ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sme na diaľkovom rozhovore a v telefóne, takom dlhom ako deň, zázračne mi znie Vaše slovenské slovo. Stojte, neunikajte.

*

Vidím Vás, ako ste v knihe na obrázku. Poďme sa prejsť — povedám — po tých lúkach, ktoré sú v knihe.

*

Čítam tú knihu, do ktorej ste napísali: Básnikovi R. D. v svete, ktorý básnikov potrebuje, pretože nie je pre básnikov, niekoľko týchto slnečných rozprávok v najkrajšej reči sveta, venujem J.

*

A to je v cudzine?

To je v cudzine, čo hovoríte, — odpovedáte mi. Tie lúky sú doma na Slovensku a len vtáky, čo sú na slobode, tam dolietajú.

*

Povedali ste mi to s nostalgiou. A tu sa Vám hlas premenil, ako každému za morom.

Hovoríte ťažkým dýchnutím. Prečo sa drôty telefónu nepomýlia a nedajú mi Váš ľahunký dych? Čože, nevie nás poslúchať hmota, ani energia, nad ktorou vládneme v XX. storočí?

*

Utvoriť alebo organizovať hmotnú energiu, či v oblasti pravdy alebo krásy, — káže Teilhard de Chardin. A ja Vás chcem povzbudzovať: nebojte sa tej roboty. Keď drôt, po ktorom hovoríme, sa neobmäkčí, môže sa obmäkčiť náš dych. I na dlani, ktorú si za chvíľu podáme.

*

Povedzte, či nie je hodno zohnať slovom jedného človeka, ktorý sa Vám prihovára? To ako by ste stáli nad kolískou, kde Vám dieťa ožije.

*

Ešte ste sa nezastavili v krajine tichých radostí. Ona jestvuje, ona sa tvorí tým, čo jej dávame. Ktosi vždy čaká na Vás, lebo keď dávate, milujete.

Všetci moreplavci, čo idú k tým krajinám jasným, neostanú bez stopy na pobrežiach. Či možno viac milovať človeka, ako keď nájde stopy našej lásky?

Starneme a budeme odchádzať. No nemáte pravdu, keď ste napísali, že v dospelosti je všetko ťažšie. Ja hovorím: všetko je pútavejšie ako v mladosti.

*

Mne neboli nikdy antipatickí starí ľudia. K mladým som mával často antipatie, keď si už mysleli, že sú „zabetónovaní“. (To je Váš výrok.) My, starí, viac myslíme na možné omyly, mladí nie.

*

Nezahoďte slovo, ktoré môžete ešte pekne povedať. Spisovateľ je nepremožiteľný krajinami, ktoré v prvých rokoch menujeme cudzinou.

I na tom hmlistom bode prášku, na ktorý položíte oči, nájdete domov. Ó, deti veľkých vesmírov, neutekajte odtiaľ!

*

Niečo sa z nás pominie, niečo sa stratí. Ale len to, čo náhodne môže sa privesiť k našej plnej celosti. A či nie ste vtedy celá, keď objavujete seba v novom tvorivom čine?

Poviete: koho tu kŕmiť slovom? Odpovedám: vtáčkov i seba, ako to robil svätý František.

*

No, ale svätý František neostal sám; je nás veľa chudobných svätých Františkov a čakáme na ten pokrm slovenského slova. Je veľa i nás vtáčkov.

*

Ach, keby sme sa mohli ponoriť do ticha tých priletujúcich tvorov! Boli by sme len v tom zrnku, čo je pre nich. Nech si ho zobú.

*

Ale svet je i vtedy pre nás, keď z javora človek si vyrúbe stôl a povadí sa za ním s druhým človekom.

*

Len tak sme, i v domove i v cudzine, „so všetkými pľuvancami, beštiami, živočíchmi. No, pre všetky tieto kruhy Danteho pekla ostávajú pravdivé Beatricine usmievavé ústa“. Pamätáte, ako ste to napísali?

A na dôvažok i to je tam, čo ste mi povedali do telefónu o hlávke šalátu, pri ktorej sa Anatol France blížil k Bohu. Vidíte, odvšadiaľ sa vraciame k sebe.

*

Pozrite na svoju izbu v dome. Je plná toho, v čom sa zasa a zasa vidíte, ako v zrkadle.

*

Čosi hľadáte. Bože, akýsi centík spadol zo stola. Centík? Od vázy na stole? Veď jeho podoba nie je z kvetov.

*

Nebojte sa byť. Kvety zvädnú a zahynú, sú osamelé. Vy ste s nami, Vy ste rozkvitnutejšia od kvetov.