ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Dohnalovciach bolo veselo; celá dedina bola na nohách, lebo u Hodroškov odbývali veselie najstaršiemu synovi. — A trebárs sa Jakub neženil dľa vôle rodičov, — lebo si ako gazdovský syn vybral za ženu služobnú dievku zo židovskej krčmy, ktorá sa rodičom pre jej mnohé zlé vlastnosti vonkoncom nepozdávala, — odbavili mu predsa veselie také, aké sa na gazdovského syna svedčí a akého ešte hádam ani v Dohnalovciach nebolo.

Jedenia a pitia bolo, aké a koľko kto chcel, lebo gazdiná nechcela sa dať do reči ľuďom, aby ju neohovárali, že keď je Jakubova macocha, že nechce mu dopriať poriadneho veselia, a zase iní by si mohli mysleť, že keď bola len služobnou dievkou, kým ju Hodroško za ženu pojal, že snáď sa veseliu ani nerozumie. A otec zase chcel svetu ukázať, že to u nich ešte tak zle nevyzerá, ako svet povráva, áno že je u nich ešte všetkého nadostač.

Pripomeniem-li, že i Moštišťania, chýrni muzikanti z blízkej, susednej dediny, hrali, nuž mi každý uverí, že dobrá vôľa veselých hostí trvala do bieleho dňa.

Najveselší zo všetkých svadobníkov bol sám mladý zať, ani čo by svojou neobyčajnou veselosťou chcel dať na javo, že je šťastný so svojou mladuchou, bárs sa ona nikomu neľúbila. So všetkých strán bolo počuť: „Čo si to len vzal za liznu?“ — „Také kyslé pivo nedokysnuté, ako aj jej mať.“ — „Bláznovi i drevený peniaz dobrý.“ „Aký išiel, takú stretnul.“ — „No, však ten obanuje, ale bude už pozde.“

I sám Jakub začal hanu kydať na svoju vyvolenú, ale k vôli tomu, aby nerušil dobrú náladu, premohol sa, len prstom pohrozil v tú stranu, zkadiaľ pohanenie išlo, hovoriac: „Však si ja to zapamätám!“

Nato išiel pred muzikantov a hodiac im zlatku, spieval a tancoval svoju obľúbenú:

Pritom tak majstrovsky nohami prepletal, že sa všetci nad jeho zručnosťou divili.

„Ba z čoho ich len má tie nohy,“ povie jeden.

„Tak — tak, ani čo by mu na drôtikoch visely,“ dosvedčil druhý.

„No, to ani čert v tanci nedokáže, čo ten,“ nadhodil tretí.

Veselosť mladého zaťa rozjarila aj ostatných svadobníkov tak, že sa konečne pustili všetci rad-radom do spevu, ba aj do tanca.

Varené pálené, sladené medom, ktorého bolo ani vody — pomiatlo im rozum natoľko, že spievali piate cez deviate, každý inou nôtou inú pesničku, a sácajúc jeden druhého, natriasali sa, hlavami nadmetali, nohami dupkali, rukami plieskali, a to mal byť tanec!

Tak, hľa, spotvorí pálené ľudí a spraví z nich bláznov, nerozumné zvery, a čo je hneď aj varené a medom sladené, tá pekelná besnota v ňom predsa len ostáva, ktorú ľudia „kurážom“ zovú. No, pekný kuráž, ktorý človeka smyslov pozbaví, že nevie mysleť ani hovoriť a môže ho striezlivý človek i do mecha zašiť, on o tom nevie; pekný kuráž, ktorý ho sily pozbaví a razom do blata hodí.

Takýto opovrženia hodný kuráž panoval i na svadbe u Hodroškov a následok bol, ako obyčajne, hriech, svada a bitka.

Keď už okolo polnoci boli takmer všetci besnotou pálenky urečení, začali priatelia starého Hodrošku spomínať veno mladuchy, ktoré do domu doniesla, robiac posmechy, kde sa to vraj len schová, keď niet takej truhly pre to.

Gazda, ešte zo všetkých najtriezvejší, ich tíšil: „Nechajte to tak, čo vás po tom. Jestli je to vôľa Božia, ja som i tak spokojný. Nech je, ako chce, len aby dobre bolo.“

Rozjarení hostia robili ďalej svoje posmešné poznámky, až sa mladý zať spýta otca, že koľko on dostane rodičovského podielu.

„Zakiaľ žijem, nedám deliť gazdovstvo. Robme všetci pospolu, žime všetci v jednote, v láske a svornosti, ako sa na kresťanskú rodinu svedčí a ako naši predkovia žili, gazdovali a pritom sa dobre mali. Keď ma však raz Pán Boh povolá, čo sa komu z vás majetku ujde, to vás neminie. Potom sa už vo meno Božie spravujte, ako chcete.“

„Ja nebudem na nikoho robiť, len sám na seba a na svoju ženu, a preto mi dajte, čo na mňa príde, a ja si budem sám pre seba gazdom,“ odseknul mladý zať, ktorý toho „kurážu“ už tiež dosť mal.

„No, aj vygazduješ, syn môj, jestli budeš tak robievať aj ďalej, ako si posledný čas robil: celé noci po krčmách, po dedine hulákaním tráviť a vo dne miesto roboty spať. Taký poriadok kope gazdovstvu hrob,“ povie otec.

„Nekázal sa Pán Boh blázniť, aby jeden na všetkých robil. Jakub sa už dosť nahlušil na vaše deti,“ ozvala sa mladá nevesta — Jakubova žena, o ktorej celá dedina hovorila, že má jazyk dva razy podrezaný.

„A či tak? To ty tým čertom šiješ, to ty mu dávaš také naučenie? — No, vieš, dievka moja, tým sa nám ty veľmi do lásky neodporučíš, keď nám budeš chren pod nosom strúhať. To si ty zlú posteľ steleš,“ rečie Jakubov otec.

„No, veru, vašich rečí sa nebojím a o lásku vašu nestojím,“ odvrkla jazyčnica.

„A ty hneď prvý večer takú nótu začínaš? Tým malú česť robíš mužovi i nám,“ hovorí gazda.

„Ale, prosím ťa, Štefo, čo sa čuduješ, však veru vieš, že čím horšie koleso, tým väčšmi vŕzga,“ ozve sa gazdiná.

„I vy ste tu? I vy čosi potrebujete, vy macocha, čertova rasocha?“ zvrieskne Jakub.

„No, či nevieš, že len jedna macocha na svete bola dobrá, aj z tej si čert lavičku spravil,“ riekla mladá nevesta svojmu mužovi a pritom sa škodoradostne rozchichotala.

„Teraz som ti macochou, čertovou rasochou, ale kým si ma potreboval, bola som ti mamičkou. A veru môžem pred Bohom riecť, že vlastná mať by vás snáď nebola s takou láskou peľhala, ako som to ja robila. Bolo vás troje malých detí, že by ste jedno druhému neboly mohly vody podať, keď som sa k vám dostala, a veru ma Pán Boh akživ za to nepotresce, že by som bola len raz mojim vlastným deťom len štipku niečoho lepšieho podala, ako vám nevlastným. A teraz mi takou vďakou odplácaš? No, Pán Boh ti zaplať, i tomu, kto ti takú radu dáva!“ rozhorlila sa nevlastná mať Jakubova, utierajúc si trpké slzy.

„Ja nepotrebujem nijakých kázní, ale potrebujem svoj diel z majetku, na ktorom sa mi cudzí ľudia pasú,“ kričal nevďačný syn a báchajúc dlaňou o stôl, že všetko, čo na ňom bolo: fľašky, pohárky, misy, koláče, poskákalo na zem — klial nemilobohu, aké zlorečenia mu len slina na jazyk doniesla.

Na to sa ozval otec, ktorého už trpelivosť opustila, a prísne karhal nešetrné vystupovanie opitého syna.

Tento ale klial, o stôl päsťou búchal a urážal ďalej otca i mať i ostatných. Otec si nedal ubližovať, harusil ďalej, syn neustúpil, až povstala svada a konečne — bitka.

Rozsrdený Jakub chytil starého otca pod krk a búšil ním o dvere, ktorými ho von vyhodil, pritom ho tak silno kopnul, že tento cez prah preletel a padnúc na zem, hrozne sa udrel.

„No, Pán Boh ti zaplať, Jakubko, dobre si sa mi odslúžil za to tvoje veselie; nech ti to Otec nebeský vynahradí,“ volal s plačom starý Hodroško a pobral sa do komory na odpočinok.

I hostia sa rozišli, rozohnal ich čierny nevďak, hanebný zločin nezdarného syna — korheľa — ktorého duša bola temnejšia, nežli tmavá noc.

*

Starý Hodroško bol po veselí dlhší čas nezdravý. Trochu mu uškodilo hostinkovanie, koľkosi mu ublížil ukrutný syn bitkou, no najviac ho moril žiaľ nad nevďačnosťou nezdarného dieťaťa.

V chorobnom stave svojom ležiac o samote v tichej komôrke, rozmýšľal o Jakubovi, aký dobrý šuhaj to bol, kým sa s touto svojou ženou neoboznal.

Omlúval v duchu surové počínanie Jakubovo, súc presvedčený, že všetkému zlu je len ona, jazyčná, mstivá Uľa, žena Jakubova, na vine.

„Zlá žena je trpká bylina pre muža i pre celú rodinu. Ona je náhončí diablov, lebo vyhľadáva a robí hriechy, ktorými zabíja duše Bohu oddané a posiela ich peklu,“ takto rozmýšľal starý Hodroško na posteli.

Akonáhle ozdravel, urobil poriadok s Jakubom. Vyplatil ho z majetku a vzal od neho osvedčenie dľa ktorého sa cíti byť uspokojený a nemá viac práva nároky robiť na voľajakú požiadavku z majetku po otcovi.

Týmto utvorila sa hlboká priepasť medzi otcom a synom, cez ktorú preletely neraz ostré šípy, pomluvy, nadávky a kliatby z jedovatého jazyka mstivej, zlostnej Uly. Ale tieto nevyvolaly nijakej protizlosti u starých Hodroškov. Rozumná Hodrošková sa len usmiala, keď čo takého počula, a zticha riekla: „Nechajte ju len, nechajte, nech si povolí, veď taký hlas do neba nejde.“

Jakub so ženou býval u testinej, kam hneď v tú noc svojej svatby odišiel. Ale jedlivá Uľa nevedela sa ani s vlastnou matkou srovnať. — Nebolo dňa, aby nebolo v dome starej Habancovej hriechu a zlosti bývalo, odkedy mladí Hodroškovci sa ta natisli — Nedožúvala-li sa jazyčná Ulina s matkou, nuž vadila sa naisto so sestrou alebo bratom, a keď s týmito bola ticho, nuž so susedmi harusila, len tak hrmelo. Jakub ju voždy tíšil, ale to toľko pomáhalo, ani čo by bol vietor zadržoval alebo oleja do ohňa lial.

Za robotou sa veľmi ani jeden ani druhý nesháňal; majúc peniaze, žili z hotového.

Po roku odbavovali krštenie, a tu každý myslel, že nastane smierenie medzi otcom a synom.

Sám starý Hodroško bol toho presvedčenia, i čakal, že mu prídu oznámiť radostnú novinu že je dedkom.

Starší v dedine nahovárali Jakuba, aby tak urobil.

No, Jakub nešiel. Spáchaným ťažkým hriechom proti otcovi v deň svadby uplietol si na seba štranok, ktorým mu diabol ruky-nohy sviazal, aby nemohol nič viac dobrého konať. A nemajúc toľko kresťanskej cnosti a pevnej viery, že by bol opravdivým pokáním pretrhal tento osudný štranok, že by sa bol vymanil z otroctva diablovho, slúžil ďalej peklu.

V zakriatnosti svojej, keď mu sama testina dohovárala, aby len išiel k otcovi, odpýtal a smieril sa, surovo odvrknul: „Čo ma po starom žobrákovi?“ — a nešiel.

*

Prešiel rad rokov. — Čo sa behom toho času stalo, nejdem rozprávať, pripomnem len to, že starý Hodroško už odpočíva v čiernej zemi. — Deti jeho sú všetko zaopatrené a stará Hodrošková žije si spokojne v malej chalúpke, obrábajúc si malú záhradku a záhon v poli, ktorý jej ostal na výživu.

Na Jakubovi splnil sa už za živa zrejme trest prestúpenia štvrtého prikázania Božieho. Jemu sa s roka na rok horšie a horšie viedlo. Minúc nemilobohu postávaním a hýrením v krčmách svoj rodičovský podiel, nútený bol hľadať prácu; išiel slúžiť. — Chodil po židovských službách, kde musel veľmi ťažko robiť v lete, v zime, dňom i nocou. — Ťažkou prácou zmorený, príduc domov, nenašiel poriadneho jedla, lebo Ulina ani nevedela variť, a čo by aj bola vedela, ťažilo sa jej, bola veľmi lenivá, i žil najviac na chlebe, ktorý zalieval pálenkou.

Človek aj na jed navykne a tak zvykol Jakub i na svoju neporiadnu stravu. Pálenka sa mu stala sladkosťou života. Ňou zalieval žiaľ i radosť, hnev i dobrú voľu, ňou hľadel utopiť i svoje zlé svedomie, ale to nešlo. — Z Jakuba stal sa korheľ, píjal dňom-nocou, ale večne horiaci plameň zlého svedomia zahasiť nemohol. Toto svedomie mu robilo ostré výčitky, že zneuctil svojho otca, po Bohu najväčšieho dobrodincu, že ho zhanobil, že mu ublížil. A tieto výčitky zlého svedomia pichaly ho do duše, ani osy vyburcované z hniezda, robiac mu strach smrteľný pred trestom, o ktorom vedel, že nevystane.

A trest Boží došiel skutočne v hroznej miere.

Keď Jakuba nechcel už nikto do služby prijať zčiastky pre jeho korheľstvo, zčiastky pre jeho jazyčnú ženu, ktorá sa s druhými sluhmi a robotníkmi pre svoju ošemetnosť a zlosť srovnať nevedela, odišiel na zárobky do Čiech, zkade sa už nezdravý v pozdnú jaseň navrátil.

Obľahnul a viac nevstal. Nariekal na hrozné bolesti v nohách, po ktorých sa mu veľké rany porobily. — Snášali mu lieky od lekárov proti bolestiam, od zemských bohov a bohýň proti porobenine, ale všetko márne.

Celú dlhú zimu dňom-nocou prejajkal, prekričal, preplakal, mená všetkých svätých pospomínal, a keď jarné slniečko zasvietilo malým okienkom na jeho posteľ, bol už z neho hotový lazár.

V zažlklej, chudej, bolesťou strovenej tvári hýbaly sa dve čierne oči, plné bolestného výrazu, a telo vyschnuté, len kosť a koža, kryla drsná, hrubá plachta. No najhroznejšia bola pravá noha; z tejto od kolena po prsty odhnilo celé mäso, tak že len žily a kosti ostaly, — na hornej časti boly samé jedovaté vredy. — Celá izba bola plná hrozného zápachu, tak že ľudia, ktorí chodili ho pozreť, nemohli tam dlho vydržať a s hrúzou vychádzajúc von, ustrašení volali: „Ach, to je len bedár, prebedavý, akého ešte v našej dedine, ba ani na celom okolí nebolo.“

Jakub, keď bolo najviac ľudí okolo neho, odokryl boľavú nohu a trasľavým hlasom volajúc: „Toto je tá nešťastná noha, ktorou som svojho drahého tatíčka kopnul,“ hlasite plakal.

Či takáto verejná spoveď, takáto zjavná ľútosť vyprostredkuje tomuto bedárovi smierenie s Bohom, či mu vyprosí milosť odpustenia jeho ťažkého prečinu?

Bože, buď mu milostivý!

*

Dohnalovské hory rozzelenaly sa sviežou zeleňou krásneho jara. Celým chotárom znela veselosť: tu spev škrivána a iných vtákov, tam hlahol jasných zvoncov ovčieho stáda, tam zase fujara pastierova i pieseň spevavej pasáčky — len na vŕšku za kostolom, v cintoríne ozýva sa žalostný spev pohrabný so sprievodom plaču.

Jakub Hodroško má pohrab. Smierený s Bohom sviatosťami umierajúcich, dokonal svoj biedny život, zanechajúc ženu i deti bez hmotnej podpory v chudobe a biede.

Život Jakuba Hodrošku, no zvlášte jeho biedny konec budú dlho spomínať nielen v Dohnalovciach, lež po celom okolí, čo zrejmý príklad, ako Pán Boh ťažko tresce prestúpenie štvrtého prikázania svojho: „Cti otca i matku svoju, abys’ dlho živý bol na zemi.“

Kto toto Božie prikázanie nezachováva, kto otca alebo matku svoju zneuctí, potupí, im ublíži, ten trestu Božiemu už i na tomto svete iste podľahne, ten tak pochodí, ako tento bedár.