Slovenská strážkyňa

Povedal som si neraz: chcem odísť z tmavých ubočí. A stalo sa, že teraz tebe som hľadel do očí. Mám ťa tu z morí, hmatám ťa spod rias, vziať ťa do zory je pre svet otras. Keď si mi to pred domom povedala, tichučko, skryto Bohu si bozky dala. Pred vysokými výškami si sa chvela. Prvý raz si mi večnosťou znela.

Mám ťa tu z morských hlbín, ja som ich zmeral, nie som muž z vrbín, som lovec perál. Do veľkých vôd sa ponáram. Si Boží plod, nebo ti otváram. A tak si z pohody pod oceánom, dám ti dych slobody, som jeho pánom. Tvoj zvod navždy je snivý pre zrod máš rozprávkové nivy.

Poznávaj Božiu dokonalosť, tak zlož ju nám k nohám a daj stálosť. Buďže nám krásou čností, buď poľom zlatoklasov, máš hostí. A kto pre smietky v oku je hodný hany, povedz: na kvietky Boh nie je nahnevaný. Zachyť na golgotnej lúke Toho, čo bolesť svoju tají, a nie už smrti v ruke: ešte dnes budeš so mnou v raji.