ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hostinec u „Zlatej hviezdy“ bol plný ľuďmi. Všetky stolíky boly obsadené, len jeden väčší stôl na záhlaví jedálne bol neobyčajnou pečlivosťou prikrytý, kvetmi ozdobený a opatrený nápisom: „Obsadený.“

Hostia bavili sa tichým rozhovorom, len pri okrúhlom stole, na pravej strane jedálne, ozýval sa veselý smiech.

Zrazu však nastalo ticho, bo vošla celá spoločnosť vyšších dôstojníkov. Uvoľnili sa a zasadli okolo kvetmi zdobeného stola.

Nadporučík Milko Kvetniansky slávil svoje povýšenie na kapitána a z radosti nad týmto postupom hostil svojich dôverných priateľov.

Pri chutnej večeri rozpriadol sa živý a veselý rozhovor, potom nastalo voľné besedovanie, pri ktorom veselí hostia statočne pripíjali na zdravie hostiteľa. Oheň ťažkého vína zasypal ich tváre rudou žiarou a roziskril oči.

Hostiteľ statočne pil so svojimi priateľmi, ale — ako sa hovorí — víno bolo zlé, lebo jeho otvorenosť zmenilo v bezohľadnú hrubosť, žarty v posmech a vojenskú odvážlivosť v urážlivú zpupnosť.

V akej miere rástla veselosť jeho priateľov, v takej miere stával sa Kvetniansky vážnym — až zasmušilým a nafúkaným.

„Spíš, kamarát? Či čo robíš, keď si razom tak onemel?“ ozval sa súsed Kvetnianskeho, džugnúc ho lakťom do boku.

Kvetniansky miesto odpovedi zašomral niekoľko nesúvislých slov: „Protivný netvor… strašidlo… ohava… pravý diabol“ a uprene hľadel polosklenenými očami smerom ku naproti stojacemu stolu. Súsed sledoval jeho pohľad a videl tam sedieť škaredého človeka širokej, nadutej tvári, ostrých, čiernych, vytreštených očú, nad ktorými sa dvíhaly silné čierne obrvy, od ktorých ťahal sa veľký, široký nos, pod ktorým sa šírily svisnuté ústa s akýmsi neobyčajným, skoro škodoradostným úškľabkom. Zdal sa byť asi päťdesiatnikom. Veľkú ploskatú hlavu opierajúc o široké dlane, uprene hľadel na Kvetnianskeho.

Súsed upozornil ostatných priateľov na čudáka a títo pustili sa do hlasitého smiechu a robili o ňom rôzne strakaté, ba i nemiestne poznámky.

Podivný cudzinec sa vôbec nepohol a tak skúmal driečneho Kvetnianskeho, ako by bol obdivoval jeho súmernú krásu a porovnával ju so svojou protivou.

Kvetniansky znervóznel od upreného, dotieravého zraku čudáka a zlostne zvolal: „Tú škaredú ropuchu naučím, aby ma nepozoroval.“ Vzal niekoľko karát, ležiacich na stole, a šmaril ich do tváre neznámeho. V kruhu dôstojníkov nastal hlučný smiech a potlesk.

Neznámy nepovedal ani slova. Z karát si vybral tú, ktorá mu zasiahla pravé ucho, vopchal ju do vrecka a ďalej pozeral na Kvetnianskeho tým istým vyzývavým pohľadom, ako predtým.

„Ten chlap je zakuklený medveď!“ riekol Kvetniansky.

„Ba slon!“ dodal druhý.

„Slon? Čo slon! Mefisto — diabol!“ nadhodil tretí.

„Nechajte ho! Čo vás po ňom!“ napomínal štvrtý, vidiac, že hostia pri ostatných stoloch začínajú šomrať a znepokojovať sa.

No, Kvetniansky znova chytil niekoľko karát a preklínajúc, hodil ich do špaty. Karty sa odrazily od jeho ruky, ktorou si chránil oči. Ani toto nevyviedlo neznámeho z kľudu. Chladnokrvne vybral si jednu z karát, uschoval si ju, nepustiac oči s Kvetnianskeho.

Toto mladého, horkokrvného a silným vínom rozjareného kapitána už naozaj rozhnevalo, shrnul i ostatné karty a mrštil ich prudko do neznámeho, zahrešiac mu tak po vojensky.

Hostia, pohoršení týmto výstupom, povstávali od stolov a poodchádzali…

Neznámy vybral si zasa celkom pokojne jednu kartu, vložil do vrecka ku druhým dvom, pošiel ku Kvetnianskemu a riekol mu s úsmevom: „Pán kapitán, vy neviete dobre cieliť; ja mám v tom väčšiu zručnosť a zbehlosť a preto za každú ukrytú kartu dám vám jednu lekciu. Tri postačia na výučbu. S prvou lekciou môžeme začať hneď zajtra.“

„Dobre,“ odvetil ľahostajne mladý kapitán.

Nato ustálili zbrane, čas a miesto súboja. Neznámy sa zdvorile uklonil a odišiel.

*

Druhého dňa Kvetniansky so svojimi sekundantmi skôr sa objavil na určenom mieste, ako jeho protivník. Dlho však nemusel čakať, bo po niekoľkých minútach prišiel i tento s dvoma svedkami i lekárom. Nakoľko súboj mal sa konať pištoľami, ťahali lós na prvú ranu.

Šťastie prialo Kvetnianskemu. On mal začať.

Keď už v predpísanej vzdialenosti stáli proti sebe a padlo znamenie súboja, Kvetniansky nacielil… spustil — ale netrafil…

Neznámy sa usmial, rieknuc: „Ráčite byť nervózny, pán kapitán. Pri takomto vážnom výkone, kde sa jedná o život a o smrť, musí si človek zachovať istú chladnokrvnosť. Ráčte si vziať príklad odo mňa. Ako vidíte, som úplne pokojný, tichý. Smrteľne vás neraním, veď máme ešte dve výučby mimo tejto. Pošteklím vás na pravom uchu, bo prvá vami hodená karta dotkla sa tiež môjho pravého ucha.“ Nacelil… spustil… a na pravom uchu Kvetnianskeho vykvitla červená ruža…

Lekár pozrel ranu a riekol, že je ucho len ľahko poškriabnuté, čo sa za niekoľko dní zahojí.

Neznámy, lúčiac sa s Kvetnianskym, vrátil mu prvú kartu so slovami: „Nech sa vám páči, pán kapitán, vraciam vám prvú zálohu. Do videnia pri druhej výučbe.“ Odišiel.

Kvetnianskemu akási ťarcha ľahla na dušu. Nahnevano hľadel za odchádzajúcim a slovo „diabol“ sa mu mimovoľne vykĺzlo z úst.

*

Prešiel rok a kapitána Kvetnianskeho preložili do iného mesta.

Už takmer všetci zabudli na záhadnú udalosť, odohratú v hostinci u „Zlatej hviezdy“, len Kvetnianskemu tlačila myseľ i dobrú vôľu, ako trápna mura…

V snách často vídaval škaredú tvár neznámeho, a to v takej obrovskej veľkosti, s vytreštenými očima, s tým škodoradostným diabolským úsmevom, že sa jej zavše bál… No, viac sa bál toho dňa, ktorého sa objaví táto ohava, tento diabol, a vyzve ho k druhej výučbe, pri ktorej ho iste zničí.

Tieto desivé myšlienky rušily jeho duševný kľud, ničily šťastie lásky, ktoré sa blažene usmievalo zo známosti s plukovníkovou dcérou, krásnou Oľgou. Oľgu celou dušou i srdcom miloval a veľmi sa tešil, že našiel ozvenu svojich citov v jej srdci a v anjelskej duši.

Z tohoto raja šťastnej, mladistvej lásky má ho vyrvať tento diabol?

Radšej by sa videl bojovať na fronte, ako so dňa na deň tohoto hrozného človeka očakávať.

Dnes slávi svoje narodeniny jeho zbožňovaná Oľga… Dnes, aspoň dnes, chce zapudiť všetky mátoživé myšlienky a chce sa plným dúškom napiť blaženosti. Oľge poslal utešenú kyticu bielych ruží a jej otec pozval ho na obed. Napadlo mu, či by nemohol pri vhodnej príležitosti požiadať o jej ruku. Sadol na pohovku a premýšľal… Zrazu sa spamätal, pozrel na hodinky a videl, že je už čas, aby sa vystrojil na vzácnu návštevu. Keď si obliekal parádnu uniformu, začul klopať na dvere. „Slobodno!“ zvolal apaticky. No, zmeravel, vidiac vkročiť svojho „diabla“.

„Ráčťe odpustiť, pán kapitán, že vás vyrušujem, ale, súc na cestách, dozvedel som sa, že sa tu ráčite zdržovať a ste, chvála Najvyššiemu, zdravý. Nemohol som odolať, aby som vám neurobil svoju povinnú poklonu.“

„Zajtra som k službám, dnes nemôžem, lebo som pozvaný k plukovníkovi na obed,“ riekol Kvetniansky.

„Počul som, že má peknú dcéru a radi vás vidia. Gratulujem ku skorému sobášu. Škoda, že si svoju záležitosť nemôžeme hneď vybaviť; zajtra zasa ja nemôžem; musíme to odložiť na iný čas! Tak sa zdá, že sa bojíte, pán kapitán. Nebojte sa!“ dodal ironickým úsmevom a odoberúc sa, odišiel.

V Kvetnianskom vrela krv zlobou, vybehol za svojim diablom, volajúc: „Halló! Kedy si to dnes prajete?“

„Hoci hneď teraz,“ znela odpoveď.

Kvetniansky pozrel sa na hodinky a — na oko celkom chladnokrvne — riekol: „Dobre. Ešte mám toľko času.“ Myslel si, že mu dnes iste roztriešti hlavu.

„Tak sa mi páčite, hájenie cti je najsvätejšou povinnosťou človeka. Dovolíte, aby vaši svedkovia boli i mojimi svedkami?“

„Nedbám,“ odvetil Kvetniansky. Keď už stáli na osudnom mieste s pištoľami v ruke, riekol cudzinec: „Zadržme ten istý poriadok, ako predtým. Pán kapitán, ráčte strieľať!“

Kvetniansky cielil… strelil… ale strela preletela ponad hlavou neznámeho.

„Vysoko ste cielili,“ poznamenal cudzinec.

„Úmyselne…“ zašomral Kvetniansky.

Neznámy skúmave sa pozrel na mladého krásavca a povedal: „No, veď ja vás tiež nezohyzdím. Druhá karta mi narazila na ľavú ruku; vrátim vám to!“

Tak sa aj stalo. Kvetniansky bol škriabnutý na prostrednom prste ľavej ruky. Poranenie bolo ľahké, lekár vymyl ranu a zaviazal ju celkom malým obväzkom.

„Myslím, mladý pane, že ste spokojný i s druhou výučbou. Šetril som vás, lebo veľmi vážny výkon máte pred sebou. Nech sa páči, tu vám vraciam druhú kartu. Ešte mám jednu. Ešte jednu výučbu máme prekonať. Ešte raz… ešte raz… S Bohom!“ Nato sa vzdialil so slzami v očiach.

Kvetniansky a jeho sekundanti s údivom sa pozerali jeden na druhého, kladúc si otázky, prečo zdôraznil tie slová „ešte raz“, prečo bol taký dojatý a čo znamenaly tie jeho slzy?…

Záhadná vec.

*

Na veľkých manévroch sa kapitán Kvetniansky vyznačil a tým si ešte väčšmi získal plukovníka.

Keď Kvetniansky pred troma rokmi požiadal o ruku ich dcéry, bez každej námietky mu ju prisľúbili, predpokladajúc, že jej budúcnosť pri jeho boku bude najlepšie zaistená, nakoľko nielen u vojakov, ale aj vo verejnosti tešil sa veľmi dobrej povesti, čo sa chovania, cti a charakteru týka.

Ale veľká starosť a trápenie zaľahly na snúbencov a Oľginých rodičov, leby kapitán Kvetniansky, keď sa chce oženiť, bude potrebovať kauciu, ktorá sa toho času od dôstojníkov požadovala. Kde ju vziať? Plukovník nemal toľko peňazí. Nádherné vedenie domu pohltilo všetky jeho príjmy a tie skromné úspory, ktoré má uložené vo dvoch peňažných ústavoch, sotva stačia na slušnú výbavu. Čo robiť?

Kapitán Kvetniansky tiež nemal peniaze, lebo bol synom veľmi chudobných rodičov, ktorí umreli ešte počas jeho štúdií.

I Oľga bola smutná, ale predsa ho zavše posilňovala vo viere:

„Nie reptať a zúfať, ale trpeť a úfať je znakom zmužilosti. Netrať nádeje!“

„Moja drahá Olinka, čo nám pomôžu nádeje?… Nádej je posledným majetkom nešťastného, ktorým sa aj žobrák môže honosiť.“

„No, nesmieš to tak tragicky ponímať. Ja, vidíš, pevne verím, že sa Boh nad nami smiluje a pomôže nám dospeť k cieľu.“

„Ako? Nazdávaš sa, že k vôli nám bude zázraky robiť?“

„On má veľa spôsobov, ktorými môže pomáhať. Naša čistá láska vznáša sa k Nemu ako skrúšená modlitba, ktorú iste vyslyší.“

„Aká si šťastná, Olinka moja, že vieš sa kojiť takýmito naivnými snami!“

„Ver, že Boh je najväčšou potechou v nešťastí a ten, kto Boha ztratil — ztratil všetko.“

*

Kvetniansky — ako obyčajne — veľmi namrzený prišiel domov. Hodil sa na pohovku a ťažké, čierne myšlienky vírily mu v hlave. Myslel, že ju rozpolia.

„Načo žiť, keď niet žiadneho východiska z bludišťa temnej beznádejnosti?… Či nebolo by lepšie jedným výstrelom z revolvera urobiť koniec všetkému?… Lepšie veru!…“ Siahol do vrecka a vytiahol revolver. Pred očima sa mu razom zatmelo… len malý jasný bod sa jagal v tme. Bod sa začal zväčšovať, stále riastol, a keď dosiahol veľkosti vozového kolesa, objavila sa v ňom jeho zbožňovaná Oľga s anjelským pohľadom a s nežným úsmevom na krásnej tvári… Žasnul nad neobyčajnou vidinou, revolver mu vypadol z ruky na pohovku, potom rezko vstal a vystrel ruky po krásnom zjave. No, zjav zmizol… zrazu sa rozodnilo, spamätal sa… Na to začul klopať na dvere. „Kto to môže byť o takomto čase?“ Prišiel mu na um jeho „diabol“… „Čo, i po troch rokoch by mátožil?“

Klopanie na dvere sa opakovalo.

Kvetniansky stŕpol. Chytro schoval revolver do vrecka, popravil si uniformu a neistým hlasom riekol: „Slobodno!“

Do izby vstúpili dvaja neznámi páni. Kvetniansky si voľne oddychol…

„Prosím úctive, máme šťastie s pánom kapitánom Milom Kvetnianskym?“ pýtal sa z nich jeden zdvorile.

„Áno, ja som kapitán Kvetniansky,“ odvetil oslovený.

„Prichádzame od majstra Urbaniča, ktorý vás srdečne pozdravuje a posiela túto malú truhličku,“ riekol neznámy, a vezmúc truhličku z rúk svojho sprievodcu, oddal ju Kvetnianskemu.

Tento ju odobral a položil na stôl.

„Kľúčik od truhličky je, prosím, v tomto liste,“ riekol zasa neznámy a odovzdal kapitátnovi lístok vizitkového formátu.

Kvetniansky položil lístok na truhličku.

Nato neznámy vytiahol z vačku malú listinu, podajúc ju Kvetnianskemu, riekol: „Ešte jednu prosbu máme, pán kapitán. Ráčte nám túto potvrdenku podpísať. Potrebujeme ju ako dôkaz, že sme truhličku a kľúčik statočne odovzdali.“

Kvetniansky zamračeným zrakom letmo prebehol podanú listinu a spýtal sa: „Kto je to ten Urbanič? To meno som už počul, ale na osobu sa nepamätám.“

„Poznáte ho dobre, pán kapitán; je to váš diabol.“

„To nepodpíšem a nič neprijímam. Všetko, čo ste priniesli, ráčte odniesť,“ riekol nahnevaný Kvetniansky.

„Neráčte sa rozčuľovať, pán kapitán, listinu nemusíte podpísať. Máme nariadené, aby sme truhličku s kľúčikom nechali u vás i vtedy, keď aj prijatie vaším cteným podpisom nepotvrdíte. Úctive sa vám porúčame!“ Slušne sa uklonili a odišli.

Kvetniansky zmeravel. Naľakane sa pozrel na čiernu, z ebenového dreva umelecky vyrezávanú truhličku, ako keby v nej tušil ortieľ smrti…

„Čo by v nej iného mohlo byť, ako zbraň? Pištole alebo revolvery, ktorými chce ten „diabol“ zakľúčiť tretiu svoju výučbu, ktorými ma chce zničiť… Ach, Oľga, Olinka, môj drahý anjel, náš smutný osud je spečatený… my nikdy nebudeme svoji…“

Umorený takýmito desivými myšlienkami, hodil sa na pohovku.

*

Týždeň uplynul a truhlička ešte vždy nedotknutá stála na stole v izbe kapitána Kvetnianskeho. Teraz ho však prešiel strach a rozhodol sa ju otvoriť. Nervózne vyňal z lístka malý pozlátený kľúčik, otvoril ju a na samom vrchu zbadal tretiu, poslednú to kartu, ktorú si Urbanič v hostinci u „Zlatej hviezdy“ pri osudnej afére uschoval a ktorú mu mal vrátiť pri tretej výučbe. Pod kartou ležala silná obálka listová s objemným obsahom a pod touto elegantná kazeta s drahocennými šperkami ženskými.

Kvetnianskemu srdce rýchlym tempom začalo biť a dych sa mu zastavoval od prekvapenia. Zimničnou dychtivosťou vzal list, pretrhol obálku, v ktorej pri obšírnom dopise nachádzala sa vkladná knižka prvej svetovej banky, znejúca na päťdesiattisíc zlatých.

Mladý kapitán bol v hroznom vzrušení. „Čo toto všetko má znamenať? Čie je to? Komu to patrí? Azda mne?“ opakoval si v mysli. „Možno, v dopise najdem rozluštenie tejto podivnej hádanky.“ Rozložil list a čítal:

„Mnohovážený pán kapitán Milko Kvetniansky!

Predovšetkým nutno mi Vás úctive žiadať o láskavé odpustenie, že som Vás toho večera, keď ste so svojimi priateľmi v hostinci u „Zlatej hviezdy“ oslavovali svoje povýšenie na kapitána, nahneval a urazil svojím, na Vás upreným pohľadom.

Na ospravedlnenie tohoto svojho, dľa Vášho pojmu snáď neslušného chovania, dovoľujem si Vám podať krátky úryvok svojho životopisu.

I ja som bol mladým a milujúc prírodu, miloval som ľudí a skúmal ich život. Ideálom mojím bolo zobraziť týchto ľudí a jednotlivé výjavy z ich života. I stal som sa maliarom. Bohaté dedictvo po zámožnom strýkovi umožnilo mi zdokonaliť sa v umení. Pri svojej prvej výstavke soznámil som sa s krásavicou, jakú som dotiaľ vo svojom živote nevidel. Sledoval som ju od tých čias neprestajne, bo zahorel som k nej láskou mladého umelca. Zbožňoval som ju ako anjela krásy, akého som len v nej a vo svojom umení videl. Dozvedel som sa, že je dcérou po nebohom architektovi Žilovskom a že žije v skromných pomeroch so svojou chorľavou matkou. Rád by som im bol pomohol a spríjemnil ich život, lebo polovicu dedictva po nebohom strýkovi mal som ešte v banke, ale nemohol som sa priblížiť k týmto dámam, lebo som vedel, že by mnou i mojou pomocou opovrhly, nakoľko príroda pri udeľovaní telesnej krásy bola ku mne veľmi macošská. Toto nešťastie sa ma však nikdy nedotklo natoľko, ako vtedy. Zaopatriac si jej podobizňu, ľúbil som ju, bozkával a nosil ju pri sebe, ako drahý talizman… Keď sa však moja zbožňovaná kráska vydala za bankového úradníka, istého Kvetnianskeho, div, že mi srdce bôľom nepuklo. Nechcel a nemohol som vidieť iného človeka šťastím oplývať pri jej boku, preto rozhodol som sa odísť niekam do ďalekej cudziny… Ju som však neprestal milovať a na všetkých svojich obrazoch žien zvečnil som krásu Vašej nebohej matky. Je pravda, že kritika mi neraz vytýkala, že všetky krásne ženy na mojich obrazoch majú takmer tú istú tvár, tie isté ťahy, oči i ústa. No, vzdor tejto kritike moje obrazy tešily sa veľkej obľube obecenstva a i popri vysokých cenách dobre sa míňaly. Nielen dobré meno, ale aj značný majetok som si zadovážil nimi.

Keď som sa po dvadsiatich rokoch vrátil z cudziny, dozvedel som sa, že Vaša pani matka už nežije. Celý rok som smútil za ňou a krášlil jej hrob kvetmi…

Prešlo zasa mnoho rokov, až stretol som sa s Vami v hostinci u „Zlatej hviezdy“. Frapantná podoba Vašej matky mi hneď prezradila, že ste jej synom, a keď som sa od čiašnika dozvedel Vaše ctené rodinné meno, preniesol som na Vás lásku, ktorou som zbožňoval Vašu nebohú mamičku. Najradšej by som Vás bol vyobjímal a vybozkával, ale spoločenská slušnosť mi to nedovolila. Vás to urazilo a začala sa komédia s kartami. Od tých čias sledujem každý Váš krok a každý Váš čin. Poznám všetky Vaše záležitosti i pomery rodiny, s dcérou ktorej mienite sa oženiť. Viem i príčinu, pre ktorú sa nemôžete sobrať. V prílohe Vám zasielam čiastku svojho dlhu. Toto Vám prichodí z kapitálu, ktorý som si zadovážil obrazmi Vašej nebohej matky, ako dedictvo po nej. Vašej neveste ráčte láskave odovzdať tu pripojený svadobný dar, ktorý som voľakedy pripravil ako svadobný dar pre Vašu mamičku.

Po mne však nepátrajte. Odchádzam spokojne zasa preč, ani sám neviem, kam… Odchádzam so slzami v očiach, ktorými sa mi srdce rozplakalo. Buďte šťastný!

Zdraví Vás:

Michal Urbanič, akademický maliar (Váš „diabol“).“