ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Otvor ten raj, nech má človek viac dychu, lebo ho zvediem k hroznej slobode! Tak kričal Satan na Boha po stvorení prvých ľudí.

Nebolo to nič iné, iba úsilie zlého ducha, aby zem bola ťažšia, aby ťarchou onemela a padla spod neba do prázdnoty.

Kričal Satan na Boha, ale v Satanovej prázdnote niet nijakej slobody, nevyhojí sa nijaká bolesť, nijaká rana. Ona nás bolí tam, kde sa bolesti nosia, bolí nás v zápase pred Božími svetmi. Potom už raní všetkých, stohlasne, i tých v pŕške slnka, i tých v žúžole nočných bdení.

Čo sa tu deje, je v tých priestoroch života, kde sa rozhodlo prísť hore k Bohu i dolu k ľuďom.

Keď zazvoníš na dvere, neotvoria ti hneď, čakáš. Keď vidíš Anjela letieť v Sixtínskej kaplnke, vieš, že ešte nie je čas, aby doletel. Medzi tebou a nedokončeným dianím je napätie, čakanie, je vzrušenie. Nič sa neskončilo, ide iba byť. Nič hotového nedostaneš. To, za čím ideš, je tušenie, je budúci dotyk. Ako pieseň škovrana, keď si ju raz počul a ideš za ňou, lebo sa ti dáva, ešte si ju celú nepočul. Ešte nemáme nebo, ale dáva sa nám, sme na krok od neho.

Ešte nie je čas, aby sme sa radovali s večnosťou, ale stojíme pred ňou. Dvere nám neotvorili a vrátime sa k nim nemenej vzrušení aj viac ráz. Anjel, ktorý má doletieť, je v rozbehu zastavený, ako ho nájdeme v hociktorej modlitbovej knižke, z ktorej na nás hladí. Ale letí, nikdy nestojí.

Niekedy náš Otčenáš je ťažký, ako keby sa hory navrstvili na nás. A zdá sa, darmo padá na tie hory zrno Božie, niet pôdy na nich.

Ani vtáčkom Boh neutrúsi zrno na vrchy a na skaly, aby tam zahynulo. Boh si tie vtáčky zavolá dolu na roľu a povie im veľmi mäkkou rečou: berte si! Ani nám netreba byť horolezcami, aby sme vyžili na skalách, len si tam utrhnime ten spanilý plesnivec, čo vonia výškami, a zíďme dolu do údolia. Dych horského kvietka sa zbratá s krvou našich ruží.

A Satan chcel, aby sme nadávali, že výstup na vrch je namáhavý. Chcel to, pretože nám ponúka hroznú slobodu, nie pred našou tvárou, ale na svojom chrbte. Povieme mu: nie!

*

Raj, záhrada Božia. Pred nami opeknieva jablko, ktoré je zakázané. Je v ňom tma, je i za ním tma a pred ním my stojíme. A pred ním stojí i tvár Božia, ktorá je takým kvetom, že by sa k nemu prisali všetky včely, zbierajúce med.

Aj keď jablko vždy viac a viac opeknieva, včely nejdú naň. V tom bzukote včiel je čosi ako vo vzlete duše, ktorá tu nechce usnúť na tvrdej zemi, keď sladko je usínať v kvete. Pravda, medzitým i to zakázané hovorí, že v ňom tiež sa dá sladko odpočinúť.

Kľúč je v láske. Láska k zakázanému jablku nie je láskou, ale vášňou. A ten, kto stvoril jablko, stvoril ho preto, aby sa v láske zmeral s tebou. Čiže: sám sa tak milujúco pokoril pred tebou, že môžeš zažiť Boha, ak nedáš prednosť jablku. Na vanutie lásky Božej máš dať odpoveď, kým neodveje tvoj krok iný vietor. Ten najvyšší Boh nie je zakázaný, môžeš ho obsiahnuť.

Nebo je i v našej malej byľke lásky. Je to obraz toho, ako sa i z malej byľky na roli vie zdvihnúť náš hlas k Bohu, ako vieme vnímať, že veľké chrámy Božie i z malých modlitieb žijú tu na zemi, a naopak, malé z veľkých.

S obdivom stojíme pred kvetom, zahľadení na včelu. Už sa aj púšťa domov cez diaľku, naložená peľom. Keby jej dal Boh takú náturu, že má chodiť po tŕni a zbierať peľ, zbierala by ho. Keby tak bola stvorená, že z každého kvietka musí ísť peši do úľa s vedomím, že bude zašliapaná, nedbala by na to. Vždy sa chce brániť, pichne každého, keď tým aj zahynie. Možno ju prenikne v takej chvíli duch radosti, že sa ubránila. A keď hocikto z nás po troche zbiera i v tŕni i v pošliapaní peľ pre svoj úľ, mal by si ho ubrániť, lebo človek lepšie vie ako včela, že zomrie.

Ponad strminy pôjde naša duša k Bohu. Tam dolu niekto pil pálenku, spal s harmonikou, hodoval, kým ty si ťahal život po kamenných svahoch za kúskom chleba. Tým žrecom, čo by ťa dolu sputnali, si sa vyhnul a slobodne ako v pravej smrti držal si v hrsti slovo Božie, nazbierané v tŕni, na ceste i na kameni. To ti až večnosť vysvetlí, aký to bol rozum — zbierať to málo.

*

Mnohí sa sužujeme, mnohí nie, že žijeme v časoch, keď vždy je vietor. A čo robí vietor? Jesenný prinesie opadanie, jarný vždy buduje. A nikdy nie sú to tie isté listy z vlaňajška, len strom je ten istý.

Čas beží a keď Boh mu dáva nové kolieska, dáva mu i nové zákony pre nový beh.

Boh je vždy činný. Čo by robil človek, keby sa neopieral o túto danosť? Viete si predstaviť to, že by Boh ustal v práci? Keby ustal, človek by sa už zajtra stal zvieraťom.

Prečítaš jeden Žalm a povieš: tu sa odohrali dejiny, tu sa Boh stretol s ľuďmi. Vody oddelil od brehov a človek, opretý k ich múrom, videl, že ho chcú zasypať. Ale znášal sa s Bohom, nezasypali ho.

A dnes mnohí sa sužujeme pri mnohom obetovanom. Zabolelo to i Boha, že svet nechce, aby sa dotýkal obety na našej planéte ten vietor, ktorý vanie tam, kde chce a vtedy, kedy chce.