ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dosť možné, že mnohí z ct. čitateľov z obsahu dosiaľ prečítaného takto súďa: „Spisok tento nenie nič iného nežli samá vymyslenina, látanina, holý nesmysel a hrubá lož. Nehodno, aby to poriadny človek vzal do ruky a s čítaním jeho oči si kazil.“

Ja ale prosím tých ct. čitateľov, aby nesúdili pred časom, ale až potom, keď prečítajú poslednú vetu spisočka tohoto. —

Po vyprevadení Smrti z dvorany, navrátivší sa Lucifer zpiatky, jal sa k nám hovoriť:

— Prenesmierne som rád, že tá stará baba, ktorú ináč mám vo veľkej vážnosti, konečne odišla. Jestli by sa tá tu dlhšie baviť mala, nestojím dobre za to, žeby mi celé peklo na ruby neprevrátila a nás všetkých neumorila.

A keď Lucifer svoje slová dokončil, jal som sa opäť ja hovoriť:

— Temný pane! Teraz ale ja mám ešte jednu žiadosť ku vám, o jejž vyslyšanie slušne žiadam.

Lucifer žmurkajúc, neriekol nič, znak teda, že bol hotový k vypočutiu mojej žiadosti.

— Žiadosť moju z krátka prednesiem, — hovoril som — a tá v tom záleží: kiežby ste nám povolil a spolu uviedol nás do opravdivého pekla, sídla to zatratencov.

— Smelé slová, smelá žiadosť vaša — odpovedal — a skoro bych riekol: pošetilá. Predpokladám u vás, že znáte dôkladne, čo vlastne peklo je, čo je to za ústav a jaký je fundamentálny zákon jeho, totiž večné trápenie a žiadne vyslobodenie! Čo vám záleží Perohryzu na tom: videť hrozné muky a útrapy zatratencov a nemôcť jim spomôcť, a mimo toho uvrhnúť i seba do prepasti, z ktorej niet vyslobodenia. Či ste si toto všetko driel dobre rozvážil, nežli skrsla vo vás túha vniknúť do toho strašného miesta?

— Rozvážil! — rieknem, — a vy Luciferu, neotálajte s prajnou odpoveďou.

Lucifer sa v tom zamyslel. Ja som ale dobre vedel, že našu žiadosť vyplní, bo ináč prehrešil by sa proti svojmu vlastnému principu: nepustiť dakoho do pekla, keď sa tento sám do neho pýta!

Z krátka odpovedal mi:

— Pustím vás, ale následky pripíšte si sami.

— Keď teda povolenie od vás mám, pozvolte nám ešte tieto veci, — riekol som.

— Lucifer naslúchal.

— Viem ja dobre, že v pekle panuje večný a neuhasiteľný oheň, teda horúčosť pre živého človeka nesnesiteľná, ba áno taká, že v tom okamžení, jakoby sme do neho vkročili, na škvarku spáleni by sme boli. Z ohľadu na to, aby sme mohli zniesť a pretrpeť túto ohromnú, žiadnym teplomerom určiť sa nedajúcu horúčosť, nádobno sa nám assekurovať či prispôsobniť, a to sa len tak stane, keď nám obom, mne totiž a Števovi, pozvolíte a dáte obliecť tie dva kožuchy z kože ľadového medveďa shotovené, ktoré máte vo svojom museume a ktoré oblečené vyviňujú hrozitánsku, polárnu zimu. — Za druhé: poneváč i to známe, že v pekle panuje nepriehladná tma, potrebno nám je dobrého lampáša.

Lucifer kývnul hlavou.

— Za tretie: aby sme peklo i zatratencov tým ľahšie prehliadnuť mohli, dáte nám každému jedny okuliare, jaké tam v museume máte a kroz ktoré každý predmet 300-kráť zväčšený a na míľu ďaleko vidno.

Lucifer sa uškrnul.

— Po štvrté: aby sme tam nemali hlad a smäd, prepustíte nám na čas váš divotvorný obrúsok, ktorý zaopatrovať nás bude jedlom a nápojom.

— Majte si, čo žiadate! — ochotne riekol Lucifer, vediac dobre, že mu s tými vecmi neufujazdíme nikam. I hneď pokynul Raráškovi, aby žiadané veci z musea doniesol.

Konečne ešte požiadal som Lucifera cicerona, sprievodčího, ktorý by nás po pekle vodil a potrebné vysvetlenia nám dával.

Medzitým prišiel Rarášek so žiadanými vecmi a my sme sa chystali k odchodu.

Vtenkráť mi ešte napadlo spýtať sa Lucifera:

— Hovoríte, že z pekla niet žiadneho vyslobodenia, a za kým sa vraj ráz brána pekelná zavre, tomu sa nikdy viac neotvorí. Jako že si to teda mám vysvetliť, že vy diabli môžete i doňho i z neho von?

— Duch prenika hmotu! — odpovedal Lucifer. — My duchovia súce, prenikáme i pevnosť pekelnú; vy ale hmotou a telesom súc, hmotu preniknúť nemôžete. Sapienti sat!

Obliekli sme kožuchy. I vypádali sme obá jako s Betlehemom chodiaci starý kubo Pšocha.

Nato vzali sme svietelny do ruky, okuliare na nosy, obrúsok do kapsy a hajda — do pekla!

Sám Lucifer nás viedol.

Prišli sme ku pekelnej bráne.

Chvílenku sme postáli a obozreli si ju zvonku.

— Števo! — rieknem mu šeptom, — obozri si dôkladne túto bránu a jej mechanický ústroj; tys umelec, naturalista, „ezermešter“. Dostaneme-li sa niekedy šťastlive zase na zem, urobíš dľa tejto brány vzorku a vezneme si na vyrábanie podobných brán výsadu čili privilegium. Odporúčime takéhoto spôsobu brány našej vláde pre štátné žaláre, ktorou by zlodeji, kmíni, lúpežníci a zbojníci mohli dnu, ale nazad nikdy. Odporúčime ju i všetkým štátnym a privátnym kassám, ktorou by sa mohli defraudanti dostať dnu, ale von nikdy.

— To je dobrý nápad, pane principálu, — odvetil Števo.

Brána sa otvorila…

Jeden krok — a my sme boli tam dnu.

Števo verný môjmu príkazu, obozrel sa síce, ale vevidel nič. Úplná tma prekazila mu vyšpehovať ústroj otvárania a zatvárania sa pekelnej brány.

Hneď pri vkročení do pekla pocítili sme jakýsi podivný process, účinkujúci na nás. Nesmierna horúčosť počala účinkovať na ústrojnosť našich tiel, ale i zimu plodiace kožuchy účinkovaly recontra. I merala sa tu horúčosť so zimou, a výsledok krutého zápasu týchto dvoch živlov bol ten, že sa vzájomne ničily. A poneváč obyčajne „inter duobus litigantibus tertius gajdoš“ (gaudet), my sme boli tí, čo sme vyhrali, t. j. nám nebolo ani horko ani zima.

Prvé, čo sme počali, bolo rozžatie svetla v lampášoch, pri jichž dostatočnom svetle shliadli sme, jako to v tom pekle vyzerá.

— A jakože vyzerá? — pýtaš sa zvedave milý čitateľu.

Ani tak priateľko, jako sa ty nazdávaš, ani tak jako sme sa my nazdávali.

Ku sluchu našemu dosť skoro priletely stony, nárek, plač, huk a hurt, jak a škrek, kvyk a ryk zatratencov, ku čomu sa tu i tu primiešovalo i škrípanie zubov.

Nesmierne útrapy a muky zatratencov len oni sami opísať by mohli, ale žiaden iný. Jednotlivé výjavy peklovej hrúzy, jako sa ony oku môjmu predstavovaly, taktiež sriadenie pekla pokusím sa verne podať ct. čitateľovi.

Peklo podelené je na oddiele a muky v týchto na stupne. Každý zajiste bere tu odmenu dľa miery svojich skutkov.

Ku pochvale Lucifera riecť musím, že si drží v pekle dobrý poriadok. A Boh chráň, aby nebolo toho! Veď sú tu samí zločinci a vývrhele ľudstva. Lucifer je v svojom obore majster; on vie držať svojich sverencov na korde.

— Ukážte nám Luciferu niektorých tých zatratencov! — riekol som, keď sme si peklo tak povrchne boli obozreli.

— Choďte od oddielu do oddielu, — odpovedal on, — nechám vám tu inšpektora Astarotha; on vám dľa žiadosti všetko poukazuje a vysvetlí.

— Tu hľa! — riekol ďalej, — začnite si obzerať oddelenie sedliacke.

Z hroznej prepasti vystupovaly modré plamieňky a sýrkový zápach. Pozrúc do nej, hemžilo sa tam mnoho duší, ale pomerne ku priestoru, ktorý tento oddiel zaujímal, nebol veľmi zaplnený.

— Podivno — rečiem — že oddelenie toto, ktoré predsa je oddelením najpočetnejšej triedy ľudstva na zemi, totiž sedlače, nie je veľmi zaplnené, akoby sa mysleť dalo.“

— Pravdu máte, — riekol Lucifer. — Sedliakov pomerne oproti druhým stavom ľudstva je v pekle málo.

A to pre jakú príčinu?

— Príčina je táto. Znáte-li to príslovie: Sedliak božie stvorenia, šelma od narodzenia. Na smrteľnej posteli smieri sa vám s Bohom a duša takých kajúcnikov unikne z pazúrov našich.

Vysvetlivke tejto som sa srdečne potešil. A ty sedliacka dušo, zapamätaj si to!

— Pre ktoré hriechy predsa putuje najviac sedlače do pekla? — tázal som sa Lucifera.

— Pre opilstvo a krádež. Tými cestami ide ich sem najviac.

Na to Lucifer, majúc pilnú kancellársku prácu, zanechal nás samých a zmiznul.

Nasledovalo oddelenie vojenské.

Slyšali sme strašnú kliatbu a preklínanie.

— Kto sú títo a čo boli?

— Vojaci, — odpovedal Astaroth.

— Podivno — vetím, — veď u nás na zemi platí o vojakoch: že keď na poli bitky za vlasť, za kráľa a národ zomrú, jejich je kráľovstvo nebeské.

— Z týchto však ani jeden nepadol v boji, lež prišli sem pre ten istý hriech, ktorý páchajú i teraz; však ich čujete.

— Nešereredne kľajú a preklínajú!

— A tomu naučila ich najviac execírka, — dodal náš sprievodčí.

— Smutná pravda — poznamenal som ja, a podali sme sa ďalej.

Nasledoval oddiel panský.

— Čo za duše tu dlejú? — tázal som sa Astarotha.

— Duše malých i veľkých pánov.

— Teda tekinteteš i naďšágoš urak? Ach, Bože! tých je tu veru hodne! — zvolal som obozrúc si celý priestor, ktorý nimi bol tak napchaný, ako v súdku harinky.

— Jední z nich vo svojej pýche držali sa za bohov a druhým bol Boh — peniaze. Jední zdierali svojich poddaných, a druhí prenasledovali ich a ubíjali ako sysľov. Jední z nich nemali žiadneho milosrdenstva oproti chudobe a nepodporili ju nikdy. Iní zase čo doma z chudoby nadreli, to v cudzine premárnili. A zas iní všetko imanie svoje prehajdákali, prelogali a prežrali a potom siahali po cudzom; druhí zbíjali chudobu, vlasť, siroty, spolky, ústavy peňazné, zapríčiniac s tým ohromnú biedu „krach“, citeľnú zvlášť medzi pracovnými triedami ľudu. Jední vystrájali zlú politiku, tak že celé krajiny do poroby, do biedy uvalili a vojnami nesmierny počet ľudí na žobrákov alebo otrokov obrátili. Iní boli tak vladobažnými, že nerobili si z toho žiaden hriech, keď pokoj a imanie celých národov narušili a ohrožili. Jední nemali ani zbla viery a náboženstva, druhí zase nažívali nemravnejšie a hnusnejšie od nerozumných zvierat. Jední narušovali zákony božie a cirkevné a druhí opäť prenasledovali cirkev a kňažstvo. Jední zapierali právo života celým národom a druhí kassirovali a zatvárali školy a vzdelavateľné ústavy. Jední vyháňali z krajín kňazov, zvlášť proti opilstvu ľudu pracujúcich, a druhí napájali ľud pálenkou cieľom dosiahnutia svojich sebeckých cieľov. Jední vraždili druhých v súbojoch a iní zase samých… Ale načo že mám ďalej vyratovať ďalšie príčiny toho, že sa tak mnohí páni sem dostávajú, — vetil Astaroth, — veď vy žijete medzi nimi a zaiste poznáte dobré i zlé skutky jejich.

Ja som si toto oddelenie lepšie prezrel v tej domnienke, či by som tu reku niektorého známeho nepoznal. A domnienka ma nezklamala.

— Ha! — rieknem ku Astarothovi — tamto jednoho poznám.

— Prosím vás, Perohryzu — skočil mi rýchle do reči cicerone — buďte tak diškrétny a nemenujte tu nikoho jeho menom.

— Sľubujem, že nebudem! — odvetil som.

— Čo ste mu to dali za pokutu?

— Jakú si zaslúžil.

— Ustavične sa hádže z mosta do vody.

— Vzal si tým spôsobom život, a tak to bude robiť do súdneho dňa.

— Ja bych vás ale prosil, keby ste mu tú pokutu zamenili s inou.

— S jakou?

— Dajte mu orechy tĺcť.

— Čo by to bol za trest?

— Pre neho veľký; bo keď ešte žil, riekol: Keď počujem po slovensky hovoriť, tak mi to znie, jakoby niekto tĺkol orechy. Tým dal na javo, že mu je slovenská mluva veľmi odporná. A človeka tým najväčšmi potresceme, keď mu dáme robiť to, čo mu je najodpornejšie.

— Až niekedy inokedy, — odvetil Astaroth, a my pošly sme ďalej.

— Teraz prichádzame ku oddielu — riekol náš sprievodčí — takých duší, o ktorých by ste sa snáď domnievali, že jich v pekle bude najmenej. Pozrite!

Pozrem do priepasti a vidím — ó môj Bože, koho tam vidím?

— Koho vidíte? — vytasil sa Števo, súc i on žiadostivý zvedeť čím skôr, kto to tam?

— Teraz verím slovám toho kazateľa missionára čo v kázni svojej takto povedal: „Myslíte lidičky, že v pekle json jenom sami sedláci? Ó né, jest tam také knězů a biskupův dost!“

Smutno, smutno, smutno!

— Prečo tak nekonali v živote, jako konať kázavali? — poznamenal Astharoth. Títo tu boli podobní zaiste tým pri hradských cestách stojacim stĺpom s nápisom. Stĺp taký ukazuje cestu cestovateľovi, ktorou ísť má, ale on — on tou cestou neide.

— A jakože obstoja — poznamenal som ja — ešte niekedy mnohí z tých kňazov a biskupov, ktorí teraz na svete žijú, ktorí vo svojom konaní všetkým iným sú, len práve kňazmi a biskupmi nie; ktorí na miesto hlásania slova božieho a rozširovania kráľovstva božieho sú vládnymi náhončími, politickými bojovníkami, rozširovateľmi cudzej mluvy atď.

— Súd boží naloží s nimi dľa jich zásluh — odpovedal Astaroth. —

Hneď za oddielom kňazským prišli sme ku oddielu národných učiteľov.

Oddiel tento ma najvýš zaujímal, a preto aby mi nič zraku neušlo, pritisol som lepšie ďalekohľadné okuliare na nos.

— Títo tu sú vaši kollegovia! — hlásil Astaroth.

— Za ktorých sa musím hanbiť! — odpovedal som ja a prizeral som sa lepšie na nich, čiže nenajdem medzi nimi známeho. A tak bolo. Jednoho medzi nimi som poznal.

— Tamto ten mi je známy. Čože zavinil, že dostal v pekle „pensiu“?

— To zavinil, že namiesto učiteľom dietok, bol jejich mučiteľom.

— Neslýchaná vec, mučiť nevinné dietky!

— Humanissimus tento — jal sa mi rozprávať Astaroth — súc lakomý na judášský groš, ktorý tak zvané „közmüvelődési egyesületek“ na hornom Uhorsku, za vyučovanie maďarskej mluvy v slov. školách pre učiteľov jako odmenu vypísaly, chytil sa i on do horlivého maďarisovania svojej čisto slovenskej školy. A keď v behu času videl a sa presvedčil, že to neide tak ľahko, akoby dlaňou plasol, urobiť zo Slováka Maďara: po samom predku samovoľne vypudil zo školy slovenskú, deťom materinskú reč, spolu i so slovenskými knihami a zaviedol knihy maďarské. S dietkami ináč než maďarsky sa neshováral; vyučovanie tiež len pomaďarsky viedol. Jemu nešlo ani o sošľachtenie srdca, ani o rozšírenie pochopov, ani o vytriebenie rozumu, len o známosť maďarskej mluvy. Jeho jediný cieľ bol maďarisácia svojej školy za kynúcu mu odmenu. Zčiastky sa mu to aj darilo, ale zčiastky nie; preto pristúpil k prisnejšej methode: upotreboval telesný trest. Naháňal teda deťom maďarčinu od predku i od zadku. Deti pod prísnym trestom nesmely ani v škole, ani doma, ani na ulici slovensky sa shovárať; v protivnom páde boli trestané. Sklepníkom, krčmárom podal karotky, do ktorých kupci a krčmári zapisovať mali mená tých detí, ktoré u nich niečo po slovensky kúpiť žiadaly. Karotky tie prezeral učiteľ a zapísané dietky trestal. Z tohoto nech súdí, kto chce: či učiteľ tento nebol opravdivým mučiteľom dietok?

— A spolu i bláznom! — dodal som ja. — Mohol vedeť, že jako náhle sedliacke dieťa školu zanechá, tam jeho maďarčina! Maďarčinu i s knihami nechá v škole, a so svojou slovenčinou bude žiť až na veky vekov. Amen. —

Nasledoval oddiel učencov, spisovateľov, publicistov, novinárov, redaktorov a t. p.

Ďalekovidné okuliare znázornily mi hneď tú ohromnú tľupu pod menom „učencov“ zahrnutých. Z hlbiny priepasti zavznieval nehorázny povyk. A ten pochádzal z tadiaľ, že každý z tých tam dolu — už za života majúc veľkú hubu — huboval, hľadiac jeden druhého prekričať — prekabátiť.

Bol to babilonský galimathias všetkých rečí sveta dovedna, tak že srozumiteľného slova dočuť som sa nemohol. Mnohí z týchto zkapaných duší mali okolo hlavy bobkové vence — zo slamy, a to boli básnici.

— Čo myslíte, Astaroth, — tázal som sa ho, — či náš slovenský básnik Jano z Búdy sem dakedy nepríde?

— Jako básni ten váš básnik? — pýtal sa ma.

— Náš Jano je poeta klapanciátor a básni tak, že čitateľa jeho veršov pochytí čkanie od smiechu, druhého ale zrádnik od zlosti.

— Tak je teda dobrý majster a jako taký sem nepatrí.

— A ktorí básnici že sem patria?

— Tí a takí, nad jejichž básňami je ľudom do zaplakania. —

— Bájkarov tiež tu máte?

— Máme. Medzi inými na prvom mieste zasluhuje spomenutia istý Anonymus Bellae regis notarius.

— Riman? Snáď Virgilov alebo Horácov pisár?

— Aba pletky! To je origo — prameň — maďarských dejepiscov.

— A kto je onen nešťastník, — tážem sa Astarotha, — čo sa tam v tej mláke až po uši zamára?

— Nenie to žiadna mláka, lež smolové jazero, z ktorého tu každý chlípať musí, kto hrešil jazykom, utrhoval slovom i písmom, vysmieval a nadával. Ten chlap je onen tlčhuba, ktorý vymyslel a prvý vypustil z úst tie posmešné slová: „tót nem ember, taliga nem szekér, kása nem étel.“

— Hrmených 7 sa mu do pečene! — zahrešil Števo. — Jazyk bych mu vytrhol!

Obozrúc si ho bližšie, postúpili sme až na pokraj jazera, v ktorom sa tá zkapaná duša zamárala.

— Milosť! — riekla, zočiac nás. — Smilujte sa dobrí ľudkovia!

— U boga milosč! — riekol som. — Pomohol bych ti, ale ja som Slovák a nie človek; vyslobodil bych ťa, ale nemám voz len taligu; dal by som sa ti najesť kaše, ale to nenie jedlo. Trp!

Úbohá duša vzdychla si z hlboka, lebo iste znala, na čo moje slová narážaly.

— Odvolám, čo som v zaslepenosti a národnej nadutosti o spolublížnych mojich riekol; odvolám, len mi pomožte dostať sa von z tejto smradľavej kaluže! — A volal tak úpenlive, že sa mi ozaj zľútilo nad ním.

— Odvolaj teda, prepiatče! a budem videť, čo sa dá za teba vykonať.

— Odpytujem, že som kedy tie slová riekol a opravujem smysel jejich nasledovne:

— Ha, kvinkus! Canis tua mater! — Opravou tých posmešných slov súc spokojný, poprosil som Astarotha, aby tomu kajúcemu nebožiakovi premenil trest. A ten mu i skutočne pozvolil vyliezť von zo smolového kúpeľa a skryť sa niekde v kúte.

— Ja bych za neho nebol ani slovíčka prehovoril — ohlásil sa Števo.

— Ty áno! Zapamätaj si ale čo ti poviem: Nepriateľa svojho najskôr zahanbíš, premožeš a pokoríš, keď mu vinu a ublíženie odpustíš a učiníš mu ešte dobre. —

Nasledoval oddiel kniežat, kráľov, vôdcov…

— Títo za života svojho, panovavše nad malými a veľkými národami, mali zaiste dosť prostriedkov a moci v ruke oblažiť seba a svoje národy, mali spôsob sebe i poddaným svojim sjednať nebe; ale neurobili to. Ba naopak. Moc svoju kniežaciu, kráľovskú, panovnícku používali zväčša len na potlačovanie ľudu. Mnohí len z „kapríc“ viedli vojny, v nichž milliony ľudí bolo povraždeno alebo ožebráčeno. Niektorí práve vyplenili celé kmeny a národy s povrchu zeme, alebo do poroby uviedli ľud a spustošili krajiny, vypáliac a zničiac všetko, čo jim pod meč padlo. Dobrých kráľov, tak zvaných „otcov vlasti“ bolo na svete len málo, tým viac ale tyranov, ukrutníkov, usurpátorov.

— Heródes je neomýlne tu? — tázal som sa.

— Nie len onen starozákonný, ale i novovekých Herodesov jesto tu už viacej — odpovedal Astaroth.

— A Napoleon Bonaparte? A Garibaldi?

— Nazpamäť vám to riecť neznám, — riekol Astaroth, — musel by som nazreť do kancellárneho protokollu. — Prišli sme ku oddielu zločincov, lúpežníkov, kmínov, zbojníkov a t. p.

— Tu budeme videť „szegény legényov“, vývrhel človečenstva, — poviem. — Ukážte mi, prosím, nášho Jánošíka, chýrečného niekdy horského chlapa pod Tatrami, ktorého r. 1607 pri Sv.-Mikuláši v Liptove obesili za rebro.

— Ak sa dobre zpamätať viem, — odpovedal Astaroth — Jánošíkova duša sa nenachádza v pekle.

— Čo hovoríte? Vari by ten zbojník bol mal minút pekla? Kdeže by teda bol? — divil som sa.

— Prečo pochybujete o súdoch božích? Či neznáte, že sebe väčší hriešnik i v poslednom okamžení môže dôjsť milosrdenstva božieho? Alebo či sa nemožno domýšľať, že Jánošík bol snáď len trestným nástrojom v ruke božej na planých toho času žijúcich pánov? Však ste očuli o ňom, že bohatým bral a chudobe dával.

S odpoveďou Astarotha uspokojení, pošli sme ďalej.

Hneď za týmto oddielom boly umiestené duše novovekých defraudantov, zbíjajúcich verejné i privátné pokladnice.

— Keď aj šťastlive ujde takýto europejský lapaj s nejakým tým štvrť millionkom do Ameriky, — vetil Astaroth, — ale jeho duša predsa neujde nám, lebo ani jeden si dosiaľ z defraudovaných peňazí ešte nekúpil kráľovstvo nebeské.

Chtiac sa podať ďalej, vidíme proti nám stúpať ošumelého, zašpinaveného chlapa.

— Jakýsi pobehlík!

— Budete mať šťastie videť vášho krajana.

— Nášho? — podivil som sa. — Kto je ten chlap?

— Však on vám to sám povie.

Pobehlík priblížil sa k nám a my soznali v ňom — drotára.

Ani sme sa ho nespýtali, kto je, ako sa volá, on sám zavolal:

— Ín vagyum Zabrincsák Janó, igaz magyar hazafi, becsűletes drótos-tót!

— Ha, poznáme vás drotáru! Vy ste boli dopisovateľom do istých maďarských novín. Vy ste jeden jediný zpochabelý exemplár z pomedzi statočných trenčianskych drotárov…

— Ín nem vagyum panszláv, mint zenyém sógor Zaszlynkár Gyuro zablakos Stricskóba, — odpovedal drotár a jako šialený utekal ďalej.

— To jeho trest — riekol Astaroth — : behať po pekle a trepať dve na tri. —

— A kdeže máte staré baby, Astaroth, že ich tu nikde nevideť? — tázal som sa sprievodčího.

— Tie nachodia sa na druhom brehu smolového jazera. Vidíte tam tie kotly a vatry? Tam pražia ich naši tovaryšia?

— Poďme ta! — riekol som. Lež v tom pribehol k nám Pikulík (malý päťpiadový diablik) a riekol k nášmu ciceronovi:

— Vzkazuje pre vás knieža Lucifer a povoláva vás do konferencie.

— Čo máte nového? — tázal sa ho Astaroth.

— Prišli poslovia zo sveta a doniesli neblahé chýry a noviny, následkom ktorých svoláva Lucifer všetkých ku vydržiavaniu porady. Poďte rýchlo!

Astaroth sa exkusoval, že musí ísť, ale sľúbil sa hneď navrátiť, ako bude po porade — a pošiel.

My ostali sme samotní.

Súce ustatí, posadili sme sa na zem a oddýchli si.

— Števo, tu máš, prestri ten obrúsok, ja som trochu vyhladol.

— Veru ste so mňou na jednej mysli, — odpovedal on. A prestrúc obrúsok na zem, riekol:

— Burgundské, pečienka, cigary!

Zažiadané veci už boly pred nami.

S chuti dali sme sa do jedenia a pitia.

Pochutnávajúc si, vyňal Števo zo svojej kapsičky dva malé predmety a prezeral si ich.

— Števo — rieknem — čo to máš?

— Ale jakési divné zrkadielko a ešte predivnejší „rešpektír“. Oboje dal mi bol Rarášek, keď sme prezerali v museume starožitnosti — vraj na pamiatku.

— Ukážže najprv to zrkadielko, čo je zač.

— Rarášek povedal, že zrkadielko toto ukáže človekovi všetko, čo si v ňom videť zažiada.

— Nuž veď uvidím, čo je pravda.

Položím zrkadielko pred seba a zažiadal som si videť, čo robia doma žena a deti.

A hľa, div divúci! Vidím v ňom skrovnú chyžku moju. Je večer. Na stole horí malá lampa. Vôkol stola sedia moje deti a známe súsedky. Práve sa otvárajú dvere a moja žena nesie misku uvarených zemiakov a korbelík kyslého mliečka.

— Ubohá čeľaď moja! — vzdychol som si. — Ty sa musíš uspokojiť s bandurkami v kepienkoch, čo medzitým váš otec holduje v pekle.

Teraz zvedavý som bol ešte videť ten Števov „rešpektír“, o ktorom mu vraj Rarášek povedal, že to má byť ďalekohľad do budúcnosti. Len si vraj treba pomysleť, čo z budúcich vecí chce človek videť a vedeť a kúzelné sklo mu to verne predobrazí.

Ja upraviac ďalekohľad ku oku, zažiadal som si videť: čo bude z nás Slovanov o sto rokov.

Nuž čujte, čo predstavilo sa zraku môjmu v tom predivnom ďalekohľade:

Videl som pred sebou rozloženú mapu celej Europy.

Tri barvy bily hlavne do očí.

Červenou barvou potiahnuté boly územia, ktoré obývajú kmeny románske, zelenou barvou kmeny germánske, modrou ale kmeny slovanské.

Sledujúc túto poslednú: barva modrá zasahovala od severného Ľadomora hlboko do stredu Europy, až ku Adrii, ku Bosporu, potom ku Čiernemu moru až po hranice Malej Asie. Pomerne ku druhým barvám bolo modravy hodne vyše polovice. Tak na ďaleko-široko rozprestrené je slovanské plemä. Uprostred tejto modravy zbadal som malý čierny fliačik, ukazoval malú sihôtku, obývanú kmenom maďarským.

V budúcom století bude teda žiť a dejstvovať obor slovanský dôstojne a po práve.

— Števo! — rieknem ku nemu — nebudú ešte nepriatelia Slavianov o sto rokov robiť hrnce zo slovanskej hliny!

— Eviva Garibaldi! — zvolal Števo od radosti, lebo on tiež cíti, že je Slovan.

Na to sme si štrngli.

— Ale jaké ozaj chýry mohly to prísť z našej zeme do pekla? — prehovorím po chvíli ja. — Či nevypukla niekde vojna? Lebo či sa iné nešťastie nestalo, že následkom toho i v pekle porada vydržiavaná byť musí? No, však nám to Astaroth objasný, ked sa navráti.

Práve sme už náš divotvorný obrúsok svíňali, keď tu navrátil sa Astaroth.

— Čo je nového — tázal som sa ho hneď — ak smieme vedeť?

— Veru ozaj nebárs potešiteľné noviny a vesti doniesli naši poslovia zo sveta — rozprával Astaroth — obzvlášte ale z vašej uhorskej krajiny. Hádam viete, že po tieto dni sa u vás v Uhrách konaly voľby do snemu. Z týchže vašich volieb dostávalo peklo pokaždé hojnú korisť, myslím totižto duše tých ožranov, opilcov, ktorí následkom volebnej pijatiky a bitky ongäbly — a rovno k nám prichádzaly. Tomu sa peklo vždy tešilo. Teraz ale zrazu sa kostka zvrtla. Po tieto dni vydržiavané vyslanecké voľby vypadly pre nás pramizerno, lebo nedostali sme od vás ani tretinu z toho, čo po iné roky. Jediná príčina toho je vysoké odanenie a preto i zdraženie špiritusu. Ľud ho už teraz v takej miere neužíva, lebo si ho nevládze kupovať; i ablegáti dávali ho pri posledných voľbách len po tenku. Lucifer radil sa teda s nami, jako odpomôcť tomuto zlu. I uzavreli sme na múdru radu Lucifera všemožne podporovať toho vyslanca, ktorý v jednom slovenskom okrese sľúbil svojim voličom, že vymôže jim lacný špiritus.

— O ostatných našich uzavreniach nesmiem vám sdeliť ničoho — doložil ešte Astaroth. S tým podali sme sa ďalej a ja požiadal som sprievodčího, aby mi ukázal oddelenie, do ktorého prichádzajú takzvaní tí „panslávi“.

— Tých mi tu nemáme! — zkrátka odvetil Astaroth.

— Nehovorte! Nuž a vari by panslávi tak svätí ľudia boli, žeby ani jeden z nich do pekla neprišiel? — s podivením riekol som.

— Svätí ako svätí, ale poneváč panslávi i po smrti chcú byť „pánmi slávy“, teda sem neprichádzajú, — poučil ma Astaroth. — Ale jesto i iná príčina — riekol ďalej. — Tí takzvaní panslávi dovolávajú sa vždy a vždy len jakejsi rovnoprávnosti na svete. Napokon i tu v pekle by len po rovnoprávnosti kričali, a to my v pekle nemôžeme dopustiť, aby sa stalo. Z ohľadu na to, aby sme od nich tu pokoj mali, radšej ich ani do pekla nepripustíme.

— Dobre urobíte! — riekol som a kráčali sme ďalej.

Podali sme sa ku kotlom, pod ktoré diabli oheň podkladajúc, pražili v nich staré baby.

— Čo zavinily tie duše? — tázal som sa sprievodčího.

— Duše tie prináležaly niekedy tak zvaným strygám, bosorkám, vešticiam, čarodejniciam a ježibabám, ktoré svojho času na svete mnoho zlého poparátily.

Z kotlov zavznievaly boľastné stony a výkriky trápených.

Nato hneď sme prišli ku jednomu veľmi začadenému oddeleniu, v ktorom povalovaly sa hnede, strapaté, čierné duše.

— Tu vidíme murínov, pravda?

— Vašich europejských, tak zvaných cigáňov, — odpovedal sprievodčí.

— Ľaľa! pravda je. To sú oni! — vytasil som zo seba, prizrúc sa lepšie.

— Fero more, — zvolal Števo — čo tu robíš?

— Oddychujem ši, mladý pán! — odvetila duša cigáňova.

— A prečo si ty sem prišiel? — tážem sa ho ja.

— Pre pletku, pán urodžený! — odpovedal.

— Nuž ale pre jakú, to bych rád počuť!

— Pokradol pánu farárovi kačky! — riekol Astaroth.

— Či to pravda, Fero? — tažem sa ho.

— Ale čoby. Nebolo to tak, ako pán „aušeher“ hovoria! — riekol Fero.

— Nuž a jako že teda bolo?

— Išiel šom raž popri potoku. Tu zažrem ako ša pána farárove kačky do vody pohádžaly. Chudiatka šecké ša maly potopiť. Ja šom chytro vytiahou ž nich dve, nakládou šom ohňa a obsúšau šom jich piera nad plameňom. V tom ma chytili a zapreli. A keď šom žomreu, tak ma pre tie kačky odšúdili.

Takto nám objasnil cigáň príčinu svojho príchodu do pekla.

— Ale si vraj aj pánu rychtárovi prasa ukradol a zjedol! — pripomenul mu Števo.

Šľúbiu šom mu, že mu ho vrátim na šúdny deň, — odpovedal Fero.

— Nuž a jako že mu ho vrátiš, keď si ho zjedol?

— Pán farár povedali, že šetké ukradené veči budú na šúdnom dni. Tam budem aj ja, aj pán rychtár. Nuž mu potom poviem: „Pán rychtár! vežmite ši vaše praša, a my budeme „kvit“.“

— Ej veľký kvinkus si ty Fero predsa!

— Žida sme v pekle ešte nevideli! — oslovím Astarotha.

— Židia a pohani sú v pekle od kresťanských zatratencov oddelení. Môžem vám aj jich oddiely ukázať, ale tie sú tam ďalej na zadku, — vetil Astaroth a my podali sme ďalej.

Zrazu prišli sme ku jednomu povýšenému miestu, na jehož vrchole stál železný, trónu podobný stolec, vystlatý šidlami a ihlami. Modré plamienky šľahaly vôkol neho zo všetkých strán.

— To je asnáď trón Luciferov? — tážem sa sprievodčího.

— Nie! — odpovedal zkrátka. — Trón tento pripravený je pre jedno slávné knieža. Vy sami uhádnete jeho poctivé meno, keď vám opíšem jeho skutky a činy, ktorými sa preslávil a pre ktoré sa má sem dostať. Je on váš krajan.

Knieža to je pôvodu italského, — pokračoval Astaroth. — Predtým bojoval s Garibaldím proti pápežovi pri zaujati Rímu; potom ale vysťahoval sa do Uhorska a usadil sa v jednej Slovákmi obydlenej stolici. Chcejúc si i tu získať zásluhy a vydobyť slávné meno: postavil sa roku 1871 dňa 26. a 27. sept. za vodcu sbesilej čvargy, ktorá v tých dňoch kat. slovenských kňazov, do spolku sv. Vojtecha v Nitre shromaždených, napadla, rozohnala, ba poniektorých i nabila. Panáka toho poznáte i po prísloví jeho, ktoré má v obyčaji skoro za každým druhým slovom hovoriť, totižto: „Es soll mich der heilige Teufel holen!“ A to čo si praje, stane sa mu po vôli! Umiestený bude po smrti ako knieža tu na tomto tróne.

— Ha! — zvolal som — už znám kto je to… Wuršt…!

— Jazyk za zuby, pane Perohryzu! — napomenul ma šprievodčí, keď som chcel vyriecť poctivé meno toho panáka. —

Po chvíli prišli sme ku jednej veľkej kadi, naplnenej krvou. V nej kúpal sa mohútny bradáč.

Slopal krv na spôsob divého zvera.

— Kto tento? — tázal som sa sprievodčího.

— Môžete sám uhádnuť, — odpovedal. — Čítate bibliu a viete, kto tak veľmi žížnil po ľudskej krvi, dajúc tým cieľom zamordovať mnoho sto nevinných dietok v meste B…

— Herodes! — zvolal som. — Ha, to ten krvolačný ukrutník! No toto tu je pravé miesto pre zúrivého tygra.

— Heródes, ten ukrutný kráľ, dietky zmordovati kázal… — vetil Števo, — tak to spievame i my v kostole.

— A obskakujúci ho zôkol nahulci, kto sú? — tázal som sa znova, zhliadnuc tam mnohých lízať krv z kadi.

— Neznáte? vysvetlím vám — riekol diabel a počal rozprávať: — Títo tu sú oné krvožížnivé duše tých starorimanských žoldnierov, ktorých Rimani z doby na dobu posielali do severných krajov državy cieľom rabovania dietok a unášania jich do južných krajov veľríše rímskej.

— Za jakým cieľom to konali? — tázal som sa sprievodčího, poneváč nebola mi dosť jasná udalosť táto z dejín rímskej ríše.

I rozprával mi sprievodčí ďalej:

— Rimani, nalezajúci sa na vrcholi svojej moci a slávy, marnotratným, bujným a necudným životom pomaly prišli na pokraj záhuby svojej telesnej podstaty a bytu. Múdre jeden z tej doby (ak sa dobre pamätám menom Veselius Sebevoľa neodškriepne vyrátal, že rimanského národa z doby na dobu ubúdza, krv tohoto bujne žijúceho národa že hnije a behom dosť krátkeho času celý národ že vyhyne. Tejto veštby sa Rimani velice zľakli a zhrozili. Chtiac pred istou záhubou národ zaratovať, navrhol rimský senát: pre spásu a zachránenie svojho národa, urobiť pokus so štepením cudzej zdravej, sviežej krve do polozhnitej krve rimanskej.

Návrh bol od obdorných radcov s radosťou prijatý a hneď bol vydaný i rozkaz, aby jedna „legio“ (pluk) z mesta „Segino“ pochádzajúca, vyslaná bola do severných krajov medzi barbarské národy Scithov, Sclávov, Vendov a Sarmatov, cieľom rabovania a únosu dietok obojeho pohlavia a dovážania jich do Ríma; lebo tak riekli znalci: „Barbarae nationes sclavorum, vendorum et sarmatum habent purum cruorem.“ (Surové národy Slovákov, Vendov a Poliakov majú čistú krv.)

A tak sa stalo: „legio segina“ (po našsky szegény legény) s úlohou touto poverená, z času na čas vydávala sa na lúpež detí do hornatých krajov Pannonie, Vindelitiae et Sarmatiae.

Že mnohé z ubohých násilne odvedených dietok na dlhej ceste zhynuly; že mnohé z nich, podobne útlym kvietkom do nepriaznivej zeme zasadeným, na vnivoč vyšly, dokladať mi netreba.

Ale napriek tomu rimanskému experimentu s obnovením svojej krve so zdravou a plodnou krvou severných národov, sa rimanská krv predsa nenapravila; Rimani len predsa vyhynuli. Romani mortui sunt!

— Vďaka vám, hlásil som ku sprievodčímu — že ste mi objasnil tento temný punkt rimanskej historie. —

O pár krokov ležalo oddelenie takzvaných odrodilcov čili renegátov, ľudí to, ktorí svrhli a zdrapili so seba známku svojho čestného pôvodu; ľudí, ktorí pľuvali do vlastného hniezda, hyzdili svoj rod, mluvu, zvyky a národné obyčaje; ľudí, ktorí pre časný zisk, peniaz alebo úrad zatajili, zapredali ba odriekli sa vlastnej mati, svojho rodu, reči a náboženstva.

— Týchto, ako vidíte — hovoril Astaroth — je a prichádza do pekla veľký počet. Umiestení sú zväčša v tomto oddelení.

— Ktorý národ že vám dáva najväčší počet týchto zvrhelcov, týchto zhavranelých kuriat? — tázal som sa sprievodčíka.

— A veru veľnárod slovanský, zvlášte ale váš národ slovenský — odpovedal Astaroth.

— No už ste mi dal! Mám toho dosť! — riekol som zahanbený.

— Čo je u iných národov tým najčiernejším hriechom t. j. odrodilstvo, to, tak sa mi zdá, je u vás Slovákov maličkosťou, môdou a každodennou vecou. Ja som čert, lež hrdý som na to, že som čert, a nebol bych inším, ani čoby mi zlaté hory a doly kto sľuboval. Vaši odrodilci, zhodiac zo seba známku slovanstva, stávajú sa tými najukrutnejšími osočovateľmi, očernovateľmi a tupiteľmi všetkého, čo je slovenské. Fuj tajfl! Preto i Raráškovi, ktorý bol niekedy sekretárom u Černokňažníka, zhnusilo sa to slovenské odrodilstvo, tak že radšej vystúpil zo služby.

Pri týchto slovách Astarotha začervenal som sa od studu ako upečený rak, a síce preto, že i ja cítim sa byť a som synom toho národa, ktorý slúži za vzor odrodilstva, celému svetu.

Dojatý súc nemálo dotklivou kázňou Astarotha, prešla mi chuť od ďalšieho prezerania a prechádzky po pekle.

— Prestaňme! — povedal som, — už nechcem nič viac videť.

A požiadal som sprievodčíka, aby privolal Lucifera, že sa chcem s ním niečo poshovárať. On ochotne privolil žiadosti mojej. Ja ale so Števom utiahli sme sa do jednoho tichšieho kútika, kam nárek a plač zatratencov tak veľmi nedosahoval.

— Zhnusilo a zunovalo sa mi tu ďalej dlieť, — oslovil som Lucifera o chvílku k nám sa navrátivšieho cieľom vyslyšania mojej žiadosti. — A preto keď vám najprv Luciferu vďaku vyslovujem za ukázanie pekla a jeho sriadenia, pripojujem hneď i prosbu, aby ste si vážne rozmyslel, jakým spôsobom by ste nás z pekla prepustil. My zaiste túžebne prajeme si čím skôr zanechať toto desné miesto a dostať sa šťastne domov.

Lucifer sa na tieto slová uškrnul a potom riekol:

— Ja verím, že i oná myška, ktorá sa v pasci chytená nachodí, tiež povďačnou býva hospodárovi za ten kúsok slaninky, ktorú čo vňadidlo v pasci našla, ale z pasce sa iba so ztratou života oslobodí. Doktore Perohryzu, je toto moje posledné slovo, ktoré v tejto záležitosti s vami mlúvim: Z pekla nieť vyslobodenia! Toho sa držte a oddajte sa odsudu. Vy ste mermomocou chcel doň a zostanete v ňom!

To bolo Luciferovo ultimátum a ja som ani najmieň nepochyboval, žeby nehovoril pravdu.

Tak teda: tu ostať — hier bleiben — itt maradni!

— Ale jako tu len privyknúť? — s kyslou tvárou poznamenal Števo.

— Jako cigáň na šibenici! — dostal odpoveď.

— Keď je tak — riekol som Luciferovi — že tu až do súdneho dňa ostať máme, tomu sa viac neprotivíme. Dobre! Buď si! Lež sriaďte nám tu aspoň pohodlný život; bo my k pekelným mukám a trápeniu odsúdení nie sme. Do nás vy Luciferu nemáte žiadneho iného práva, len just: nepustiť nás von. Postarajte sa teda o naše celé telesné zaopatrenie a tiež o vyraženie, aby nás tu od samej dlhej chvíle a lenošenia mrle nezjedly.

— To sa všetko stane, — prisvedčil Lucifer. — V jednom tichom kúte pekla zariadi sa vám pohodlné bývanie, stôl, postel, pohovka a iné. Obrúsok máte, ktorý vás zaopatrovať bude hojne jedlom a nápojom. Kníh na čítanie máme dosť, karty pre ukrátenie času tiež. Nič, nič vám tu chýbať nebude; preto len uspokojte sa a oddajte osudu. Vy sám ste si to vyvolil. Unusquisque homo suae sortis faber! — riekol napokon, ako by na „tromf“, a s tým mala byť záležitosť naša vybavená.

Zaviedli nás do kúta, ktorý až do posledného dňa mal byť naším bydliskom. Zariadili nám všetko, jako sme chceli a my usalašili sme tam ako doma.

Števo sa síce na tento náš nový kvartier mrzel, ale ja potešil som ho: „blázne, budeš tu dobre jesť a piť — a žiť až do súdneho dňa.“

— Zajedzme si teda a napime sa! Zabudnime tak ztratu sveta.

— Adieu svete! My sme už nie viac tvojí.

Istého dňa (rozumej však v pekle slniečko ani nevychádzalo ani nezapádalo) po dobre zažitom obiedku, ktorý mimochodom rečeno pozostával zo Števovho „lajbšpajsu“ totiž z halušiek s brindzou, spozorovali sme zrazu v pekle jakýsi neobyčajný ruch a sháňanie sa diablov na jedno miesto.

Súce žiadostiví zvedeť, čo ruch tento zapríčinilo, opustili sme náš tichý kútik a podali sme sa i my ta. A keď sa cestou i knieža Lucifer ku nám pripojil, došli sme ku tlupe diablov, obkolesivších jednoho šedivého súdruha svojho.

Akonáhle shliadol Lucifer šedivého čerta toho, ihneď oboril sa na neho s otázkou:

— Tys to Semucatoru? I riekni že mi, ty bludáru svetský, kde si sa túlal od tak drahného času? Už iste 50 rokov uplynulo, čo ťa v pekle vídať nebolo.

Čert Semucator, nešeredné diablisko, hlboko poklonil sa pred kniežaťom a vytasil zo seba:

— Knieža! Ja blúdil som a túlal sa po Uhorsku a verne konal som svoju povinnosť, pre ktorú som bol na svet poslaný.

— Čos vykonal tam pre dobro pekla? — tázal sa ho Lucifer.

— Štval a huckal som Maďarov na Slovákov, na Rumunov, na Srbov a na Švábov, a konečne doviedol som vec tak ďaleko, že si dnes Maďari a nemaďarské národnosti stoja rozpaprčené zočí v očí, škrípajúc zubami na seba.

Lucifer, uškrnuc sa, mrdol gambou na znak uspokojenia.

— A čo s tým chcels docieliť? — tázal sa ho znovu Lucifer.

— To, aby sa svornosť, bratstvo a sloboda, tieto tri vykričané ctnosti nemohly stať skutkom; lebo v protivnom páde, jestli národy svorne, po bratsky a voľne nažívať budú na svete, sme my fuč s naším remeslom. Do pekla viac nedostaneme žiadnu dušičku, — dal vývod šedivý čert.

— Teraz odkiaľ prichádzaš?

— Rovno z Prešporka.

— Čo tam nového? Jako tam stoja naše akcie?

— Výborne, knieža! Tam včul pred Vianocami odohral sa práve jeden potešiteľný akt mnou nasnovaný.

— Rozpovedz! — poručil Lucifer diablovi.

Šedivý diabol započal:

— Vy všetci súdruhovia moji dobre znáte, jakú bohatú žatvu a prírost pekla mávali sme my pred jedno 50 rokmi z horních strán uhorskej krajiny, kde tamojší ľud, do pitia nami vynalezeného nápoja tak zahrúžený a oddaný bol, že z toho srdcia naše radosťou plesávaly.

Toho času ale práve tam, vidiac úplnú zkaženosť ľudu, povstal a zjavil sa jeden ev. lutheránsky kňaz, a pozdvihnúc svoje mocné slovo proti pitiu nášho nápoja, svojou výrečnosťou i svojimi spisami „o zakládaní spolkov triezlivosti“, doviedol vec medzi svojím slov. ľudom tak ďaleko, že tisíce ľudu vstupovalo do takých spolkov a prestávali piť to „tekuté zatratenie“, jako Slováci náš nápoj prezývajú. Týmto činom utrpelo peklo naše ztraty veliké. Ja teda za povinnosť som si pokladal zničiť muža toho. Proboval som to previesť rozličnými spôsoby; ale veru všetko moje namáhanie, všetká lesť a figle boly daremné, bo muž ten opravdu bol mužom dľa srdca božieho. Darmo strojil som osídla životu jeho. Boh hol s ním; on zomrel v Pánu a dušu jeho vy sem nikdy nedostanete.

I pomyslel som si ináč: keď som ti reku, nenávidený mužu, nemohol škodiť za života, zohyzdím teda alespoň po smrti tvoju pamiatku.

A ku tomu namanula sa mi nezadlho vhodná príležitosť.

Vo výročitý deň smrti toho muža chceli jeho vďačné dietky a úprimní priatelia a zbožňovatelia ovenčiť jeho hrob, ležiaci v tichej dedinke nitranskej stolice, a tam na mohyle jeho vzdychnúť ku Bohu za spasenie jeho duše.

I umienil som si: toto už stoj čo stoj prekaziť.

Rýchle teda vstúpil t. j. posadal som isté úradné osoby a pošepnul jim, aby úctu mužovi tomu po smrti konanú, prekazili, zakázali.

A milé úradné osoby sadly mi hneď na lep.

V určitý deň vyslaly na hrobitov „šerek“ žandárov, a obsadiac ho nimi, nevpustili doňho nikoho.

Pred obličajom vlasti ale vykričali, že nedopustia konať žiadne panslavské demonštrácie.

Toto brutálné zakročenie tak veľmi obrazilo a zbúrilo detinský cit syna nebožtíkovho, že ostrú kapitolu vyčítal verejne v novinách oným úradníčkom, povedal jim poldruha slova a sekol do živého.

Následkom toho novinárskeho článku zažalovali úradníčkovia onoho slovenského muža pred porotou a dali ho posúdiť.

— Kto to bol? Jako sa volal? — ozval sa z pomedzi tlupy Števov hlas.

— Muža toho menujú Svetložiarnym pánom Urbanom, — hovoril zpravodaj ďalej — a postavili ho pred porotu. Ja použijúc svojej moci, vnuknul som porotcom, aby ho vyhlásili za vinného. To sa aj stalo a odsúdili ho na jeden rok do žalára a ku zaplateniu tuším 500 zl. pokuty.

Diablisko zarehotalo sa teraz nešeredne.

— No fušer! — zahriakol ho Lucifer, — jaký že z toho má úžitok peklo? Dušu jeho si predsa neulovil. 50 rokov túlal si sa po svete a ani jedinú panslavskú dušu si nedoviedol do pekla. Fuj, hanbi sa!

Zahanbený diabol umlkol, ale bolo na ňom vidno, že sa ho zahanbenie to nemilo dotklo.

V tom ozval sa Števo, ale len po tichu, že ho čert neočúl:

— He, kuťa sviňa pástor! Zaslúžils veru za tvoja účinlivosť medajlu, vystrúhanú z podošvy starého krpca! Az ebadta! — a zaťal päste.

Z rozprávky diablovej stručne síce, ale dosť jasne dozvedeli sme sa, čo sa tam hore u nás na svete deje, a to nám bolo veľmi milé, bo do pekla nechodia teraz žiadne zo slov. novín.

Števo síce horel zlosťou na šedivého diabla, ale odpustili sme mu oba v nádeji, že predošlé výčiny svoje napraví. Lucifer totiž po krátkom sa zadumení riekol ku šedivému čertovi:

— Vidím, že ty už na inšie niesi: od teraz budeš mi brať rad radom všetkých neprajníkov slovenského národa. Teda šovinistov, odrodilcov atď.

Čert bol s úlohou viditeľne spokojný, a my vrátili sa do svojho pokojíka, besedujúc ešte dlho vospolok o počutých veciach.

*

Mohlo to byť zase po niekoľko dňoch, keď medzi besedou pri poháriku riekol Števo:

— Keby som tu mal aspoň moju harmoniku a vy vaše husle, žeby sme si spolu časom trochu zahúdli a rozveselili sa, bo takto na darmo žiť a len furt jesť a piť, to človek dlho nevydrží.

— Diabli musia nám dať „inštrumenty“, keď ich o to požiadame. Počkaj do zajtrajšku, dám zavolať Lucifera a prednesiem mu našu žiadosť.

Ráno, keď nám knieža pekla „dobré ráno“ priať prišiel, predniesol som mu moju žiadosť: aby nám zadovážil hudobné nástroje, ktorými by sme si dlhú chvíľu krátiť mohli.

Lucifer pokrčil ramenami a riekol, že on vraj v pekle okrem jedných divotvorných gajdí žiadon iný hudobný nástroj nemá, a i tie, že nám veru nedá, lebo žeby všetci diabli a zatratenci, očujúc jejich hlas, tancovať museli.

— Nuž teda pošlite dakoho na svet pre naše. My máme výborné husle a harmoniku, — riekol som ja.

Lucifer sa na chvíľu zamyslel, potom ale hneď riekol:

— To sa môže stať!

— Ja napíšem mojej žene lístok, aby nám vydala a poslala naše nástroje.

— Na to len to poznamenávam, že ja videť musím, čo budete písať. Ináč nepozvolím! — riekol čert.

— Dobre! — riekol som. — Teda dajte papier, pero, atrament.

V pár okamženiach už to bolo predo mňou.

Sadnúc ku stolu, dal som sa do písania listu.

Lucifer stál pri mne a díval sa mi, čo píšem.

Písal som nasledovne:

Milá moja ženička!

Pozdravujem ťa na stokráť týmto mojím lístokom a pekne ťa prosím, nehnevaj sa, že som ti ešte zo sveta nepísal. Ver mi, že som nemal času. Ja so Števom nalezáme sa u jednoho bohatého kniežaťa ako jeho hostia. Je nám tu veľmi dobre, máme v hojnosti čo jesť a piť a dištrahujeme sa znamenite v jeho paláci. Len jedno nám chybí: nemáme tu naše inštrumenty, na ktorých by sme našemu pohostiteľovi zahrali a ho rozveselili. Preto posielame tohoto „lajbdínera“ našeho kniežata domov pre husle a harmoniku. Obe veci vydaj poslovi. Nezabudní ale prosím ťa poslať i tú škatuľku s kolofóniou v mojom písacom stolíku. My už nezadlho prídeme domov; za ten čas, prosím ťa, buď zdravá a maj sa dobre!

Bozkáva ťa

tvoj verný muž

X. Y. Perohryz

Lucifer, prečítajúc lístok, nemal nič proti jeho obsahu a hneď stante pede vyduril jednoho diabla za „kamrdýnera“ oblečeného do nášho domova pre hudobné nástroje.

— Kakraju, — volal za ním — aleže sa ponáhlaj!

Posol zmizol ako gáfor. A my sme od rána začali na novo — jesť a piť.

— Salus tibi Stephane! — Štrnk!

— Salus tibi domine, slanina je v komíne.

— Za jak dlhý čas vykoná jeden diabol cestu z pekla na zem a nazpak? — tázal som sa Lucifera po odchode poslovom.

— Jako duch vykonal by cestu tú za okamih, keď ale vezme na seba telo, vtenkráť podlieha zákonom prírodným. No, myslím, že Kakraj vykoná tú cestu za 24 hodín, lebo on je najlepší behúň zo všetkých, — odpovedal Lucifer.

— A môželi diabol vziať na seba telo ľudské dľa ľúbosti? — pýtal som sa znova.

— Môže! — určite odvolal Lucifer.

— No, keď môže, vtenkráť velice sa vám divím, Luciferu, že ste v raji vzal na seba telo hadie, tak hnusného a odporného živočícha; prečo ste sa vtenkráť Eve radšej nepredstavil ako driečny mládenec?

— I to som mohol učiniť, keby som bol chcel; neučinil som to ale z tej príčiny; že keď sa Adam spýtal Evy: „kto ťa zviedol ku jedeniu jablka?“ a ona by mu bola odpovedala: „jeden driečny gavalier“, vtenkráť by my bol Adam iste poriadne nakládol na chrbát. Keď mu ale riekla, že ju zviedol škaredý had, teda i on sa zľaknul a bál.

Pravdu mal Lucifer, keď riekol, že posol obehá tú cestu za 24 hodín sem i tam.

Tak sa stalo.

Asi za jeden deň bol posol s huslami a s harmonikou tu.

Ani sme nechceli vlastným očiam veriť; až keď pochytali sme si naše hudebné nástroje do rúk, museli sme uznať, že sú to skutočne ony.

— Aj škatula s kolofóniou je tu! — riekol posol a položil ju na stôl.

— Čo mi odkázala moja starká?

— Dala vás pekne pozdraviť.

— A čo robila, keď ste tam bol?

— Priadla kúdele.

— A zdravá je?

— Jako orech.

No teraz Kakraju, — povedal som mu — môžete už vášmu kniežaťu sdeliť, že ste posolstvo vykonal dobre, a že sa na večer, keď na zemi slniečko zapadne, s naším hudobným umením budeme produkovať. Spolu pozývame ho ku načúvaniu nášho koncertu.

Diabol odišiel.

— Poobzerajúc husle, shliadol som, že nachádzajú sa v úplne dobrom stave, i naštimoval som jich hneď. Potom otvorím škatuľku, chtiac si slák kolofóniou namazať, lež čo som v nej našiel? Ceľkom iné veci. Hneď som sa domyslel, že sa moja žena pomýlila: na miesto škatule s kolofóniou, dala poslovi škatuľu druhú, v ktorej držiaval som temian a trojkráľovú kriedu.

— Čo s týmto počať? — hútal som.

A jako tak myslím, napadla mi jedna zvláštna myšlienka, ktorú ale teraz ešte vysloviť sa neopovažujem.

Chytro skryl som škatuľu za ňádra, aby tie veci diabli nejako u mňa nevyňuchali.

Od tej minúly zostal som zádumčivým a či som stál lebo sedel, vždy som len myslel a myslel.

Tak prišiel večer a s ním určená hodina ku predstaveniu hudobnému, prvému to koncertu, ktorý sa v pekle od počiatku jeho dejstvovania držal a snáď ani viac držať nebude.

My sme začali s Rákóciho maršom.

Na prvé po pekle rozľahlé sa zvuky tejto ako sa hovorí „staroslovenskej nóty“, razom stala sa v pekle veliká zmena.

Nastalo ticho.

Úbohí zatratenci prestali stenať.

Z každého kúta objavili sa ďasi. Vytŕčali svoje kostrbaté hlavy a načúvali sladkobôlnym hlasom našej hudby…

Konečne dostavil sa i Lucifer so svojimi dvoranínmi.

— Brávo! brávo! — zvolal, keď nás za chvílku počúval. — Znamenite; muzika v pekle! To tu tiež ešte nebolo, — poznamenal zase po chvíli, krúťac hlavou.

— Nedivte sa! — poznamenal som ja nato. — Tempora et mores mutantur.

Nasledovaly vyberané hudobné kúsky: polky, valcere a na koniec naše trávnice.

Utŕžili sme si hlučnú pochvalu.

— Takto vás budeme každý večer dištrahovať, — riekol som po koncerte, odložiac husle.

Čo si pritom Lucifer asi pomyslel, neznám, ale domýšlam sa, že to so sriadením a zákonami pekla vo veľkej protíve stálo: muzika a koncerty v pekle!

Úbohé duše zatratencov však vyhraly kroz to veľa, lebo aspoň za ten čas, čo ďasi našou hudbou privábení nás naslúchali, za ten čas, hovorím, maly pokoj a neboly od nich tak veľmi mučené a trápené.

Po náležitej večeri dali sme sa na odpočinok; ale ja — poviem pravdu — veru som oka nezažmúril od návalu veľa, veľa myšlienok.

Ráno riekol som ku Števovi:

— Keď sa nafruštikuješ, prejdi sa niekde po pekle a zanechaj ma samotného. Ja musím rozmýšľať o jednej veci a nechcem, aby si ma mýlil. V mojej hlave sa čosi varí.

— Varí? No nech vám len neprekypí! — dal mi Števo odpoveď a tašiel.

Ja som ostal samotný.

Oprel som hlavu o stôl a rozmýšľal.

Zapálil som si dobré trabuko, lebo pri čmudení dobrej cigary i vzlet myšlienok je rezkejší.

A myslím — rozmýšlam, hýbem rozumom, pracujem tým modzgom, lámem tú hlavu. V mojej hlave to burácalo, jako asi Jupiterovi, keď mu Minerva z nej vyskočila. A konečne mal som to, na čom som si toľko hlavu nalámal.

Počkal som až sa Števo navráti.

Asi okolo poľudnia prišiel.

— Hádajte — volal na mňa z ďaleka — čo mám v kapse?

— Proroky!

— Ej, horkyže proroky!

— Teda drozdy?

— Ach, čoby drozdy; ale ste skoro uhádli. Holubicu mám!

— Kdes ju dolapil?

Števo sadnul si ku mne ku stolu a začal nasledovne rozprávať:

— Keď som od vás odišiel, pustil som sa prechádzať okolo smolného jazera a zašiel som až ku kotlom, v ktorých ďasi pražia zatracené duše. Prijduc ta, obzeral som si úpravu týchže kotlov. Pri jednom z nich zastanúc, pod ktorý čert kládol veľmi silný oheň a z nehož vychádzaly bôľné stony. Zapiekol som si moju zapekačku a pustil som sa s diablom do rozprávky. Tázal sa ma, či vraj ešte dlho tu budeme, a odpovedal som mu, že veru do súdneho dňa. I jemu sa naša muzika ľúbila. O chvíľu požiadal ma, či by som ho vraj trochu neodmenil v jeho povinnosti a práci, lebo že by rád tamto skočil ku svojmu bratrovi, ktorý práve teraz prišiel zo sveta.

— Prečo nie? — rečiem — len mi ukážte, ako čo mám robiť.

Ukázal mi a ja počal som podkladať pod kotol. Po odchode diablovom skrsla vo mne túha: nazreť do kotla, aby som videl, čo to za duša v ňom tak veľmi stone a narieka. Odchýlim pokrývku na kotle a — v tom okamžení vyletela z neho táto holubica.

Števo teraz otvoril kapsu a v nej skutočne učupená bola holubica.

„Ďakujem ti vraj Števko!“ hlásila ku ume táto holubica. „že si ma z týchto pekelných múk vyslobodil, budem ti na dobrej pomoci. Teraz ma niekam skri, aby ma diabol nenašiel a ty choď z tadeto preč!“

I utiekol som rovnou cestou sem.

— A teraz že čo? — tážem sa Števa. — Čo si urobil, zle si urobil. Z toho nebude dobre. Lucifer sa na nás pre zastaranie sa mu do jeho remesla strašne nazlobí. Nám sa tu môže ešte zato zle povodiť. Preto radím ti: zanes a odovzdaj tú holubicu nazpät jej trapiteľovi a viac sa v pekle nezastar do ničoho!

— Ach, prosím vás pekne dobrí ľudkovia! — ozvala sa holubica z kapsy — nevydávajte ma čertovi zpiatky. Budem vám na dobrej pomoci za to.

Tieto prosebné slová oslobodenej sa z pekelných múk duše prejaly i mňa, a ja vskutku neznal som, čo mám urobiť.

— A čo počať s tebou, dušo? — tázal som sa jej. — Komu prináležala si ty za života?

— Ja som duša tej veľkej čarodejnice Ježibaby, o ktorej ste snáď v živote svojom dosť očuli rozprávať. Pusťte ma a ja uniknem peklu.

— Ty že unikneš, ujdeš a vyslobodíš sa z pekla, dušo? — riekol som kvapne. — Neklam nás a neľuhaj! Kade, ktorou cestou bys unikla? veď z pekla niet východu a vyslobodenia.

— Ba jesto! — riekla duša Ježibabina.

— Kde je ten východ a otvor? — tázal som sa opäť.

— Jesto tu z pekla viacej otvorov — začala rozprávať duša. — Tieto otvory tvoria prieduchy čili komíny, ktorými z pekla uniká smrad a sirkový zápach, dým a nashromaždené plyny, tieto otvory končia sa na povrchu zeme, jeden vo Vesúve, druhý v Etne, tretí v Hekle atď., ohňometných to sopák. Jedným z tých otvorov uniknem peklu.

— Števo! — rieknem mu kvapne, — je-li pravda, čo táto duša hovorí, i my vyslobodíme sa z pekla.

— Ja bych nedbal, čo i hneď! — odpovedal on.

— To je tá vec, Števo, o ktorej som premýšľal, bo rozum diktoval mi, že z pekla musí byt otvor, ktorým unikajú z neho plyny; lebo v protivnom páde, nebuda takého otvoru, plyny by sa konečne zapálily a vyhodily celé peklo do povetria. Ďaka tejto oslobodnej duše; ona ku vyvedeniu plánu, našeho sa ztadiaľto vyslobodnia, nemálo ba veľmi prispela. Števo, buď schystaný. Zajtrá vyvinieme energickú akciu cieľom našeho sa vyslobodenia.

Vtenkráť vydýchnul som si voľnejšie.

Oslobodenú z kotla dušičku na to hneď pustili sme na slobodu a ona zatrepajúc krýdlami nad našimi hlavami, pozdvihla sa do výšky a zmizla zraku našemu.

Tak som si myslel, že toto posledný raz budeme spať v pekle, bo na zajtra predsavzal som si skutočne vyvinúť energickú akciu proti diablom, cieľom našeho sa vyslobodenia.

A s ránom i prišla tá rozhodná hodina.

Po dobrých raňajkách riekol som ku Števovi:

— Alebo odbila hodina našeho tu žalárovania, alebo zapríčiním a vyvolám v pekle tak hroznú revolúciu, o nejž nemožno predpovedať, s jak veľkým prevratom pekla sa dokončí. Preto buď poslušný môjmu rozkazu a učiň všetko, čo ti rozkážem. A čoby sa snáď všetci diabli vyrojili na nás, ty nič sa jich neboj, a čo by sa nad nami peklo rúcať malo, ty sa toho nič neľakaj. Zachovaj duchaprítomnosť a chladnú myseľ Entweder oder!… Začnime teda, veď máme v ruke taký prostriedok, pred nimž sú diabli malomocní.

— Števo, ty teraz naklaď na tomto mieste ohňa, však máš tu uhlia všade dosť.

Keď Števo o malú chvíľu s rozložením ohňa hotový bol, ja vzal som trikráľovú kriedu a urobil som ňou po zemi objemný kráž okolo nás a okolo vatry, diagonálne ale naproti sebe štyri krížiky. Potom som vzal zopár zŕn temianu a hodil na oheň. Ľúbo-príjomná vôňa rozľahla sa po okolí — a hľa, čo sa nestalo!

Akonáhle diabli začuchali vôňu temianu, počali sem i tam splašene behať. Zo všetkých kútov pekla zavznieval šum a hurt, a keď som opäť hodil pár zŕn temianu na oheň a ešte silnejšia vôňa sa vyvinula, v tom začali diabli jačať, kričať a revať. Stony a nárek zatratencov naproti tomu utíchol.

Vidiac ten znamenitý účinok temianu, hodil som na oheň novú dávku.

No božemilý! ešte len teraz počala sa v pekle trmavrma, behanie a ručanie, že toto rev divých šeliem ďaleko presahovalo.

V tom okamžení ale už aj zahliadli sme k nám leteť Lucifera. Bol celý naježený a rozlobený, hádžuc z ďaleka z tlamy ohňom po nás a reval nešeredne:

— Ha! zbúra, revolúcia!

A v tom zatnúc hlavu na dol, ako keď sa na jar barany borcujú, hnal sa na nás úprkom, chtiac nás rožkami svojimi prebodnúť a zničiť. Lež akonáhle priblížil sa ku krážu, trojkráľovou kriedou na zemi urobenému, tak ho miklo na zad, že urobil siahový kotrmelec. To napaprčilo ho ale ešte viac, a preto kázal diablom na nás hnať útokom. Títo poslušní veleniu svojho kniežata, urobili pokus; ale dosiahnuc krážu, boli ako hrušky preč odmrštení.

— Vykadím vás z pekla! — zvolal som na diablov — a neprestanem kadiť do toho času, kým všetci nerozlejete sa na smolu. Voľte si: alebo nás pustíte von, alebo je s vami zle!

— To je nie možno! — zreval Lucifer a zutekal.

— Ba veru, že je to možno! — odpovedal som mu a vrhol novú dávku temianu na žeravé uhlie.

Pri rozľahnutí sa novej vône opätoval sa predošlý výstup strašného revania a behania diablov po pekle.

Razom dal sa videť Rarášek, náš starý známy.

— Vy ste parlamentár kniežaťa pekelného? — tážem sa ho, a on pokývnul hlavou.

— Strašný prevrat učiním vám v pekle, nepustíte-li nás hneď a zaraz z neho von. Čo, jestli nechcete, aby sa stalo, majte sa k činu a vyneste nás z tadeto zpäť na zem. Vy zaiste znáte jako a ktorou cestou sa to stať môže. Máte vy tu z pekla viacej otvorov a prieduchov, ktorými unikajú dym a plyny. Jedným z tých otvorov vyneste nás von a budete mať pokoj od nás. To vzkazujem vášmu kniežatu.

Na moje slová stál Rarášek ako oparený; konečne ale riekol:

— Sdelím to Luciferovi.

A netrvalo to dlho, Lucifer dal sa videť, patrne pokojnejší.

— Chcete, nechcete? — tázal som sa ho, držiac za plnú hrsť temianu nad ohňom.

— Števo! — kázal som tomuto — choď a rob kriedou krížiky po celom pekle!…

Lucifer predvídajúc, jaké strašne následky zapríčiniť by mohlo vyplnenie mojej hrozby, kapituloval s úplnou resignáciou.

— Dosť toho! — riekol. — Prisám na moje rožky, že nikdy viac nedovolím žiadnemu živému človekovi do pekla vstúpiť… Soberte sa doktore! Dám vás vyniesť jedným z otvorov priedušných.

— Števo, ber svoje veci!

— Hneď sme schystaní.

— Moje veci nachajte tu! — ohlásil sa arcidiabol.

— Nechceme my z pekla ničoho.

— Osidel Semucator! — zvolal Lucifer a pokynul jednomu ozrutnému diablovi, aby sa priblížil.

— Týchto dvoch ľudí vynes na povrch zeme! — rozkázal mu knieža.

— Otvorom Vesúva do Italie! — poznamenal som ja.

Po týchto slovách mali sme sa k odchodu.

Shodiac so seba zimu plodiace kožuchy a ďalekohľadné okuliare, zanechali sme i obrus na stole, a soberúc naše kapselky a hudobné nástroje, vystúpili sme z krážu.

Určený diabol ku povetrnej ceste sohol sa na všetky štyri.

Pristúpiac ku nemu, oslovil som ho:

— Diable! pobadám-li v letení na tebe nejakú zradu, v tom okamžení urobím ti kriedou na chrbte krížik a ty rozleješ sa na smolu. Zapamätuj si to!

Čert pri očutí tých slov zatriasol sa na celom tele.

Teraz som sa obrátil ku Luciferovi a riekol som mu na rozlučnú ešte tieto slová:

V tom rýchlo vyšvihnuli sme sa diablovi na chrbát.

— Mehet! — zavolám na tátoša. A tento, vychytiac sa, letel s nami tym istým smerom, čo letela holubica, Ježibabina duša, hore k otvoru priedušnému.

Takto rozlúčili sme sa s peklom.

*

Dosť skoro dostali sme sa do dymníka pekelného. Nám síce, letiacim cezeň na hor, nebárs ľúbo zaváňalo pod nosom, ale to netrvalo dlho, a my pretrpeli to vďačne; veď to už bolo na pokon. Leteli sme tmou, dymom, parou, plynom a smradom…

Konečne zrazu zaligotaly sa nad nami lúče krásneho božieho svetla.

O chvíľu boli sme von z krátera sopky Vesuva, na blízko italského mesta Neapla.

Náš tátoš posadil sa s nami na zem.

— Dolu s koňa! — riekol, ponúkajúc nás sliezť so svojho chrbta.

— Ej počkaj diable! — rieknem mu, — musel by si ty driel sožrať kopu striel, aby sme my sišli s teba dolu; vari aby sme mali ztadeto peši putovať domov? Hýbaj sa a zanes nás rúče do nášho domova! Előre, marš!

Čert sa síce velice protivil tejto novej jazde, ale keď som mu pripomenul krížik a kriedu, povolil. I vychytil sa hneď znova do vzduchu, vyletiac vysoko, niesol nás smerom na sever. Letel rýchlosťou vetra, bo dediny a mestá, vrchy a potoky, moria a krajiny len tak mihotaly sa pod nami.

Leteli sme ponad Rím — Adriu — Fiume — Zahreb — Sávu a Drávu — Bakoňský les — Pešťbudín a i. až sme sa octli nad naším domovom.

— Tu nás spusť pomaly, rúče, rovno dolu do prostred dvora — a potom choď v čerty! — riekol som, keď shliadol som podomňou môj dom.

Čo ale čert nespravil?

Verný svojej povahe, vymiknul sa jakosi zpopod nás, nešeredne sa zarehotajúc, zmyzol — a ja so Števom leteli sme strmhlav z výšky viac stosiahovej…

Dopadnúc na zem, zvolal som jaj, jaj, jaj! a pozbyl som smyslov.

*

— Jaj, jaj, jaj! — volám rozplaštený na zemi a o chvíľu čujem volať moje meno.

Otvorím oči a čo vidím? Vidím sa ležať na dlážke pri mojej posteli a vidím pred sebou stáť moju ženu s rozžatou sviecou.

— Pre Boha, mužu, čo robíš? — rečie žena ku mne. — Veď že vstaň hore! Či sa blázniš, či čo? Ale veďže už vstaň! — a svietila mi rovno do očí.

— Kde som? — boly prvé slová, ktoré som vydal zo seba.

— Nuž kdežeby si bol? V svojej izbe ležíš na dlážke ako brav a spadol si s postele. Neomýlne že sa ti muselo niečo zlého snívať. Hádam, že si letel — a tys skutočne letel s postele na zem.

Pomaly ma žena zodvihla, a ja stál som ako peň.

— Števo kde je?

— Kdežeby bol; spí na šope.

— Aj ten spadol so mňou.

— Ale horký tvoj spadol. Len netáraj mužu!

— Husle, kde sú mi?

— Nuž toť hľa visia na stene.

Sprepadený čert…!

— Pán Boh pri nás! Jaj mužu, nespomínaj že tých zlých…!

— Ale nás len saframenstsky previedol…!

— Jaj Bože, tebe sa vari so zlými snívalo? Vody, vody, napi sa vody! — hlásila žena, a na silu naliala za pohár vody do mňa, čo ma na skutku priviedlo ku sebe.

Skutočne ja bol som len v mojej vlastnej posteli.

Zvetrený ale dlho ešte obzieral som sa po izbe. Až konečne soberúc všetkých päť smyslov dovedna, prišiel som k tomu presvedčeniu, že to všetko, čo som sa domnieval prežiť a prekonať, bol len púhy sen. Sen to opravdu tak živý a strašný, jaký sa snáď neprisnil ešte žiadnemu smrtelníkovi na svete.

Dal som si hneď zavolať Števa, ktorý celý rozcuchaný prišiel a mojej príhode s vypadnutím s postele sa chutne zasmial.

Potom som si zapálil do fajky, a privolajúc si na pamäť všetky deje a obrazy môjho sna, vyprával som ho Števovi v stručnosti.

Števo naslúchal rozprávke mojej s velikou napnutosťou, ani čo by to bola skutočná udalosť bývala a on pritom na skutku bol býval.

Ty milý čitateľu si tiež teraz môj sen prečítal.

Jedno mám doložiť: Človeče čiň dobre a modli sa, aby si neprišiel do pekla.

S Bohom!