ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Potúžení a schystaní úplne ku podzemnej ceste, vyhľadali sme bazinou a malinčiakom zarastený otvor jaskyne, nalezajúci sa u päty brala, a dajúc zemskému povrchu i slniečku „vále“, vnikli sme do otvoru, vedúcemu nás vodorovným smerom do vnútra zeme.

Hneď na prvý pohľad nezdála sa mi jaskyňa táto útvarom prírodným, lež skôr rukou ľudskou, hoc ešte v šírom praveku, učinenou.

Steny jej neboly drsné, popukané, lež akoby čakanom do žuly vykresané, ačkoľvek znaky kresania ku poznaniu už neboly.

Smer chodby jaskynnej bol východný a všetko podobalo sa ako oko oku starým, zaopustilým baňským štôlňam.

Povetrie v jaskyni bolo čerstvé; necítili sme žiadnu obťaž ani prekážku v dýchaní a preto aj svietidlá naše horely jasne.

Bedlive pátral som na stenách chodby po nejakom znáčku, pochodivšom od ľudskej ruky; ale márne, i pôda, po ktorej sme kráčali, neobsahovala v sebe nič nápadného — suchý drobný piesok a múľ.

Z toho som zatváral, že jaskyňa táto v potopnom čase bola vodou zaliata, zanechajúc po sebe náplavu drobného piesku.

Jednotvárna, bez všetkej premeny, nestejne široká, podzemná chodba viedla nás ďalej — a jako som pobadal, už smerom šikmým, nakloneným.

Asi po jedno hodinovej chôdze spozoroval som v chodbe jaskyne väčšie náteplie.

Teplomer ukázal mi 15 stupňov Reamura.

— Števo! — pretrhol som tohoto zo zadumenia, — diera táto vedie do vnútra zeme, a tak sa mi zdá, že veľmi ďaleko by sme ísť museli, keby sme jej chceli prísť na koniec.

— Kto vie, či je tu nie zem prevŕtaná až na druhý bok a my, keby sme furt a furt ďalej išli, či by sme reku nevyšli von tam na druhom boku zeme v Amerike dakde v Labradore.

— Blahová myšlienka to, Števo! Keby aj zem naša mala takú dieru na druhú stranu zemegule, my by sme predsa cez ňu prejsť nemohli.

— A prečo?

— Preto, že vnútro zeme je ešte žeravé a tekuté, a cez stredozemný oheň by sme sa nijako nepredrali. Tam by si sa iste roztopil od horúčosti; tam by ti tvoje fúzy náležite obškvŕkly.

— Ďaleko-li teda pôjdeme v tejto zakliatej diere?

— Pokiaľ len budeme môcť, a vytrváme od horúčosti, — riekol som, zpozorujúc, že čím ďalej stúpame, tým i tepla pribúdza.

A tak ideme len ideme pomaly ďalej, bo žiadne fyzické prekážky nám cestu tú konať nezabraňovaly.

— Len prečo je tu tak horúce? — riekol po dlhšej chvíli Števo; — ja si už musím kabát vyzliecť.

— To ti len tým vysvetliť môžem, že stúpame smerom ku stredu zeme a na každých 400 krokov pribúdza o jeden stupeň tepla. Pozri, už máme 25 stupňov. Pôjde-li to tak, že za každými 400 krokami o jeden stupeň tepla pribudne, teda budeme môcť ísť na jedno 2000 siah ďaleko, pričom zodvihne sa teplota na 40 stupňov, no a ďalej — neviem, či budeme môcť ešte urobiť krok?

— Potom sa teda dobre vyzváraní a na polo upečení vrátime nazad, — riekol Števo, súc tým uspokojený.

Tichúčko kráčali sme ďalej.

Ja v mysli premietal som príčinu toho, prečo ľud túto kľudnú a tichú jaskyňu pomenoval „zakliatou“ a „bránou do pekla“! ale som nato nijako prísť nemohol.

Tepla v chodbe jaskyne vždy viac a viac pribývalo, tak že nám z tváre a čela pot cícerkom stekal.

Števo už dávno bol vyzliekol svoj kabát a to isté učiniť bol som i ja prinútený.

— Chuť! — riekol Števo, utierajúc si pot s čela, — toto je tu ako v parnom kúpeli; toto je tu už nie na vydržanie.

— Len pozhov ešte trošku; len ešte pár krokov! — posmeloval som ho, dobre znajúc, že náteplie už hodne vyše 30 stupňov dosiahlo.

— Tu je na zadusenie, ani v pekle! — odpovedal on.

— Hohó, Števko! Veľký je to rozdiel medzi horúčosťou pekla a touto!

— A koľko asi môže byť v pekle stupňov tepla? — tázal sa ma Števo.

— To v žiadnom katechismusi nieje napísané, — odpovedal som. — Ale jeden missionár, kázajúc príležitostne o pekle, zmienil sa, že v pekle musí byť hodne vyše 300 stupňov horúčosti, lebo tam sa vraj i tie najtvrdšie kovy okamžite rozpúšťajú.

— Tam by sa teda i krumple v okamžení upiekly!

Pomaly vystúpilo náteplie na 40 stupňov a mne zdálo sa, že ďalej v jaskyni postúpiť nebude nám možno.

Pľúca začaly sa nám nadýmať ako cigánske mechy, a znoj zalieval nás tak, že nitky na nás suchej nebolo.

Vysoká horúčosť teda bola na prekážke, že sa nám ďalej do jaskyne vniknúť nedalo.

Ja som sa práve vzdal myšlienky ďalšieho postupu, chtiac sa vrátiť.

Videl som, ako Števo omdlieva a tmolí sa za mnou sťa opilý, — a nechtiac, aby ďalší postup nášmu zdraviu zlé následky nepritiahol, obrátil som sa a kvapne riekol som:

— Kehrt euch — dosť! Števo, ani krok ďalej, vráťme sa!