Slovenská strážkyňa

Tvoja mamička. Najkrajšie meno. Príde prvé do naších úst. Dobre nás vzal do náručia Pán Boh.

Pri stvorení reči mamička už bola. Prijala ju od Stvoriteľa.

Materinský jazyk je láskou od Boha. Láskou tej, ktorá ti ruky zložila, po slovensky.

Je to symbol jestvovania, nezmazateľný. Aj do matriky ho dajú s krstom.

Mamička ťa prežehnala v meste pri Kysuci, kde som i ja žil.

Viedla ťa na prvé sv. prijímanie pri našich dverách. A ja som otvoril modlitbovú knižku.

V škole pri našom dome si dýchala poéziu. Už žila.

Potom sme sa dlho nestretli. A v Otčenáši si všade čakaná. Až do Ameriky.

Je tu mnoho zdvihnutých rúk pred tebou, prosiacich slovenskú strážkyňu, aby sa dala poznať.

Pán Boh tvoje modlitby, aj s polovičkou slova, pokladie do urny našej oplakanej slobody.

A tak si ako pesnička vtáčka, čo zletí k nám. Vie kráčať po našom srdci. Neublíži mu.

A rosa, keď padne, je na kvetoch. Žiješ s nimi a nechodíš po nich.

To už máš po mamičke. Ona ti nasadila ruže do záhrady. Nestúpiš ani na jednu.

Všetci čakáme, kto nás bude milovať.

Mamička ťa všade vedie za ruku.