ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tatranská je naša história tisícročia; fakľa, ako ju zapálili slovenské kniežatá v Nitre a na Devíne.

Čo sme vtedy mali? Mnoho zarasteného poľa a hôr. Ale bola naša tá zem divoká a dobrotivá.

Naši otcovia býkovcom naháňali zver po vrchoch a k panovníkovi chodili v halenách storočných.

Ženili sa, nikdy nie ďalej, ako bol chotár a plodili deti pre svoje lazy a doliny.

Orali, pásli ovce a spievali. Pieseň mali na poli a tisla sa i pod strechu, keď zunel kolo nás krok Európy.

Vyrástla na Hrade Pribinova rotunda a anjeli zaštrngali zvončekmi na prvý sviatok.

Potom, keď Rastislav pozval zo Solúna svätých bratov, prebrodila sa zora nebeská až k našim chalupám.

Osmahlí dedovia, s vrkočmi vo vlasoch, prišli na krst. Prežehnali sa znakom kríža. Dobre si ten kríž na seba dali, ktorým sa budú brániť sami, samučkí sami do vekov.

Tak nás začalo viesť nebo. Tak sme boli premietaní šošovkou večnosti na podobu svojej rodnej zeme.

Keď potom Svätopluk, kráľ slovenský, ujal sa prestola, jedni strážili krb, druhí šli na vojnu. Keď sa nevrátili z bojov, nepadli za cudzích. Vtedy kvitla sloboda.

Na horách sa pomestili všetci v Božom náručí. Učil ich Metod a jeho žiaci, aký je dobrý peceň Božej lásky.

Žiaľ, nebolo dlho naše nebo jagavé. Nomádi z ázijských stepí zbojstvom nás olúpili o všetko. Štát padol, po slobode prišla noc.

V mene Božom! Údelom hrdinov je trpieť.

*

Náš otcovský grunt! Pred barbarmi utekal národ z neho do hôr, aby, keď sa vráti, našiel dym a popol.

A svoje srdce položil zas na to miesto dymu a popola. Láska bola celý jeho majetok.

Keď niekoho srdce bolí, má na to dosť sĺz? A Bohu nikdy nevidíte slzu na očiach za to, že dáva.

Do každého nášho kúta pozeral Pán Boh. V prítmí chaty matka mala ruženec v ruke. Nebolo iných slov, ako tie povedané Bohu.

Ty, dedo, bol si pravým kresťanom. Na nedeľu išiel si svoj život odplakať do kostola.

Pole slovenské nebolo počuť, že šumí, ani potoky. Tak ako vtáčkov nepočuť, keď preletujú púšť.

Len hádam podľa hviezd, ktoré sa v noci zapálili, bolo poznať, kde je naše miesto. Len tak, podľa neba.

*

Na kus piesne a na kus slova chodili sme k svojim pokoreným dejinám, ako vtáčky k hniezdu.

Postonali sme si, opretí o Boží múr. Horúci bol každý ten ston, príspevok pre skrúšenú pieseň.

Napoly rozkrojil Boh našu postať, na chrám a na pole. Nemohol byť vtedy nikto moreplavcom a doniesť viac šťastia z ďalekých svetov.

Len pod svojou strechou, v kúte so všetkými, chutila nám každá omrvinka, vytrisknutá z našej modlitby.

Ale keď raz na komoru zaklopal pevec, zachvenie prišlo také z Maduníc, že ticho sme si slzy utreli.

Selankár pri starom dube vedel z predstáročných pahrieb nás zohriať. Na očiach sme si čítali slávu predkov.

A tak nás neskorej našla prvá kataklizma sveta, i druhá. Blýskalo sa nad Tatrou, putoval sen k našim chatrčiam.

Ale vtedy celý svet podhrýzala vládychtivosť. Krvavo. Aj nás, celkom pri chalupe, žiaľno, na dohodenie kameňom.

*

Pán Boh nám dal vnútorné videnie neba, aby sme vládli v ňom, keby sa nám v tme stratil domov.

Všetko krásne, čo milujeme, príde tak, ako znova a znova prichádza jar, — povedal som doma matke. Môj hlas bol za dvermi, vonku.

Ach, Stvoriteľ náš, dal si nám dom a zavretý je; dal si nám kvety a sú opustené. Či vyžijeme z toho, že máme v záhrade ruže bolestné?

Mať naša sa modlí a berie hrejivý dych Boží pre seba ako poživeň. Šepkám jej: Mamička, mamička, i pre nás v cudzine. Nám nad hlavou nekvitne mana.

Mnohým z nás Pán Boh dal ťažké cesty. V každej tichej modlitbe sa to dobre vidí. Rodička drahá, s tebou sme. Nijaká kráľovná nie je tak milovaná.

I tu by sme si mohli podeliť svet medzi sebou. Ale nevieme si ho tu podeliť na Tatry a Tatry.

A rastie mnoho plodov božích pre nás na horách sveta. Medzi brusnicami a brusnicami poletujú naše oči. Všetci vieme, že sú len v našich lesoch sladké.

Vinice sú i tu zrelé, oťažené. Ach, klobúk nadstaviť pod opojný mušt a piť dlho smädnými ústami. Doma sme blažene líhali tvárou k žblnkotavým potokom.