ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roku 1895 navštívila naše pekné Považie veľká rana, bo krupobitie zničilo bohatú úrodu v mnohých obciach okolo Beckova. V samom Beckove najväčšiu škodu utrpel záhradník Hrebíček, ktorý si z kusa prenajatej role krásnu záhradu spravil a zeleninu v nej pestovanú v Trenčíne i v Trenčianskych Tepliciach za dobrú cenu vše predal a tak svoju osemčlenovú rodinu živil. Záhradník so ženou boli veľmi statoční, usilovní a skromní ľudia. Arendu voždy na čas zaplatili a každý rok niekoľko zlatých na výchovu detí odložili.

Jožko, najstarší syn, vyvolil si stav učiteľský. Bol nadaný a usilovný, tak že už ako žiak dával hodiny druhým slabším žiakom, čím sa takmer sám na študiach vydržiaval.

Druhého syna, Ivana, dali do učenia k známemu knihárovi do Trenčína a tretí, Janko, pomáhal rodičom pri záhradníctve, ktorý svojou usilovnosťou ukazoval sa byť zdarným nástupcom príčinlivého otca.

Troje dievčeniec chodilo do školy, v prázdnych však hodinách pridržiavala ich matka ku každej, ich sile primeranej domácej a záhradnej práci.

Zásadou života tejto rodiny bola bohabojnosť, statočnosť a usilovnosť. Týmto smerom vychovávali i svoje deti.

Šťastných týchto ľudí zastihlo razom veľké nešťastie. Žena záhradníkova ťažko onemocnela a o pár dní vyprevádzal ju, túto šlechetnú dobrú matku, skormútený muž s plačúcimi deťmi do hrobu.

Bola to zaiste hrozná rana pre statočnú rodinu, ktorá po smrti dobrej matky cítila sa osiralou, opustenou. Otec, pozerajúc na uplakané deti, rozžialený tvrdil, že väčšie nešťastie nemohlo ich stihnúť nad toto.

No nešťastie zriedka chodí samo, obyčajne jedno sliedi za druhým. A tak bolo i u Hrebíčkov. O niekoľko mesiacov po odumretí vernej ženy a drahej matky postihlo rodinu záhradníkovu druhé nešťastie, a síce horespomenuté krupobitie, ktoré ich v najväčšom poriadku udržovanú záhradu navnivoč uviedlo a celú rodinu o výživu pripravilo. Úbohý záhradník div že si nezúfal, nevediac, čo počať, čím árendu vyplatiť a ako deti vyživiť. Malou úsporou ťažko zaokryl výdavok na nemoc a pohrab nebožky.

Silná dôvera v Boha vytrhla ho zo zúfalstva a poskytla novú chuť a silu k práci. Záhradu nanovo vysadil, čím sa ešte dalo, pri čom mu pilné deti s chuťou pomáhaly.

Vzdor všetkému namáhaniu vtiahla do domu záhradníka krutá bieda a čo denný hosť zasadla si zavrch stola. Citlivý otec so slzami v očiach hľadel na hladné deti a srdce mu krvácalo pri myšlienke, že dnes poslednú skyvu chleba rozdelil medzi ne a čo im dá zajtra, v nedeľu. Sadol za stôl, oprel starosťami obťaženú hlavu o mozoľovitú ruku a rozmýšľal.

Zrazu zahrčí vo dvore vozík, zastane predo dvermi a zvedavé deti sotva že vykukly, kto by to bol, vykríkly radostne: „Jožko! Jožko!“

Jožko, skočiac dolu, vybozkával milovaného otca, brata, sestry a s ním došlého gazdu predstavil ako rychtára obce, v ktorej bol učiteľom. Nato vyskočil zase do vozíka, s usmiatou tvárou podávajúc natešeným deťom rozličné balíky, košíky a vrecúška, ktoré doviezol. „Ach, plný košík vajíček,“ zajasala Helenka, trinásťročná gazdinka, „to môžem zase dačo lepšieho tatíčkovi uvariť.“ — „Tu je slanina, skoro pol pôlta,“ volal s radosťou Janko. — „Tu zase hrach, šošovica, fazuľa, suché ovocie, káva, cukor, ryža, koláče!“ radosťou rozjarené deti vykrikovaly dľa toho, čo im Jožko s vozíka podával, skladajúc to na stôl pred milovaného otca. Otec ako vo snách pozeral raz na deti, raz na rychtára, ktorý sa tešil z radosti detí. Keď Jožko složil pol vreca múky a vrece plné bochníkov čerstvo pečeného chleba s voza, prišiel i on za otcom do izby.

Otec zavolal: „Bože môj dobrý, komuže mám ďakovať za toto dobrodenie?“

„Pánu Bohu, že vám dal takého dobrého syna, ako je náš pán učiteľ,“ odvetil rychtár. „On, ako viete, je u nás na strave; príležitostne zdôveril sa mojej žene, že nemá dňom-nocou pokoja, rozmýšľajúc, ako by vám z biedy pomohol. Mne sa páčila táto láska synovská, spojená so starosťou o vás — veď je to dnešného času zriedkavý prípad — i ponúkol som sa pánu učiteľovi zásobu, ktorú dľa rady a pomoci mojej ženy zaopatril, sem doviezť. A nebanujem, lebo mám aspoň príležitosť šlechetného otca nášho milovaného pána učiteľa poznať a presvedčiť sa, že šlechetná ratolesť môže len zo šlechetného pňa vyhnať a vyrásť. Tešte sa pospolu za pár hodín, ja si idem trochu Beckov obzreť a potom pôjdeme, pán učiteľ, nazpäť, aby nás noc nezastihla. — S Bohom!“

U záhradníkov bolo veselo. Dobrí títo ľudia tešili sa pospolu a len žiaľna spomienka na ztratu milovanej matky strpčovala im túto blaženú chvíľu. Jožko, dobrý syn, sľuboval otcovi, že im bude takto pomáhať, kýmkoľvek záhrada nebude zase v takom poriadku, aby z nej celá rodina statočne vyžiť mohla. „Ja pre svoju osobu nepotrebujem veľa a teším sa, že vám svojou úsporou pomôcť môžem. — A preto nestarajte sa už viac, tatíčko drahý, Pán Boh nám všetkým pomôže.“

„Pravdu más, syn môj dobrý,“ riekol otec, „kde je bieda najväčšia, tam je pomoc Božia najbližšia.“

*

Bol krásny podzimný deň, keď Jožko, syn záhradníkov, ako šťastný mladoženích, viedol svoju milú, slečnu Marišku Jablonických, dcéru zámožného statkára, do chrámu Božieho, aby tam sviatosťou stavu manželského do smrti spojení boli. Jediný pohľad na mladú nevestu v skvoste jej nevinného panenstva dostačí k slávnostnej nálade tohoto dňa. Je to dievča nežnej krásy, týkajúcej sa tela i ducha. Starý záhradník, červenolíci starček, s bielymi vlasmi, s úľubou pozerá raz na šťastný párik, raz na svoje tri dcéry, ktoré ako družičky zúčastnily sa svadobného sprievodu.

Pred desiatimi rokmi nebolo by sa nikomu u záhradníkov snívalo, že sa celá rodinka takejto radosti dožije.

A akože prišiel Jožko k tomuto šťastiu?

Riadením Božím. Milostivý Pán Boh mu ho doprial, ako odmenu za zachovávanie štvrtého Božieho prikázania, v ktorom sám hovorí: „Cti otca svojho i matku svoju, aby sa ti dobre vodilo na zemi.“

Jožko bol šesť rokov podučiteľom a štyri roky riadnym učiteľom v Jabloniciach. Každú minútku času vedel využiť na prácu, ktorá mu osoh niesla. Nielen že dával priváta, učil hudbu, ale ešte i písaval ako dopisovateľ (korrešpodent) tamejšej dielne.

Sám žil veľmi skromne, uspokojac sa s tým najpotrebnejším, a to len preto, aby čím lepšie mohol podporiť svojho otca a tak poskytnúť mu úľavy v práci i starosti. Druhí mladí ľudia sotva sa dočkať môžu samostatnosti, aby sa čím skôr oženili. Jožko však, držiac si za svätú povinnosť otca podporovať, vzal si k sebe sestru za gazdinú a žil za viac rokov v najväčšej skromnosti a utiahnutosti.

Keď mu sestra dohovárala, že by si mal niečo lepšieho dopriať, hovorieval: „Dokiaľ náš dobrý otec žije a vy sestry ste nie zaopatrené, patrí všetko, čo zgazdovať môžem, jemu a vám.“

Školu mal voždy v najlepšom poriadku, deti ľnuly k nemu s úprimnou láskou, tak že celá obec si ho obľúbila a kde mohla, podporila, vyznamenala. Prístup mal do najlepších domov obyvateľkýň, z ktorých si aj spoločnicu života vybral. On by sa ešte snáď ani nebol ženil, ale otec, žijúc už zase v lepších pomeroch, žiadal si, aby sa Jožko oženil.

Dobrý syn mu to urobil po vôli a nažívajúc v manželstve za príkladom rodičov svojich bohabojne, statočne, šťastne: bol opravdivou radosťou prácami a starosťami zošlého otca, ktorý práve sedemdesiaty rok dovŕšil.

*

Ostrý, studený severák hvižďal stráňami hôr, smetajúc so striech ľahký, čerstvo napadaný sňah v divú chumelicu.

Bez dôležitej príčiny veru nikto nevyliezol z teplej izby. A predsa kráča cestou z Beckova do Jabloníc štíhla ženská, zahalená v teplý plášť. Je to Helenka, sestra Jožkova, o ktorom došla zvesť, že je ťažko nemocný. — Úbohá Helenka vydala sa okamžite na cestu, nedbajúc na fujavicu a sňah. Myšlienka, že jej dobrý, milovaný brat, u ktorého za viac rokov bola gazdinou, trpí, bola pre ňu hrozná. Ako len mohla, ponáhľala sa ho čím skôr videť, pomôcť a potešiť. Jej tvár, ktorej bývalá sviežosť zmizla behom desiatich rokov od svadby bratovej, bola bledá a uplakaná.

Jožko veľkou námahou sa presilil a trpel na pľúca, za dlhší čas postonávajúc, až teraz hrozné chrlenie krvi div konec jeho životu neurobilo.

Zostrašená vošla Helenka do izby k nezdravému, ktorý ju túžobne čakal. Mdlým pohľadom pozrel Jožko na ňu, na milovanú ženu a na pätoro plačúcich detí. Ačpráve bol, ako muž vzdelaný a dobrý kresťan, dostatočne pripravený pobrať sa za hlasom Božím do večnosti: predsa ho, ako dobrého muža a starostlivého otca, svierala úzkosť, ako opustí túto svoju milovanú rodinku.

Sestra, ktorá za toľké roky bývala s ním jedno srdce, jedna myšlienka, porozumela úzkosti jeho, čítala mu ju z tvári. Helenka držala sa pred nezdravým zmužile, premáhajúc všemožne svoj žiaľ, no vzdor tomu sa nevedela slzám ubrániť.

Prišiel lekár, prezrel nezdravého a potešil ho i rodinu. Keď odchádzal, išla ho Helenka odprevadiť, aby sa ho mohla spýtať, čo súdi o nezdravom bratovi.

Lekár riekol: „Vám poviem pravdu, slečna. Jeho pľúca sú také slabé, že sa chrlenie krvi môže opakovať, a to by urobilo konec jeho životu.“

„Ach, to Pán Boh predsa len nedopustí; veď akože by sa splnila pravda slova Božieho v štvrtom prikázaní Božom tak zrejme vyslovená?“ riekla dobrá sestra a plačom uľavila stiesnenému srdcu.

Uplakaná nemohla nazpäť k bratovi, znepokojila by ho. Išla do kostola a tam pred hlavným oltárom vrhla sa na kolená, ruky spínajúc, prosila bez slov Všemohúceho o uzdravenie milovaného brata.

Spomínala si v tichosti všetky skutky Jožkovej lásky celej rodine preukázané. Pripomínala i nebohého otca, ako na smrteľnej posteli dobrého syna Jožka požehnával, ba posledný vzdych jeho bol vzdych prosby na Boha za neho, ktorý teraz sám v najkrajšom kvete žitia so smrťou zápasí. „Ó, Bože, smiluj sa nad nami a odvráť toto hrozné nešťastie od nás! Pomni, ó Pane, jak potrebný je chudák nezdravý svojej rodine a zachovaj nám ho naďalej. Ty mocný Bože, ktorého jediné pokynutie vstave je nové svety stvoriť, tým skôr môžeš nezdravému zdravie prinavrátiť. Ó, vyslyš hlas prosby mojej, smiluj sa nad nami!“

Vstala a sotrúc slzy s očú, pospiechala, uspokojená dôverou v pomoc Božiu, k bratovi.

Brat tichúčko, pokojne ležal.

Helenka naklonila sa k nemocnému, tešiac ho, že ho už viac neopustí, že ostane v jeho dome na výpomoc v práci. Rozpráva mu o budúcnosti, ako si zase všetko krásne a milo zariadia celú domácnosť, ako budú spolu jeho dobré deti vychovávať atď.

Jožko ju počúva pokojne, jeho myseľ začína ožívať novou nádejou, že by to ozaj všetko tak mohlo byť, keby ho Otec nebeský uzdravil. Nová nádej vzkriesila v ňom iskru nového života. Chrlenie krvi sa viac neopakovalo a on prichádzal pomaličky znovu k sile. — Je pravda, že si ešte hodných pár týždňov poležal, ale konečne sa predsa zotavil a úrad znovu zastával. — Úradoval ešte pekných pár rokov a deň jeho päťavadsaťročného účinkovania zasvätila celá obec krásnou slávnosťou. V chráme prosili Pána Boha, aby ich milovanému učiteľovi popriať ráčil zdravia, sily a pomoci v jeho ďalšom účinkovaní, že by i päťdesiatročné jubileum jeho blahodarného učiteľského pôsobenia svätiť mohli.

*

Jožko bol šťastný muž a šťastný otec.

Pravá pobožnosť, pokora, dobrosrdečnosť, obetivá láska a šlechetnosť duše, ako i neúnavná príčinlivosť boly ctnosti jeho dobrej, tichej ženy, ktorá mu bola či dobrou radou, či pomocou, či potechou vždy po ruke. — Na Jožkovi vyplnily sa slová Písma svätého: „Šťastný muž, ktorý má dobrú ženu, lebo roky jeho sa zdvojnásobnia. Ona bude bohabojnému pridelená a bude mu odmenou za jeho dobré skutky.“

Jožkovou najväčšou radosťou boly jeho deti, ktoré bohabojne vychovával. — Boly to pekné, milé a dobré deti. — Dvoje si z nich ešte ako nemluvňatá Pán Boh za anjelikov k sebe povolal a ostatné tri svojím chovaním sľubovaly byť tiež raz podporou rodičov, ako aj ich dobrý otec bol.

A tak sa v tejto rodine vyplnilo slovo Božie: „Kto ctí otca svojho i matku svoju, bude dlho žiť a dobre sa mu povedie na zemi.“

Kto ctí otca svojho, dožije sa radosti na deťoch svojich, lebo požehnanie otcovo upevňuje domy detí.