ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ty si kňaz a básnik. Bol si tam, keď som striasol zo seba dym očistca a mal som len holý život a popáleniny.

Vtedy si sa mi veľmi milo prihovoril.

Od tej chvíle chodíme spolu po netušených krajinách. Niečo ti z toho rozpoviem.

*

Na ulici som stál a čakal som, kto bude, ktorý začne spievať pieseň diaľok.

Ale kto spomenie si na ruže, čo v záhrade sú samé a dokvitnú. Nespievajte radšej.

Každý má slovo. Vtáci, keď sa ozvú, už sú nezraniteľní.

A ďalej nechoďme. Všade nám dajú len to, čo sa nevolá radosť.

*

Povedal si: Rudo, poďme. Dostal si ma na riečicu, Pán Ježiš ma preosieva.

Dávno v mladosti som zažil to isté. Videl som Boha.

Ako som to zniesol, neviem.

Na lúke tam nebolo ani kvietka. Len akási rieka niesť ma chcela a niesla jeden kríž, ktorý sa stojačky vnoril do vody, ale vynoril sa za chvíľu s venčekom.

Bohu sa podobá závan, ale závan to bol, čo ma odniesol zas na zem.

Prosil som: ešte raz! A Boh je neúprosný, aby mi dal na zemi celú večnosť.

*

Keby bola cesta k Bohu biela ako sneh, ľahko by tvoje stopy zafúkalo.

Keby bola ako jarný dážď, voda by to zmyla, kade si išiel.

A cesty vtákov — tie sú neoznačené.

Aj tieto cesty rozdáva Boh, koho chce pred cestami sveta chrániť. Z neba ich dobre vidno.

*

Tvojho priateľa som sa pýtal: nebol si nikdy tam, kde Boh lásku dáva?

Aký smútok! Každý deň si prišiel na koniec dňa.

To, čo večnosť Božia nedáva.

Kolibrík je krásny, keď zastane v povetrí; ale to nevidieť, keď letí ako šíp.

Päť chlapcov ho chytalo, keď mal päť farieb. Ani jednu farbu nechytili.

*

Nevedel som sa pohnúť pred horiacim kriačkom. Boh mi pomohol vyzuť sa.

Miesto je sväté, povedal.

Bolo mi tam do plaču, pre teba, hriešna obuv.

*

Ohnivý voz, ktorý Henocha odniesol, ktovie, odkiaľ sa vzal!

Ten voz mi dávno vŕtal v hlave. Ešte ako chlapec sníval som o ňom a nebolo takého majstra.

Teraz už viem, ktorý Majster vzal troch učeníkov na vrch Premenenia.

Ten ohnivý voz!

*

Gazda povedal: mám všetky zrná spočítané, nemôžem siať, jedno zrnko mi vypadlo. Bude chýbať na mojej roli.

A zabolela ho láska jedného neprítomného zrnka. Len probujte nebyť tam, kde Boh miluje.

Ako možno ľuďom povedať, že vtáčik sladko spieva?

Keď ma osloví Boh: syn môj! — ja to po Bohu neviem povedať.

*

Žiť či snívať? Také ťažké je to, že Boh, aby sa mohol radovať s ľuďmi, vynašiel kríž svojmu Synovi a poslal ho žiť na zem.

Až taký ťažký je sen nášho života, že nás vždy vráti zemi.

*

Trpieť! To si opakujeme aj tam hore.

Pre zvuk hlasu, ktorý zanesieme aj tam hore, sa dobre poznáme.

Kým žijeme, bolí nás to i tam.

Syn Boží z kríža prišiel volať do neba, že je opustený.

*

Okolo kríža je tri hodiny tma. Hroznú má podobu nádej bez slnka.

Nie pre toho na kríži. Pre tých, čo poutekali. Na zemi si už dlho, nad zemou ešte nie si.

Ťažký je strom, aj keď je opadaný.

A ďakuješ Bohu, že sa nezvalili na teba hory vrchy a nepokryli ťa, lebo máš jednu nádej.

Máš srdce, máš v srdci svoj kríž.

Bude zasadený na vrchu. Zdvihne ťa nad zem.

*

Keby len raz teplý vetrík prišiel z neba na zem, keby Boh dýchol sem lahodne, kto by to zunoval?

Kto by v tej chvíli chcel zomrieť! Láska nikdy nepochováva.

*

Ach, veľké svetlo malé nepohltí, ani ho nezahasí.

Veľký je Boh, jeho láska nie je proti tej mojej malej.

*

Spev vtáčka vždy je po prvý raz.

Povedzte mu to pošepky, že človeka iba Boh po prvý raz vedie.

Spev vtáčat vedie nás z noci von. Ony prv ako svitá, spievajú na prvú píšťalku Božiu.

Nikto nevidel viac ako oblohu nad sebou.

Ale modlitbe to nevadí.

*

Po prázdnej noci prišiel si načas. Odpustili sa ti hriechy.

Boh je tvoj dom.

Tá radosť, keď ti niekto donesie kľúč od dverí, ktorý si stratil!

*

V južných krajoch som videl dediny v mori. A bola to fata morgana. Z beloby mora čneli len strechy a koruny stromov. A keď sme sa k nim blížili, more ustupovalo.

Krása vždy ide ďalej. Ale vidieť sa to dá.

*

Tak, už len ako sirota som. Komuže tu kážem po polnoci plnou hrsťou ruženca?

Chce sa mi plakať. Ale odrazu neviditeľne prichádzate vy, vy… Ktože? Vy, ktorých by som nemohol nikdy milovať.

Ako to môžem urobiť s plnou hrsťou ruženca?

Vstal som od modlitby, neviem sa nikdy domodliť, za chvíľu ma to znovu pritiahne. Dobre, že ma Pán Boh stvoril bedárom. Čo by bola modlitba na zemi bez našej biedy? Tajomstvo života po takej modlitbe je novým tajomstvom, Božím i naším.

*

Keď mi príde raz zomrieť, zvolám: ó, plná hodina smrti! V tej chvíli uvidím všetko, čo som nikdy nevidel. Boh mi otvorí oči, ako svoju dlaň otvoril pri stvorení sveta.