ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri vkročení do úradnej kancellárie obyčajne zmocňuje sa ináč i dobrým svedomím vládnuceho človeka neobyčajný pocit, ktorý v tom pohnutí srdca máva svoju príčinu, že v miestnosťach tých obyčajne vydržiavajú sa na človeka vplyv a účinok mávajúce súdy.

Takého pocitu nemohol som sa ani ja striasť pri vkročení do kancellárie Luciferovej, ačkoľvek som si bol povedomý toho, že tu žiaden súdny výrok nado mňou vyrečený nebude.

Števa zanechal som v bočnej dvorane baviť sa s Raráškom a ja len sám vstúpil som v túto miestnosť.

Predstavoval som si tam shliadnuť niečo podobného našim úradným kancelláriám, preplnenými súdnymi aktami, — lež tu týchto bolo veru najmenej, a okrem jednoduchého náradia a veľkých protokollov, roztriedených dľa alfabetikého poriadku, nič obzvláštneho nepadlo mi do očí.

Prvé, na čo obrátil som tu pozornosť svoju, boli dvá, Luciferovi ako vajce vajcu podobní diabli, zahrúžení v kancellárskej práci.

Príchodu môjho skoro si ani nepovšimli, až keď predstavený som jim bol od jejich šéfa.

Studeno mrdli gambami.

— Direktor kancellárie, Méfistofeles! — riekol Lucifer, predstavujúc mi starému paviánovi podobného čerta.

— Ktorého pána mám šťastie poznať! — doložil som, očujúc jeho meno.

— Ale odkiaľ? — tázal sa kvapne Mefisto.

— A veru doista z „Fausta“, — odpovedal som; na čo sa čert uškrnul.

— Archivár kancellárie, Satanáš! — predstavil mi druhého, orang-utánovi celkom podobného diabla.

— I o tom mám známosť, — riekol som.

— Mňa že znáte? — tázal sa udivene Satan. — Neznám odkiaľ.

— Zo životopisu Krista, ktorého ste na púšti pokúšal.

Tak sa mi zdálo, že sa pripomenutie toho mena Satanášovi hrube neľúbilo, lebo strašne zaškrýpal zubami.

— Hej! — vmiešal sa chytro do reči Lucifer, — môj poslanec utŕžil vtenkráť hrozné fiasko a od tej doby nechce viac žiadnu politickú úlohu na seba vziať.

Po tomto predstavení spýtal som sa Lucifera:

— A jaké sú to, prosím, aktá, ktoré váš archivár práve prezerá?

— To sú reversy, rekursy, inštancie a t. p., ktoré naši agenti tam s povrchu zeme sem nasnášali.

— Reversy? — tážem sa podivene, — asnáď vari ľudskou krvou popodpisované, jako to čítame v povestiach. Našli sa vraj vo svete ľudia, ktorí za peniaze svoju dušu oddali čertom, a títo si potom tie duše reversami vlastnou krvou popodpisovanými poistili.

— Možno, ale tieto tu písané sú atramentom a nie krvou.

— Smiem-li nazreť do niektorých, akého sú obsahu?

— Ach áno, tešík, nech sa páči! — riekol Lucifer, a jeho sekretár podal mi hneď jednu písemnosť.

Veznem a čítam; bola písaná po maďarsky:

Revers

„Ja nížepodpisaný, bývalý žiak veľkorevúckého gymnásia, prítomným osvedčením dávam na známosť, komu koľvek o tom vedeť patrí, že sa dnešného dňa, okolnosťami k tomu primatý, úplne zriekam môjho slovenského predsvedčenia a smýšľania, ktorým som sa do dnes zapodieval; že sa zriekam môjho slovenského rodu a pôvodu, za ktorý som podnes účinkoval, a deklarujem, že od tejto hodiny prestupujem a osvojujem si presvedčenie a smýšľanie vlastenecko-maďarské; od tejto hodiny vydávam sa za Maďara a za takého chcem byť až do smrti považovaný. Sľúbujem, že jak súkromne tak i vo verejnom živote účinkovať budem len v prospech maďarského národa, pestovať a rozširovať maďarskú mluvu a kultúru, v škole i v živote zo všetkej sily, s celou mysľou a dušou — — tak mi Pán Boh pomáhaj!“

— Čo to za anomalia? — tážem sa Lucifera.

— Také reversy žiada cirkev ev. lutheránska od novozvolených učiteľov a kňazov, ktorí stáli predtým v chýre slovenského národovecstva.

— A načo tie písemnosti sem prichádzajú?

— Nu, — odvetil Lucifer, — taký slabúch, ktorý pre časný zisk zrieka sa svojho pôvodu, rodu, národností, ten veľmi ľahko v kritický čas, zriekne sa i svojho náboženstva ba i Krista. A keď to učiní: vtedy je už môj!

— Ta s ním do prepasti! — riekol som opovržene, berúc druhú písemnosť do ruky.

Čítam.

Vaša Osvietenosť, milostivý pane Patróne!

… Uznávam, že nemám žiadne zasluhy, ktoré by ma u Vašej Osvietenosti na uprázdnenú d—skú faru rekomendovať mohly, ale sľubujem, že v páde milostivého prezentovania ma na túže faru, budem sa vynasnažovať nadobudnúť si zásluhy hlavne a po samom predku tým, že sa budem usilovať tamejší chudobný a hlúpy ľud pod najkratším časom pomaďarčiť, čo je veriacim tejže farnosti na tento čas na najvýš potrebné…

Takto písal vo svojom rekurse jeden katolícky kňaz pred grófa patróna, pýtajúc od neho udelenie mu jednej slovenskej fary. Tak písal namiesto toho: že sa bude ako pastier a otec duchovný usilovať, ten chudobný slov. ľud všemožne dobrou radou podporovať, ten hlúpy ľud poučovať a viesť ku Bohu a dobrým mravom. Takto písať by sa vari bolo lepšie svedčilo, než také absurdum o maďarisácii.

— Ta preč do sitna jazerného s tým, ani to diaľ čítať neidem, — riekol som, podajúc tajomníkovi písma nazad.

— Na takých kňazov — dodal som ešte — môžte sa veru tu v pekle tešiť; takí kňazi vám „Strich durch die Rechnung“ nespravia.

Lucifer sa uškrnúc pousmial.

— Ale tieto tu folianty sú čo za jaké knihy, Luciferu?

— To sú pekelné matriky, naplnené menami všetkých sem prislúchajúcich ľudských duší, — dal mi vývod Lucifer.

Mráz ma prešiel pri tej myšlienky: a kto vie, nenie-li i tvoja duša tu zapísaná!

Že som bol zvedavým a veľmi zvedavým nadobudnúť istoty o tom, to si môže každý domysleť.

— Pozvolte mi, Luciferu, nakuknúť do jednej z vašich matrík! — prosebne vetil som.

— Prečo nie, ľúbo-li je vám, môžte nakuknúť do všetkých.

— Ach nie do všetkých, — odpovedám. — Ja bych len rád nazrel do knihy písmenou P naznačenej.

Lucifer mohol síce vedeť, čo vlastne chcem, predsa však posunkom dal na javo archivárovi, aby mi predložil matriku P.

Kniha bola tak ťažká, že mu i sám šéf pomáhať musel rozložiť ju na stôl, na čo ja pachtive ale trasúcou rukou začal som hľadať ako vo slovníku … pa… pe… per…

Hľadám, hľadám s utajeným dechom a zieram a kutám… Lež daremné bolo moje hladanie. To meno, ktoré som hľadal, nenachádzalo sa v pekelnej matrike.

Vydýchnuc si sladko z hlboka, pozrel som nevdojak na Lucifera.

— Hľadali ste pravda v tejto matrike svoje meno Perohryz? No ja nechal som vás schválne hľadať tak dlho, aby ste sa na vlastné oči presvedčil, že sa vy v menoslove do pekla prislúchajúcich smrteľníkov nenachodite, — riekol ku mne Lucifer.

— Chvála buď Bohu — zvolal som — že som ešte nie tu!

— Ani nikdy nebudete! — dodal on.

Ja zadivene uprel som naňho oči zase.

— Čo vám to tak podivným prichodí? Však vari vy sám musíte vedeť príčinu toho, prečo nie.

— Veru nedomýsľam sa, žeby som bol proti peklu celkom assekurovaný.

— No môžte byť istý, že tak ako nikdy nepríde vaše meno do tejto matriky, tak ani dušu vašu nikdy nikto v pekle neuvidí.

— Mne je to nie na pochopenie, — riekol som, točiac hlavou.

— Vysvetlím vám to, keď naozaj neznáte toho príčinu. Môžte prekutať všetky tieto knihy od A až po Z, ale v nich nenajdete ani len jedinké meno vám známych i neznámych rektorov, organistov a kantorov. A to má v tom svoju príčinu, že všetci takzvaní ludirectores, organistae, cantores et omnis generis musicae magistri k nám do pekla neprislúchajú, ani sem neprídu.

— Že nie? Opravdu? tázal som sa, splasnúc rukami od podivenia nad výpoveďou Luciferovov.

— A to má zase svoju zvláštnu príčinu.

— Ale jakú, prosím vás?

— Vám je to, Perohryzu, dobre známo, že tam hore nad nami, v nebi, nalezá sa nesčiselné množstvo anjelov, ktorí Bohu na chválu a slávu ustavične prespevujú. A aj to znáte, však si to sami na obrazy maľujete, že títo anjeli tam na rozličných hudobných nástrojoch hrajú, chváliac Božiu Velebnosť.

— To je pravda, — dosvedčil som ja.

— Ale raz sa stane a príde ten čas, keď anjeli, tito speváci a hudobníci nebeskí, od toho ustavičného spevu a hudby ustanú a zachripnú. No, v ten čas, aby spev a hudba a s nimi spojené radosti nebeské štrbinu a ujmu neutrpely, za vynahradníkov oddychujúcich si anjelov, upotrebení budú všetci ludirectores, organistae, cantores et artis musieae magistri, ktorý len kedy na svete žili. Následkom toho máte vy i všetci vaši kollegovia nebo assekurované, a my nemáme s vami po smrti nič do činenia.

Druhá príčina, prečo vy rektori do neba prijdete, je tá, že ste si nebo už na zemi zaslúžili. Na svete zaiste ste za práce vaše, cirkvi a spoločenstvu ľudskému konané nedostatočne ba veľmi biedne odmenovaní. Svet, cirkev, štát poukazuje vám len na nebeskú odplatu; nuž a tú dostanete!

Tak hovoril Lucifer.

A keď to hovoril, mne tuho búchalo radosťou srdce. Je síce pravda, že to hovoril Lucifer, arciotec lži, a ja neviem, či ďáblovi aspoň dakedy veriť možno. Dôvody ale, ktoré mi predniesol, s úsudkom zdravého rozumu ľudského nestoja v protive, a preto hovorím i ja, že to možno aj pravdou bude.

Na to požiadal som Lucifera, aby mi dovolil pozreť ešte do podajedných jeho matrík a protokollov cieľom vyhľadania mien niektorých mne známych ľudí — keď v tom okamžení otvorily sa náhle kabinetné dvere a dnuká vtmolil sa malý, asi na 5 piaď vysoký čertík, Pikulík a škreklavým, sojkinmu hlasu podobnou vravou oznámil svojmu veliteľovi:

— Luciferu! Hostia prišli. Čakajú v dvorane.

— Odpusťte. Perohryzu! — riekol Lucifer, obrátiac sa ku mne, — prišli mi hostia, musím ich ísť privítať.

A pojmúc mňa i svojich kancellistov, zanechali sme kabinet jeho.