Zlatý fond > Diela > Rozprávka má krídla


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Rozprávka má krídla

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Ivan Klbik.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 40 čitateľov

Sloboda

1

Sloboda je veľká myšlienka Boha, neodvolateľná hra neba, keď je v človeku ešte raz zachytená.

V budove sveta si pánom, komnaty sú tvoje, ale ducha nepribíjaj klincom na dvere.

Dvíhaj krídla, ostražite, aby tebou nezatriasla daň pozemná, ktorá nemá rada výšky.

Môžu byť zo slobody chrámy velebné, aj plaché cintoríny. Ako je jedna veža pravdou.

Poplatok je dobrovoľný; jeden na oltár, druhý na zanikajúce krajiny.

Potom už len ponad smrť idú vladári, ako by ju nechceli vidieť. A sú to oni, ktorí pricláňajú hroby.

A ty sa pýtaš človeka, aký to povlak pridal Božej myšlienke, aký omyl, že ho koná jeden za druhým!

2

Svätyňa je čistá. Tvoje jestvovanie je v zhromaždení veriacich, ktorí budú vždy semenom v nás.

Rozprávaš ticho. Kostolným hlasom sú tvoje uši plné a nepohnutí svätci sami o sebe sú mocní.

Hovoríš k nim ako k ľuďom. Na tej istej duši majú struny, ktorých dotyk ide práve s nami po zemi.

Im sa tiež neraz stratil kľúč od dverí, kde bývame, kde nad hromničkou nebolo plamienka.

Prišli do neznámych samôt, opustených, stratených, neľudnatých. Nedalo sa ani dýchať.

Alebo stretli ufúľané deti. Úbohí tvorovia nevedeli sa zveriť ani strygám, ani Bohu.

Musíš tam prísť, modliť sa pri nich, pohnúť ich k úžasu, že môžu mať aj po smrti ruky zložené.

3

Kto zrno seje, vie, že mu dal plnú voľnosť, ako ho položil do brázdy, hoc aj clivo, nevediac aké bude.

A ono cúva, cúva pred ním, ide hlbšie do pôdy a tam si ušije krehké detské rúcho. Vie, že sa narodí.

Trvá mu to kratšie ako nám a matka zem mu dáva chlebovú krv pri jeho počatí.

A keď začne tušiť svoje bytie, potom už klope prstočkom dohora, na svoju tmavú povaľ.

To je sila, preboriť sa von, zdvihnúť zástavu, zatiaľ len sotva viditeľnú, ale nad zemou.

Musel by každý povedať, že to bolo slnko, čo premohlo kôru zeme. Ono nás ešte neoklamalo.

Také veľké je jeho meno, že ani krvavou rukou ho človek neumenší, ani kúštiček z neho neodtne.

4

Keď roztvoríš perute a vzletíš, to je tvoja suverénnosť. A treba ju mať i na zosadnutie.

Tvárou si dávaš smer, vidno ťa lúč po lúči; na nebi si ihravým lupienkom, ľahším od ľalie.

A vždy je dobre nepreceňovať priestory vtákov. Tam hore sa rodia aj búrky.

Treba vedieť zletieť, nerozbiť si dušu s lýrou, i proti sile zákona, že zem je príťažlivá.

Treba si vážiť vzduch, je potrebný, ako keby po víchre každý z nás bol parašutistom.

Naša planéta ešte nie je plná ruží, na ktoré možno padnúť. Bojí sa toho všetko, čo zosadá.

Pred posledným mávnutím krídla už sa neobzrieš hore, len dolu. Búrka prešla, nezotrela zem.

5

Haním jablko a túžim po jablku. Nepoviem, že nemá právo byť kyslým; ale mať ho aspoň.

Mám na výber, medzi očami a srdcom. A na zadosťučinenie bude ma hriať to, čo si odnesiem.

Niečo každému dám z toho, čo som skúsil. No, radosť nikdy nie je dlhšia ako život.

Ak dávam, mám lásku. Viem doniesť i tú nevýslovnú štipku vône, čo som kolo záhrady nabral.

A nie je kyslé to, čo dávam. Čo ja lahodné pre dvoch-troch, môže byť i pre tisícich.

Môj čin má poznačenie, že pod božím nebom dozrieva plod, nám požehnaný, ktorí sme zo šírych svetov.

Ak by sa niečo stratilo, bola by to len kyslosť ovocia, nie nádych, čo sme na stole prestreli.

6

Nerozbitný je na zemi hlas. I zvon pukne, i prsteň, i dom. Nič nemá trvania po zarastenej tráve.

A žasneš, že pretrvá slovo Biblie; prežije časy Homér, Dante i Shakespeare.

Rytmus toho, čo žije, zakotví v pokoleniach. Zaryje sa v ich vlnách, ujde pred každou smrťou.

Je nepominuteľnosť. Zmeniť môžeme krajinu, nie horúčku srdca, nie už viac ani medzný kameň.

Náš hlas je doma. Básnik pri madunickom Mlieči ho prevzal od dedov, aby sa nepominul.

Za chotárom sa svieti. Naše pierko za čiapkou hneď by spievalo, ako sa na zbojníckej patrí.

My tu pri vatre ešte o slobode hôr hovoríme. Náš hlas zápasí s ohňom. Nezhorí, dosť je nás.

7

Podopri kopec vínorodý, dovysoka rastie. Na vrchole zachveje sa mu list slnca a horizont, jeho vlečník.

Netreba tak dlhých svätojánskych dní. Vždy pravdu hovoríme o jeho dozrievaní.

Vari aj mihnutím rias zavoláš svet na hostinu. Najmladšej dcére povieš: prestieraj z oberaných hrozien.

A víno, víno! Pozri, rozhýbe sa každý nastávajúci krstný otec! Ešte i tým, z kúta zazerajúcim, je veselo.

Rozbehnú sa k stolu a celkom sa pomiešajú s hosťami. Vrabce, tie v škárach humna, počkajú.

Ak neprišli všetci, ty za to nemôžeš. Každý most ako luk, odrážal duše, neplné nádejami.

Aj tak ten sladkorodý porast, ako si ho podoprel, nalieva sa šťavou pre rozlet všetkých.

8

Keď pustá snehová noc ti zavrie dvere a vlci zavýjajú, všetko tesné sa stane tesnejším.

Zima neoslobodzuje. Dom je chumelicou zašitý, zakožuchovaný, a mrazy sa tisnú na sklá.

Myšlienka je ťažšia ako steny. Ak ich prebije a príde k tebe, krúži opakom tvojej hlavy.

V takejto chvíli čítaš verše, tie z väzenia. Tie o slobode by sa vracali tou istou cestou naspäť.

A predsa počkáš. Prejde fujak, minútka preďobe chmúravu. Vydrž, aj slnko vydrží.

Naboso staneš si v izbe k takým okamihom. Je ich odrazu mnoho, ako vežičiek na zámku.

Na ďalekom snehu doma by si postavil pylón, aby nášmu hradu severák neobhrýzal oči.

9

Akokoľvek chceme milo spievať, túlaví a neznášaní, iba zatajujeme svoj smútok.

Len čo začne znieť naša pieseň, fulajtár akýsi dobehne a pýta sa, odkiaľ ste.

Limbory, dobre ustrojené, Lipy, Zemplíny tu tancujú. Odkiaľ sú? Za nimi je naša mladosť, tá pochovaná?

Áno, toľko by malo prísť mladých snov, koľko nám treba. A preslabikovať ich krokmi poznove.

Potom z odchýlených okien počúvať, ako sa harfa presunula až na prsty.

Veď z veľkých presunov hviezd sa utvorí ráno. Z číro-číreho neba je láska.

Niet príčin nespievať. I smútok sa nám mení na pesničku, odjakživa, hoci sme smutní.

10

Ľudia už v rodine nevedia žiť. Iba keď sa stretnú, ako sa cudzí stretajú.

Nevľúdni nenájdu vľúdne slovo. Nabití sú temnými oblakmi a návnadou sa postriekajú, aby voňali.

To, čo povedia pred radnicou, či pred múzeom, nejde do taktu s naším pochodom dní.

Prídu s kyticou. Nie sú to životonosné kvety, chladné sú. Nevedia očariť pôvabnou krásou.

Keď zastanú na prahu, čudujete sa, kde sa náhle vzali, bez tepla k vášmu hniezdu.

Pravdaže, podivné je nazdávať sa, že dom nie je naším, iba jedným z tisícich iných.

A hore do azúru nelesknú sa schodištia poumývanými rukami, iba pochodenými nohami.

11

Kto stojí na grúni, kde by mohli stáť dvaja i mnohí — a nestoja, ten nemiluje.

Nemá vidna, ani v duchu, keď sa poneviera po pustých miestach za takým pokojom, na aký nevyzerá.

Nestrieľa, ale raní; tých najúbohejších nepozná. Aby nemal starosť o nikoho.

A či sme všetci takí? Keby sa tu náhle objavil rozbolený človek, musí hynúť, my nie sme tu.

Keď František z Assisi volil samotu v okolí prašivých, kde ľudská noha nevkročí, išli za ním stovky druhých.

Veď ako by sme mohli poznať jeden hynúci rod, kde z nás nikoho niet! Aj o púšť je boj.

A nebývame ďaleko, len tu vonku, v svetoch za humnom, kde sme sa raz v detstve vidinami preháňali.

12

Pochodíme po lúkach, stúpame na ne, akoby rastliny nič nechceli vedieť o láske.

Sme bezohľadní, ideme tak, ako sa nesmie. Slnko robí svoju prechádzku, ako treba.

Pomätenou myšlienkou kvitneme, nie tou od Boha. I teraz by sme mohli žiť v raji.

O vtáčkoch skoro nevieme. Plecami sa nedotýkame ich spevu, neodťažení sme od osudu rabov.

Pod vežou so strážnikmi, a s množstvom nenájdeného šťastia utiekli sme z väzenia. Bežíme, gniaviac všetko.

Spomeňme si, že márne je naše oslobodenie, ak sa po nás nezdvihne ani klások na zemi.

Lebo sloboda, po ktorej by bola pustatina, neotvorila našu cestu, nepriviedla nás nikam.

13

Chceme trochu večnosti. Takých hrúd je dosť v našej apoteóze slobody. Tuodtiaľ sa odrážame.

Pod nohami žijeme a nad hlavou máme úžasné prúdenie, neoddelené od priestorov našich krajín.

Ó, Bože, daj voľnosť miliónom ľudí, aj človiečkovi, ktorý nemá nijakého vchodu do domu!

Spusť z neba taký koberec hromov, čo vyhladí cestu dobrým i zlým, a nezahluší nijakých.

Panuj, ako si nás učil panovať. Chodníky slávy vyznačil si pre nás a sú tu pre teba. Znes sa dolu, ako si to láskave urobil pri stvorení. Nešanuj svojej chôdze.

Prejdi sa po zemi, až tak, že si nohy zoderieš. Ty, Bože, to vieš. Lebo tvoja je láska, tvoj je začiatok i koniec!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.