ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Líška, líška, líštička červená, líška!“ vykrikovali za ňou samopašní pasáci na poli, keď kozy pásla, alebo na ceste, keď ich na pašu a či s paše domov hnala.

Ona stiahla okrúcku až na oči, aby zakryla svoje červeno-rusé vlasy; zazrela hnevlivým pohľadom v stranu, s ktorej posmešný pokrik znel; zašomrajúc čosi pod nos, nadhodila batôžtek s letninou na chrbte a išla nahnevaná ďalej svojou cestou. Na pastve výskala, spievala, tancovala, skackala, na stromy sa liepala, nevediac od svevole čo počať, a dôjdúc s poľa domov, shodila batôžtek, utrela fertuchou pot s rozpálenej tvári, zavrela kozy do cárku a bežala za dom do záhrady, volajúc: „Tatko, tatko, tatíčko, či spíte?“

„Nespím, dievka moja,“ zavznel slabý chripľavý hlas a z trávy naddvihol plešivú hlavu slepý starec, obracajúc tvár v stranu, s ktorej dievča prichádzalo. „A už si napásla, Lucijka moja?“

„Hej, veru napásla, také sú, ako by ich ocápal. Rysuľa už sa ťažko vliekla, ale Cica sa jakosi zle pásla, len lietala hore-dolu ako bláznivá.“

„Musíš jej dať soli zalízať, možno že jej zuby stŕply od toho kyslého bučníka.“

„Však jej dám,“ odvetilo dievča, donieslo v krčiažku vody, poumývalo slepého otca, pričesalo jeho riedke vlasy, dalo na hlavu čapicu a do ruky palicu, rieknúc prívetive: „No, poďte, tatko, prejdeme dnes horný konec.“

Starý vstal, omakal na sebe prevesenú plátenú kapsu, poplátanú halenu prevesil cez plece a lapiac sa jednou rukou palice, za ktorú otca Lucia viedla, druhou opierajúc sa o sukovitý čagan, kráčal neistým krokom na cestu.

Prešli pár domov, ale nikoho nenašli doma, ľudia boli v poli. Usniesli sa, že pôjdu do mestečka, tam najdú ľudí doma; však sa kozy dobre napásly, nezahynú hladom, keď aj neskôr pôjdu na pole.

V blízkom mestečku našli síce ľudí doma, ale almužny málo dostali a to, čo dostali, bolo okorenené stonásobnými výčitkami: „Kto za mladi nerobí, na starosť nech neje,“ odvrkli pri jedných dverách.

„Ach, prosím, prosím ponížene, dosť som sa ja narobil, kým som videl, a rád by som i teraz pracoval, keby som nebol slepý,“ nariekal starký.

Pri druhých dverách mu zase dodali: „Čože, slepý? No, zaiste z pálenky ste oslepli, však z roboty ešte nik neoslepnul.“

„Ach, prosím ponížene, veru nie z pálenky, ale môj vlastný syn mi to urobil, ten ma o môj zrak pripravil!“ nariekal slepec.

„No, to ste museli byť sám poriadny človek, keď ste si takého syna, lotra, vychovali.“

U tretích dverí oborili sa na dievča, či sa nehanbí, taká skyda, lárom-fárom chodiť a nič nerobiť. Dohovárali jej, že prečo neslúži a zo služby otca neživí. — Darmo sa dievča vyhováralo, že by rado išlo do služby, ale že treba otca, temného chudáka, obriadiť, opatriť; nadali jej do hnilín a vyhnali z domu.

V desiatich domoch ich hneď od kľučky odohnali a v iných desiatich nič nedali, iba trochu hubovej polievky, alebo dvere pred nimi zamkli. Lucia v tichosti utierala horké slzy so svetlých očú, čo otec temný nevidel, konečne túliac sa k nemu, riekla trasľavým hlasom: „Tatko môj, poďme domov, tu sú mrcha ľudia, sto ráz horší, než na dedine.“ Poznal po hlase, že dievča plače. — Pohladkal jej hlávku a potešil ju: „Neplač, dievka moja, neplač. Pán Boh má viac, než rozdal. Kto žobrákovi dá, Bohu ukladá, a beda tomu, kto biednemu biedy a zarmútenému zármutku pridáva!“

Obrátili sa zpiatočnou cestou k domovu. Keď už hodnú chvíľu išli, spýtal sa otec: „Kde sme už, dievka moja?“ — „Pri kríži tatko,“ znela odpoveď.“ — „Sadnime si, trochu si odpočiňme, nevládzem ďalej.“

„A čo ste chorý, tatko môj?“ pýta sa preľaknuto dievča, v ktorom by nikto nepoznal to veselé dieťa prírody, aké býva, keď kozy pasie.

„Nič mi nenie, dievka moja, len som taký zarmútený, rozľútený sám nad sebou.“

Sadli si pod kríž na zelenú pažiť. Dievča rozhľadelo sa na krásne okolie Považia a starký odložil palicu na bok, utrel pot s čela, spustil ruky do lona a zhlboka zavzdychol: „Jo, jój, keď si tak pomyslím, ako mi mohlo byť, ako mi bývalo a ako mi je, dieťa moje, nuž by som sa zblázniť mohol!“

„Tata môj dobrý, nesmiete si to tak ľútať, veď Pán Boh aj chudobu miluje. Sám Ježiško sa v chudobnej maštáľke narodil a na slame ležať musel v biednych jaslencoch. Ani nás Pán Boh neopustí,“ tešilo starého otca dievča.

„Chudoba je trpká bylina, dievka moja; rastie na horách i na dolách. Ale žobrota je horšia od blenu. A najťažšie i najtvrdšie drevo na svete je žobrácka palica,“ nariekal starý Capák, utierajúc temné oči zaplátanou halenou.

„Neplačte, tatko, buďte trpelivý. Pozrite tu na ten kríž, pod ktorým sedíme; Kristusko ešte viac trpel na ňom, nežli vy trpíte.“

„Akože pozrem na kríž, dieťa moje, keď večná tma sviera oči moje. A keď si pomyslím, že ma to vlastný syn takto dokaličil, na večného žobráka spravil, nuž mi ide srdce puknúť.“

„Však Ondrej trestu Božiemu neujde, ešte ani on nevie, čo ho čaká,“ teší dievča rozžialeného otca.

„Veru nie. — Kto hreší proti rodičom, hreší proti Bohu a Pán Boh ho potresce. Kto rodičom pomáha, pomáha sám sebe k sláve Otca nebeského. Dobré dieťa je radosťou rodiča i radosťou Pána Boha a a požehnanie Božie spočíva na ňom na veky. — Ja mám tej radosti málo. Vychoval som toľké deti a ony nemôžu všetky vychovať mňa samého. Okrem teba a Zuzky nepamätá nik na mňa; opustili ma všetci v mojej žobrote.“

„No, ja vás, tatko môj, jakživ neopustím. Keď mi dá Pán Boh zdravia a budem väčšia, pôjdem na robotu, i vyživím si vás zárobkom a nenechám vás žobrať.“ tešilo dievča slepého otca, túliac sa s láskou k nemu.

„Ty si dobré dieťa, Lucijka, moja jediná radosť a pomoc. Boh ťa požehná a dobre sa ti povedie v živote, najlepšie medzi mojimi deťmi.

Vstali a išli ďalej rovno domov.

*

Jozef Capák a Jano Capák boli dvaja rodní bratia, rozdielni nielen povahou, postavou, rečou, ale i majetkom. Jano bol o veľa bohatší od Jozefa, ktorého vraj pri podiele otcovizne značne ukrátil, oklamal, čo zavdalo príčinu k ustavičným rozbrojom, svadám, bitkám medzi týmito rodnými bratmi a ich rodinami.

Kedykoľvek sa v Dohnalovciach strhol krik, každý hneď vedel, že sa to u Capákov bijú. Bili sa obyčajne všetci do kopy; bratia-otcovia, ich ženy a deti. Súc neraz všetci na jednej hŕbe, tĺkli sa všetci vospolok, ani nehľadiac, kam kto koho uderí.

Ba neraz sa stalo, že zaslepení ohavnou zlosťou, príduc do ohňa, namlátil svoj svojho, mysliac, že bije protivníka.

Dva domy bratov Capákov boly opravdivým pohoršením v obci. Kainov hriech pekelnej závisti, nelásky, zlosti oddal rodiny oboch domov diablu pod moc. Pán Boh odvrátil tvár svoju od nich.

Deti, vidiac ohavný príklad rodičov, hrýzly sa medzi sebou a bily pre každú najmenšiu pletku, urážajúc pritom Pána Boha preklínaním a zlorečením. Ostaly surovými proti Bohu, proti rodičom i proti každému. U Jozefa bola hriešna svada na dennom poriadku. Dospelí synovia dohovárali otcovi, že sa dal pri podiele dedovizne ukrátiť, oklamať. — A ako by ich to aj nemrzelo, keď celá dedina rozprávala o báječnom bohatstve ich deda, u ktorého sa vraj dukáty na hoľby a zlatníky na štvrtky^[1] meraly a v plechových kotloch do komory zakopávali.

Keď sa bratia po smrti otcovej chceli s peniazmi deliť, týchto už nebolo. Peniaze zmizly, ako by sa boly prepadly.

Cudzí o tom vedeli a Jozef nevedel, že všetky tie peniaze Janovi ostaly. To Jozefovi nevedely ani jeho vlastné deti odpustiť; nadávaly mu do sprostých a ľahkomyselníkov, tak že slovo vyvolalo slovo, až z toho povstala škriepka, svada a konečne bitka. Jozefova žena nevedela neraz muža pred vlastnými synmi obrániť.

Raz pri takejto bitke syn Ondrej, ktorý sa práve s vojenčiny vrátil, otcovi končitým kameňom čelo medzi očima prebil, čím mu zaiste očné žily poranil, tak že v krátkom čase zrak ztratil, oslepol. Hrozný čin podlej surovosti!

Ako z jedovatého koreňa jedovaté ovocie a z hada had vyrastie, tak i z hriechu plynie záhuba. Na dome, kde sa také hriechy páchaly, ako u Capákov, nemohlo spočívať požehnanie Božie. I o to, čo mali, prišli.

Živnosť sa im na dlhy predala a deti musely sa rozísť po službách. Len malá Lucia ostala doma kozy pásť a opatrovať chorú mať, ktorá po krátkom čase umrela, a po jej smrti musela ošetrovať slepého otca a chodiť s ním po pýtaní, ako sa s ňou na začiatku povesti stretáme.

*

Milý čitateľu, hľadel si zaiste už viac ráz na krásnu oblohu nebeskú a videl si, ako sa na nej mrákavy, prudkým vetrom hnané, v kvapnom lete za sebou ženú. Pozoroval si potok, ktorého voda rýchlym prúdom s výšavy v dolinu sa valí, a zbadal si, cestujúc dráhou rýchlikom, že jedna krajinka za druhou, sotva sa oko tvoje na nej zastavilo, mizne; taktiež sa deň za dňom ženie, mesiac za mesiacom sa valí a rok za rokom mizne v mori večnosti. —

Čas ubieha každému, roky míňajú sa či bohatému a či chudobnému, a tak minulo sa pár rokov i slepému Capákovi, až konečne smrť zbavila ho palice žobráckej. Kozy predali na pohrab a Lucia išla slúžiť za kraviarku do panského dvora, kde i jej staršia sestra, Zuzka, pri kuchyni slúžila.

Z Lucie vyrástla driečna, silná dievčina a ľudia ju vysmievali, že slúži ešte len za kraviarku. Keď to domáca pani počula, ľúto jej bolo dievčaťa, i spravila ju v najbližšom roku gazdovskou dievkou, pridŕžajúc ju prísne ku každej, pri hospodárstve naskytujúcej sa práci, aby sa ju Lucia naučila.

Dobrou učiteľkou bola jej i sestra Zuzka, ktorá už desať rokov v dome slúžila. — Sestry tieto boly povahou i výzorom celkom rozdielne. Zuzka bola tichá, pokorná, skromná, dobrosrdečná a nežná. Jej usmiata tvár robila ju milou a svetlé oči s tmavým obočím, ako i tmavé vlasy pri bielej, bledej tvári dodávaly jej čosi panského. — Lucia bola jej opak: veselá, až skoro samopašná, hrdá, popudlivá k hnevu, chvíľami skoro zlostná. Rozdielnych pováh sestry srovnávaly sa len v tom, že boly obe poslušné a veľmi pracovité i čistotné.

Zuzka bola o veľa viac obľúbená u ľudí, nežli červenovlasá Lucia a preto sa kdekto čudoval nad chýrom, že sa Lucia ide vydávať prv, než Zuzka.

„Ba kto by sa len ulakomil na tú červenú líšku?“ povie kováčka starej Čuríčke, ktorá jej tú novinu doniesla.

„Prosím pekne, pani majstrová, na každé hrnčisko najde sa pokrievka. Tam, kde slúžila, aj muža si vyslúžila. Jakub Čiapka, kočiš zo dvora, nechal svoju starodávnu lásku a berie si Luciu. V nedeľu ich už ohlásia. Aký išiel, takého stretol.“

„No aj sa soberie žobrota s biedou. On nemá nič a ona ani poriadneho šúcha (oblečenia) na sebe. Do kostola chodí v sestrinej paráde.“

„A kdeže by tých šiat nabrala? Po matke jej nič neostalo a z tej dvojročnej služby sa nemohla zaodieť. Je pravda, že v sestriných šatách chodí, zato sa ale parádnejšie vycifruje, nežli Zuza sama.“ —

„Ba čo sa to ledačo berie vydávať, však nijakej práci nerozumie; do nedávna kozy pásla.“

„Hm, prosím pekne, pani majstrová, vydaju každé dievča rozumie, sotva zo školy výnde. Kaše uvariť, pagáč upiecť, šaty zvárať nevie, práci nerozumie, ale vydaju rozumie; ešte len husi pasie a už si spieva:

A tak je to aj s Luciou.“

Dľa mienky týchto dvoch pani matiek súdilo celé dohnalovské obecenstvo. Jakubovi rodina bránila, cudzí odvádzali, ale to všetko nepomohlo, on Luciu predsa pojal za ženu. A bolo závisti dosť, až i priveľa, keď sa Lucia stala dľa muža prvou bíreškou v panskom dvore, kde ju pre jej čistotu, príčinlivosť a usilovnosť v práci radi mali.

*

O pár rokov zase vodili slepého žobráka po Dohnalovciach. Bol to Ondrej Capák, syn nebohého slepého Jozefa Capáka, ktorý otca ožobráčil, pripraviac ho o zrak. Čím kto hreší, tým trestaný býva. Pán Boh surovosť, akou sa Ondrej na otcovi ťažkého hriechu proti štvrtému prikázaniu Božiemu dopustil, nemohol bez trestu nechať. — Ondrej dostal z ničoho nič najprv na jedno oko beľmo, potom na druhé, tak že celkom oslepol a jeho dievča muselo ho tiež po dedine ako žobráka vodiť. Bola to pokuta za hriech, ktorú Ondrej bolestne, ale trpelive niesol v povedomí, že ju zaslúžil.

Dobrosrdečná, tichá Zuzka, vyslúžiac štrnásty rok v jednej službe u pánov, ktorí ju pre jej statočnosť a usilovnosť tak radi mali, ani čo by k rodine prislúchala, vystavila si z vyslúženej mzdy úhľadnú malú chalúpku a vydala sa za usilovného a podujímavého šuhaja, s ktorým si usilovnosťou a sporivosťou zgazdovala pekný majetoček. Páni, u ktorých za toľké roky verne slúžila, nezabudli ani potom na ňu, ale nesúc jej všetky deti ku svätému krstu srástli s ňou v rodinu.

Lucii sa tiež dobre viedlo. Práca jej bola radosťou; pracovala dňom i nocou a popri nej pracoval i jej muž i dvaja synovia. Starší syn Jakub chodil na zárobky a mladší Valent pásol kozy.

Ako Pán Boh miluje a požehnáva prácu, dokázalo sa zrejme u tejto rodiny. Sobrali sa celkom chudobní, ona slúžka a on paholok pri koňoch, nemali ani z čoho veselie odbaviť, a teraz majú pekný, nový drevený domček, ktorý, ležiac v peknej veľkej záhrade v prostred dediny, vyzerá tak malebne, ani čo by bol z medovníka ulepený. Pri dome je maštáľka a v nej šesť kôz; pri tejto chlievec s dvoma prasiatkami; jedno z nich sa kŕmi pre dom a druhé na predaj. Okolo domu obieha kŕdeľ sliepok a so pár husí i kačiek.

Za dedinou kúpili pod pár meričiek zeme prvej triedy a tak stali sa razom malými hospodármi. A z čoho, ako? — Prácou rúk svojich a sporivosťou.

Ľudia, ktorí odsudzovali Luciu, že nič nevie, že nie je k ničomu súca, v hanbe ostali. — Z Lucie sa stala poriadna, statočná a rozumná gazdiná a pekná, driečna žena. Jej oblek bol či v nedeľu, či vo sviatok a či v piatok vždy rovnaký, čistý a poriadny a taká bola i jej malá domácnosť. V Jakubovom dome vyzeralo to ako v klietočke. Veru mnohá gazdiná v Dohnalovciach by si mohla vziať príklad v riadení a čistom vedení svojho domu z tej niekdy tak posmešne prezývanej „líšky“.

Pán Boh je spravedlivý, On rovnou mierou meria každému, ako si kto zaslúži; On dobré odpláca a zlé tresce, čo sa v tejto udalosti zrejme dokázalo. Ondreja potrestal za surové zaobchádzanie s otcom a Luciu požehnal za láskyplné ošetrovanie nešťastím stihnutého rodiča už i na tomto svete, lebo on sám vo štvrtom Svojom prikázaní hovorí: „Cti otca svojho i matku svoju aby si dlho živý bol na zemi.“