ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sotva že tieto slová z našich úst vypustené boly a my do ríše ďasov isť sme sa odhodlali, v tom okamžení odrazu akoby dlaňou plasol, nad nami sa vyjasnilo a zostalo vidno.

Nebolo to síce tak jasné svetlo ako od žiary slnečnej — len prišerno, ale dosť vidno ku rozoznaniu obklopujúcich nás vecí.

Teraz sme videli Raráška v úplnej jeho postave.

Mal na hlave klobúčik s perom, zelený šnorovaný kabát, remenné nohavičky, kamašne a lakované topánky.

— Zavediem — alebo lepšie zanesiem vás teda oboch do ríše, v ktorej panuje Lucifer, — riekol Rarášek, a sohnúc sa v poly na spôsob koňa, vetil:

— Sadnite si na mňa, kôň je osedlaný!

My sme viac neváhali.

Ja vyšvihnul som sa prvý na Raráška, za mňou usadil sa Števo a chytiac sa jeden druhého, jazda sa počala.

Rarášek vyšvihnul sa strelhbyte do hora a jako vetor letel s nami ďalej v osvetlenom priestore ku ríši ďasov. —

Pred nami v diaľke objavily sa čierne mrákavy, siahajúce vysoko nad obzor, vypádajúc ako nejaké múry u bralá.

Doletiac ku ním, spozorovali sme pred sebou budovisko, ohromnej pevnosti podobné.

Rarášek spustil sa na dol a my zastali sme u päty ozrutnej pevnosti.

Teraz spozorovali sme pred sebou mocnú bránu s plamenným nápisom:

„POKOLVÁR — HÖLLEMBURG“

Zočiac ten nápis, nevdojak prišlo mi na um, že tu akiste tiež „dualismus“ panuje.

Sišli sme dolu s koňa.

Rarášek jal sa hovoriť a s tým zvedavosť našu po vedení, kde sa nalezáme, uspokojovať.

— Stojíte pred bránou pekelnou podzemnej ríše, jejž vnútro rozdelené je na dva departementy. Prvší oddiel obsahuje v sebe sídlo, bydlisko Lucifera a jeho dvoranínov čertov, tam tiež nalezá sa ústredná pekelná kancellária, pekelné museum, bibliotéka a dielňa Luciferova.

Druhá miestnosť je: vlastné peklo — tartarus, kde zdržujú sa duše zatracencov, aby tam na večné veky trápené a mučené boly… A to je to najhroznejšie miesto, ktorého muky a útrapy rozum ľudský ani pochopiť nemôže.

A teraz dávam vám, pane Perohryzu, aj vám Števko na výber: ktoré z týchto dvoch oddielov chcete, abych vám ukázal?

— Ďakujem vám p. Rarášku za vašu ochotnosť! — riekol som, počnúc sa radiť so Števom.

— Ja bych myslel, keď sme už raz tu, poprosiť p. Raráška, aby nám ukázal obe miesta; — čo ty na to Števo?

— Hm! — mrdol fúzom Števo, — keď som raz v pekle, nech som v ňom! Ja uz nič nedbám, lebo viem, že som na veky zatracený!

— Ty počínaš rajzonirovať, Števko! — rieknem mu. — Pochlap sa! Budeš aspoň videť, či je to peklo tak čierné, jako ho maľujú!

Števo neodpovedal, len mrdol plecom, na znak, že je jemu všetko jedno — a preto obráťac sa ku Raráškovi, rieknem:

— Pane Rarášku! Ukážte nám oba departementy pekelné!

Tento splasol rukama od podivenia sa nad mojou neslýchane smelou požiadavkou.

— Jedno vám musím pripomenúť, pane Perohryzu a upozorniť vás na to, čo vy ako učiteľ a rektor máte vedeť a to je to: že z pekla, nieto žiadneho vyslobodenia pre toho, kto sa raz do neho dostane. Vediac to, predsa si žiadate vstúpiť a vniknúť do miestností večných múk ohňa, zatracenia a nevyslobodiť sa z neho nikdy — nikdy!!

Toto poznamenanie Raráškovo ma v prvom okamžení veľmi zronilo.

Hneď som sa nevedel vynajsť.

Po krátkom rozmyslení ale rieknem:

— To, čo povedáte, neplatí o nás! Lebo my sme ľudia živí, a z pekla nieto vyslobodenia len pre duše zomrelých, Božím súdom sem zavrhnutých. Toto, pane Rarášku, ako sekretár Luciferov a jako v pekelných záležitostiach dobre zbehlý, máte znať. Prečo nás teda prestrašujete, že vniknutím do pekla pre nás odtiaľ žiadneho vyslobodenia viac niet?

— Stojí to sväte napísano: že za kým sa raz brána pekla zatvorila, tomu sa nikdy viac neotvorí. To je fundamentálny zákon pekelný, Bohom určený, ktorý zrušiť a preinačiť nedovedú ani všetci čerti! — dal mi odpoveď Rarášek.

— Nuž či je tak lebo tak — rieknem Raráškovi — predstavte nás teda vášmu principálovi: kniežaťu pekla, Luciferovi.

A s tým odhodlaní sme boli vstúpiť do miestnosti pekla.

V Števovi vtenkráť mocne búchalo srdce, že ho skoro bolo očuť, i rieknem k nemu:

— Zaviaž si dobre remeň u nohavíc. Drž sa mužne a nedaj na sebe znať strach. Veď ťa čert nezje.

— Pane Rarášku, — oslovil som ho driel ako sme vstúpili dnu, — ráčte mi poradiť: v ktorej mluve, v ktorej reči mám osloviť vaše knieža, až mu predstavení budeme?

— Oslovte ho rečou, ktorou chcete!

— Zná-li Lucifer po slovensky?

— On i čerty znajú všetky reči na svete!

— Nepríme-li Lucifer nevrle, neľúbo, ak ho oslovím po slovensky?

— Ba paroma? Snáď domnievate sa, žeby sa čert preto nadurdil? Veď asnáď není taký somár, ako mnohí z vás ľudí!

S tým som bol spokojný.

Rarášek bol ochotný voviesť nás do bydliska Luciferovho a my stúpali sme ta za ním.