam tie najsvätejšie city čistej lásky k tebe, anjel môj zlatý, no, neosmelil som sa ti ich vyjaviť… Teraz však, keď viem, že city moje našly v srdci tvojom vernú ozvenu, som najšťastnejším človekom na svete.“ Pri týchto slovách vrúcne objal Ruženku, ktorá v jeho náručí blažene šeptala: „Sme oba šťastní!…“

A keď svoje vzájomné šťastie upevňovali vrelými bozkami, prišiel pán dekan Tichý, ktorý mal byť vlastne sprostredkovateľom tohoto šťastia, no… prišiel pozde… už k hotovému, keďže Oskár a Ruženka predstavili sa mu čo snúbenci, žiadajúc od neho, čo od starootcovského priateľa, požehnanie k tomuto zasnúbeniu, ktoré im on vďačne udelil…

V Zakliatom zámku panovala teraz verná láska dvoch čistých duší, tak čistých, ako kedysi povestná Johanka bola, a tým spadla s neho kliatba.