ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Povesť

Krásné to bolo gazdovstvo, ktoré zdedil Pavel Dúbrava po svojom otcovi.

Veľký murovaný dom s rozsiahlymi gazdovskými staviskami stál v záhrade konca dejiny pýšno ani dajaký kaštieľ. Okolo rozprestieraly sa k nemu patriace úrodné polia, lúčiny a háje.

Mladý Dúbrava bol najbohatším gazdom v Radovciach a že bol pri tom aj driečny, silný, urastený sťa jedľa, statočný a dobrý, nuž všetky dievčatá z celého okolia staraly sa, žeby sa mu zaľúbily a každá túžila, stať sa jeho ženou: Kmotry, tetky, šikovníčky maly pilno, dobiehaly na statok Dúbravov a odporúčaly mladému gazdovi bohaté, všetkými päťmi „p“ obdarené dievčence, že ich už mal celý rad, ako dajaký mocnár, z ktorých každá bola spôsobná zaujať miesto gazdiny v jeho sedliackom pánstve.

On však, akoby na ženenie ani nemyslel, nevšímal si žiadneho vzkazu, žiadneho návrhu. Oddával sa práci hospodárskej, staral sa o zveladenie svojho gazdovstva dľa novšieho pokroku. Keď ho však starší nabierali, žeby sa mu bolo treba oženiť, odvetil: „Na čo sa ženiť — ešte mám čas. Dobrá starostlivá matka vedie mi domácnosť, stará sa o všetko, nevesta by jej iba v ceste bola.“

Stará Dúbravová bola skutočne výbornou gazdinou, že v jej domácnosti bolo všetkého v hojnosti, zbožia, múky, krúp, strovy, surového i sušeného ovocia, omasty, vajec, drúbeže a všetkého, čo si len človek zmyslel. — Každá vec mala svoje určené miesto. V celom dome panoval poriadok a čistota. Mladý Dúbrava bol úplne spokojný s hospodárením dobrej, pečlivej matky a nie je div, že mu ani nenapadlo druhú gazdinú do domu uviesť. U Dúbravov žili spokojne a šťastne. Sluhovia sa za šťastných považovali, keď sa mohli k Dúbravovi na službu dostať a ktorým sa to raz podarilo, hľadeli si spokojnosť gazdovu i gazdinej získať, aby tam roky a roky ostať mohli. Nádenníci sa chodievali núkať do práce, keď iní gazdovia nemohli pracovníkov dostať. Tak to išlo celou radou rokov u starého Dúbravu a tak to ide aj u mladého.

Zrazu stal sa na statku u Dúbravov náhly obrat. Mladý gazda stával sa so dňa na deň zasmušilejším, mlčanlivým, zamysleným. Každý deň odchádzaval z domu a až v noci sa obyčajne vrátil. Nikomu, ani vlastnej matke neriekol, kam ide. To on predtým nikedy nerobieval.

Týmto stalo sa i matke jeho chovanie nápadným. Častejšie sa ho spytovala, že čo mu je, čo mu chýba, prečo sa tak zmenil. Paľko sa vyhováral na rozličné starosti, nahodivšie sa v hospodárstve.

No, oko matkino hľadí dieťati priamo do srdca. Stará Dúbravová vedela, že Paľko pred ňou čosi tají a bolelo ju to, že nie je k nej úprimným. Tak dobre si ho vychovala, že jej ho celé okolie závidelo a teraz by mal azda zablúdiť na nepravé chodníky? Ťažká starosť zaľahla na šedivú hlavu dobrej matky, ktorá ju jako múra dlávila, a to láskyplné srdce materské cítilo zrazu jakýsi tajný bôľ. Ustavične rozmýšľala nad neobyčajným počínaním synovým, nad jeho každodenným odchodom z domu a zaumienila si, vysliediť, kam to Paľko chodieva.

Čo si predsavzala, to aj vykonala. Jakonáhle slnko za večerné mráčky zašlo a sa zvečerilo, pobral sa Paľko z domu. Stará Dúbravová nikým nepozorovaná, išla cez ovocnú zahradu, cez klasné pole za ním. Paľko sa ani len neobzrel a piadil rovno k lesu. „Kam to ide? Azda zkrátenou cestou lesom do blízkeho mesta? Čo tam? Zvábili ho azda voľajakí kamaráti do krčmy ku kartám alebo k inej veselej hriešnej zábave?“ V takýchto trápnych myšlienkach zabraná mať pobierala sa ďalej za synom. Tento dojdúc pod les, zabočil na pravo k hájovni. Bola to malá, úhľadná chalúpka, brečťanom úplne zarastlá, v ovocných stromoch utopená. Žil v nej obecný hájnik Stránsky, vdovec, s jedinou svojou dcérou, peknou Helenkou.

Paľko otvoril dvierka na ohrade a dva polovní psi uvítali ho radostným brechotom, túlili sa k nemu, skákali kolo neho jako okolo dobre známeho každodenného hosťa. Paľko ich hladkal, až kým do domu nevkročil.

Starej Dúbravovej padla hmla zpopred očú, už teraz vedela, že nie krčma, karty, zlé kamarátstvo a hriešna zábava, ale driečna dcéra hájnikova vábi jej syna z domu.

Uľavilo jej, bo veď neraz od robotníc očula, že dcéra hájnikova je dobré, bohabojné vychované, pracovité dievča, ktoré svojho otca s najväčšmi láskou a svedomitosťou ošetruje, čo je najlepším svedectvom dobroty jej srdca. „Prečo však Paľko tají svoj ľúbostný pomer k dcére hájnikovej pred ňou? Jaká je toho príčina? Či azda preto, že je Helena chudobná, obáva sa mi to povedať? Zbožná, ctnostná, pracovitá žena je pokladom do domu a čoby ani haliera vena nedoniesla. Ja som bola chudobná sirota, keď ma nebohý muž za ženu pojal a on prevzal zadlžený otcovský majetok a predsa nám Pán Boh pomohol, požehnal…“

Tak premýšľala stará Dúbravová zpiatočnou cestou k domovu. Keď došla ku drevenému krížu v pol ceste stojacemu, pomodlila sa za dobrý úmyseľ svojho jediného syna.

Ticho bolo v krajine. Tu a tam cvrlikal ešte cvrček vo voňavej tráve a v zboží volala podpoľka tichučko: „Poď požať“. Keď stará Dúbravová došla domov, uvedúc doma všetko do poriadku, pomodlila sa a uložila sa do svojej postele a spala po dlhých, trápnych, bezsenných nociach spokojne, že ani nevedela, kedy sa Paľko domov vrátil.

*

Týždeň ubiehal za týždňom. — Žatva chýlila sa ku koncu, stodoly plnily sa zlatoklasým zbožím a na mnohých miestach mlátili, aby mali nový chlieb.

U Dúbravov toho nebolo treba, veď oni ešte aj iným vypomáhavali obilím na priednoví. Tam sa mlátievalo parným strojom až keď už všetko bolo posvážané. Mnohí gazdovci mladého Dúbravu síce za to odsudzovali a vysmievali sa mu, že uvádza židovské novoty do dediny. No, on si z toho nič nerobil a chladno odpovedal: „Kto chce v svete žiť, ten musí so svetom kráčať. To je práve to naše nešťastie, že sa voždy len starých od otcov a dedov zdedených zvykov a spôsobov pridŕžame, každej novoty sa bojíme a jej nedôverujeme, hoci by sme sa aj o jej väčšom a lepšom výsledku presvedčili.“

V tomto mal mladý Dúbrava pravdu. Keďby každý roľník tak, ako on, u seba začal opravovať, tu opravil a povzniesol by sa v krátkom čase celý kraj, celý národ, celá vlasť.

Ináč išlo u Dúbravov všetko svojím obvyklým spôsobom. Paľko odchádzal každým večerom z domu a matka vediac už, kam chodieva, na jeho odchod z domu spokojne navykla.

Jedine to ju bolelo, že Paľko nemá toľko odvahy, žeby sa jej s tajom srdca svojho zdôveril. Nehovoril ani slova o svojej láske a matka tiež nič nespomenula. Za to však často nadpriadala rozhovor s robotnicami o hájnikovej dcére a že samé pochvalné reči o nej očula, už vopred akúsi pútavosť k nej cítila. Bola by si zo srdca žiadala Helenu bližšie poznať, ale nemohla najsť vhodnú príležitosť, pri ktorej by sa s ňou bola mohla sísť, preto hovorievala: „Čo nás mrzí, to sa nás drží a čo je milo nám, to nechce k nám.“

No, došlo i na to.

Na deň Matky Božej bývala púť do Šaštína, ktorej sa i stará Dúbravová každoročne súčastnila.

Išla i teraz. Bol utešený septembrový deň. Obloha bola čistá jako to Božie oko, tichý vetrík podúval od hôr a miernil lahodive horúčosť dňa. Púť vypadla skvele. Počet pútnikov bol ohromný.

Koľko tu prosieb, vzdychov a sĺz posnášaných z blízka i z ďaleka k nohám premilej, preláskavej matky nášho Spasiteľa, aby ich predkladala pred trón Najvyššieho a odporúčala ich do Jeho milosti.

Už sa deň chýlil ku koncu, keď vlak s pútnikmi dorazil na stanicu, z ktorej sa ráno bol pohnul.

Pútnici schádzali s vozňov, družili sa v skupiny a hromadne rozchádzali sa na rozličné strany.

Stará Dúbravová, aby stisku vyhla, trpelive čakala v kupé, kým iní poschádzajú a sostúpila medzi poslednými.

Sotva však bola na zemi a urobila dva-tri kroky, potknúla sa na koľajnicu vedľajšej trati, padla a vstať nemohla, bo od boľasti zatmelo sa jej pred očami.

„Čo robíš, babo sprostá? Ber sa v čerty, keď nechceš, aby ťa mašina roztrhala!“ zakričal surový konduktér na úbohú.

„Jaj, keď nemôžem,“ odvetila boľastne Dúbravová.

„Nemôžem, nemôžem, čože si opitá?“ zreval znova surovec a zahrešil po maďarsky, že Dúbravovej, hoci kliatbu nerozumela, v ušiach hučalo. Na to zavolal dvoch hordárov a kázal Dúbravovú odpratať.

Odviedli ju preč z peróna na bok čakálne tretej triedy.

No, sotva odišli, ozval sa nežný milý hlas: „Čo sa vám stalo, tetka Dúbravová?“ a mladá, sťa anjel krásna dievčina sklonila sa k úbohej.

„Padla som, dievka moja, a nohu som si urazila, že sa mi bolesťou tmie pred očima.“

„Ukážte, tetuška! Krvácate — dobre bude ranu umyť.“

Obzrela nohu a videla, že koleno je odreté, koža na ňom akoby prekrojená. Bez rozmýšľania složila batôžek s chrbta, vyňala z neho hrnčok a bežala pre vodu. Hneď sa však s vodou vrátila, ranu bielou šatôčkou povymývala a obviazala. „No, dá Pán Boh, že sa vám to skoro zahojí.“ Tešila dievčina Dúbravovú.

„No, staré kosti ťažšie sa hoja jako mladé, ale ďakovať treba Najvyššiemu, že sa horšie nestalo.“

„Museli ste sa aj zľaknúť, tetuška, ste celá preblednutá. Bolo by dobre sa niečim občerstviť.“

„Trochu vody, prosím.“

Dievčina odbehla a za pár okamihov už doniesla sódovku. „Voda tu nie je dobrá, ale sódovka vám dobre urobí. Nech sa vám páči!“

Stará Dúbravová s vďakou prijala srdečne núkané občerstvenie, ktoré ju úplne osviežilo.

„Ako sa však domov dostanete? Či by som nemala ísť povoz hľadať? Alebo by ste tu dočkali, kým by som k vám zabehla a kým by voz pre vás poslali?“ starala sa dievčina.

„Nie, netreba, dievka moja. Už sa lepšie cítim, ani noha ma už tak nebolí, pôjdem pomaly sama.“

„Pôjdem s vami, tetuška, jak by ste niečo potrebovali, žeby som bola pri ruke. Pútnici už poodchádzali.“ — Išly.

Stará Dúbravová, opierajúc sa o dievčinu pokulhávala pomaly ďalej, konečne sa rozišla a stúpala dosť statne vpred.

Dievčina, keď cestou došli k vode, obnovila obväzok na nohe starej Dúbravovej, čo jej veľmi dobre robilo. „Povedz mi, kto si ty, dievenka moja, že toľko lásky, toľko milosrdenstva si vstave preukázať mne neznámej?“ spýtala sa cestou Dúbravová.

„Nie ste mi neznámou, tetka Dúbravová, znám vás veľmi dobre, ale azda vy sa neviete na mňa rozpamätať.“

„A jako ťa volajú?“

„Helenou.“

„Helenou? Ty si azda Helena Stránskych, dcéra hájnikova?“ pýta sa prekvapená starká.

„Ano,“ odvetila dievčina nesmele a tmavá rumeň prebehla jej tvárou.

„Ach, poďže dcéra moja, nechže si ťa objímem a vybozkávam. Tak som si žiadala ťa poznať odkedy viem, že môj syn k vám chodí a hľa, Boh mi aj tej milosti udelil. Buď mu za to česť a chvála! Poznala som v tebe dobrosrdečného anjela, ktorý do nášho domu len šťastie a požehnanie môže doniesť,“ po týchto slovách objala a srdečne bozkala, svoju sprievodkyňu.

Rozhovor stal sa teraz dôvernejším a živším. Stará Dúbravová v ňom zabúdala, že ju noha bolí.

Došly konečne k statku Dúbravovmu. Gazdiná volala dievčinu do domu. „Ďakujem vám tetuška, to nemôžem urobiť. Svet je zlý. Našli by sa ľudia, ktorí by povedali, že sa vám do domu vtieram, že Paľkovi nadbieham. A potom i môj otecko budú ma netrpelive vyčkávať v strachu, že sa mi čosi stalo, keď som sa tak opozdila.“ „Ty si dobré dieťa, máš dobrú výchovu a to je poklad, ktorý sa zlatom nahradiť nedá. Pán Boh ti zaplať za lásku a dobrodenie, ktoré si mi dnes preukázala. Až sa k nám raz dostaneš, odplatím ti to! S Bohom!“

„Ale počkaj, aspoň dačo na pamiatku dnešného dňa. Kúpila som dva stejné obrázky, jedon pre Paľka a druhý pre teba. Tu más, bárs by ti šťastie doniesol!“ — pri tom podala jej pekný obrázok Šaštínskej Panny Marie.

Helena vzala obrázok, bozkala ho, privinula k srdcu a ďakujúc srdečne, pobozkala ruku Dúbravovej.

Táto ju vrelo objala, urobila jej krížik na čelo a rozlúčila sa s ňou.

*

U Dúbravov dožali a chystali sa na obžinky. Bývala to veľkolepá slávnosť, na ktorú sa celá obec tešievala a o ktorej sa behom celého roku rozprávalo.

Od svitu dňa behalo všetko v najživšom chvate za svojou povinnosťou. Varilo sa, pieklo sa, vysmážalo sa celý deň ani pred hodmi. Gazdiná sa chcela pred svojmi ľuďmi ukázať, čo vie, hoci každý vedel, že jej calty, jej makové podkovniaky, jej báleše páru nemajú na celom okolí. Ako cez rok pri iných veciach šetrila, gazdovala, tak pri obžinkách nešetrila, ani masti, ani cukru, ani potierky. „Zaslúžia si chudáci, narobili sa dosť, kým to všetko pozbierali a skľudili. Nech užijú!“ hovorievala, jako by sa sama pred sebou omluviť chcela.

Zakiaľ mala gazdiná v kuchyni plné ruky práce, zatiaľ sa Paľko staral o nápoj, vykladal stoly a lavice na dvor pod košaté jablone, upevňoval ich a hľadel všetko do poriadku uviesť k večernej slávnosti.

Kačka a Dorka, mladé slúžky, tešiac sa na večerný tanec, lietaly ako pojašené od jednej práce ku druhej: čistily, zametaly dvor a už o pol poludní začaly stoly pokrývať, aby mohly ešte do poľa ísť pripojiť sa k slávnostnému prôvodu a zaspievať si od srdca.

Keď sa slnko za vrchy schovalo a deň sa ku koncu klonil, boli u Dúbravov so všetkými prípravami hotoví a čakali svojich hosťov. Najviac netrpelivou bola gazdiná. Ustavične vybehúvala von, pozerať, či už idú a kde je Paľko, aby bol pri ruke, keď prídu.

Už sa zvečerilo a ženci ešte nedošli. „Kde sú? Prečo už neidu?“ starala sa gazdiná, ba i Paľko bol už namrzený.

„Už idú! Už idú!“ — volajúc pribehol paholčok a hneď na to bolo čuť veselé vískanie a spev.

Do dvora vošiel slávnostný zástup žencov, žníc, sluhov a služiek. V prvom rade išla žnica, dievčina, sviatočne oblečená s bohatým zlatoklasným, kvetmi a stužkami krášleným vencom na hlave, zpod ktorého jej tváre nebolo videť. Popri nej s každej strany išiel podperený mládenec. Jedon mal kosu a na nej uviazaný ručník, druhý mal vidle na pleci a na nich červený ručník čo zástavu pripravený. Za týmito išli v radoch ostatní ženci, žnice, hrabáčky s kosami, kosákmi, hrabliami, ktoré mali svojím spôsobom kvetmi a stužkami krášlené.

Konečne dva silné kone ťahali plný voz zbožia, posledný zbytok úrody. Kone i voz boli tiež vyzdobené kvietim a rozličnou okrasou.

Celý sprievod obišiel kolom dvora popri viskaní a speve, ktorý starý bača Šimon harmonikou sprevádzal. Pred domom zastali a zaspievali:

Na to všetci utíchli. Najstarší zo žencov, tak zvaný vyžinkársky gazda, pozdravil gazdu a gazdinu so srdečným vinšom, žeby im Pán Boh poprial úrodu, ktorú mu s Jeho pomocou do stodôl nashromažďovali, v zdraví šťastne zužitkovať. Na to sňal dievčine veniec s hlavy a odovzdal mu ho, žeby požehnanie Božie sotrvalo v jeho dome.

Mladý Dúbrava držal v ruke dva päťkorunáky, jedon dal žencovi za vinš a druhý chcel dať žnici za veniec, ale, keď sa na túto pozrel, prekvapeno zkríkol: „Helenka!“ — a päťkorunák vypadol mu z ruky. — Nevedel si to nijako vysvetliť, ako sa jeho milovaná Helenka dostala medzi žnice? Zadiveno pozeral raz na matku, raz na Helenu a z ich tváre vyčítal, že to bolo nastrojené preň prekvapenie so strany matky.

Od samej radosti objal vrelo matku a bozkávajúc jej vráskovitú tvár, volal: „Vy dobrá, zlatá mamičko! Ďakujem vám za milé prekvapenie a ďakujem i tebe, drahá Helenko!“ Radosť jeho dosiahla ešte vyššieho stupňa, keď medzi hosťmi zbadal i otca Helenkinho.

Stará Dúbravová sa usilovala pozvaných hosťov čo najokazalejšie obslúžiť a pohostiť k vôli milovanému synovi.

Celý večer plynul v srdečnej veselosti.

Po večeri dala sa mládež pri speve a harmonike do skoku, aj sám gazda tancoval viac razy s Helenkou. Natešená matka im prichvalovala, že im to spolu pristane, že jaký to pekný párik.

Bola skoro polnoc, keď sa Stránsky so svojou dcérou od Dúbravov odobral. Pri odchode srdečne pozval hostiteľov do svojho horského zátišia. Títo sa mu na najbližšiu nedeľu prisľúbili.

„Každá pieseň musí mať svoj koniec,“ hovoril Paľko svojim robotníkom, keď ich posielal na odpočinok.

Konečne zostalo úplne ticho na dvore Dúbravovom a sladký sen opojil všetkých.

*

Prešlo viac týždňov bez toho, žeby sa dačo neobyčajného na statku Dúbravovom bolo prihodilo.

Pomer medzi domom Dúbravu a domom Stránskeho stával sa voždy priaznivejším a úprimnejším. Obe rodiny sa navzájom často navštevovaly, pod košatými stromami besedujúc, radily sa o nastávajúcom sobáši Paľka s Helenou, ktorý sa mal hneď po jasenných prácach odbaviť.

Prípravy robily sa pomály na oboch stranách a celé okolie už vedelo, že bohatý gazda Dúbrava bude si brať chudobnú dievku, hájnikovu Helenu, za ženu.

Jedni to schvalovali, iným sa to nepozdávalo, hovoriac, že nerovná zápraž rovno neťahá. „On boháč, ona chudobná, to sa nesrovná, mal by si vziať sebe rovnú,“ bolo čuť často opakovať.

No, podobné reči na veci nič nemenily.

Raz sa však stalo, že Paľko išiel do mesta na jarmek voly predávať. Voly poslal deň pred jarmokom s paholkom vopred, sám išiel raňajším vlakom za ním.

Voly síce veľmi dobre predal, ale kým sa dojednal, odbehol ho vlak a on musel pešmo domov.

Mrzelo ho to, uspokojil sa však, keď videl, že ich je viac z jeho dediny, ktorí vlak zmeškali, že nemusí ísť sám.

Dohovorili sa, že pôjdu kratšou cestou cez hory.

Cesta medzi rozhovorom im dosť rýchlo ubývala, len to bolo nepríjemné, že ich prudký dážď prekvapil. „Tu za vŕškom je Čertolie, zájdeme do krčmy a dočkáme, kým prestane pršať,“ navádzal jedon z nich. Ostatní súhlasili s jeho návrhom.

Čertolím nazval ľud o samote stojacu krčmu v divej, skalnatej úžlabine hôr Malých Karpátov. Je to staré murované stavisko s veľkými maštaliami, komorami do vrchu hôr, pod ktorými stojí, vmurovanými.

Pred krčmou rozbiehajú sa krížom skalnaté cesty na štyri strany medzi vrchy, ktoré sú jedlinou a borinou porastené.

Za cestou v pravo úpatie protistojaceho vrchu podmýva bystrý horský potok, jehož voda sa zo skaly na skalu prelieva, čím taký hukot zapríčiňuje, jako by v blízkosti dva tri mlyny mlely.

Kedysi pred mnoho rokmi, keď naša drahá vlasť nebola ešte železnými tratiami tak popredkávaná, keď sa tu v horách na všetkých stranách uhlie pálievalo, keď vyše stojace tri pily dňom nocou neprestajne pracovaly a nahotovený materiál na všetky strany sa rozvážal, bývalo tu veľmi živo.

Ľud si o Čertolí rozpráva, že v blízkosti, kde teraz krčma stojí, stával kríž so Spasiteľom, pred ktorým každý okoloidúci sa zbožne prežehnal a svoju krátku modlitbu vybavil, Bohu sa do ochrany odporúčal.

To sa čiernemu zloduchovi naskrze nepáčilo, cítil sa byť tu veľmi ukráteným, bezmocným.

Premýšľal dlho, jako si tu odpomôcť. Konečne sa rozhodnul, že tu postaví krčmu, v ktorej bude ľudí pálenčeným jedom do pekla vábiť.

Plán svoj hneď previedol. Ľudia hrnuli sa do krčmy, z počiatku zo zvedavosti, neskôr zo zvyku pili, a upadali voždy viac a viac do moci diablovej.

Vraždy, krádeže, zbojstvá a smilstvá rozmáhaly sa na všetkýoh stranách a svätý kríž pustnul, až celkom sa vyvrátil, padol na zem, bo nenašlo sa srdce oddané láskou k Bohu, ktoré by bolo tú malú obeť k Jeho cti a sláve a k spáse ľudu donieslo, žeby bolo kríž opravilo, obnovilo. Toto hovorí tradícia ľudu. No okrem tohoto vyprávajú sa hrozné povesti o Čertolí a miesto toto považuje sa po dnes za miesto tmavých predsudkov, miesto čarov a babon, miesto desov a zbojstva.

Keď naši jarmečníci do Čertolia dorazili, bola v krčme muzika. Krčmár Hrál vydával staršiu dcéru. Oni si sadli blízo dverí a rozkázali si po pollitre vína, popíjali si, nestarajúc sa do svadovníkov.

Zrazu došla mladšia dcéra Hrálova, krásna Katka, vyobliekaná ako dajaká princezna v samom hodvábe a zlate, k Dúbravovi, udrela ho zľahka po pleci a riekla : „No, čo ty pyšný magnát z Radoviec, neuponížiš sa medzi nás do kola?“

„Ďakujem, nie som schystaný do tancu,“ odvetil Dúbrava bez toho, žeby sa bol pohnul s miesta. „No len poď! Pánstva ti neubudne a rohy ti nespadnú, keď si trochu na Čertolí zatancuješ. Neboj sa, tvoja princezna zpod hája sa to nedozvie a hoci by sa dozvedela, to jej povedz, že tanec a bozk je slobodný!“ To bodlo Paľka. Upriamil sa, pozrel dôkladnejšie dievčine do očú a — — — zmeravel. Toľkej krásy ešte nevidel. Čierne jej oči horely plamom vášne a tvár žiarila úsmevom rozkoše. „No, čo?“ zvolá Kačka, zbadajúc rozruch u Dúbravu. — „Ha — ha — ha, bojíš sa azda mojich očú? Neboj sa, čarovať nevedia ani urieknuť, bo nemám obočie srastené. Už len poď!“ Vzala ho za ruku a jako nevolné dieťa viedla do kola medzi tanečníkov.

Hudba spustila skočnú a krčmou zavznelo: „Sólo! Hej, sólo!“

Všetci tancujúci odstúpili stranou a Paľko s Kačkou točil a vznášal sa izbou, jako by ho bol vietor unášal. Všetci diváci tlieskali a volali tancujúcemu páru na slávu.

„No, vidíš, ako znamenite to išlo. Ani si nie takým nekaľavným, akým na oko vyzeráš,“ povedala Kačka Dúbravovi, keď dotancovali; pochvaľne ho na plece potlapkala a svojím vyšívaným ručníčkom zapotené čelo mu utrela.

Na to sa zvrtla, že ťažký hodváb žltastej sukne a svetlej záponky zašustel ako šum lesnieho lístia a s myšlienkou: „to je šuhaj, ako by bol pre mňa stvorený,“ odišla medzi ostatnú mládež.

Mladý Dúbrava opojený rozkošou tanca hľadel za ňou jako na neobyčajný čarovný zjav, ku ktorému ho jakási tajná príťažlivosť pútala. Čím viac sa za ňou pozeral, oči mu tým viac horely túžbou ju videť a srdce búrilo sa nepokojom.

Kačka bola veselá, smiala sa, žartovala, spievala so svadobnou družinou, bokom však neprestajne hádzala milé pohľady na mladého Dúbravu.

Pri najbližšom tanci vyhľadal Paľko sám Kačku a požiadal o tanec.

„Vidíš,“ nadhodila Kačka, „treba sa len rozkývať, už to potom samo nohy ponúka.“

Tancovali a zabávali sa spolu celú noc…

Ostatní jarmočníci chceli viac raz bez Paľka odísť, ale on ich nepustil. Bol dobrej vôli a platil im cech, len aby ho čakali.

Už sa rozodnievalo, keď veselá Kačka Dúbravu odprevádzala. Dala mu na pamiatku tri kvietky z venca, ktorý čo družica na veselí sestrinom mala, aby sa vedel rozpamätať na prvý sólový tanec v Čertolí, na ktorý ani ona do smrti nezabudne.

Dúbrava prišiel do rozpakov, nevedel, čím by sa mal zavďačiť za podaný mu dárčok. V tom mu napadlo, že kúpil Helene v meste pekný hodvábny ručník jarmečného, siahol do vrecka a oddal Kačke malý balíčok: „Tu máš, to tebe na rozpomienku nášho poznania sa!“

Rozišli sa. Ešte dlho sa jedon na druhého pozerali, ešte dlho si rukami kývali, až sa jedon druhému s vidu ztratili.

Kačka, príduc domov, víťazoslávne ukazovala krásny, hodvábny ručník, ktorý od Dúbravu dostala a sťa šialená volala: „Musí byť mojím, musí, čo by som si hneď samé peklo na pomoc zavolať mala.“

A Helena? — Morená ťažkým snom o Paľkovi, precítla z najväčšej hrôzy, keď sa jej snívalo, že Paľka zbojníci v horách zabili. Schytila sa zo sna a kľakajúc pred obraz Matky Božej, modlila sa za šťastný jeho návrat…

*

Ťažké hodiny prežila stará Dúbravová, kým sa jej syn z jarmeku vrátil. Mal prísť toho istého dňa večer a on prišiel na druhý deň po poludní. Celú noc nespala, čo ho vyzerala a vyčkávala. Mala oň strach, bo sa už viac razy stalo, že v Čertolí niekoho zabili a olúpili.

Konečne došiel… Taký bol zmenený, že sa ho matka skoro zľakla. Sotva že dosť málo zjedol a len v nesúvislých vetách matke sdelil, že voly predal, že vlak zmeškal, že išiel peši cez hory, že ich dážď zastihol, že musel v Čertolí nocovať, bral sa do druhej izby spať.

„V Čertolí si nocoval?“ zpytuje sa zdeseno matka, jako by nebola dobre počula.

„Áno. A čo je na tom,“ odvrkol Paľko.

„Veľa je na tom, syn môj! Pán Boh s nami a zlé preč!“ povedala matka a palcom urobila krížik na čelo, ústa a prse. „V Čertolí! V tom haďom hniezde večnej zhuby, v tej peleši všetkých hriechov! Ach, syn môj drahý, kam si to zablúdil?! Sama Bohorodička presvätá a premilostivá ťa ochraňovať ráčila, že si sa mi predsa len šťastne navrátil.“

„Chováte, mamička, strachy na ľachy. — V Čertolí je práve ten samý svet, tí samí ľudia, čo u nás.“

„Nie sú, môj syn, nie sú. My počíname s Pánom Bohom, oni tam s tým rohatým, nech sa prepadne. Preto ani jednoho svätého obrázka nemajú tam na stene, lebo im ho ten priepadník neztrpí. A čo z toho domu ide, je všetko hriešne a zlé.“

„Nie, mamička, neni. Nepoznáte, možno, rodinu Hrálovu.“

„Poznám, syn môj, poznám. Sú to ľudia bez Boha, bez viery, bez svedomia. Je to divý rod. Starí, sami nevychovaní, nevedeli ani svoje deti vychovať. Najstaršieho syna majú v Ilave, lebo pri kartách druhého nožom preklal, a čo dve dcéry majú, to sú vraj verejné hriešnice, ľahký tovar, roby. Beda tomu, kto si vari jednu z nich na krky zavesí, hotovú kliatbu do domu donesie. Preto vyhni ohňu, že by si sa nepopálil!“

„Mamička, prosím vás, neodsudzujte dľa iných ľudí, skôr sa presvedčte! Ja som tam nič podobného nezbadal.“

„No, no, akosi ich veľmi zastávaš. Mám strach, že i teba tam ovial jedovatý vietor svodných lesných víl Hrálových. Vyspi sa, syn môj drahý, z toho, lebo ženské svody diablu hody,“ riekla významne matka a odišla von za svojou prácou.

Táto matkina poznámka Paľka zamrzela, lebo si nebol istý, či sa matka už dačo bližšieho o jeho chovaní sa v Čertolí nedozvedela. Zaiste paholok, ktorý s ním bol na jarmoku, všetko vyblabotal. „Chlap sprostý, naničhodný!“ mrzel sa v duchu. „Ale čo, keď aj povedal. Či som azda chlapec, žeby som nesmel robiť, čo sa mi páči?“ Upokojil sa a obrátiac sa na druhú stranu, chcel spať.

No, vzor tomu, že celú noc nespal, že bol chôdzou toľkej cesty unavený, zaspať nevedel.

Kačka mu neišla s mysle. Ustavične ju videl pred sebou, ako jej oči — tie krásne čierne oči! — plamom rozkoše horia, ako sa veselo smeje, spieva, milo šteboce. Je celý očarený, omámený jej veselosťou, jej milosťou a krásou…

Zrazu začal v mysli porovnávať Kačku s Helenou. „Ale čo — Helena sa musí pred Kačkou schovať. Pri tej by mohol človek zaspať — ba zrovna zmrznúť, taká je tichá, svätá, studená; zato táto samý život, smiech, veselosť, samý oheň… Taká má byť žena, že by sa človek po práci a starostiach trochu rozobral, rozveselil. Kačka musí byť moja.“ Utíšil sa vo svojom rojčení a zaspal.

Nespal veľmi dlho. Obriadil sa a šiel si na dvor poriadky robiť, bo na druhý deň mali ísť zemiaky vyorávať. Chodil rozšafne hore-dolu po dvore, poobzeral v maštaliach dobytok, niektorému zo sluhov dajaký rozkaz udelil a tak sa mu deň minul.

Zvonilo na večer.

Matka dala chytro večeru, lebo si myslela, že Paľko pôjde do Stránskych.

Paľko povečeral, ale do Stránskych nešiel.

Matke to bolo nápadné, no myslela si, že je od toľkej cesty umorený, že pôjde zajtrá. Nehovorila nič.

Prešiel druhý deň a nastal zase večer, ale Paľko ostal zasa doma. Nešiel viac do hájovne, kde toľko večerov v šťastí prežil. Nešiel do malej brečťanom zarostlej chalúpky, kde sa mu predtým tak páčilo, kde riastla pod ovocnými stromami vonná tráva, kde pilné včely bzučaly, kde bystré srnky poskakovaly, kde so spevom lesného vtáctva miešal sa hlas Heleny, ktorá často piesne o ňom spievala. Ani mu toto všetko na um nezišlo, žeby bol zatúžil po tých blahých chvíľach, ktoré tam trávieval.

Úbohá Helena ho netrpezlive očakávala, trápila sa, že ho azda niečim nechtiac urazila, nahnevala, že azda k vôli nej doma trpí a sa doma sužuje. Vyzerala ho, bežala mu naproti, išla až ku krížu do poľa na pol cesty, ale zasa vrátila sa celá rozbolestnená domov. Celý večer prežila v úzkostiach, že azda Paľko choravie doma, alebo dajaké nešťastie sa mu prihodilo. Rozrušená kľakla pred obraz Panny Márie a vrúcne zaň sa modlila.

Jej starostlivý otec ju tešil, že jestli Paľko ešte ani zajtrá nepríde, nuž pojde sa na statok Dúbravov spýtať, čo je s ním, čo sa tam robí.

A Paľko zasa neprišiel. Starý Stránsky, hoci bol dennou prácou unavený, pobral sa do Dúbravov, aby sa poopytoval, prečo Paľko neprišiel a je-li zdravý?

Paľka nenašiel doma. Stará Dúbravová sa mu žalovala, že od kedy Paľko z toho jarmeku domov prišiel, je celý zmenený, že si v ňom svojho vlastného syna nepoznáva. Nechala Helenku mnoho rázy pekne pozdravovať, žeby sa netrápila, že však ona s Paľkom sama v tejto veci vážne prehovorí a potom jej výsledok odkáže.

Stránsky poberal sa v tichosti domov. No pri kríži stretol starú Krútilku a tá ho oslovila: „No čo súsedku, asnád nám to veselie zaspí? — Každý boháč svevoľný, tak aj Dúbrava. Vláčil sa k vám toľké časy a zrazu dievča v hanbe nechá a vláči sa zasa do Čertolia za bohatou Kačou Hrálovou. Ale to je tak: kto má mnoho, pýta viac a chudoba je mizerná šata, o ktorú si každý boháč ruky utiera. Pozdravujte Helenku a povedzte jej, žeby sa nesužovala pre ledakoho naničhodného, veď on každý hriech ma svoju pokutu. Ani Dúbrava jej neujde. S Bohom!“

Starý hájnik svesil svoju šedivú hlavu a v ťažkej starosti a bolesti poberal sa domov.

Helena sa posiaľ modlila. Otec nemal odvahy ani sily, aby jej povedal, čo sa stalo, čo od Krútilky očul.

Helena vyčítala z jeho bolestnej tvári celé svoje nešťastie, hodila sa mu okolo krku a žalostne sa rozplakala. Chudák otec nenašiel slova útechy pre svoje jediné nešťastné dieťa, ktoré viac miloval ako tú zrenicu vo svojom oku. On pochopil nešťastie a bôl svojej milovanej dcéry, cítil ho s ňou a — plakal s ňou.

*

V Čertolí bolo po veselí. Mladuchu i s perinami odviezli do domu jej muža až na tretiu dedinu. Hostia sa porozchodili a nastal zasa ten tichý, obyčajný život s prácami okolo hospodárstva a šenku, keď náhodou niekto zašiel do toho divopustého kraju nebotyčných hôr.

Kačka mala byť teraz už jedinou radosťou starých Hrálovcov, ale odkedy mladého Dúbravu poznala, mnoho veselých chvíl s ňou nemali. Dňom nocou myslela na mladého Dúbravu a hoci vedela, že má dlhšiu známosť s Helenou, nádeje netratila. Nemohla to ani pochopiť, že by to možno bolo, aby jej nedal prednosť pred Helenkou, ktorá sa jej ani v kráse, ani v múdrosti ani v majetku vyrovnať nemôže. Bola si toho istá, že keď ju Paľko bližšie pozná, na Helenu viac nepomyslí. „Ako ho len privábiť sem do Čertolia?“ Celé dni a celé noci rozmýšľala o tom. Konečne sa rozhodnula lapiť sa cigánkinej pomoci, použiť čarov.

Poslala pre chýrnu cigánku Borišu zo Šamoriny, ktorá o krátky čas došla.

Bola to silná, zdravá žena s bronzovou tvárou, veľkýma čiernyma očima a bielymi zubami. Zpod červenej šatky vybiehaly jej prúdy čiernych lesklých vlasov. Bola bosá a obnaženýma rukama robila rozličné posunky.

Kačka si ju zavolala do svojej komôrky.

„Cigánko, prosím ťa, poznáš mladého Dúbravu z Radoviec?“

„Akoby som ho nepoznala. Hm, to je pán — moja pekná — magnát, boháč, že páru nemá na celom okolí. Hoj, poznám ho, poznám aj jeho mať.“

„Nuž počuj, tomuto šuhajovi by som dala rada počarovať, žeby na mňa myslel, po mne túžil, za mnou sem chodil a mňa za ženu pojal, či to možno?“

„Všetko možno. Musíš mi ale povedať, moja pekná, všetko, čo o ňom vieš. Či a kedy si ho poznala? Jako sa k tebe choval? Čo ste sa rozprávali?“

Na toto Kačka porozprávala cigánke všetko, ako sa s Dúbravom stretla, ako sa s nim zabávala, jako ho vyprevádzala a že jej dal ručník, ktorý svojej milej kúpil.

Cigánka pozorne počúvala a konečne riekla: „Daj mi, moja pekná, so seba jedno celé oblečenie, ktoré najradšej nosíš. Ale rozumej, celé svoje oblečenie od hlavy po päty, ako ho na sebe máš v úplnom výstroji, potom tvoju postelnú plachtu aj hlavnicu a z každého druhu strieborných peňazí po deväť kúskov, kúsok z toho venca, v ktorom ťa videl a svitek tvojich vlasov. Keď mi to všetko poriadno dáš a keď sa mi podarí od neho čo len jedon kúsok šaty dostať, nuž ho v sobotu večer môžeš na isto očakávať.“

Kačka dala úlisnej cigánke všetko, čo žiadala, ba ešte jej aj chleba, syra, masla a kus slaniny pridala, aby sa čary lepšie podarily.

Cigánka si svoje ulovené poklady domov zaniesla a hneď sa vydala na cestu do Radoviec k Dúbravovi.

Tam sa jej však tak dobre nevodilo. Mladého Dúbravu doma nezastihla a s jeho matkou nebolo reči. Tá jej zaraz povedala, že ona jej čarov a proroctiev, ani jej vykladov nepotrebuje, lebo je to všetko len podvod, klamstvo a šiaľba. Na cigánske čary a proroctvá veriť je ťažký, smrtelný hriech, ktorým ona Pána Boha urážať nechce.

Dala cigánke almužnu a posiela ju preč. Keď táto však odísť nechcela a ešte voždy čary a dobrú bohatú nevesta spomínala, nahnevala sa gazdiná natoľko, že vzala metlu a cigánku ňou z domu vyhnala.

Cigánka neustala kuť železo, kým bolo horúce. Od Dúbravov pobrala sa rovno do hájovne, aby tam ľúbostný pomer medzi mladým Dúbravom a Helenou celkom prekazila — zničila.

Helena bola síce sama doma, bo otec jej bol v lese, ale jej dva verní strážcovia, dva silní poľovní psi, nepustili cigánku cez bránku ohrady. Cigánka len zpoza ohrady vykrikovala na Helenu: „Pusti ma, moja pekná a ľúbezná, vyložím ti karty, poviem ti, čo ťa čaká.“

Keď Helena vyšla a povedala, že nechce nič vedieť, vyvolávala cigánka ďalej: „Nuž veď ja viem aj z očú čítať. Veľký zármutok obkľučuje tvoje dobré srdce, lebo si milého ztratila. Bohatstvo inej ti ho odlúdilo. Už v sobotu budú mať námluvy. Ale sa netráp, teba šťastie jednako neminie. Vydáš sa, vydáš ešte tej jeseni, moja pekná, ale podaruj mi niečo!“

Keď však Helena na reči cigánkine neočúvala, odišla táto s nadávaním a preklínaním z hájovne a išla rovno za Paľkom na pole.

Povedala mu, že ide z hájovne od Stránskych a jestli sa mu neťaží a chce sa o vernosti svojej peknej milej presvedčiť, aby sa poponáhľal ku nej, že tam najde jakéhosi sokola v jagerských šatách, ktorý bledé líčka jeho svätej Helenky bozkami na červeno maľuje.

Paľkom to trhlo a u srdca pocítil akýsi krutý bôľ. Mal Helenu ešte predsa rád. — No v tom mu napadla veselá Kačka a ľahostajne nadhodil: „A nech maľuje, čo ma po nej!“

„To je múdra reč, gazdíčko. Za jednu holubienku sadne aj desať na Dúbravov dvor. Môj Bože, na také pánstvo, do takého kaštieľa jedna druhá budú predbiehať. Čože by hen rychtár nedal rád svoju jedinú dcéru i s celým svojím majetkom? A hen mlynár z Podhorčia dá s každou dcérou jedon mlyn a sto honov zeme. No a o Čertolí ani nehovorím. Tam je bohatstva, že peniaze štvrtákmi merajú. A tie poklady toho zlata a striebra v pivnici pozakopávaného. O tom sa ani hovoriť nedá. A dievča k tomu ani krášlica, pekné, múdre a veselé ani tá veverička. Hoj a čakajú gazdíčku, čakajú na sobotu doista.“

„Netáraj a netrep! Choď po svojich a tu nepokúšaj!“ riekol mladý Dúbrava, siahol do vrecka, hodil cigánke zlatník a šiel ďalej.

„Pán Boh zaplať a požehnaj!“ volala cigánka, dýchajúc na peniaz a odchádzajúc hovorila sama k sebe: „Už si ty náš, milý Paľko! Hahaha, už si ty náš!“

*

Prišla sobota. Paľko sa ponáhľal so všetkou svojou prácou a keď sa slnko k západu klonilo, vyobliekal sa jako na hody a chystal sa von z domu.

Matka myslela, že pojde k Helene, preto si pospíšila s večerou. No zadivila sa, že Paľko sadol na osedlaného koňa a uháňal protivným smerom od hájovne.

Zamrazila ju myšlienka, že Paľko ide zaiste do Čertolia. „Teda predsa ovial mi syna zlý duch a ťahá ho k sebe do hriešnych osídiel? Bože, Bože, pomáhaj mi ho ratovať, kým je čas, kým celkom neutone v kale nerestí!“

Modlila sa za syna, modlila sa dlho do noci a pevne si predsavzala, že s Paľkom, akonáhle sa vráti, porozpráva, že mu vec náležite rozloží, vysvetlí a ho pred záhubou chrániť a vystríhať bude, jako sa len dá.

Dlho jej bolo na Paľka čakať, bo tento došiel až v pondelok nad ránom.

„Kde si bol, syn môj?“ privítala ho matka.

„V Čertolí u Hrálov,“ odvetil Paľko.

„Teda som sa nemýlila. Ó, môj Bože, prečo tento ťažký kríž kladieš na ramená moje? Pomáhaj mi ho niesť. Ježiš, Maria, Jozef, prispejte mi na pomoc!“

„Čo sa vám robí, mamičko, že všetky sväté mená na pomoc voláte?“

„Zvykla som sa k nim utiekať v každom väčšom nešťastí.“

„Nuž a teraz aké nešťastie vás zastihlo?“

„To najväčšie nešťastie mi hrozí, že ztratím svojho jediného syna, svojho miláčka, svoju nádejnú oporu na svoje staré dni.“

„Nerozumiem vám, mamička.“

Vošli do izby.

„Že mi nerozumieš, Paľko? Mám strach, že si zablúdil s cesty pravej na cestu nepravú, na cestu hriechu a zkazy. Prečo si, syn môj, zanechal Helenu a prečo chodíš do Čertolia za bláznivou dievkou Hrálovou? Čo ťa ta ťahá?“

„Láska. Mám Kačku radšej ako Helenu. Veselá žena osladzuje útrapy žitia, Helena s jej večitou modlitbou by človeka vedela uspať na veky.“

„No vedz, syn môj, že na končiari príkrej skaly stojíš a v tvojej moci leží neísť ďalej, bo urobíš-li krok, padneš do priepasti zahynutia!“ riekla významne matka.

„Mamička, prosím Vás, netrápte ma svojmi rečami. Neviem, prečo máte taký odpor proti Hrálovcom?“

„Prečo? Pre tvoje šťastie, syn môj, ktoré mi je práve tak drahé, jako drahý mi je aj tvoj život a ty sám. Počujže Paľko, keď sa chceš ženiť, nuž buď opatrný a žeň sa s rozumom. Žena a žena je veľký rozdiel. Žena dobre vychovaná, žena pobožná, ctnostná, tichá, pracovitá, je vznešená a okrašluje dom ako slnko nebe. Žena táto donáša pravé požehnanie Božie do domu i do rodiny. — Žena zle vychovaná, hnevivá, lstivá, lenivá, smilná, je veľké zlo, zožiera muža, ničí šťastie, ruší pokoj a je kliatbou domu a nešťastím rodiny.

Tu stojíš Teraz na rozcestí medzi Helenou a Kačou, medzi dňom a nocou. Voľ opatrne, aby si nevolil kliatbu, ale požehnanie do domu!“ — riekla významne matka.

„Ja badám z rečí vašich, že ste Helene väčšou priazňou naklonená ako Kačke, žeby ste si žiadali mať Helenu za nevestu a ja sa bojím, že pri nej otupiem, zmeraviem, zamrznem, lebo je taká tichá, svätá a chladná. Veselosť Kačkina ma ohrieva, oživuje a ťahá ma k nej čosi ako mesiac ťahá namesiačnika na strechy, a neviem si rady. Ja bez nej nemôžem žiť, mamička. Až ju poznáte bližšie i vám sa zapáči.“

„To už nikedy, syn môj. No ťažké srdce ti nechcem robiť a ponechám ti vo voľbe ženy úplnú slobodu, žeby si mi raz výčitky nerobil a na mňa nenariekal. Voľ dľa srdca svojho a dľa rozumu. Jestli však nevestu z Čertolia do domu dovedieš, s tou neostanem pod jednou strechou, ale pripravíš mi výmenok a ja utiahnem sa na pokoj,“ riekla matka utierajúc si zvlhlé oči a odišla z izby.

„Mamičko!“ zvolal Paľko, ale matka sa neobzrela. Paľko sadol za stôl, oprel hlavu o ruky a premýšľal o všetkom tom, čo mu matka povedala. Mal v hlave akoby mlynské kolo, srdce ako v kliešťach a na prsiach ležala mu neslýchaná ťarcha. „Čo robiť?“ predkladal si otázku, ale vhodnú odpoveď nevedel si dať. „Aký to bude život? Tú, ktorú ja milujem, matka nenávidí. Prečo? — Pre jakési namyslené predsudky, pre jakési staré hriechy, ktoré dajaké staré baby sklepaly.“ Vedel, že matku ťažko presvedčiť o nevine Kačkinej a čo si raz do hlavy vezme, to aj vykoná. „Pôjde na výmenok a mňa svet prekľaje, že dobrú matku zaháňam k vôli žene. A nevziať Kačku? Musím. Včera som jej to prisľúbil.“ Chytil zúfale svoju rozpálenú hlavu medzi dlane a cítil sa prvý raz v živote úplne nešťastným.

*

Jaseň sa blížila. Dni stávaly sa voždy kratšími, ale naproti tomu starosti na statku Dúbravovom riastly a stávaly sa deň so dňa väčšími.

Syn s matkou, ktorí v tak krásnom pomere cez toľké roky žili, nevedeli sa teraz nijako dohodnúť.

Matka tušila v známosti syna s dcerou Hrálovou jeho nešťastie a pohromu celého domu. On zasa bol náruživou láskou k veselej Kačke natoľko zaslepený, že všetky dôvody matkine namierené proti Katke, srdnato odrážal, vyhováral.

Jako to pri takýchto pádoch býva, i matka i syn mal svojich prívržencov, ktorí s jednej i s druhej strany len olej liali do ohňa, takže celá záležitosť stávala sa vždy zamotanejšou. Celá vec zhoršila sa tým, že mladý Dúbrava pri všetkom svojom veľkom bohatstve ostal zrazu ziskuchtivým, lakomým. Čím viac mal, tým viac žiadal. Chytrácky Hrál to vycítil a žeby si Paľka pre dcéru Kačku zabezpečil, kúpil chytro Krošniakov majetok, ktorý s Dúbravovým statkom súsedil, a ten dával Kačke čo veno. Hrálova špekulácia sa vydarila. V lesku striebra a zlata, v pýche bohatstva, ktoré mu Kačka donesie, utopil mladý Dúbrava svoju opravdivú čistú lásku ku ctnostnej, ale chudobnej Helene, dcére hájnikovej. Ktože sa dnešnieho dňa dopytuje na ctnosti, ako kedysi pred dávnymi časy? Také ťalafatky vyšly z módy. Teraz platí majetok. Kto ho má, zadováži si aj ctnosti, slávu a všetko. Teraz chce každý dobre jesť, pekne sa šatiť, dobre sa mať a vykračovať si jako pán pyšno po zemi. Každý chce byť radšej žobrákom citu a svedomia, ako žobrákom majetku a vezdajších statkov.

„Bohatstvo je teraz každému nadovšetko a každý stáva sa jeho otrokom. Bohatstvo pribýva a ctnosti ubýva,“ hovorila stará Dúbravová, keď jej niekto spomenul, že dostane bohatú nevestu do domu. A ľudia to toľko spomínali, až kým sa nestalo.

Zrazu sa len rozniesol chýr, že mladý Dúbrava bol v Čertolí namlúvať.

Stará Dúbravová na synových námluvách nebola. Celý deň chudera preplakala.

„Už budem na svete sama — opustená — syna, môjho dobrého jediného syna mi odlúdili, bohatstvom zvábili, ukradli,“ ľútala si rozžialená mať. Rozmýšľala neprestajne, jakoby si miláčka svojho pred tušeným nešťastím chránila, ale nemohla nič vymysleť. Nedalo sa nič robiť. Paľko bol plnoletý, majetok bol na jeho meno prepísaný, matka mala iba doživotné zaopatrenie na ňom zabezpečené. Vedela, že syn s vyvolenou ženou spokojný nebude a byť nemôže, že kedysi nahliadne, jaký blud vykonal, obanuje; ale bude už pozde banovať. Už sa z jej prekliatych sietí nevyslobodí.

Stará Dúbravová bola pobožná a rozumná žena, na babony a čary neverila, ba vyhrešila starú Krútilku, keď jej doniesla novinu, že v Čertolí u Hrálov dali od cigánky Paľkovi čarovať, ale keď uvážila, jako razom jej syn začal za dcérou Hrálovou lipnúť, ako na ňu dňom nocou myslel, ako musel každú robotu stáť nechať a za ňou do Čertolia bežať, keď mu na um zišla, keď toto všetko uvážila, bola by bezmála prišla do pokušenia veriť, že tu akási tajná moc musí svoje kúsky vystrájať. „To od Pána Boha nemôže byť, lebo kto cigánku na pomoc volá, ten v Boha neverí. Pán Boh vidí, kto ho šudí, tomu aj odplatí.“

V takýchto myšlienkach prežila matka deň námluv synových. Modlila sa zaň ako za poblúdilého s cesty pravej na cestu nepravú a jedine tá tichá skrúšená modlitba vedela jej stiesnenej duši, jej ubolenému srdcu koľkosi úľavu podať.

Keď sa už k večeru chýlilo, išla stará Dúbravová na cintor a tam na hrobe svojho milovaného muža vyžalovala sa, čo ju bolelo, čo ju pálilo na jej materskom srdci. Srdečne si tam poplakala, no konečne ani plakať nevedela, bo veď sú v živote bôle, ktoré slzy zapudzujú. Sú to bôle kruté, ťažké a hlboké.

*

„Čo je v piesni, nuž sa kliesni,“ hovorí porekadlo. Aj u Dúbravov stará nôta o Paľkovom veselí, o ktorom sa už toľko rečí nahovorilo, konečne sa prekliesnila.

Nadišiel deň sobášu. Celé Radovce boli na nohách. Ačpráve sa hlavné veselie v Čertolí odbavovalo, predsa i v Radovciach robili sa veľké prípravy na okázalé privítanie mladoženíchov. Na Dúbravovom statku sa všetko krútilo, točilo a vrtelo ako na drôtikoch. A hoci stará Dúbravová všetkého vopred navarila a napiekla, žeby sa bolo mohlo troje veselie odbaviť, predsa našlo sa tej roboty ešte voždy dosť.

Radovčianska mládež stavala veľkú parádnu bránu z dvoch vysokých májov jedlových chvojok, kvietim, stužkami a farbistými ručníkmi krášlenú, hneď pri vchode do dediny, aby mohli mladému páru a svadobníkom cestu zatiahnuť, žeby sa im bohato vymenili.

Nad touto bránou vyšej chystali druhú bránu robotníci, ktorí robievali na Dúbravovom statku a pred vjazdom do dvora postavili tretiu bránu sluhovia.

Každý oddiel ľudí chcel mať svoju bránu najväčšmi vyzdobenú, najkrajšiu. No mládež v tomto zvíťazila.

Už pred večerom bolo u prvej brány plno ľudí, azda pol obyvateľstva dediny tam čakalo. Zvedavosť, videť bohatú mladuchu, ich ta zvábila. Bavili sa čulým rozhovorom, veselými žarty.

Zrazu bolo očuť: „Už idú! Už idú!“ Hneď na to zahučal dva razy výstreľ z pištole a veselý ohlas spevu kliesnil si hájom cestu. Všetko sa postavilo na svoje určené miesto, zkadiaľ by najlepšie videlo, a v tichom očakávaní pozeralo v stranu, z ktorej dojsť mali.

Nečakali dlho. Prvý a druhý družba na vyparádených koňoch viedli predok. Za nimi na chvojím, stužkami a kvetmi vyzdobenom vozi sedel mladoženích Pavel Dúbrava s mladuchou, ktorá bola v hodvábe, v zlate a striebre vyparádená, ako dajaká princezna. Za nimi išiel voz so spievajúcimi družicami a mládencami, za týmito išiel starý svat so širokou, konečne muzikanti a ostatní svadobníci. Všetko spolu išlo desať vozov jeden za druhým. Takého parádneho veselia v Radovciach ešte nebolo.

Keď svadobníci k ozdobenej bráne prichádzali, zatiahli mládenci cez bránu reťaz a pristavili pochod, až kým ho mladý zať nevymenil, pri čom, ako obyčajne, pár veselých žartov padlo.

Kým Dúbrava peniaze vyberal, vystúpila z pomedzi davu ľudu Helena do popredia na úvršie. S výrazom hnevu, ľútosti a nenávisti oslovila Dúbravu: „Boh ti daj šťastia, pyšný boháču. Boh ti daj takého šťastia, jaké si mi ty pripravil tvojimi falošnými a zradnými sľuby. Biedniku, luhal si podle a hanebne. Boh ťa ztrestaj! Ži si vo svojom bohatstve, pre ktoré si ma opustil a zradil, ako magnát, oplývaj peňazmi a majetkom, maj všetko, čo ti srdce a žalúdok ráči, len rodinného šťastia nemaj nikedy! Boh daj sa v dome tvojom jakživ detský hlas neozval! To moja kliatba za tvoju nevernosť, biedniku!“

Všetko ustrnulo a zmeravelo týmto dojímavým výstupom oklamanej milenky Dubravovej, ktorá tu stála bledá rozčúlením, so vztýčenou hlavou, s planúcimi očami hrdinsky jako bohyňa pomsty…

Nikto neosmelil sa jej protirečiť a rušiť trapnú chvíľu mlčania. Všetko stálo nepohnuto ako kliatbou prikuté.

„Tu máš, na, najedz sa a neplač!“ zvolala zrazu posmešne mladá nevesta a hodila Helene veľký makovník.

Toto pohanenie popudilo natoľko urazenú devu, že dvihla koláč a takou silou hodila do mladuchy, že jej ním partu srazila s hlavy.

„Tak, tak. Tej treba slamený vecheť, ale nie parta!“ ozval sa mužský hlas zo zástupu.

„Nie som hladná chleba, ďakovať Pánu Bohu, mám ho a keby som ho nemala, zarobím si ho. Zecte si sami vaše koláče a potrite si ich vašim podliactvom!“ volala rozsrdená Helena.

„Helena, Helenka, pre Boha, čo robíš,“ volal starý Stránsky a kliesnil si cestu pomedzi zástup k dcére, a príduc k nej, vrele ju objal.

„Nič, otecko, nič. Podliak,“ ukazovala na mladého Dúbravu, „nevernosťou svojou zabil vo mne vieru, lásku i nádej, nech zabije i telo moje, keď umoril mi srdce, pod ktorým plod jeho zradnej lásky nosím.“

„Utíš sa, dcérka moja, nechaj krivdu ti učinenú na Boha. On neni náhly, ale je pamätlivý,“ tíšil Stránsky svoje dieťa.

„No Boh mu odplať! Kto prísahu vernosti zruší, trest Boží ho neminie. No, Bože spravodlivý, súď že sám biednika a ztrestaj ho, ztrestaj, splň kliatbu moju!“ zvolala namáhavo a vysilená rozčúlením sklesla do náručia otcovho na smrť bledá — zmretá.

„Helenka! Anjel môj, pamätaj sa! Kristove rany, ona mi umiera! Pomáhajte, ľudia! Vody!“ kričal prenikavým hlasom nešťastný otec kladúc zamdletú dcéru na pažiť.

Mladý Dúbrava, ktorý dosiaľ so sklopeným zrakom, s ovisnutou hlavou počúval ako zamrazený, na krik Stránskeho o pomoc, jedným šmahom vyskočil s voza a chcel bežať k Helene, ale jeho mladá žena ho náhle za ruku zachytila a spurným hlasom velila: „Tu ostaň! Čo ťa po nej!“

Paľko oprel o rebrinu hlavu, ktorá mu nešťastím horela a u srdca ho bodlo zúfalým bôľom, že div nevykrikol. Zrazu, ako zelektrizovaný, vyskočil na voz a zvolal: „Vio!“

Kone sa spjali a bežali ďalej, družice zasa spievaly, muzikanti zasa hrali, ale Paľkovi to všetko znelo smutno, jako by ho do čiernej zeme doprevádzali.

Cez celý večer nebolo úsmevu badať na jeho vážnej tvári. Až teraz pochopoval celé svoje nešťastie a vedel, že neni mu viac pomoci. Uznával, že chybil, že Helene ukrivdil, ale krivdu tú odvolať, chybu napraviť nebolo viac možno. Zúfalstvo nešťastnej Heleny ho pálilo na duši a uľahčiť si nevedel. Usiloval sa zapudiť každú myšlienku na svoju prvú lásku, ale nemohol.

Stará Dúbravová cítila synovo nešťastie a s hrôzou pomýšľala, čo bude ďalej, veď toto je ešte len začiatok.

O pol noci začepili Kačku do zlatého čepčoka. Všetci ju obdivovali, jako jej čepiec pekne pristane, jaká driečna žena je z nej, len Paľko ostával chladný a nevedel pochopiť, načo toľko chvály.

Celá veselosť už teraz podkurážených svadobníkov začínala mu byť protivnou a čím veselšou bola jeho žena, tým odpornejšou sa mu stávala a srdečne sa tešil, keď na svite začali svadobní hostia sa rozchádzať.

Keď matke dával dobrú noc, šopnul jej do ucha: „Bol to hrozný deň, Bože nedaj, žeby sa mi ešte raz v živote opakoval!“

Starostlivá matka so súcitom pozrela na nešťastného syna a priala mu dobrú noc, tiché, spokojné sny.

*

Po každých námluvách, po každom veselí a po každom krstení býva mnoho rečí, pomlúv, ohovárania, ale ešte azda pri žiadnej takejto príležitosti sa v Radovciach toľko nepohovorilo, nepotáralo, jako po Dúbravovom veselí.

Nie je však ani pamätníka na celom okolí, ktorý by sa rozpamätať vedel na také bohaté a parádne veselie, ktoré by bolo tri týždne trvalo, jako u Dúbravov. Tam ho až na troje odbavovali. Najprv odbavili všeobecné veselie, potom pre rodinu a konečne pre chudobu.

Za každým bolo plno nespokojností, pomlúv, ohovárania, pohoršenia, zlosti i preklínania. No najviac takýchto nemilých dozvukov bolo čuť po veselí pre chudobu.

Za jedno chcela byť zrazu celá dedina chudobnou, aby mohol každý účasť brať na hostine, na ktorú cez celý týždeň chystali, piekli a varili; za druhé po odbavení dvoch bohatých hostín robili si hostia tejto tretej hostiny najväčšie nároky.

Nespokojnosť svoju dávali najpohoršlivejším spôsobom na javo, bo veď chudoba nevoľná, lež často svevoľná.

V Radovciach bolo po Dúbravovom veselí toľko pohoršenia, toľko zlosti, že i miestny kňaz vložil sa do toho a výčitku urobil Dúbravovi, že prečo taký zbytok v hodovaní robil, prečo radšej peniaze, ktoré na hostiny minul, na voľajaký dobrý a šľachetný cieľ neobrátil. Aký vznešený a pre ľudstvo spasonosný skutok bol by tým vykonal. Takto len pohoršeniu, zlosti a hriechu poslúžil.

Ľudia boli zvedaví, čo bude u Dúbravov ďalej nasledovať, aký poriadok si zavedú. Každý bol tej mienky, že stará Dúbravová nesnesie sa so svojou nevestou, že tam bude viac hriechu jako modlitby, keď nepôjde stará na výmenok do odpočinku. A iste pôjde, veď načo by boli v záhrade druhý drevený domek, ktorý už od rokov prázdny stával, opraviť nechali.

Stará Dúbravová zamýšľala skutočne utiahnuť sa na odpočinok a žiť o samote, pripravovať sa na život večný, ale Paľko ju pre Boha prosil, aby mu to neurobila.

„Vy ste naším dobrým anjelom a musíte ním i naďalej ostať! Vy vašou dobrotou, láskavosťou a múdrym zaobchádzaním spravíte ešte aj z Kačky dobrú, poriadnu ženu a rozumnú gazdinú. Len ostaňte s nami a my si vás stále ctiť, vážiť budeme. Vy ostanete i ďalej prvou osobou na našom statku.“ — Prosil tak dlho, až matku uprosil a ona ostala v dome.

Všetko išlo svojím poriadkom na statku Dúbravovom. Mladí sa snášali a stará s nevestou nedali si tiež zlého slova. Stará Dúbravová bola rozumná a pobožná žena, hriechu vyhýbala. A Kačka vidiac, jako Paľko na svoju matku drží, jako si ju ctí a váži, jako jej rady poslúcha, vynasnažovala sa ho v tomto napodobniť, žeby si jeho priazeň a lásku tým získala.

A bolo by dobre bývalo, i bolo dobre za dlhší čas, keby u Kačky neboli zbadali ošklivú náruživosť, ktorá jak mladého gazdu, tak starú gazdinú hrôzou naplnila. Zbadali oba, že mladá gazdiná pije. Vedeli to obidvaja, jak syn, tak aj matka, a dlho to jedon pred druhým tajili, bo nechcel jedon druhého zarmútiť. Keď to však išlo do tuhého, že to aj sluhovia museli badať a badali; keď mladú gazdinu vídali v neobyčajne dobrej nálade a nachádzali ju všelikde, na miestach jej stavu nedôstojných ležať, keď si už v celej dedine pošepkávali: „Vešlo jej z ruky do hlavy“ — „Už je zasa otrančená“, nedalo sa toto zlo viac tajiť.

„Ach mamičko drahá, k môjmu nešťastiu ešte to chýbalo, žeby som dostal ženu korhelkyňu, veď Kača pije,“ nariekal Paľko pred matkou.

„Viem to už dávno, syn môj, ale nechcela som ti ťažké srdce robiť, čušala som s tým. To je tak: „jaký rod, taký plod“ a čo je z krčmy, trunku nevyleje. Bála som sa nevesty z Čertolia, posiaľ ani jedna dobrá žena ztadiaľ nevyšla. Je to pekelné hniezdo všetkých hriechov. Opitá žena storáz väčšie nešťastie než opitý muž“.

„Je, je veru. Ale čo robiť? Mamička, poraďte, čo urobiť? Či biť čerta, kým nesľúbi, že viac piť nebude a či ju naložiť na voz i so všetkým, čo doniesla a zaviesť ju jej rodičom akú si ju vychovali, takú nech si ju majú?“

„Zaslúžili by toto pokáranie, lebo povinnosťou rodičov je: nie len dietky plodiť, ale ich aj vodiť, no urobiť to predsa len nemôžeš, bo tým by škandál vzriastol.“

„Čo však urobím? Čo si počnem, veď tak to ostať nemôže,“ riekol Paľko a sťa zúfalec chytil si hlavu.

„Mne je Kačky ľúto. Ona azda ani nemôže za svoju hroznú vadu. Možno, že už s materinským mliekom nabrala sa jedom špiritusovým, ssala do seba náklonnosť ku pijatike. Má to po rodičoch — zdedila to po matke,“ odvetila stará Dúbravová.

„A toto je ešte len začiatok. Čo bude ďalej? Môj Bože, či nie je pomoci v tomto hroznom nešťastí? Veď žena ako manželka, ako matka má byť anjelom strážnym celého domu, ktorý ho v príjemný a sladký príbytok, v svätyni blaha a šťastia pretvoriť má. A či je to vstave učiniť žena korhelkyňa? Náš dom bol dosiaľ svätyňou pokoja, ale pri nej stane sa pelešou lotrovskou.“

„Nezúfaj! Boh je mocný a dobrotivý. On, keď aj uloží kríž na ramená človeka, podloží podeň svoju láskavú ruku pomoci, obľahčí ho, žeby pod ním človek neklesnul. S Kačkou musíme tak zachádzať, ako s ťažko nemocnou: láskave, trpelive. Musíme v nej ošklivosť proti korheľstvu vzbudiť, musíme ju na hrozné následky, ktoré vzniknú, keď žena gazdiná doma pije, upozorniť.“

„A či to pomôže?“

„Možno, že sa s počiatku stretneme s nezdarom, ale ustavičným napomínaním, prehováraním, upozorňovaním na strašné následky sa nám predsa len podarí, úbohú ratovať,“ tešila nešťastného syna dobrá starostlivá matka.

„Boh nám pomáhaj, moja dobrá mamička, robte, ako za dobré uznáte! Ja k tomu trpelivosti ani spôsobu nemám. To môžte len vy, dobrá, dobrá mamičko, s bezmiernou láskavosťou Vášho zlatého srdca,“ riekol Paľko, bozkávajúc vyrobené ruky a vráskovitú tvár svojej matky.

„Upokoj sa, syn môj, čo sa dá, urobím všetko, aby šťastie tvoje prekvitalo, veď ono je aj mojím šťastím, tak ako tvoje nešťastie je mojím nešťastím,“ dovŕšila matka a slzy zaskvely sa v jej oku.

*

Prešiel rok. Rozličné zmeny nastaly na okolí i v Radovciach, iba na statku u Dúbravov ostalo všetko pri starom.

Mladá gazdiná pila liehoviny práve tou mierou, ako pred rokom, hoci jej testiná všemožne sa namáhala, aby ju pred pálenčeným jedom, pred touto morovou ranou chránila; aby jej telo i dušu pred záhubou, ktorá na každého korheľa čaká, ratovala. Darmo jej ona predkladala, že hrozné nešťastie je pre rodinu a pre celý dom, keď muž pije, ale o veľa hroznejšie nešťastie, boľastnejšia rana je, keď žena pije. Darmo ju prosila, žeby sa zdržovala liehovín, žeby diabla opilstva od seba odháňala a muža i celý dom do záhuby neuvaľovala, to nič neosožilo. Márne jej vyprávala, že Pán Boh poveril ženu s krásnou, ale i vážnou úlohou matky, deti rodiť, vlastným mliekom živiť, vychovávať za poriadnych občanov, žena však, ktorá pije — matka korheľkyňa — nemôže plodiť zdravé, podarené deti, lebo ich ešte v zárode jedom korheľstva otravuje. Jej deti sú choré, zakrpatelé, sprosté, ba často blbé — žobráci. Ani to nepomáhalo.

Keď stará Dúbravová zbadala, že Kačka v uzlíkoch vajcia, maslo, syr, strovu i zbožie z domu vynáša a židovi za pálenku, za slivovicu i borovičku dáva, napomínala ju láskave: „Vidíš, vidíš, Katka, na čo ťa ten diabol v pálenčenom truňku skrytý navádza, aby si bola zlodejom domu a okrádala svojho vlastného muža.

Tebe sa to ani nezdá, že koľko to do roka urobí, čo ty po uzlíkoch povyvlačuješ z domu. Ale uver, že viacej vynesie žena v zásterke z domu, nežli muž v rebrinách dovezie do domu. Hoj, niet horšieho trápenia, niet väčšej pliagy, nad domáceho zlodeja, kmína. Kam to zajdeš, dievka moja, nebudeš li diablovi korheľstva odporovať? Videla som ťa včera, aké smiechy a samopašné trhoviská si vyčíňala na dvore s chlapmi. Chcela som ťa okriknúť, ale sama pred sebou som sa hanbila. No pomyslila som si, nadarmo sa nehovorí, že opitá žena nepozná švagra od muža, bo pálenka hrob kope mravnosti. Ty dnes už ani nevieš, čo si včera páchala. Čo by sa ale mohlo stať, keby to bol tvoj muž videl? To najväčšie nešťastie, že hrôza naň pomyslieť. Preto chráň sa, dievka moja, pre Boha ťa prosím, chráň a varuj sa tej prekliatej pijatiky, nechceš-li seba i nás do záhuby vrútiť!“ Na to jej dávala múdre rady, ako vyviaznuť z tejto hroznej náruživosti.

Kačka vyočula bez protireči každé slovo, uznala svoju strašnú chybu, plakala, sľubovala sväto-sväte, že sa polepší, že už piť nebude, ale sľub svoj nezadržala, bo nemala toľko mravnej sily, žeby mohla nad diablom korheľstva víťaziť.

Mladý Dúbrava chodil zamyslený, zamračený, nič ho netešilo, ani krásne hospodárstvo, ani nové výskumy v ňom. Ľuďom vyhýbal, bo sa hanbil za ženu korheľkyňu. Oproti domácim býval ohurným, nevrlým. Trápny život panoval na Dúbravovom statku úplné tri roky.

Ľudia sa divili, že u Dúbravov po troch rokoch manželstva ešte dieťa nezaplakalo. Robili rozličné posmešné poznámky, snovali o tom porekadlá, ba aj samého Pavla prekárali, kedykoľvek sa im príležitosť naskytnula.

To ho mrzelo, trápilo a vtedy si spomínal na Helenu a jej kliatbu: „Oplývaj peniazmi a majetkom, maj všetko, čo ti srdce a žalúdok ráči, len rodinného šťastia nemaj nikedy! Boh daj sa v dome tvojom jakživ detský hlas neozval!“

Ustavične mu to v ušiach zunelo a ubolenou dušou tiahla žalostná kvíľba: „Plní sa jej hrozná klatba, ach, plní na vlas!“

A vnútorný hlas, hlas svedomia, mu prísno dosviedčal, že to zaslúžený trest za nešľachetnú nevernosť, ktorou Helenu potupil, urazil; že to pokuta za zrušenie jej daných sľubov, ktorú čo krivoprísažník znášať musí.

Mnoho trpel, dňom, nocou pokoja nemal, bo výčitky zlého svedomia podobajú sa hadovi, ktorý svojím jedovatým žihadlom ešte aj v noci budí hriešnika.

Stará Dúbravová videla, jako jej syn trpí, jako sa zožiera vnútorným nepokojom, rozruchom, a bolelo ju to citeľne.

Rozmýšľala, ako mu pomôcť, ako ho upokojiť. Sama sa tiež obávala, že sú to následky kliatby Heleninej. Ustanovila, že najlepšie bude, keď ju Paľko poprosí, žeby kliatbu v rozčúlení vyslovenú odvolala a mu odpustila.

Paľko uposluchol rady matkinej a vybral sa k Helene.

No v hájovni našiel iného hájnika, mladého muža z driečnou ženou a s dvoma malými deťmi.

Na otázku, kde je bývalý hájnik Stránsky so svojou dcérou Helenou, mu nevedeli iného povedať, ako že Stránsky k vôli svojej dcére, ktorá po porode svojho nemanželského dieťaťa, ktoré jej len dva dni žilo, dlho choravela, že deň so dňa viac a viac chradnúla, poďakoval za službu a odišiel kamsi na jakési panstvie. Kam? To mu ani v hájovni, ani v dedine, ani na okolici povedať nevedeli, keď Stránsky s tým, kam odchádza, nezdôveril sa nikomu. Odišiel za krátky čas po Dúbravovom veselí.

Toto všetko ešte väčšmi obťažilo dušu mladého Dúbravu.

„Helena choravela, trápila sa akiste nad tým, že som ju oklamal, zanechal, potupil — možno sa už aj utrápila — možno už aj zomrela a odišla na druhý svet so žalobou na mňa, ktorú predloží pred trón Najvyššieho sudcu, aby sa ospravedlnila z kliatby, ktorú nado mnou vyriekla a ktorú mi čo hrozná poručenstvo zanechala,“ rozmýšľal mladý Dúbrava a žaloval sa v tomto smysle i matke.

Oba chodili jako omámení. Paľko cítil, ako naň vlastné srdce žaluje Bohu, čo raz zmnožovalo jeho nešťastie, a matka trápila sa nad synom.

Konečne uznali, že tu len Pán Boh môže pomôcť, len On môže Kačku napraviť, z hrtana korheľstva vytrhnúť a dediča mu dopriať. Veď na čo gazdovať, majetky shromažďovať, keď po jeho smrti nebude riadneho dediča, ktorý by na statku ďalej pracoval?

Načo sa trápiť, prácou moriť, načo šetriť, či azda pre cudzích ľudí?

Takýmito myšlienkami pobádaný vzýval Boha o pomoc. Chodil z kostola do kostola, z pútu na pút, nosil sväté obrazy, sošky do domu, že to u Dúbravov vyzeralo jako v kostole. Steny v izbe plné svätých obrazov, obrázkov, sošiek a lampičiek.

Radovčania to s obdivom pozorovali. Mnohí sa tomu smiali, iní povážlive súdili, že u Dúbravov sa to dobre neskončí, bo nerovno ťahajú. Gazda chodí z kostola do kostola, gazdiná z krčmy do krčmy; gazda slúži Bohu, gazdiná diablu. Zlý poriadok. Celé hospodárstvo je na sluhov znechané a títo robia, čo sami chcú, keď stará Dúbravová dozreť nestačí a pre neduživosť dozerať nemôže.

U Dúbravov začalo ísť celé gazdovstvo dolu brehom.

*

Ako keď hrom z čistého jasna udrie a podesí celý kraj, tak podesilo neočakávané vypuknutie svetovej vojny celú krajinu.

Všade i v Radovciach nastal čulý, nezvyčajný život. Žiaľ s jásaním, nárek s výskaním a plač so spevom miešaly sa v divú, dojímavú skladbu. Jedna vojanská komissia chodila za druhou, vydržiavaly odvody a braly všetkých chlapcov a chlapov, ktorí len rovné údy mali, k vojsku. — Rekrúti spievali, matky nariekaly a dievčence plakaly.

Zrazu v Radovciaoh nebolo poriadneho mládenca a zdravého mladého chlapa videť len tí poostávali doma, čo boli neduživí a ktorí boli samí gazdami na hospodárstvach, ktoré nemali komu sveriť.

Medzi týmito bol aj mladý Dúbrava. Ostal doma, ale nerád. S ťažkým srdcom, ba, možno povedať, so závisťou pozeral za svojmi vrstovníkmi, ktorí museli narukovať. Tak rád by s nimi ta preč — preč — ďaleko za hranice mašíroval. Doma ho i tak nič netešilo a keďby mu neišlo o to, že by svojím odchodom svojej dobrej mamičke krutý žiaľ spôsobil, bol by sa isto dobrovoľne hlásil k vojsku. Sto chutí mal to urobiť, bo sa domnieval, že tam medzi hvižďaním guliek a treskom kanónov by azda najskôr zabudol na svoje trápenie, na svoje hrozné nešťastie, na strašnú kliatbu Heleninu… No, ale tá dobrá, láskavá matka by sa žiaľom pominula.

Neurobil to a ťahal ďalej bremä svojho nešťastia, modlil sa, chodil po významnejších kostoloch, po pútoch zasa celý prvý i druhý rok, čo vojna trvala.

Za ten čas sa v Radovciaoh mnoho zmenilo. Mnohí padli na bojištiach, mnohí došli chorí, ranení, ožobráčení domov, iní zasa padli do zajatia. Občania boli rozrušení hrôzami vojny, o ktorých tí, čo došli domov, rozprávali.

Mladý Dúbrava neukazoval žiadon záujem ani žiadon strach, ktorý vojna u iných budila. On chodil ako bez pamäti, ako vo snách i teraz. V duchu závidel tým, čo na bojištiach hrdinskou smrťou dobojovali.

„Smrť za dobro vlasti milá i pochvalná a život bez nádeje horší od smrti,“ premýšľal. „A či ja môžem mať nádej, že hrozná kliatba Helenina, ktorá ako hromov plná mrákava visí nad mojím domom, aby zhubné blesky nešťastia sypala doň, voľakedy pominie? Nie, nepomine, kým ju Helena neodvolá, kým neodpustí mne, biednikovi, hanebnú zradu nevernosti. Prísahal som jej, že ju za ženu pojmem, Boha som za svedka volal k daným jej sľubom, a pre peniaze, pre majetok Katušin, zrušil som dané sľuby, učinenú prísahu a uvalil na seba trest hnevu Božieho, ktorý ona svojou hroznou kliatbou vyvolala.

Už toľké roky prosím Boha za odpuštenie svojho prečinu, za smierenie sa s Helenou, za odvrátenie následkov jej kliatby, prosím však márne. Žena mi robí ďalej hanbu, lebo pije ako predtým pila a na to, za čím duša moja mrie, na dieťa, pre ktoré by som žiť a pracovať chcel, najmenšej nádeje nemám. Nuž či nie je príjemnejšia smrť, než takýto život?

Ach, keďby som len Helenu odprosiť, s ňou sa smieriť mohol. Či ju najdem? Žije ešte? V hájovni mi povedali, že ťažko choravela, akiste sa utrápila, zomrela a mne neodpustila…“

Takýmito trudnými myšlienkami moril sa mladý Dúbrava a stával sa deň so dňa zasmušilejším. Ku tomuto trápeniu družily sa rozličné nehody v hospodárstve, jedno nešťastie stíhalo druhé.

Poverčiví ľudia povrávali, že u Dúbravov musia mať porobené, že to tam neide už po dobrom a vyhýbali statku, obchádzali ho na ďaleko a koho práve veľmi súrna potreba neprinútila doň vkročiť, ten ta nešiel.

Toto najväčšmi starú Dúbravovú bolelo, plakávala celé hodiny, keď ju syn nevidel. „Bože môj, Bože, kam sme to zašli! Pri kom šťastie, pri tom i ľudia a kto je v nešťastí, toho i najbližší opúšťajú. A čo bude ďalej? Hrôza pomysleť. Úbohý Paľko zmárni sa trápením, Kača korheľstvom a ja biedna stvora kráčam cestou krížovou ku hrobu…“

Práve v takýchto myšlienkach bola stará Dúbravová pohrúžená, keď na dvore strhol sa prenikavý krik.

„Čo je, pre Boha? Čo sa robí? Či azda horíme?“ zvolala a ponáhľala sa na dvor.

„Doniesli mladú gazdinú, našli ju zamretú pod mostom,“ oznamovala služka prestrašenej Dúbravovej.

„Azda len nie utopenú?“

„Neviem. Je bez vedomia, krísia ju,“ odvetila služka a odskočila medzi ostatných.

Stará Dúbravová pospiešila si, aby tiež pomocou alebo radou prispela. Keď však ku nešťastnej Kači došla, oslovila ju suseda Krútilka: „Darmo je, proti smrti nie je lieku, už len pošlite na faru, žeby jej umrláčikom odcengali a verše odzvonili. Bože, buď jej duši milostivý; čo hľadala, to našla.“

Mladá Dúbravová ležala nepohnute na zemi osinelá, omráčená, nedávajúc ani najmenšieho znaku života, že všetci, ktorí okolo nej stáli, mysleli, že je mrtvá.

No, stará Dúbravová nádeje netratila, bo veď Kaču už viac razy takúto doniesli a mysleli, že je po nej. Ona sa však vyspala a pila zasa. Kázala ju na posteľ odniesť, a do suchých hábov prevliecť. Práve boli v najlepšej práci okolo bezvedomej, keď Paľko dobehol ako bez duše. Už cestou očul o tejto nehode. Povedali mu, že mu doniesli ženu domov, ktorú pod mostom utopenú našli.

Paľko obzrel ženu, bola ako mrtvá. Strhol so steny zrkadlo a položil jej ho na tvár.

Ľudia, ktorí v izbe boli a to videli, nazdávali sa, že Dúbrava v nešťastí o rozum prišiel, že šalie. Významne pozerali jedon na druhého.

Dúbrava za pár okamihov vzal s tvári Kačinej zrkadlo a vidiac na ňom usadnutú paru dychu zvolal: „Ona žije! Dýcha! Nech Juro rýchlo zapriahne do vozíka a beží cvalom pre doktora!“

Na to dal zamretej studený obklad na srdce a octom kázal treť celé telo, žeby krv prišla do prúdu.

Po dlhej námahe dala Katuša prvý znak znovuožitia a kým lekár z mesta došiel, bola už z mrákoty prebraná, ale ešte voždy nie úplne pri sebe.

Lekár ju náležíte prezrel a vyslovil obavu pred ťažkou chorobou, ktorá sa však predbežne určiť nedá. Nariadil, ako majú nemocnú ošetrovať a keďby videli, že by sa jej stav do najbližšieho dňa nezlepšil, musia preň znova poslať.

A poslali, bo chorobný stav Katušín nie len že sa nezlepšil, ba práve zhoršil.

Lekár chodil každý deň do Dúbravov a soznal, že nemocná má dve ťažké choroby a síce zápaľ pľúc a zápaľ modzgovej blany. Na šťastie posledný zápaľ je dosť slabý a tak je nádej, že nemocná toto oboje šťastne prekoná, že pri dobrom, svedomitom ošetrovaní vyzdravie. Len toho sa obával, že lieky nebudú účinkovať, keď čuvy (nervy) Katkine sú jedom liehovým, ktorý v tak veľkej miere užívala, otupené, krv na polo otrovená a vnútorné ústroje zažívacieho organizmu spálené. „Ľudí, ktorí liehové nápoje v hojnej miere užívajú, opilcov, je veľmi ťažko liečiť, bo u nich lieky buď veľmi málo účinkujú, buď úplne žiadneho účinku nemajú.“ No, pri tom predsa nádej netratil a domácich tešil.

*

Nešťastie nechodí samo, ale jedno stíha druhé.

U Dúbravov už piaty týždeň v samom strachu a rozčúlení žili nad Kačkou, ktorá vzdor tej najlepšej opatere, jakou ju muž a testiná ošetrovali, ešte voždy nebola z nebezpečenstva vonku. Jedon deň sa jej neduh zlepšil, druhý deň pohoršil. Tak to išlo celých päť týždňov.

„Ešte týždeň musíme vyčkať. Dá Boh, že keď už toľký čas nemoc vydržala, vydrží a prekoná ju šťastne celú,“ riekol lekár a vyzýval svedomitých ošetrovateľov k ďalšej vytrvalosti.

„Ja, nešťastie prichádza na koni ale odchádza pomaly pešmo,“ dodala stará Dúbravová. „A čo Pán Boh na nás doložil, musíme trpelive znášať. Ešte nikedy nebolo tak zle, žeby aj horšie nemohlo byť. Preto trpme a znášajme kríž svoj bez reptania.“

A došlo i horšie.

Po šiestom týždni sa Katkin stav značne zlepšil, deň so dňa prichádzala viac k sebe. Keď bola úplne pri pamäti, ďakovala mužovi i testinej za láskavé ošetrovanie a sväto sľubovala, že trúnku viac okúsiť, ba ani videť nechce.

„Bárs by si len pri tomto svojom dobrom predsavzatí aj vytrvala,“ zavzdychol Paľko.

„Vytrvám, Paľko môj, uvidíš, že vytrvám. Akonáhle vstanem s postele a budem môcť chodiť von, pôjdem do kostola, vyspovedám sa z predošlých svojich nerestí a pri sv. prijímaní urobím svätý sľub Bohu i vám, že viac nikedy žiadneho opojného nápoja piť nebudem. Ťažká nemoc moja ma nie len telesne, ale i duševne vyliečila. Odteraz, Paľko môj, začneme žiť nový, krásny, Bohu i svetu milý život.“

Mladý Dúbrava mal veľkú radosť zo ženinho sľubu a len myšlienka na kliatbu Heleninu mu túto radosť rušila.

To svedomie, to svedomie nezaspí ani na chvíľu a výčitky jeho sú ostré ani trnie.

Stará Dúbravová dosviedčala láskave Katke, chválila ju za jej dobrý úmysel a dodala: „Ja, Pán Boh má mnoho prostriedkov, ktorými hriešnikov na pravú cestu uvádza, i tvoja ťažká nemoc bola jedným z nich. Nech je jeho sväté meno pochváleno.“

Lekár s radosťou teraz už tvrdil, že nebezpečenstvo choroby Katkinej je celkom odstránené, že nemocná behom krátkeho času zotaví sa úplne.

U Dúbravov po prestátej ťažkej pohrome, po chmúrnych dňoch prežitého trápenia začalo nové šťastie svitať.

No, úsvit jeho zatiahla mrákava nového nešťastia v rodine.

Hrálova krčma v Čertolí zhorela do základov, len holé múry ostaly. Ohňom zahynuli aj rodičia Katkini. Otca našli v pivnici zaduseného, kam sa, akiste pred plameňmi ukryl a matku z pola zhorenú našli pri dverách, ktorými chcela akiste uniknúť, tieto však boly z vonku zapreté, nemohla. Ľudia si zvesť túto s hrôzou jedon druhému rozprávali. Málo však bolo tých, ktorí by boli nešťastníkov poľutovali.

„Aký život, taká smrť,“ bola všeobecná mienka.

U Dúbravov sa všemožne starali, žeby Katka túto strašnú zvesť, kým úplne zdravá nebude, neočula. Obávali sa, žeby jej toto rozčulenie znova poškodilo.

A podarilo sa im to. Mnohé týždne uplynuly, čo Katka o rodinnom nešťastí nevedela.

Bolo jej to síce nápadným, že ju matka nepríde pozreť, navštíviť, ale nahovorili jej, že je matka sama nezdravistá, že veď vie, ako silno máva nohy opuchnuté, aby to od nej nežiadala. Katka sa uspokojila.

Konečne nadišla doba, v ktorej Katka chcela svojmu sľubu zadosťučiniť, ísť k spovedi a pri sv. prijímaní zriecť sa užívania opojných nápojov.

Pred týmto posvätným výkonom chcela okrem muža a testinej, ktorým svojou ošklivou náruživosťou najviac žiaľu a trápenia spôsobila, i svojich rodičov odpýtať, chcela zaísť do Čertolia.

Paľko jej to vyhováral, strašil ju, že jej cesta zaškodí a ona znova onezdravie. Konečne, keď sa od svojho zámeru odhovoriť nedala, bol prinútený jej pravdu sdeliť. Urobil to veľmi šetrným spôsobom, žeby ju rana táto čo najmenej bolela.

Kačka niesla svoj hlboký zármutok nad očakávanie ticho, pokojne, s úplným odovzdaním sa do vôle Božej.

Paľko teraz s obdivom pozoroval, že Kačka, sa skutočne nápadne zmenila. Z tej búrlivej, samopašnej, divej, šialenej hriešnice ostala tichá, mierna, pokorná a pobožná žena.

U Dúbravov nastal teraz už zcela iný život. Tak voľno sa tam všetci cítili, žijúc vo vzájomnej láske a úprimnosti jedon s druhým.

Katka krútila sa hbite po dome okolo domácnosti, dozerala na dvor, do maštáľ, s chuťou pracovala celý deň a stala sa pravou rukou starej Dúbravovej, ktorú čo vlastnú matku ctila, milovala a poslúchala.

Až teraz s hrôzou chápala, koľko ona, svojím hriešnym prečinom zmarila času, zanedbala práce, škody porobila na majetku, keď čo mohla z domu uchytiť, zaniesla židovi za sladšené nápoje, rum, varené víno a tak ďalej.

Zaumienila si, že pilnosťou, sporivosťou a šetrnosťou to mužovi všetko vynahradí. Darilo sa jej to. Stovku za stovkou odovzdávala mužovi, ktoré peniaze za mlieko, syr, maslo, vajcia a hydinu utŕžila.

Zúriaca svetová vojna povýšila cenu potravných článkov na neuverenie vysoký stupeň, že Katke bolo ľahko stovky mužovi z mesta nosiť.

Paľko s radosťou sledoval pričinlivosť a sporivosť svojej ženy, keď však stovky ku stovkám, tisícky k tisíckam do skrine ukladal, s bôľnym povzdychom riekol: „Majetok vzrastá, čo však s ním? Pre koho gazdujeme, pre koho šetríme?“

Katka preľaknuto pozrela na muža a odvetila: „Bože môj, pre koho žeby sme šetrili, nuž pre nás.“

„Pre nás? My pre seba už dosť máme. Keďby sme mali deti, bola by radosť pre ne gazdovať i šetriť. Takto —“ nedohovoril, zamlčal sa, vzdychol si a oko sa mu zakalilo slzou.

„Čo takto? Dohovor!“ prosebne predniesla žena.

„Takto neni pravého požehnania, neni pravej radosti. Najmilšie je človekovi dieťa. Ono sa po dome šmatle, plače, smeje sa, spieva, kričí a obveseluje celý dom. Kde sú deti, je živo a milo, len u nás je smutno, pusto, ba mrtvo…“

„Čo neni, môže byť. Pán Boh je mocný a milosrdný,“ odvetila Katka a hlboko si vzdychla.

Mladý Dúbrava zavrtel záporne hlavou, ale neriekol viac ani slova. Svedomie sa znova v ňom ozvalo s výčitkou zrušenej vernosti a danej prísahy. Kliatba Helenina zunela mu v duši. Odkopnul matku svojho dieťaťa, zriekol sa vlastného dieťaťa… Boh ho tresce a nedá mu viac pocítiť radosť otcovskú, kým kliatba Helenina trvá…

Jediné upokojenie nachádzal v práci a jedinú radosť hľadal v uvádzaní rozličných pokrokových výskumov vo svojom hospodárstve.

Práve čítal v novinách, že na neďalekom pánstve grófa S… je viac starších, ale ešte v dobrom stave sa nachádzajúcich hospodárskych strojov na predaj za báječne ľavné ceny.

Nedalo mu to pokoja, o pár dní vybral sa z domu a šiel na menovaný pánsky majer, kde označené stroje boly na sklade.

Cesta mu dosť rýchlo prešla. Dve hodiny cestoval dráhou a malú hodinku išiel pešmo žírnym pánskym poľom, kým došiel do pánskeho majera, ktorý ľud i „Ružovým majerom“ nazýval. Meno toto pošlo akiste z toho, že celý majer bol živým plotom zo šípových ruží obohnatý.

Mladý Dúbrava hneď pri bráne stretol staršieho sluhu a predniesol mu účeľ svojho príchodu.

„To musíte ísť tam ďalej do toho pekného domu, kde správca býva. Pán síce nie je doma, pred pár dňami narukoval, za to však pani vám nechá stroje ukázať a ktorý si vyberete, ten vám predá. Nech sa vám páči!“ riekol a doprevadil ho do správcovho bytu.

Cestou pýtal sa Dúbrava, či pani správcová rozumie sa do odpredaju strojov.

„Pán a pani sú jedna myseľ, jedna ruka.

Ona pri hospodárstve všetkému azda lepšie rozumie, než správcov nadutý príručí, ktorý je tiež na fronte. Takú rozumnú, statočnú, pracovitú ženu a dobrú matku treba dnes zlatým lampášom hľadať. Za tie úbohé deti po prvej panej by hádam život obetovala, tak ich má rada,“ rozprával cestou sluha.

Keď došli k bytu správcovmu, žiadal Dúbrava sluhu, žeby ho pani správcovej oznámil a prosbu jeho predložil.

„To netreba,“ odvetil sluha. „Choďte len rovno hen do kancellárie a pani hneď dojde, jestli tam nie je.“

Dúbrava zaklopal na označené dvere a na ohlas z izby otvoril a vstúpil. Pri písacom stolíku sedela pani správcová zamestnaná písaním a s jednej strany dve deti, s druhej strany tretie túlilo sa k nej.

„Pochválen,“ riekol a viac nemohol vysloviť…

Pani správcová sa obzrela a on poznal v nej Helenu Stránskych, svoju prvú lásku.

Oba ostali jako ohromení náhlym prekvapením.

„Paľko!“ zkríkla správcová po trápnej chvíľke.

Najmenšie dieťa začalo nepokojne volať: „Mama hole, mama hole!“ Vzťahovalo pri tom ručičky k matke, zaiste bálo sa neznámeho.

Matka vzala ho na ruky a pritúlila k sebe.

Dúbrava pozeral na ňu s obdivom a shľadal, že čo žena a matka je sto ráz krajšia než za slobodna bola. Akýsi závistlivý pocit ozval sa v ňom povedomím, že ona má deti a on nie.

Helena dívala sa na Dúbravu okom ľútostivým, zbadajúc ako zle, utrápeno vyzerá, jako ostarel za ten krátky čas, ako sa opustil.

„Kde si sa tu vzal, Paľko? Nech sa ti páči, sadni si,“ núkala milou laskavosťou správcová Dúbravu, keď sa z prekvapenia prebrala.

„Ďakujem,“ odvetil zticha a sadol si, vlastne sklesol na núkanú stolicu a kajúcno sklonil hlavu.

„Čo robia mamička? Ešte dobre behajú?“ pýtala sa Helena, aby trápne mlčanie prerušila.

„Ďakujem za opýtanie. Chvála Pánu Bohu sú zdravá a často ťa spomínajú,“ odvetil Paľko, bôľne pozrúc na ňu a hneď na deti.

Helena to zbadala i riekla deťom, položiac i najmenšie na zem: „Choďte, detičky moje k Dorke! Ona vám namaže chlebík s mädom a dá vám oriešky, môžte si kotúlať. Buďte však poriadne, kriky nerobte, žeby ste malého Paľka nezobudili!“ Na to pobozkala deti a pustila do bočnej izby.

„Čo si praješ, Paľko?“ spýtala sa Helena, keď ostali sami.

„Čo si prajem? Odpustenie svojho veľkého previnenia. Stojím tu pred tebou čo kajúci hriešnik, ľutujem z celého srdca a z celej duše, že som ti ublížil. Ja som vtedy neznal a nechápal cenu ženy. Zloduch sviedol ma lakomstvom za majetkom na cestu klamu a zrady. Ale obanoval som svoj prechmat, bo on je pôvodom mojej nespokojnosti, môjho nešťastia. Vieš, láska sa nedá zavraždiť, ona sa nedá zlatom, striebrom a nakopením majetkov udusiť, ona žije v nás, v našom srdci. Pre túto lásku, ktorá v nás žije, ťa prosím, odpusti mi a stiahni svoju ťažkú kliatbu zpäť, odvolaj ju! Nešťastie za nešťastím ma stíha a viem, že nebude ináč, kým kliatbu tvoju neodvoláš.“ Na to vyrozprával jej v krátkosti všetky nehody, trápenia, ktoré prežil, odkedy sa oženil.

„Odpúšťam ti všetko, Paľko. Zo srdca rada ti odpúšťam a ľúto mi je, že som v ukrutnej boľasti polozúfalá vyslovila kliatbu, ktorá ti toľké trápenie doniesla. Ale súď, keď uvážiš jako mi bolo, keď si ma opustil, oklamal, odkopnul znešťastenú… Či som mohla ináč jednať? Ja som ťa, Paľko, veľmi rada mala a verila som tvojím sľubom a prísahám. No, čím väčšia bola moja láska k tebe, tým bolo väčšie sklamanie, tým hroznejší bôľ. Kým som sa nevydala a nemala znova deti, nevedela, ba nemohla som ti odpustiť; teraz však, keď mám muža dobrého a šľachetného, ktorý by ma z lásky na rukách nosil, keď mám jeho tri milé dietky a svoje štvrté na starosti, prišla som na iné myšlienky. V rodinnom šťastí, v láske k mužovi a k deťom zabudla som na hanbu, na boľasť srdca, ktorú si mi neverou a zradou svojou spôsobil a odpúšťam ti rada. Áno, budem sa skrúšene modliť k Bohu, aby aj tebe ráčil dať deti pre radosť,a potechu.“

„Bože, vyslyš modlitbu tvoju! Ja som celým bláznom v túžbe svojej po decku. Už tri roky chodím z kostola do kostola, z pútu na pút, prosím Boha o dediča, ale márne prosím, On moju prosbu vyslyšať nechce… A čo s tým majetkom, pre ktorý som vernú lásku zašliapal, pre ktorý som teba, Helenka, oklamal a podlo zradil? Pre koho mám gazdovať, pre koho šetriť? — Nemám radosti v živote, nemám žiadneho potešenia. Život bez detí — nemá púšť bez ozveny lásky. Kde lásky nie je, tam pusto a mrtvo…“ Svesil hlavu a oči zakalily sa mu slzou.

S citom útrpnosti pozerala Helena na muža, ktorého raz milovala a neskôr preklínala. Po malej prestávke povie: „Paľko, nuž a či by si neprijal cudzé dieťa za vlastné? Či by si nepritúlil na srdce svoje úbohú sirotu, ktorá otca ani matky nemá? Možno, že by ono donieslo rodinné šťastie do tvojho domu. Urobíš tým skutok milosrdenstva a smieriš Boha…“

„Helenka, kde je to dieťa, ja ho vďačne prijmem za svoje vlastné. Je to chlapec?“

„Je. Veľmi driečny, milý chlapček. Chúďa, sotva že uzrelo svet boží, došiel chýr, že ztratilo otca, padol na ruskom bojišti a o tri týždne po tej smutnej zvesti odomrela ho matka. Utrápila sa chudera. Čo šestinedieľka dostala triašku a o pár dní bolo po nej. Milovala svojho muža celým srdcom a náhly chýr o jeho smrti ju dorazil. Ja som práve v tom čase kojila svojho Paľka a prikladala som i úbohú sirôtku ku svojim prsiam, bo mi úbožaťa ľúto bolo. Ujmi sa tej nevoľnej siroty, Paľko, a radosť zavíta do tvojho domu.“

„To dieťa bude mi drahým, Helenka, keď viem, že si ho ty kojila. Chcem sa oň starať ako o svoje vlastné. Kde je to dieťa?“

„U nášho starého gazdu, tu vo dvore, zavediem ťa k nemu.“

U Šípkov sa zadivili, keď pani správcová s neznámym človekom vošla do ich skromného, ale čistého bytu a ostali jako zmeravení, keď žiadosť Dúbravovú predniesla.

„Ach Božíčku, tohoto malého červíčka by som si mala preč dať!“ zvolala stará Šípková a pritúlila dieťa, ktoré práve na rukách mala, nežno k sebe. Správcová im celú vec vysvetlila, že za dobré uznali dieťa sveriť mužovi mladému a zámožnému, ktorý bude môcť dieťaťu lepšiu budúcnosť zabezpečiť, ako oni, chudobní a starí ľudia.

Dúbrava hľadel s radosťou na pekné zdravé dieťa, ktoré, keď sa k nemu naklonil, milo sa mu usmievalo.

Tento anjelský úsmev nevinného dieťaťa vzbudil v útrobách nešťastného muža neobyčajne blažený pocit. Vzal dieťa na ruky, bozkal ho a hlasom šťastia zvolal: „Budeš mojím anjelom útechy a radosti! Akože ho voláte?“

„Paľko, ako i ja svojho,“ odvetila Helena a významne pozrela na Dúbravu.

On pohľadu tomu porozumel a riekol k dieťaťu: „Máš moje krstné meno, budeš mať i moje priezvisko. Bože, jaký si dobrý, že si mi konečne dediča dopriať ráčil. Už sa mám na koho starať, už mám pre koho šetriť!“

Srdečne ďakoval Helene za túto dobrú radu a hneď si porobil poriadky v majeri i u obecného predstavenstva. Po zariadení tejto záležitosti, keď sa mal Dúbrava s dieťaťom domov poberať, spýtal sa konečne Heleny, jako sa stala ženou správcovou, ako sa s ním obznámila?

Helena odvetila: „Vieš, pobyt v hájovni radovskej na mieste, na ktorom som ťa poznala a milovala, na ktorom som bola tak podlo zklamaná, stal sa mi trápnym, nesnesiteľným. Prosila som otca, žeby sme sa ztadial odstehovali.

Otec vidiac, že deň so dňa chradnem, povolil mojej prosbe, prevzal miesto hájnika tu v Ružovom majeri. Keď sme sem došli, bola správcova žena ťažko chorá, a jako to u nezdravých ľudí býva, bola v nemoci svojej veľmi mrzutá, sekantná. Žiadna slúžka nemohla u nej vydržať. Utrápený muž prosil môjho otca, žeby ma prepustil ju opatrovať, že stravu mu vďačne zo svojej kuchyne dávať bude, keď mu nebudem môcť variť. Otec privolil.

Päť mesiacov som ju i deti svedomite s láskou a nežnosťou opatrovala. Ona si ma natoľko obľúbila, že umierajúc, prosila svojho muža, aby ma zvolil za matku svojich detí a mňa žiadala, žeby som jej sirôtkam bola láskavou matkou.

Prisľúbili sme jej to a o hodinu spokojne skonala.“

„A máš muža svojho rada? Miluješ ho?“ pýtal sa Dúbrava.

„Ako statočnej žene náleží manžela svojho milovať.“

„A on teba?“

„Môj muž vidí, že jeho deti milujem ako svoje vlastné, že plním manželské i materské povinnosti s úplnou svedomitosťou, nuž vďačí sa mi úprimnou láskou a nežnosťou. Miluje ma viac než svoj život.“

„Kde je láska, tam je blaženosť, tam je šťastie. U nás jej niet!“ zavzdychol Dúbrava.

„Prajem ti Paľko, žeby aj u vás pravá láska a s ňou blaženosť i šťastie prekvitalo. Prajem ti to z celého srdca a modliť sa budem za spokojnosť a šťastie tvoje k Bohu. Choď s Bohom, Paľko, a buď dobrým otcom dieťaťu!“

„S Bohom! To dieťa mi bude drahým pokladom, ktorý som z rúk tvojich dostal, budem si ho opatrovať ako oko v hlave. Ono je mi zárukou tvojho odpustenia a nášho zmierenia. S Bohom!“ Objímal a bozkával dieťa a zdalo sa mu, akoby anjelika s neba vinul k sebe.

Rozlúčili sa s citom hlbokým a clivým, ako by sa nikdy viac v živote sísť nemali.

*

Radosť, ktorú mala mladá i stará gazdiná u Dúbravov nad dieťaťom, nedá sa opísať. Opatrovaly ho jako kus zlata. Keď dieťa začalo plakať, behali všetci, snášali hračky a lakoty, aby ho utíšili, a keď sa smialo, smial sa celý dom.

Deň so dňa bývalo teraz živšie a veselšie vo statku Dúbravovom. Nebolo viac kliatby na ňom, bo detský plač i smiech rozliehal sa po ňom.

Zvedaví súsedi vypytovali sa, čie je to dieťa a kde ho vzali? Dobre vedeli, že Helenino dieťa zomrelo.

Dúbrava pyšno odpovedal: „Moje. Pán Boh mi ho požehnal.“

Ľudia si však povrávali: „Nemá svoje vlastné, musí sa s cudzím tešiť.“

No, Dúbrava si z podobných poznámok nič nerobil, ani jeho žena, ani matka a opatrovali malého Paľka jako svoje vlastné dieťa.

Netrvalo dlho a svieži chlapčok vesele volal na Dúbravu: „tata“, na Kačku „mama“ a na starú Dúbravovú „talá mama“, nad čím mala celá rodina neslýchanú radosť.

Za to prvé slovíčko „tata“ dal Dúbrava malému Paľkovi hneď tisíc korún do sporiteľne a radostne riekol matke i žene: „Už padla kliatba s môjho domu, bo mám syna, ktorý ma tatom volá.“

Kliatbu Helenina skrúšená modlitba ako by skutočne bola odvolala, lebo po roku odpustenia zavítalo pravé požehnanie do domu Dúbravovho, keď mu manželka, z ktorej sa tá najstatočnejšia žena stala, povila a do rúk vložila vlastnú dcerušku, ktorú na žiadosť matky Helenkou pokrstili a za kmotru pani správcovú z Ružového majera pozvali.

Krstenie, na ktoré sa pani kmotra i so svojím mužom dostavila, bolo nádherné a radostné.

„Paľko má sestričku!“ tešila sa stará Dúbravová.

A malý Paľko smial sa na malé babiatko, tešil sa mu a bozkával ho srdečne.

Zatiaľ, kým vonku na bojištiach svetovej vojny zúrila hrôza smrti, zármutku a žiaľu, kým po domácnostiach rodín pol sveta vylievali ľudia slzy a bojovali s biedou, u Dúbravov žili v radostiach rodinného šťastia.

Staručká Dúbravová žehnala synovi, neveste i vnúčaťom a napomínala rodičov, žeby zdarne s láskou, v pokore a v bázni Božej vychovali deti svoje, lebo dobrá výchova je základom všetkej múdrosti; žeby deti svoje kŕmili pravdami, ktoré Boh učí, lebo v nich spočíva ich spása! Deti sú zárod budúcnosti, nádej národa, vychovajte ich príkladom čistým, žeby nepoznaly srdcia ich nákazu zlých mravov, ktorú svetová vojna na všetky strany stele, a ktorou ľudstvo padá v hrob zahynutia.