Zlatý fond > Diela > Rozprávka má krídla


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Rozprávka má krídla

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Ivan Klbik.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 50 čitateľov

Otcovizeň

1

Bože, ty si nám dal otcovizeň a to sme všetci, ktorým si kázal žiť spolu. Milujem ten drahý kút na zemi.

Bratmi sú mi aj tí odvrátení odo mňa. Ani keby ma chceli zabiť v mojom domove, nepoviem, že by to aj ich nebolelo.

Vlasť nám káže mať srdce, to je nám viac potrebné ako vtáčkom vzlet. Všetci máme vlasť.

Čože, môžu sa utajiť včely na našich grúňoch, kde poletujú? Veď v tom žijú. Nič iné nemáme skryté v domove, len svoj život.

Tak sme to vždy vytušili doma, keď sme zdvihli tvár od studničky, z ktorej sme ležiačky pili.

Celou váhou sme pili zo svojej zeme. I to sme pili z nej, čím kvitla, i to, čím trpela.

Ak by mala dlho trpieť, Bože, nikoho sa nebudeme pýtať, či je naša, len seba samých.

2

S nadšením by mal byť každý sebou samým. To by už bola sila pre našu otcovizeň. Byť slnkom, ktoré sa s lúčmi delí.

Vernosťou všetkých z vernosti k všetkým. Nad krbom svetlo lampy nech nie je padajúcou hviezdou. Voliť všetko, len tmu nie.

Dávať a dávať, chodiť tak kolo seba, ako berie slnko teplotu z jedného miesta a dáva na druhé. Neporoztriasané pravdy mať v svojej chate, na stole vo váze. Tak sme ich prevzali od dedov.

Nie bezmocní ako pred neistotou, ale mocní, ako je krv, čo útokom berie naše srdce.

Objaviť a poznať bolesť tam, kde sa tisne z rany von, a niesť ju do svätyne, ktorá z našich jaziev žije.

A ty, ó, vlasť, nám povieš to stokrát povedané, že i vo väzení ochutnala si z nášho chleba, vtákmi videného.

3

Zabudni na všetko, — šepká mi bolesť. A nemožno zabudnúť. Ani na tú chvíľu, keď som vyslovil prvé slovenské „a“, ani na tú, keď som ťa veršíkom pozdravil, Slovensko moje drahé.

Poznal som ťa, žil som tvojím srdcom, bol som v tvojich tepnách a v tvojom bytí. I v tvojom svitaní nad starým úhorom.

Ktože by sa nezachytil týchto korienkov rodu, keď ho tak našli časy v prebudení po tisícročných mrákotách! Kto by sa nenapil takého rána!

Zem, dlho spiaca v ľadoch, precitla a povedala nám, kedy prileteli na jar vtáky.

Potom už mala vrelé ústa od toho, že spievala, od toho, že poznali sme jej hlas vo svojich vlastných ústach.

Ona nám znela rozprávkou. Boli sme ako deti, keď od matky počujú prvý šepot, najsladšie slová, ktorými šumí svet.

To i teraz vidím. A pri všetkej strate všetkého je mi drahé to, že som pri prameni, ktorý je tu nápojom jednej dlhej noci.

4

Nemôže nám byť na ťarchu to, že v duši máme obsah vlasti. Iba tak, keby sme k nemu nič nepridali. To málo vždy viac tlačí.

Ak nám vatra horí, treba mať polienka poruke. Oheň nemá gravitácie, ale polienka majú.

Keď stojíme pri potoku, hovoríme si: musí mať prameň. A pozrite ďalej, ako majestátne rastie a je z neho velebná rieka.

Čo vieme dať otcovizni? Ako vieme žiť s riekou, čo chce mohutnieť v pokoji? Koľko vieme pridať rieke pokoja?

Nepobúriť, nehrmieť, neprať sa lejakom cudzích vôd, čo zmývajú naše brehy. Vždy len naše brehy.

Čo zo svojho obsahu vieme dať tebe, matka? Žiadaš naše vnútro, ten prameň, čo nevyschol na všetkých križovatkách, ten oheň, čo ešte horí.

Či vieme mať dosť obety, nezištnosti, vernosti už teraz, keď nám na roli ešte nerašíš obilím?

5

Nezanikneš. Nezaniknú hroby po sebe, po storočiach, po tisícročiach, ktorých už nevidno. Budeme v nich pre čas vzkriesenia.

Otčina moja, iba ti dali veľké mlčanie, iba ťa zakryť môžu múrmi. No, na večných zákonoch nič nezmenia, Boh je život. Veríme v jeden život.

A tých, čo sa potichy modlia, máš so sebou v hrobe. Duch sa naveky rodí, duch je osloboditeľ, vo víchroch i v tme.

A ty, brat môj vyhnaný, môžeš mať srdce stiesnené, ale vždy na veľkých priestoroch voľnosti, odkiaľ voláš k domovu.

Rodná brázda má tvrdé jarmo, aj čeľaď pri nej. Lenže nebudeš jarmom sebe samému, čo ako dlho by si sa mal živiť modlitbou.

Ak sa oddiališ od tej cesty, už by si nevidel brata, pre ktorého, Bože, tiež si stvoril Slovensko.

Nezanikneme. Rodný chlieb nás naučil, ako vieme pretrvať i pri chudobnom stole.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.