ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milý čitateľu! Máš-li dosť odvahy a smelosti sledovať nás, alespoň v duchu, do miestností pekelných, ktoré tu opisovať budeme: dobre; nemáme nič proti tomu; máš-li ale zajačie srdce a si-li bojko strachopúd: to radšej odlož tento spis na bok a nečítaj ho! Bo dobre za to ti nestojíme, či ti nebudú stávať vlasy dúpkom od všetkej tej hrúzy, čo tu čítať budeš, a či sa ti nebude snívať s čertami. —

Brána sa otvorila a my nalezali sme sa vo vnútri podivnej miestnosti — v sieni majúcej podobu ohromnej umrlčej rakvy.

Vôkol po stenách vykladaných ľudskými kostiami vysely temne blištiace sa lampiony. Tu nalezalo sa i náradie stôl a stoličky, podobne z ľudských kostí zhotovené. V kúte klepaly podivného ústroja hodiny, vydávajúce zo seba hlasy podobné stonaniu zakliatych duší. A boly hodiny tie umeleckým dielom. Ukazovaly roky, dni, hodiny, minuty a sekundy.

Sieň bola ináč prázdna — určená ku prijímaniu hostí.

Rarášek podal sa ku jedným bočným dverám, vedúcim do kabinetu Luciferovho tým úmyslom, aby náš príchod, našu návštevu svojmu principálovi oznámil.

— Počkajte za chvíľu! — riekol, — idem vás ohlásiť a pripravte sa na videnia kniežaťa pekla.

A odišiel.

— Števo! — rieknem ku spoločníkovi môjmu, — abys vedel, jaký titul máš dať Luciferovi, hovorím ti, abys ho netituloval „jasný“, ale radšej „temný pane“, a žeby si mu nevystruhoval žiaden komplement; nechcem, aby sa o nás to povedalo, že sme sa klaňali čertovi.

Neminulo ak pár minút a bočné dvere sa opäť otvorily. V nich objavil sa arcidiabol a knieža pekla, Lucifer, vo sprievode Raráška.

Postava kniežaťa pekla bola vvsoká, podobná súdruhom jeho čertom.

Hlava veľká, konce rožkov pozlátené, ačkolvek z jednoho bolo trošku odlomeno; oči horely ako iskry, a v neobyčajne širokých ústach mal hrozitánske zubiská. Nos ako uhorka, uši somárske. Na prstoch rúk veliké, dlhé nechty, pazúry. Z úst fŕkaly mu iskry. Telo čierné, porastlé drobnou srsťou. Dlhý chvost plietol sa mu pomedzi nohy. Kulhajúc na ľavú nohu, mal na nej kopýtko.

Zhrozili sme sa z pohľadu jeho a ja v duchu zvolal som:

— Oh! opravdu strašné a škaredé si knieža pekla!

Oblek Lucifera bol jednoduchý.

K telu tesno priliehajúca tunika zelenej barvy, z pliec vysel mu plášť ohnivý, celú dvoranu osvetlujúci.

Postaviac sa pred nás Rarášek, predstavil nás Luciferovi:

— Pán Doktor X. Y. Perohryz a jeho famulus Štefan Vrždialik!

Lucifer otvoril tlamu, z ktorej nám iskry až pod samý nos fŕkaly a riekol:

— V pravderečeno prichodí sa mi podiviť na tvojom skutku, sekretáru môj Rarášku! Vykonáš-li ty niečo, je to už potom ozajst dačo znamenitého a veľkého. Privádzaš mi tu pred môj obličaj dvoch pozemšťanov s telom i s dušou, živých; pozemšťanov, ktorí nezlakli a nebáli sa vkročiť do miestností podzemia a večnej prepasti. Tomuto podobného nestalo sa ešte nikdy, čo peklo stojí, žeby do neho živí ľudia vnikli. Je to veliká odvážlivosť od nich. No vďaka mojej priazni, ktorú oproti tebe chovám, nemá sa týmto pozemšťanom v sídle mojom nič zlého stať. Považujem ich za mojich hostí a rozkazujem všetkým mojim podriadencom čertom, aby s týmito dvoma nakladali jako s mojimi hosťmi. Vás ale, Pane Perohryzu, vítam v sídle mojom! — riekol Lucifer patrne uradostený, podávajúc mi ku stisnutiu svoju ruku.

Z našej strany vystala všetka poklona, a ja bojac sa, abych si stisknutím ruku v dlabe Luciferovej nepopálil, odtiahol som sa.

Lucifer v tom obráťac sa ku sekretárovi svojmu, riekol:

— Týmto naším hosťom poukazujeme celé sriadenie nášho sídla, snáď ich to bude zaujímať. Niečo tomu podobného nevídať tam hore na svete.

V tom zarehotal sa Lucifer tak nešeredne, že sa to v celom pekle ohlášalo.

— Bude-li sa vám ľúbiť najsamprv obozreť pekelné museum? — položil na nás otázku.

— Temný pane! — oslovil som ho, — v názore museálnych predmetov mám veľké zaľúbenie!

— Potom si môžete obozreť i moju pekelnú bibliotéku.

— I tej obozretie nás doista zaujímať bude! — odpovedal som.