ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Od jednej slzy — k druhej. Prvá vyschla, keď sme prišli k druhej. Aj s treťou, aj s desiatou sa to stane.

Nenahromaďme nikdy toľko sĺz, aby sme sa topili v ich mori. Plač zabíja cieľ.

Jedno zastonanie je pre úľavu. A stonať vospust sveta je hádzať piesok sebe do očú.

Jedno vzlyknutie nás prepáli ako oheň bolesti. Ale ani bolesť nesmie byť zapáleným morom.

Netreba sa hanbiť za jednu slzu. V svojej nečujnej záhrade rozprávame s ňou ako s kvetom.

Keby sa tento kvet dal pokrájať na smidky, videli by sme cezeň až do očú ľudských.

Takým nožom je naše srdce, keď ideme k stolu, kde sú tí, ktorí prešli mnoho štácií od slzy k slze.

2

Čas všetko pozakrýva. Bolí-nebolí, kríž-nekríž, Dávidov žalm, harfa-neharfa, všetko, čo išlo s plačom.

Pozbieraš starostlivo svoje horké slzy a piješ, čo po nich ostalo, snímanie z kríža.

Tak sa ponorila spokojná samota do vrások tvojej tváre. Povieš, už nie je bolestná.

V takejto chvíli každý obchádza svoje ťažké spomienky, tie bez baldachýnu slnka. A neporania.

Aj kopija mlčí. Mala súcu silu, rozprávala dosť živo, keď lietala ako motýľ.

Bolo by treba poutierať ručníkom Veroniky tie vzdychy, čo nás zaprášili cestou.

Čas sa ponadkláňa všade, ešte aj ponad drobulinkými kamienkami, keď bol kríž ťažký.

3

Jesenný vetrík. Pofúkal, na hradoch vylúpal obloky, múry zavinul do kostry a ide k nebu.

Do osamelých stromov priniesol ďaleké západy slnka. Poobhrýzal ich posledným lúčom.

Záhrady našej, obklopenej hmlami, zachytil sa mihalnicami, vtisol nám do rúk mlčanie.

Do dlane položil nám zošúverený, opadnutý list. Mozole ošetrovať treba, povedal.

Nikto neprotirečí. Vetrík iba podúva, nedáva otázky, netreba stíhať ho za slovo.

Stojíme tu ako chýr, na ktorý sme sa zachytili, ktorý sme my doniesli, že prišla jeseň.

A premieňa sa náš pevný obrys; hrad s vylúpanými oblokmi, múry, navinuté na kostry.

4

Ráno vstávaš a odhrabaný peľom vtáčieho spevu plávaš až do najhlbšieho neba.

Možno sa aj zabudnúť v tom speve, dať sa unášať tak, že len to, čo má v ústach vtáčik, je vábivé.

Sadne ti jeho pieseň na prsia, ako by si ich mal opreté ku plotu záhrady a vieš, že raz bol raj.

Akoby si čaro takej krajiny privolal zo svojho detstva, keď sny boli ešte skutočnosťou.

Ale tie spevavé stvorenia odrazu zmenia smer. Aj im sa zachcelo vlastnej krajiny a vidia dolu-dolu svoje nebeské stromy.

Vždy sa tak stáva s vtáčkami. A nie je to pre ne kliatba, keď ich Boh pošle na zem a utrúsi im zo svojho zrna.

Tvoj návrat je k pluhu. Lebo človek a nie vtáčky musia poorať zem, keď chceme mať trochu spevu na zemi.

5

Skoro ani nevieme, či sme tu, kde sme. Klopeme na svoje dvere a voláme: doma ste?

Nejde o to, či náš dom je tu naším domom; dom si možno postaviť aj inde. Ale kde je naše nebo nad domom?

Časom sme v cudzích rukách ako bylina, vytrhnutá od koreňa a nepoložia nás do zeme, len nás hodia do víchrov.

Časom sme ako halúzka vo víroch na vode. To je pocit stratených, nemajúcich stromu.

Krok za krokom sme šliapaní, ako keď klásky už nie sú potrebné nikomu na roli.

Ako keď strnisko je tvrdé, pichľavé a v bosých nohách ľudských holá duša zakvíli.

Zem opeknela v tej hodine, keď sme si povedali, že hľadíme aj na tých druhých.

6

Boh nám dal celú zem i jej bohatstvo, ale ustanovil, pokiaľ je naša. Od jednej ruky po druhú.

A čoskoro sme na jej konci, lebo ona sa tam končí, kde nám ochorejú ruky.

Kým nás pália dlane, pôda je úrodná, žírna. Všetko je pre nás, zlato, diamanty, opály, čo si len srdce žiada.

Kopeme, dolujeme, vo veľkých priestoroch sme ako na svojom, od počiatku do konca.

A keď nám opadnú ruky, z tých drahých kovov sú len ligotavé sklíčka, cez ktoré sme videli pestrý svet.

Preto sú medzi nami i múdri ľudia, neochorejú pre mamonu a nezomierajú prekrmení.

Taká je naša zem, na ktorej je všetko pre nás, aj chudoba, aby sme sa neprejedli.

7

Ideš ráno do roboty. Svoj chlieb nesieš v náručí, tvoj deň je v ňom rozbehnutý.

Si ľahký ako by si šiel vôňou záhrady. Práve sa zberá slnko prejsť aj popod stromy.

Máš kvet v ruke, myšlienku na dlhý deň; opieraš sa o ňu ako chôdzou o palicu.

Ten kvet je tieňohravý; v jeho labyrinte žiješ pohyblive medzi súteskami a sutinami.

Už zaránky vohnal ťa do ulíc a bežal by si ako papier, pokrčený, schuchvaný pod nohami.

No, červené svetlo všetko zastaví. Ten papier zdvihne vietor, papier preletí, ale ty nie.

Tvoj deň sa skladá z dvoch smeroviek: áno a nie. Z dvoch neprebodnutých očú, ktoré bodajú dve svetlá: áno a nie.