Prechádzka po pekle

Zunavení dlhšou chôdzou, po viacdennom cestovaní konečne zastali sme na Výhorletskom pohorí, pred tak zvanou „zakliatou jaskyňou“ a položili sme sa na zem ku odpočinku.

Štefan Vrždialik, môj spoločník a sprievodník sotvy že složil so seba kapsu a vrchný kabát, vystrel sa na mäkký machom poprerastaný trávnik a odfukoval si z hlboka.

— Ale sme už konečne raz tu, u cieľa našej cesty! — riekol som ku Števovi, otvárajúc zátku zo sklenice, jejž obsahom sme sa potúžiť chceli.

— S tým poznamenaním, pane principálu — odvetil mi Števo, — že ja až dosiaľ nemám veľkú vôľu a chuť sprevádzať vás do podzemia: lebo vždy držím na pamäti to, že sa mi už raz na jednej podzemnej ceste, ktorú som s vami vykonal… sakramentsky zle povodilo.^[1]

— Tentokráť sa ti ale, ujisťujem ťa, nič zlého nemá pridať! — posmeloval som sprievodcu môjho Števu, — bo tentokráť veľmi obozretne postupovať budeme, obozretnejšie než predtým v jaskyni pod Veprom.

— Ale ja som vždy tej mienky, že na človeka pod zemou vždy väčšie nebezpečenstvá striehnu, než na suchu, na vode a v povetrí, a z tade odôvodňuje sa moja nechuť a bojazlivosť, liezť opäť pod zem ako krtica…

— Prestaň už s tými námietkami: ja zodpovedný som za všetko i za tvoj bezpek.

— Ja vás, pane principálu, slepo poslúcham a všade nasledujem, ako verný pes svojho pána, hotový súc s vami i za vami skočiť do vody, do ohňa: ale tak myslím, táto moja slepá oddanosť môže mi byť napokon zle odmenená: lebo dotiaľ chodí krčah ku studni, kým sa nezabije.

— Kto všade s rozumom pokračuje a nenechá ho doma v škryni zatvorený, ten sa nemá čo báť zlého.

— Dobre, ale či rozum človeka nikdy neoklame?

— No, už prestaň! radšej si zapi a zajedz, zíde sa ti položiť niečo do brucha a ovlažiť hrtan.

— No už je darmo, ja bych si predsa radšej zapoloval v týchto prahorách na divú zverinu, k. p. na medveďa, ako liezol pod zemou pod zem cieľom výzkumu, — dohovoril Števo a chutnal si na to pohárom vína.

Po krátkom ešte dohovoru rieknem ku Števovi:

— My nakukneme teraz do tejto jaskyne, ktorú povesť — tradícia ľudu od nepamäti „zakliatou“ menuje, bájac si o nej to, že je ona „otvorom do samého pekla.“ Uvidíme, čo je s jaskyňou touto vo veci.