Zlatý fond > Diela > Rozprávka má krídla


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Rozprávka má krídla

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Ivan Klbik.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 40 čitateľov

Sme pútnikmi

1

Hriech je zlá ruka. Keď si dvaja idú päsťou medzi oči, vyznávajú sa zo zlého činu.

To sú poklesky, také ťažké, že aj duši dajú úder. Duša sa vtedy zatvára.

Kvety na lúke sa pri slnku otvárajú. My sme mohli vidieť ich úsmev, prejsť pri ich láske.

V ruke to nosíme, čo sme videli a našli. Ale keď sa ruka zovrie v päsť, už sa vidí, čo chceme. Kedy bola päsť láskou?

I malý púčok na stonke sa zachveje, keď sa má po ňom prevaliť víchor. Kedy bol víchor láskou?

Neláska vojde i do domu. Dlaň zakrvavená sa pomestila už idololatricky aj do chleba a je i v okrušinkách.

Ruka, ktorú si nepodajú národy, odkrojí nám smidku z každého hriechu.

2

Jedna bedárska bieda, keď si k nám sadla, potíska nás tak na lavičke, aby bolo ešte miesto.

Tá druhá sa vkradne do našich očú, aby tá tretia, tá štvrtá tiež mala dosť smelosti.

Odrazu vidíme, že sme na svojom dvore takí, ako každý poranený list, donaha prerosený ránom.

Spali ste? — A vy? — Pospí sa. To je náš úsečný rozhovor v dokmásanom strome.

Chce nás čosi bolieť. Tieto nesmrteľné struny nájde i najmenší vetrík.

Ale nezanikli sme svoj dom a už je zas plný čudesných snov.

A dnu z izby, z obloka sme odhodlaní vidieť bzučanie včiel na tráve.

3

Boli sme roľou, semenom zasiatou, poskromne, ale naďaleko nás poznali. No, včera prišiel deň zvrátený, tu nechal ťažkú nohu.

Kde sme sa podeli, my, ugniavená hruda, my, za grajciar perník! Čo tu bolo nádejí, čo tichosti v chlebe!

Naša vernosť k chudobe i k vráskom postavila nás nakraj včerajška. Už sme ho prežili.

Chceme znova to málo. A radšej ho chceme, než by sme to veľa chceli, nezahľadení do seba.

Len aby sme sa rozzrnili tým, čo je v nás, keď i po uličke paličkou klopkáme.

Od domu k domu. V kráľovstve chudoby ponášame sa na ženu, čo nesie daň do chrámu.

Naša pramatka nám povie, že sú to dobré úspory, keď sme sa mohli presláviť dvoma haliermi.

4

Dom vedľa domu, hľa, bola by už láska! Trávniky z jedného dvora idú do druhého.

Ale — azda krivý pohľad, azda neúsmev nás delí, azda závisť. No, ak máme spoločný plot, kto komu ho má závidieť?

Plot sa znáša s nami pohnevanými. Prišiel jeho čas, zakvitol, rozvoňal sa na tú i tú stranu.

Je obidvoma nohami v jari. Celým svojím bytím je zamyslený nad našou pohnevanosťou.

Dýcha, dýcha. Na to miesto dýcha, kde sa neponáhľame, kde je vchod do brány.

Tu vidíme, kde sa ide von i dnu. A kvety plota sú rozbehnuté ako sedem dní týždňa.

Veru, chabzdová vôňa nás môže pomeriť i s takým klincom v tele, ako je zlý sused.

5

Nad nošou svojho šťastia dojal si tých, ktorí si mysleli, že budeš večne chromý.

Neprichýlili sa k rose v brázde, keď tvoj voz na poli mali poďobať vrany.

Ale keď si na chrbte nosil vrecia, bez závisti zastali pri dome, zavoňali pečený zemiak.

Účastinári sa posmelili: aspoň to sa nestratí, z čoho ľahko nezbohatne nikto.

I potechu možno ozdobiť hyacintami a inými kvetmi. Z mála sa raduje, kto mal vždy málo.

Veď s úľubou sa možno zachvieť, keď na roli rozkvitne ľadník a v hore truskavka.

A na prsia si to privinieme, akoby sme všetkých ľudí kolo seba vedeli odniesť v náručí.

6

Zanechal človek jednu vec a ešte tisíc zanechá. Prečo vietor po ruži toľko ráz pochodí!

Marivo sa mihá pred nami aj päť minút po zhasnutí lampy. V tom našom povyzametanom bývaní.

Hviezdičky na nebi, ako zvončeky, povzbudzujú nás, že noc nie je celkom tmavá. Kdesi vo vrchoch sa i vlkom sníva, zavýjajú.

Ktorým smerom je prázdny svet, aby nás stratených prepadol kat? Jeden kat, či dvaja, či tisíc, lebo sme tisíc vecí zanechali.

Čierny dych nám ide z úst. Prešli sme alebo neprešli cez dvere, keď dom bol i s nami prázdny?

Istotne, takú tmu si nesieme, aká bola v priečinku, kam nič sme nedali.

Alebo dali sme a zanechali tam; odišli sme a nevzali nikdy. Sám sebe zlodej povedal: som zlým vlamačom.

7

Vybrieždil sa deň zaránky, pozrel nám do očú a všade v nich našiel miesto.

Ani sa nepovadíme, keď pijeme jeho tiché mlieko, hlt za hltom, tak ako z rieky.

Pod náš pohľad sadá nevinnosť, ani čoby sme z pŕs matky začínali žiť, ešte neprebudení.

Zdvihne nás zlatý koč, odnesie do rozprávky na stoklasné pole. Tam sa už prebudíme.

Plávame rukami po roli, brániac svoju drámu, ako gazda sa bráni zhŕňaním zrna.

Bez slova zlého sa míňa deň a zem vie, prečo máme mäkké nohy. Nezacítila úraz.

A keď sme si napoludnie kľakli k šumivému potôčku, celým srdcom sme sa z neho napili.

8

Muž, ktorý hľadí dopredu, postaví svoj zázrak bytia. Dozreje.

Po chvíli mu ktosi povie: oheň dones, v ktorom sa zlato čistí. Neiď poza záhrady.

Prútikom čarovným pošibni ľudí kolísavých, aby sa nedostali k stromom nedovoleným.

Pousmievaj sa na nich, nie víchrom hnevu, ale tvárou. Ukáž, kde je ich miesto.

A nie za trest, ale za pravdu života povedz im, čo je česť. Vyhlás to za svetlo.

Už len čo vidíš veľmi dobre dopredu, presiaknuť môže do ich koreňov.

Tým osamostatnením žiť, ach, poznať všetkých slobodných! Možno tu priniesť aj krvácanie, aj rany.

9

Človek býva v niekoľkých diaľkach. Má slnečné skaly v kapse a dúfa, že dohodí.

Vydaný na život a na smrť osudu, podoberá sa šťastie nájsť, verí na dotyk hviezd.

A keď sa časom zachveje, jeho zlatý prach opadne a nesú ho naše rieky, kam dohodíme kameňom.

Ach, vytrieť farby, čo sú v diaľkach bledé a vysýpať piesok z hodín, aby sa neopakovalo sklamanie!

Vykrojiť sa z noci ako mesiačik a z tmy si svietiť na zem, aby sa nedalo potknúť na vlastnej nohe!

Plačeme, nehodní podobať sa bludičkám, čo sa tak matne rodia z močiarov a hynú pred svetlom.

Azda nás môžu hravo pomiasť šerosvity a mátania v nich. Ale sila skál je málo na ne.

10

Hlbšie sú studne, čím viac nás zahnala k nim páľava. Smäd nám vraví, že nikdy nevyschnú.

Výstup na vrchy človeka vysuší. Ale tam je vzduch ako more, my ho nestačíme vypiť.

Je plný pohár, pred jeho láskou treba sa pomodliť. Z vykypeného sa neobčerstvíme.

I v modernej dobe zložíme ruky. Taký televízor prefarbí náš svet, i náš oddych.

Tryskové lietadlo vie premôcť diaľky. Napojí nás pár plných hodín, odrátaných i prirátaných.

Jednu robotu nám skráti komputer. Hneď sa ukáže výsledok: elektronický plamienok nás popohládza.

Keby zo škrupiny zeme vyhasli malé ohne, z veľkých ohňov by sme boli zarmútení.

11

To Rimbaudove „Som niekto iný“ nás prikuje ku skale a my orla nedovábime zo štítov.

Spoznáme i to, že sme inde, nie tu. Kdesi je nás menej. Ten celý svet nám kameňuje oči.

Vyberáme z vreciek omrviny, ktoré mali čistú chuť na počiatku života.

Kdeže je naša závratne krásna krajina detstva! Do ktorýchsi úvalov hôr si ju ešte chceme zakresať.

Sú to tvrdé žuly a iba nám búši ich ozvena do sluchov, popreskakovaná v iskrách.

Po končiaroch nevieme tak lietať ako dávno. Hriva ich striech je tu drsná a odlišná od bijúceho srdca.

V dlhých nociach nás ani blýskavými očami nezobudia tie hviezdy zhora, tie iné hviezdy.

12

Zastavíš sa pred človekom, celkom cudzím, a si udivený nad sebou, ako vyzeráš.

Nevieš nič o jeho, ale ani o svojej partaji. Osudy vás poznačili, urobili z kriačkov smutné vŕby.

Zašvihali kedysi vaše hybké prúty vo vzduchu, každý svojím junáckym dychom, smerom do výšky.

Teraz v šelestu vetra vytrie ťa i piesňový list na strome. Jedným krokom vždy si v západe slnka.

Jantárová stena útesov pod brehmi, popísaná nádejami, je premožená jaskynnou tmou.

Tam v doline hučí riava a neodbíja sa na nej tvoje meno, čo ako by si zahvízdal.

Človek cudzí, pred ktorým si zastal, má vytrhnutý koreň z pôdy. Ale ešte je dosť zeme.

13

Sme pútnikmi. Ideme chodníkmi, peši, poľom, vrchami; najprv k vidinám, túžbam, nakoniec k svätyni.

K akej? K národnej svätyni. To je dedovsko-otcovská púť, dávno pred nami započatá.

Čosi tí starí chceli, že sa odhodlali, aby sa putovalo. Zažiadalo sa im bielej procesie.

Tak sa v nej vykročilo a zašumelo ako ponad čas, ako keby len z vánku nad zemou sa dalo žiť.

Preniesli sa z dňa do sviatku, čistí od tŕňov, umytí od prachu, neubolení, skoro nepoznaní.

Zhynul by spev — nazdávali sa v potu tváre. A on na púti z úst do úst sa podobal vtáctvu na stromoch.

Oni nám mohli cestu vychodiť, oprieť sa tam telom o stenu v chráme a povedať: zas prídeme.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.