Prechádzka po pekle

Nikdy, no nikdy, ani vo sne nebolo by sa mi zazdalo, koho ja v prijímanej dvorane zočím, s kým sa tam sídem, a nechcel som ani vlastným očiam veriť, že je tomu vskutku tak.

Čože to boli za hostia?

Nikto inší ako sama kráľovna Smrť so svojím dvoranínstvom.

Mraz ma prešiel po celom tele, keď som zazrel toho kostlivca stáť u prostred dvorany obklopeného svojimi dvornými dámami a gavaliermi.

Pátram zrakom po Števovi a zočím ho tam v kúte učupeného — triasť sa ako osyka.

Hlbokú poklonu vystrúhal Lucifer, zblížiac sa ku Smrti.

— Vítajte u nás tetko! — vyletelo z jeho tlamy a oba podali si ruky. — Kdeže ste sa u nás vzali? Ej čiže ste nás už dávno nenavštívili! — hlásal zdvorile.

— Dávno, veru dávno je už tomu, čo som tu nebola, — vetila Smrť. — No tentokráť i bez predbežného opovedania vzala som si stihu, priateľu môj, navštíviť ťa.

Dvoranínovia Smrti vzájomne s diablami strúhali si poklony.

— Ale taktože, milí moji, — jal sa reči Lucifer, — ustali ste z diaľnej cesty, sadnite že si a odpočiňte si — poskočiac hosťom podávať stoličky.

Smrti podal hlboký fotél, a táto patrne ustatá, priam usadila sa v kresle, oprúc svoje žezlo, kosu, do kúta, práve do toho, v ktorom Števo učupený dučal.

Ak sa triasol predtým, triasol sa teraz ešte väčšmi.

— Ver mi, priateľu môj Luxusferko, — jala sa Smrť reči, — že sa mi veru zíde trochu odpočinúť od tej namáhavej a unavnej každodennej práce, a tiež trochu sa príjomne zabaviť, a dôverne podiškurovať.

— To ma teší, tetko, to ma teší! — jasal Lucifer celý uradostený.

— Pozvol teda, Luxusfeko, nech tu u teba dáme voľný tok besede, zábave, diškursu.

— Nech sa len páči, tetko. Čiňte, ako by ste boli doma! — odpovedal arcidiabol.

— Aspoň nás tu u teba nebude nikto vytrhovať, — riekla Smrť a v tom obozrela sa do okola po celej dvorane. I shliadla ma stáť ako kamennú sochu vo dverách.

— Ha! koho tu vidím? — tázala sa kvapne Lucifera. — Koho to tu máš… Luxusfero?

Lucifer patrne namrzený, že ho Smrť porád prezýva, konečne odpovedal:

— Mám návštevu zo sveta. Je to výborneučený doktor abecedy, pán X. Y. Perohryz so svojím famulom Štefanom Vrždialikom.

— Živí? — hlásila udivene Smrť, — a neboja sa ma tí smrteľníci, že ich tu hneď a hneď zadrhnem?

— Učiňte to kráľovná, — pozbierajúc dovedna všetku moju odvahu a smelosť, smele hlásil som ku Smrti, — ak už odbila moja posledná hodina. Tu som, neutekám pred vami!

— To je smelý chlapák! odvetila Smrť. — Ľaľať! ten sa vari ani smrti neľaká?

— Hockedy mi je umreť, — riekol som dôrazne.

— Poďte sem! — hlásila ona, hniezdiac sa v kresle. — Nech sa vám podívam do očí, čo ste za chlapa; bo opravdu rečeno, takého smelého človeka, čo by sa smrti nezľakol, som ešte nemala šťastie poznať.

— Tu som! — riekol som, zastanúc si pred ňou do positúry. — A ty Števo, — zavolal som naňho, — poď sem i ty a pobozkaj pani tetke ruku!

To sa akiste Smrti lúbilo, lebo sa uškrnula a bola patrne dobrého rozmaru. Ináč neznám, ako by sa nám bolo povodilo.

Oba predstavili sme sa Smrti, ktorá vidiac našu odhodlanosť a mužnosť, s nami sa hneď spriatelila a do dôverného diškursu pustila.

Smrť, milý čitateľu, ako vyzerá, ti zovrubnejšie opisovať neidem. Však to všetci dobre znáte, že je ona kostlivec, majúc kosu v ruke, v bielej plachte zahalená. Inšieho na nej nenie nič. Majte na tom dosť.

Bon tón či etiketa požadovala, aby som sa i dvoranínom Smrti predstavil a s nimi sa oboznámil, preto s uklonením obrátil som sa i ku dámam a gavalierom.

— Moja úcta! — rieknem ku žene vyziableho a hrozne špatného obličaju. Bola to Morana, pri ktorej zaujímala miesto jej dcéra Cholera. Na druhej strane vis a vis sedeli mužovia, ktorí predstavili sa mi ako: Vojnár a Hladoš.

Začali sme besedovať.

Medzitým čo Smrť s Luciferom o čomsi intímne sa rozmlúvali, ja pustil som sa s Moranou do diškursu.

— Už je tomu dávno, pradávno, čo vy pani matróna nenavštívila ste povrch zeme. No, v ten čas, keď ste vy po zemi putovala, strašné pustošenie ste medzi pokolením ľudským zapríčinila. V dejepisných kronikách čítal som o tom veľkom more. Vskutku niečo hroznejšieho, strašnejšieho si človek ani pomysleť nemôže.

— Veru, veru mala som ja raz dobrú žatvu na svete, a ukázala som Hospodinovi, že bičom tým, ktorý mi bol dal do ruky, znamenite doviedla som šľahať ľudstvo. Lež náhle odvolal ma Hospodin zo sveta a posadil do — pensie.

— Na to miesto potom ja — ozvala sa jej dcéra Cholera — vyslaná som bola na zem, aby som preriedila rady ľudstva. A ja súc mladá a rezká, kam som prišla, kde som metlou božou šľahla, tam po mne pusto zostávalo.

— Viem sa na vás rozpamätať, z mladšej doby života, — vetil som ku nej.

— Keď viete, teda vám netreba veľa rozprávať, a tak mi i vy môžte dať vysvedčenie, že som bola dokonalým postrachom ľudstva.

— Tak je ako hovoríte! Ale pani Cholero, mne sa zdá, že vám naši doktori konečne trafili na pravú žilu a vy malomocná so zahanbením museli ste kapitulovať a utiahnuť sa. Dnes keď aj prídete na svet, ľudia sa vás už neboja.

— Nechže. Na to miesto ale znovu trasú sa pred mojimi detmi!

— Pred ktorými, prosím?

— Pred dcérami: Anginou a Influenzou, pred synmi: Šarlachom a Difteritisom.

Hrúza ma obišla, bo pravdu mala, čo hovorila.

— Znáte, — hovorila ďalej, — jako zdarilé deti moje teraz tam na svete narábajú? Jakú hojnú tie teraz tam žatvu majú a ešte mať budú? Proti tým sú vaši doktori malomocní, nevedia si dať rady, lieku neznajú. Hop! Viktoria!

Medzitým časom, čo som s dámami diškuroval, kázal Lucifer sluhom prikrývať stôl a nosiť naň občerstvenie pre svojich hostí, ktorí ani nedali sa ponúkať veľmi.

Po chvíli mal som šťastie cigaru si zapáliť s Vojnárom: použijúc tej príležitosti, spýtal som sa ho:

— Kedy vy, pane Vojnáru, navštívite zas našu Europu?

— To vám s istotou ešte neviem povedať. Tak sa zdá, že sú vlády a mocnári ku válke ešte nie dostatočne schystaní a pripravení.

— A od ktorého národa čakáte najskôr byť povolaným? — tázal som sa ducha války.

Vojnár myslel — myslel a potom kvapne riekol:

— Od Maďarov.

— Od tých? — s počudovaním pýtam sa.

— Áno, budem jim pomáhať dať Rusovi revanš za 1848/49. rok.

— Teda budete pomáhat tĺcť toho istého panovníka, ktorý uhorskému kráľovi v tých rokoch krajinu a korunu ratoval? A s jakým výsledkom to urobiť myslíte?

Kde ja budem, na ktorej strane, tam je víťazstvo neomýlné, — riekol duch války a čmudil ďalej svoju viržínku.

— Vederemo! — dodal som ja, a v tom obrátil som sa ku Hladoňovi rieknuc:

— Vás, pane Hladoňu, najmenej domnieval som sa tu videť.

— Pre jakú príčinu?

— Nuž veď všetky noviny písaly o nesmiernom hlade v Rusku.

— Ha, ha! — riekol s úsmevom Hladoň. — Bol som tam trochu na prechádzke a zprovodil tam moje remeslo, ale keď ruský cár 50 milliónov rublov na zakúpenie chleba pre hladujúcich vydať rozkázal, bola tam moja rola odohratá.

— Trafili vám teda na žilu — tí Rusi!

— Ale i ja jim, — doložil Hladoň. — Pri mojom vypúdení ma z Ruska nahovoril som rýchlo židovských liferantov múky, do Ruska pre hladujúcich dovažanej, namiešať do nej 25% sádry čili gypsu. Zaiste jich potom od takej múky zahynulo aspoň toľko, koľko by jich bolo zahynulo hladom. Ja nemám nič prehrané. Viktoria!

— Bohužiaľ, — pomyslel som si, — všetko či na zemi lebo pod zemou, ach všetko sprisahané je pomsťou proti tým tichým biednym Slovanom, čím skôr vykynožiť ich s povrchu zeme.

V tom zbadal som, že Lucifer, poslom povolaný, kvapne odišiel, zanechajúc smrť samotnú. I pristúpil som ku nej a nadpriadol s ňou rozprávku.