Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Miroslava Lendacká, Jaroslav Geňo, Jana Pálková. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 31 | čitateľov |
Od prvého dňa, ako mi pred 40 rokmi čo malému decku abecedár po prvýkráť do ruky dali, zaujímala ma každá kniha, každý spis.
Táto zaujatosť neprestala u mňa až podnes.
Ako študenta prezývali ma moji spolužiaci „Bücherwurm“-om.
Takým kniževným červom som až po dnes a zostanem ním bez pochyby až do smrti.
Kedy koľvek teda vstúpim do miestnosti kniževnej, kde mnoho kníh nashromaždeno v prachu leží, vtenkráť cítim sa byť v mojom „elemente“, ako ryba v bystrej vode.
Z kníh zaiste čerpá duch môj potravu, ktorú mu nikdy nesmiem odopreť.
Telo môže sa postiť a hladovať, nie tak ale duša.
Tak pri vstúpení do Luciferovej bibliotéky, hneď dal som na javo veľkú zaujatosť ohľadom čím skoršieho soznámenia sa s obsahom tu nalezajúcich sa spisov.
A tých tu bolo nahromadeno ohromné množstvo: starých a nových foliantov, tlačiva a rukopisov, obrazov a sošiek.
Všetko bolo roztriedené dľa století, v ktorých čo napísané bolo a vyšlo, tak i dľa rečí.
Cieľom ľahšieho orientovania sa, napísané boly po policiach mená spisovateľov plamennými písmenami.
Števo môj spoločník v prvom okamžení domnieval sa, že všetky tiety knihy a spisy napísal sám Lucifer i so svojimi tovaryšmi diabli; ale nebolo tomu tak. Lucifer a diabli ani jednu z týchto kníh nenapísali a neskomponovali, ani jeden obraz nenakreslili, ani jednu sošku nevykresali; to bolo dielo rúk ľudských, ale téma, myšlienka, plán, rozvrh všetkých tých spisov vnuknutý, pošeptaný bol spisovateľom od diabla.
Jako že ale toľká, tak ohromná zásoba kníh a spisov sem prišla?
Števo domnieval sa, že snáď každý autor, vydavateľ a redaktor hneď po vydaní diela jeden „grátis exemplár“ sem pod adressou Lucifera posiela.
Ale nič, o tom nesvedčia lajstre vydavateľov.
Čerti si to sami obstarávajú: schytia kde tu takú knihu a spis a zanesú „na večitú pamiatku“ do pekla.
Nuže ale jakého sú obsahu všetky tie spisy, čo do pekla vardrujú? — pýtaš sa ma milý čitateľu.
Odpoveď na tú otázku je nasledujúca:
Tu v pekelnej bibliotéke nalezajúce sa knihy a spisy všetky sú bohoruhavé, nemravné, oplzlé, klamárske, luhárske čarbaniny, ktoré kedy na svetlo vydané boly.
Zomena ta nalezajú sa: bohatupiace, bohazapierajúce, božstvo Krista neuznávajúce, bludárske spisy; mravokazné, necudné, smilstvo, krádež, podvod a iné ohavnosti chváliace romány a novely; hanopisy a panflety; necudné obrazy, znázorňujúce oplzlosť hriechov, necudné sošky starých a novovekých majstrov; národy haniace, otrokárske noviny, časopisy a luhárske brožúry.
Tu nalezá sa i množstvo rozličných druhov karát.
— I karty tu máte? — tázal som sa Lucifera pri spatrení jich.
— Jakoby nie? Vari by mi tieto chybeť maly? Veď karty sú veľmi znamenité tlačivo; kroz jejich pilné čítanie skoro každý jich milovník skôr-neskôr dostáva u nás odplatu v pekle. Istá výhra karát je — peklo.
— Pravda, pravda! — vetil som spamätujúc sa. — Teraz si spomínam, že karty my ľudia ináč „čertovými obrázkami“ nazývame.
— A to správne! — riekol uškrnúc sa Lucifer. — Veď sú karty tiež mojím vynálezom.
Nemohol som odolať túhe po prezrení si alespoň niekoľko do pekelnej bibliotéky prišlých kníh, — a poneváč mňa najviac zaujímaly spisy v mojej vlastnej reči písané, teda pristúpil som ku oddielu spisov slovenských.
— Vďaka Bohu! — tiškom vzdychol som si, vidiac priehradku, v ktorej spisy slovenské umiestnené boly, skoro prázdnu.
Ležalo jich tam len nepatrne málo.
Ale predsa len boly tu niektoré. Videl som tam isté slovenské noviny, (ani meno ani redaktora jejich neprezradím zo šetrnosti), ktoré kým žily, nič iného len hanu a špinu na Slovákov kydaly; videl som tam i niektoré na Slovákov počarbané hanopisy; piesne o zázrakoch (medzi nimi i betjanský list), opravdivý „galimatias“ v Pešti a inde tlačený; blabotaniny, na pravde hystorickej nezakládajúce sa bájky i kázne, brat brata očerňujúce listy, falošné „liebesbriefy“ zamilovancov, falošné úpisy, zmenky, kvitancie, testamenty…
Toto všetko ale bolo oproti množstvu inojazyčných spisov len ako márny mak oproti Kriváňu.
Potešený nad tým vzdychol som si a riekol v duchu: Ó, keby viac do pekla žiaden slovenský spis neprišiel!
Keď ale hodil som zrakom na ohromné haldy kníh francúzskych, nemeckých, talianských a iných, vtenkráť zarmútil som sa veľmi, že ľudie to pekné umenie tlačiarske ku tak hnusnému cieľu používajú.
Tam stály nápisy Voltaire, Rosseau, Dumas, Sué, Rénan…
Tam nemecké …erger, …berger, Schönberger.
Tam talianské …ini, …mini …vicini.
Pri obrazoch sme sa pre oplzlosť jejich ani nezastavili.
Len jeden uputal ma na chvíločku.
Znázorňoval nasledujúcu vidinu:
Na prostred stola stál vianočný stromček, naviazaný rozličnými darmi pre dietky.
Okolo stola s radostným výrazom na tvárach stojí pár detí, ktorým otec rozdáva darky z vianočného stromku. Jedno dieťa ale čupí u dverí, uplakané, jemuž matka hrozí sa s korbáčom, odstrkuje ho od stromku a vyhania z izby.
— Čo vyznamenáva tento obraz? — pýtam sa Lucifera.
A ten odpovedal mi:
— Tento obraz doniesol mi toť nedávno jeden z mojich tovaryšov z vašej krajiny, z Uhár.
— Vyznamenáva on terajšie Uhorsko. Deti u stola stojace a dary od otca dostávajúce sú: Maďar, Nemec a žid, to ale od matere odstrkované dieťa je: Slovák.
Obraz tento, ktorý mimo chodom rečeno jeden mocný exminister uhorský vykreslil, zvečňuje do neba volajúci hriech: macošské zachádzanie vlastnej matky s vlastným dieťaťom. A to je čin pekelný, zatratenia hodný!
— Poďme het z tadeto! — riekol som ku Števovi, vidiac tam ešte kopu necudných fotografií.
A požiadal som hneď aj Lucifera, aby nás vyviedol von z tejto hnusnej miestnosti.
S takou nechuťou a rozladenosťou, s akou vychádzal som z tadiaľto, nevychádzal som ešte nikdy zo žiadnej bibliotéky.
Ľudstvo haňbiť sa môže za také diela svoje!
— Toto všetko, čo ste tu videli, bude volakedy na súde Božom svedčiť proti tým, čo spisy tie načarbali, obrazy namalovali a sošky nakresali, že autori jejich všetkým právom prislúchajú mne, — riekol Lucifer, radostne si trúc ruky, a na to vyviedol nás von.
Cestou požiadal som ho, aby mi ukázal svoj kabinet čili pekelnú kancelláriu.
A on, kývnuc hlavou, privolil.
— spisovateľ, národovec, autor poviedok s historickou tématikou a fantastických cestopisov Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam