ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kedykoľvek sa človek obzre po tých naších krajoch, a idúc hore dolu dolinami oko vznesie k vrškom, ktoré otočujú tiché dolinky ľudu nášmu príbytok dávajúce, i cituplným srdcom pováži celé to zjavisko pred očima jeho sa prestierajúce: prejme ho akási neobyčajná úzkostlivosť, akási nepoznaná túžba, ako človeka v kole čarodejníka stojaceho. Bo všade pusto v krajinách naších; nikde ti nepovedia, to a to sa tu robilo, to a to sa tu stalo; a tak bys’ sa nazdal, že tu večná smrť, večná nečinnosť panovala. V predošlosti ľudu tatranského nevidíš nič, čo by potomka hrdosťou napomínalo na skutky predkov zapadlých, na snuvanie a pretriasanie myšlienok o pozdvihnutí a zvelebení v sebe a v rode svojom hodnosti ľudskej. V prítomnosti zas opustený je ten ľud a ten kraj od celého sveta, ba i sám sebä opúšťa akoby všetko, čokoľvek je v ňom dobrého, preč z neho ďaleko do cudzieho sveta utiecť chcelo. Nemáš tam palácov vysokých; nemáš tam hudby, spevu srdce človeka od hrudy zeme až ta ďaleko do krajín večnej nekonečnosti pozdvihujúceho; nemáš tam myšlienok, budúce časy až na nasledujúce tisícročia označujúcich; nemáš tam citov mocou svojou útrobami človeka lomcujúcich. A nič, nič tam nemáš, čo tak oko vábi, tak uchu lahodí u skvelých, hrdých cudzích národov. Ale to len človek každodenného srdca odmeraného citu nič naisť nemôže v dolinkách tichých tatranských. Človek, ktorý je nepokazený ešte tokom sveta, ktorého myslenie ešte v putách nedrží pravidlo, jemu od cudzinca predpísané, ktorého pocítenie sa riadi po vlastnom čistom vnuknutí, aké mu nezkazené srdce a vlastné tušenie podáva: ten pohliadnúc na náš kraj od najvyššieho brala hôr, kde si končiare skalísk s nebom ruky podávajú, až po najhlbšiu nížinu, kde sa tichý potôček v ľúbom vziskrení citu bozkáva s kvietky v krištále vôd jeho sa zhliadajúcimi, — vidí v ňom akúsi moc tajnú, všetkými živlami pohybujúcu. — A hoc nič nepočuješ o predošlosti predkov; predca zrúcaniny zborených zámkov svedčia, že tu bolo dakedy hýbanie, a to mohutné; hoc tu nemáš palácov slávy a skvelosti svetskej: predca sama príroda si tu vystavila pomníky slávy a veleby svojej. Paláce naše sú skaliny hôr, ích ozdoba široké šumiace háje i žlté polia i kvetisté lúky; naše lampy sú hviezdičky nočnie; naša hudba sú hromy nebeské; naše spevy sú pesničky dedinských dievčat; naše myšlienky sú sny o zlatých budúcich časoch; naše city sú city lásky, city najvyššie človeka.

A celá táto krajinka, hoc tichá, nemá ukazuje na lásku, na lásku božiu a ľudskú. I zdá sa, akoby ten ľud bol len k láske stvorený, akoby tie kraje boly kobercami od Boha kroz prírodu vznešenú prestreté — aby po ních putovala láska.

Piesne slovenské, povesti národnie nič iné neznajú, ako tichú domácnosť a maľovky lásky. Toto bol jediný živel žitia ľudu Karpatov; ale zato nemusíme si mysleť, žeby láska naša bola tak tichá, tak domáca bývala voždy za starých časov, ako si ju vytvorujú pesničky národnie. Nebolo to tak predtým, a nie je to ani teraz tak. Láska bez náruživosti, je oheň bez žiare; náruživosť bez hýbania sa a skutku, je voda bez tekutosti. Láska hreje, ale aj páli: ona stavia ráje, ale ích aj ničí; ona vynáša život náš až k horúcim krajinám ohnivého slnca, ale nás aj rúca do prepastí, kde tma, bieda a hrúza panuje. —

Počúvajte krajania! Tu máte obraz toho, že i láska krajov naších všetky tieto vlastnosti na sebe nesie, a ako dušu zvelebuje, tak ju i zmára do bezodna bezkonečnej biedy.