Slovenská strážkyňa

Vtáčik nespieva naháňaný, len slobodný. Osud ťa tak ženie, že tvoj hlas zmĺkne. Toto sú kruté priestory života. Musela si žiť pre to, čo sa nestalo. Bol vesmír ale ľadový. Bola si doma. Nechceš byť dieťaťom nikoho. Čakáš, keď zima prejde, i so závejmi. A jar pohne sa z byľky na byľku. Tie tu ostali po mrazoch. Tak pochopíš, že nepominie ľahko, čo bolí. Chodia ti po srdci, kde ťa naháňali. A povieš i chrobáčikovi, aby šiel po zemi z byľky na byľku. A neboj sa o jahody v hore. Tie nik nenaháňa.