Slovenská strážkyňa

Svet náš voláš sa Slovenskom. Všade si, ako slnko, keď ho už máme. Svetlo sa svetlom naplní. Pravdou si, slobodou vždy, číročistý svit. Ideš z rúk Božích. Veď odkiaľže odinakiaľ. Strážkyňa, si matka, vieš všetko o deťoch. Aj o ďalekých, o neprítomných vieš. Máš noviny, rádio, TV, cesty počítačov. A si vnímaním, citom, srdcom. I deti sú také, i strážne brány sú na to. Niekedy ubolení vidíme tvrdú zem. A obloha neba hľadí na kamene i na kvety. Blankyt všetko ti povie. Strážkyňa, inšpiráciou vládneš nad rodom. Boh časom dá ťažké chvíle. Až do úmoru si v práci. Chodíš do kostola, nesieš Boha na tvári. Tak sa rozmnožíš na všetkých v chráme. Zapĺňaš Slovensko. Modlitbou otváraš oči naše. Vidíme tvoju krajinu Božiu. Je hodina zaspievať pieseň Pribinu. Svätoplukove prúty národ má na púti. A si aj v diali s všetkými v žiali. Nezhrievaš noc temnôt v krajine zlých nôt. Strážiš svoj bratislavský hrad, jarou mu rašíš, aby mal doma vládu vlád. A hľadíš výš, čím nebo sneží, nech kostol má kríž nie hviezdu na veži.