ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Voviedli nás do bočnej sieni, nemajúcej riadnych rozmerov. Konca-kraja jej vídať nebolo. Strop bol tak vysoko, že sme ho zrakom dosiahnuť nemohli.

V sieni tej nahromadené holo ohromné množstvo najrozličnejších vecí.

Bolo tam však trochu pritma.

I rozkázal Lucifer Raráškovi, aby rozžal pochodeň, fakľu a pri jej svetle poukazoval nám pamätnosti pekelného musea.

Rarášek pochytil tam niekde z kúta jednu obzvláštnu pochodeň, fakľu. Vyzerala ako ľudská ruka, na nej všetkých 5 prstov plameňom horelo.

— Obzvláštna to fakľa! — rieknem, — doista je to starožitnosť?

— Tak je, — odpovedal Lucifer, — a že som práve túto fakľu kázal rozžať, poukazuje na to, jako mi je vážna vaša návšteva. Pochodeň táto skutočne je ľudská ruka. Z histórie viete, že starí Egyptčania telá svojich mrtvých balsamovali t. j. olejom napúšťali a jako mumie pochovávali. Cestujúc raz cez Egypt, natrafil som v pyramidach gyzejských na hroby starých Faraonov kráľov a z tade doniesol som si túto fakľu. Je ona pravá ruka Sesostrisa, egyptského kráľa.

— Všetko je zvláštne a podivné, čo nám tu ukazujete a vidíme, — riekol som pochvalne.

Rarášek zasadil pochodeň horiacu do tlamy ohromného krokodíla draka, toho istého, ktorého Daniel Babilonským, — dajúc mu bochník zo srsti, smoly a masti sožrať — zkazil.

My teraz dali sme sa obzerať rad radom všetky veci.

I shliadli sme sa byť obklopenými tými najrôznejšími a najpodivnejšími vecmi, ktoré Lucifer v museume uložené mal.

Naše hlavnomestské musea — pomyslel som si — sú nič oproti tomuto. Niečim podobným sa ani chýrné londínske preukázať nemôžu.

I boly tu také predmety, o ktorých významu sme sa bez vysvetlenia dovtípiť nemohli.

— Zaujímajú-li vás tieto veci? — tázal sa ma Lucifer.

— Ó jak veľmi! len že bez vášho vysvetlenia by sme si marne lámali hlavu nad nimi.

— A táto kožka tu, prosím, z čoho je? — tázal som sa.

— Táto kožka — odpovedal Lucifer — je z toho hada, do ktorého som sa ja v raji bol skryl, keď som Evu k hriechu, ku zjedeniu jabĺčka sviedol.

— A propos! Pane Luciferu, prepáčte, že pretrhujem vás v reči. Pri predmete tomto, ktorý teda upamatúva na pád prvých našich rodičov v raji, namanuje sa mi vhodná príležitosť spýtať sa vás a spolu i dozvedeť sa o tom, jaká a ktorá bola reč našich prvých rodičov v raji, Adama a Evy. Rieknite mi to vy, v ktorej rečí ste sa s pramatkou Evou rozprával, keď ste ju k jedeniu jablka svádzal.

— Rečou prvopočiatočnou, — odpovedal Lucifer, — ktorá nebola iná, lež ešte podnes živá reč — maďarská!

— Per amorem Dei! A to by mala byť pravda? — rieknem, diviac sa velice. — Teda predsa len naší prví rodičia mluvili maďarsky — a tak teda boli stvorení Maďari?

— No? — riekol Lucifer, — je vám to tak divné, k nevereniu? Však tomu, že je to pravda, dosvedčujú i mená prvých ľudí, ktoré znejú maďarsky, jakožto: Adam = adtam; Eva = evett.

— Podivno, pane Luciferu, čo mluvíe: teda Adam = adtam t. j. dal som, a Eva = evett t. j. jedla, — hovoril som, krútiac hlavou. — Ale, pane Luciferu, u Mojžiša my opačne čítame: „Eva dala Adamovi a on jedol.“ Dľa vášho tvrdenia a spolu i maďarského znenia týchže mien by teda mal byť Adam ženou a Eva mužom. Hej to sa s Mojžišovým tvrdením nesrovnáva!

— Ha! pane Perohryzu, verte, ľubo-li vám, Mojžišovi alebo mne, ktorý som predsa tam v raji osobne prítomný bol, kdežto Mojžiš tam, t. j. v raji, veru nikdy nebol.

Týmto argumentom Lucifera premožený, musím teda veriť, že naši prví rodičia boli skutočne Maďari a že tiež i maďarsky mluvili.

— A či tak čisto maďarsky mluvila Eva v raji, keď ste sa tam pod tou jabloňou s ňou shováral? — pýtal som sa Lucifera.

— Trochu odchodnejšie než teraz mluvia Maďari, alespoň čisto, bez primiešovania cudzích zvlášte slovanských slôv, — lebo viete vtedy ešte slovanskej mluvy nebolo, — odpovedal Lucifer.

— Veľmi by som Vám bol zaviazaný vďakou, keby ste mi, pane Luciferu, chcel sdeliť len niekoľko slôv z tej prvomaďarčiny, a tým dialektom, v ktorom ste sa vy s Evou shováral.

— Slúchajte! — riekol Lucifer, — a ja nastavil som ucho.

„Es mend paradisumben uolov gimilcictul munda isten neki elnie.

Heon tilutoa vot ig fa gimilcetol.

Ge mundoa meret num eneye.

Ysa ki nopun emdul os gimilstvol, halanec halalaal holz.

Hadlaua choltat terumteve istentol ge fele deve.

Engede urdung intetvinec es evec az tiluot gimilstvol.“

Z tohoto, ja ináč dobrý Maďar súc, neporozumel som ani slovíčka. Lež ako podivil som sa, keď mi hneď zatým Lucifer „prefordítoval“ tamto povedané do terajšiej maďarčiny a to znelo:

„S egész paradicsomban levő gyümölcsökkel mondá (isten) hogy éljen.

Csupán egy fa gyümölesétől tiltá őt el.

De meg is mondá neki, miért ne ennék abból:

„Bizony! a mely nap e gyümülcsből eendel, halálnak halálával halsz.“

Halá teremtő istentől holtát, de feledé azt.

S engedé ördög incselkedésének, és evék a tiltott gyümölcsből.“

— Vďaka vám, Luciferu, za odhalenie mi tejto vzácnej historickej pravdy! — riekol som a Lucifer pokračoval ďalej:

— Na pamiatku toho, že podarilo sa mi prvých ľudí v raji ku hriechu sviesť, dal som si tú kožku z hada vypchať a v museume mojom uložiť! —

— Tento kyjak tu? — tážem sa ďalej, — od koho pochádza?

— Ten kyjak je ten istý kus dreva, ktorým odo mňa podkušený Kain zabil bratra svojho Abela. Ja som bol ten, čo som v srdci jeho vzbudil hnev, závisť a nenávisť oproti bratrovi svojmu.

S ošklivosťou odvráťac sa od Lucifera, ukážem prstom na jednu sklenicu a rečiem:

— A toto je čo za sklenica?

— Tá naplnená jo prvým na svete sa urodivším vínom, ktorým sa Noe opil a potom „podtrunčený“ syna svojho Cháma preklial. Tu hneď vidíte niekoľko iných skleníc, naplnené padelanými vínami starších a novších časov: slúža mi za pamätník toho, že podobnými nápojmi sa ľudia najistejšie pomaly otravujú a tak potom istou korysťou mojej ríše sa stávajú.

— A túto vlásenku odkiaľ máte? — tážem sa ďalej.

— Vlásenky tejto je nasledujúca historka. Pred mnoho sto a sto letami žil na svete jeden veľmi silný človek menom Samsom s milenkou svojou, kišasoňkou Dalilou. Medzi nimi vyvinul sa milostný pomer, ktorý ale tak smutné zakončenie vzal, že mu napokon milenka jeho Dalila v spánku vlasy odstrihla, v ktorých sa tá jeho nesmierne veľká sila sdržovala a potom ho i nepriateľom jeho vyzradila.

Vlasy tie odkúpil od ženy tej jeden Filištín; dal si z nich urobiť vlásenku v tej domnienke, že keď ich na svojej hlave nosiť bude, i on podobnou silou ako Samson vládnuť bude. Ale chyba lávky. Keď sa to nestalo, odšmaril vlásenku na smetisko s tými slovami: „vem si ťa čert!“ A ja práve tam prítomný súc, pochytil som ju a jako starožitnosť umiestil tu. —

Vidiac na slabo ligotavej šnúre viseť čosi zubu podobného, pýtam sa, čoby to bolo.

— To je „zub času“, všetko hryziaci a kynožiaci a šnúrka, na ktorej vysí, upletená je z papršlekov mesiaca.

— A tento kameň, ak sa nemýlim, je však obyčajná žabica, akých u nás hockde po potokoch dosť, čo?

— Možno že je žabica, však ale poslyšte, — vetil Lucifer:

— Veľmi dávno bol jeden paboh menom Krónos, ináč menovali ho Saturnusom (Slovania Hladoletom). Ten chlap mal podivný apetít, bo zakaždým, čo mu jeho žena dieťa porodila, on ho hneď prehltol. Keď mu neskôr manželka Jupitera porodila zase, podvrhli mu namiesto dieťaťa kameň; a on, domnievajúc sa, že je to decko, prehltnul ten. Ale úbohému Krónosovi kameň ten v žalúdku zaľahol, zaškodil, že ho nemohol stroviť. I museli mu ho doktori vyrezať a zahodili k čertu. Tento kameň je ten istý, čo Krónosovi žalúdok pokazil.

— Čo vyznamenáva táto soška (štátua) tu? — tázal som sa zvedave.

— Vysvetlím vám, len majte ztrpenie. — riekol Lucifer a pokračoval:

— Túto hlinenú sošku shotovil jeden chýrečný francúzsky umelec-doktor s tým úmysľom, že ju i obživí t. j. život do nej naleje. Kunštoval, figloval, hútal dosť na tom, jakoby život do nej vlial, ale to sa mu veru nepodarilo; až sa naposledy zbláznil. Bábiku túto vzal som si na svedectvo hľuposti a pošetilosti ľudskej, siahajúcej do moci Božej.

— Ešte tu vidím pár kameňov, odkiaľ sú tie? — pýtam sa Lucifera.

— To sú tie kamene, o ktorých ľudia tvrdia, že popadaly z neba na zem, podobne betianskému listu. Ale blázni sú, ja, ktorý som predsa raz v nebi bol, hovorím, že v nebi žiadnych kameňov nieto. Držím ich tiež na pamiatku pošetilosti a poverčivosti ľudskej.

— Ha, tu je meč, komu ten prislúchal? — tážem sa opäť.

— To je meč Goliášov, ktorým Dávid obrovi tomu hlavu soťal. Ešte dosiaľ lpie krv na ňom. Tento meč ma upamätúva, že pýcha chodi vždy pred úpadkom!

— A toto haraburdie tu? — tážem sa.

Lucifer odpovedal:

— Toto sú Jupiterove strely, Vulkanovo kladivo, Neptunovo česlo, Ariadnino vreteno, Minotaurusova hlava, Janusova larva a vúbec sú to rôzne veci pohanských bohov, dávno už do zabudnutia prišlé.

— Vy tu, ako vidím, máte i zaváraniny vo flašiach?

— Tu v tejto flaške — vetil Lucifer — nalezá sa zavarená ropucha v dračej krvi.

— A na čo vám je to?

— Boly raz na svete hlúpe babiská, takzvané strygy, bosorky, čarodejnice, ktoré sa živily porábaním a čarovaním. Miešaly rozličné mastičky a zeliny a pripisovaly tomu nadprirodzenú moc, moc čarodejnú. Tak boly k. p. čarodejné zelinky, pirule a t. ď. Svet hovoril, že sú s nami čertami vo spolku, ale tomu nebolo tak, a preto ich pálili a mučili. Tieto babiská obyčajne každá dostala sa k nám do pekla a ja z úcty, že moju ríšu tak hojne zaplňovaly, chovám si túto čarodejnú sklenicu na pamiatku. —

Na osobitnom stolíku shliadli sme ležať pár strieborných peňazí, mešec a povraz.

— Máte tu i numismatiku (sbierku starých peňazí), — rečiem k Luciferovi.

— Peniaze tieto — odpovedel on — sú tých 30 strieborných, za ktoré zradil Judáš Krista židovským kňazom. A tu nalezá sa i jeho mešec.

— Jako ste ku ním prišiel? — tázal som sa zadivený.

— Jako? hm! Keď Judáš po zradení Krista kňazom peniaze v chráme hodil, a oni mu ich zpät prijať nechceli, a keď nimi jedna i druhá stránka opovrhovala, tedy schytil som ich ja a podržal pre museum.

— A tento povraz?

— Je ten istý, na ktorý potom obesil sa Judáš. Pane Perohryzu! tu máte dôkladný príklad, že konečný koniec peňazobaživosti, falše a zrady obyčajne býva — povrázok.

Po tomto doviedol nás Lucifer ku druhému oddielu musea, v ktorom nalezaly sa ešte zvláštnejšie veci a predmety od tam tých predošlých a počnúc nám ich ukazovať, hneď nám i vysvetloval jejich význam.

Videli sme tu:

malý mlynčok, ktorý keď niekto pokrútil, hneď bola tu tá vec, ktorú si zažiadal;

červený obrúsok, ktorý keď sa prestrel na stôl, hneď na ňom nalezaly sa zažiadané jedlá a nápoje;

kožený mešec, do ktorého koľkokráťkoľvek človek siahol, vždy z neho vytiahol za plnú hrsť dukátov;

hrubá palica, ktorá na rozkaz bila každého nemilosrdne až všetko pomlátila;

trojhranný klobúk, ktorý keď si niekto na hlave pokrútil, hrmely z neho delové výstrely až všetko zničily;

zlatý meč, ktorý keď sa koncom do zeme zapichnul, hneď zo zeme regimenty vojska maširovaly;

kuzelný lampáš, ktorý keď sa rozžal, hneď z neho dva obri ku obsluhe vlastníka vystúpili;

stará flinta, ktorá na 5 míl do dialky každý predmet trafila;

šedivý plášť, do ktorého keď sa niekto zavinul, neviditeľným sa stal;

zlatý prsteň, ktorý keď si niekto na prste zvrtol, za 300 chlapov sily dostal;

ocelová valaška, (táto patrila kedysi Jánošíkovi) na rozkaz rúbala, až všetkým boly hlavy dolu;

3 jabĺčka, z ktorých, keď sa do vzduchu vyhodily, medený, strieborný a zlatý zámok sa z nich spravily;

fíky, z ktorých keby niekto jeden zjedol, hneď mu barané rohy na čele nariastly;

hrnčok, ktorý neprestajne kašu varil;

čarodejný prútik, ktorým keď sa vec a osoba pošibla, hneď sa skamenela;

živá voda, ktorej keď sa niekto napil, hneď omladnúl.

A konečne boly tu jedny gajdy, na ktorých keď sa gajduje, každý, kto jich hlas očuje, chcej-nechcej tancovať a voľky-nevoľky hajduchovať musí.

— Tie gajdy by sa mne ľúbily, tie by sa mne sišly, pane Luciferu! — ozval sa Števo, — lebo ja som i tak passionátny muzikant.

Lucifer sa na Števa uškrnúl.

— Tie gajdy by ste mi, pane Luciferu, mohli darovať, — ozval sa z novu Števo prosebne.

— K takým vzácnym veciam, milý Štefko, — odpovedel mu Lucifer, — neprichádza človek len tak ľahko, ako sa vám vidí. Ale počujte, čo vám poviem: Budete-li za 7 rokov u nás v pekle slúžiť, darujem vám tieto čarodejné gajdy!

Števo nato pokrútil hlavou na znak, že na návrh ten nepristáva, a tak ani gajdy nedostal.

A dobre, bo bol by s tými gajdami narobil na svete strašnej šarapaty. —

Napokon zaviedol nás Lucifer do jednoho kúta, kde ukázal nám jeden primitívny kotlík na pálenie pálenky.

— Aj túto starú haraburdu tu držíte? tázal som sa ho.

— Je to pamätná relikvia: prvý kotlík, na ktorom som prvú pálenku napálil, a jako pamätník môjho najvätšieho výnalezu tu si držím.

— Pravda je! — slovil som. — Teraz sa zpamätujem, že ste vy vynalezli pálenie pálenky, tej otravy, toho tekutého zatratenia pre ludí!

Pri týchto slovách sa Lucifer nešeredne zarehotal.

— Áno, ja! — ukázal prstom na seba.

— Viem, dočítal som sa o tom všetkom v knihe od Indricha Conscience-a vydanej, ako sa vám podarilo vymysleť istú otravu pre ľud, ktorá iste ačkoľvek pomaly zabíja telo i dušu tých, čo ju slopú a…

— činí ich istou korisťou pekla. — dodal Lucifer. —

Napasúce takto oči svoje na týchto divotvorných veciach do sýta, ktorých vecí mimo chodom rečeno neboli by sme dbali vlastnikami sa menovať, a ktoré Lucifer i jeho drabanti zo všetkých kútov sveta sem naznášali, zaviedli nás do druhej dvorany, obsahujúcej v sebe pekelnú bibliotéku (knižnicu), ktorú obozreť sa nám chcelo a tiež i vyplatilo.