ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Kochaniciach, ako v každej zemänskej dedine, sa schádzali páni bratia vždy, kedy toho potreba bola u direktora, t. j. každoročne voleného predstaveného slávnej familie. Pán Gregor, už od mnoho rokov každoročne, akožto najmúdrejšia hlava familie v svojom úrade potvrdzovaný, svolal k spoločnej porade pánov bratov, a títo sa ustanovili až do ostatnej hlavy; bo u direktora sa neraz rozhodovaly rozopre, píjalo sa z vrecka premoženej strany, a to tým viacej, bo každý zemän by sa bol hanbil byť zemänom, keby nemal aspon tri processy. V nádeji teda, že sa spory medzi jednotlivými hore vezmú, a po starootcovský sa jeden lebo druhý na pár okovov vína odsúdi: sa každý úd slávnej familie poberal k pánu direktorovi.

Ale sklamali sa všetci. Páni zástupcovia stránok, ktorí boli dvaja od slávnej familie ustanovení, a síce pán Matiaš a pán Štefan Kochanický, preto že najlepšie vedeli po latinsky vysloviť „egregius Dominus,“ potom „pro parte A. comparet,“ a „pro parte J. comparet“ a na ostatok „anno roku“: darmo si nalámali hláv, ako by jeden druhého premohol vo spore pána Jána a Ondreja v tom záležajúcom, že voliar Janov Ondrejovu lúku spásol, lebo tam ten hovoril, že každý človek len sám za sebä stáť môže, tento zas, že každý pán i za svojho sluhu stáť musí.

Dlho čakalo shromaždenie, kým pán direktor, zamyslený, od nemoce opadnutý hlavu hore povzniesol, zasadol si za vrch stola, poobzeral sa do kola, a vážnym hlasom začal: „páni bratia, slávna familia! Od dávnych časov, od panovania kráľa Bély II. bývali Kochanickovci vždy zemänia; teraz prestaly tie dávne dobré časy, a Kochanickovci nie sú tá stará, chýrečná familia, čo predtým — oni nie sú zemänia.“ Po vážnej tejto prednáške, pohladiac si starý šedivý fúz, oddýchol si pán Gregor, a ako na zvedy, aký účinok reč jeho zpôsobila, zakrútil svoje od poslednej nemoce upadnuté a začerveňalé oko po shromaždení. A v skutku pár týchto slov udrelo ako hrom z neba do pánov bratov; jeden sa divil nevediac čo o tom mysleť má; druhý bol prestrašený ako čo by už bol na veky zemänstvo ztratil; tretí sa mrzel, že shromaždenie docela iný smer, ako vypočúvanie jeho processov vzalo; štvrtý myslí, že sa pánu direktorovi hlava v nemoci pomútila; ale všetci akoby bičom plesol, opreli oči na starca, ovesili fúzy, že ím medzi gambami zuby vyzeraly. —

Žiadon sa z prvu neopovážil prehovoriť, lebo hriech by to bol oproti múdrosti pána direktora len slovo povedať, a zas nik neznal, čo vlastne chce. Pomaly začali páni bratia hlavou pokyvovať, odkašlávať, až na ostatok najsmelší pán Matiaš prevzal slovo a povedal:

„Ale vaša milosť pán brat, mne je, ako čoby z duba zpadol, ja vám nerozumiem!“

„Ani ja, ani ja!“ zavolalo celé shromaždenie, rado, že odrazu slovo to vyhovorené bolo, ktoré sa každému miatlo na jazyku, a predca ho žiadon uhádnuť nemohol.

A pán Gregor potešený účinkom, nezasmial sa síce, lebo to by bol hriech oproti jeho vážnosti; ale mrdol fúzom na pravo i na ľavo, vtiahol povetrie do pŕs, že sa mu nosové dierky rozšírily, a začal takto:

„Páni bratia, slávna família! Čudujem sa, že ste nepochopili reč moju; lebo som myslel, že vo vaších žilách tá stará, čistá, nepoškvrnená krv zemianska vrie, ktorá je i pred Bohom, i pred ľudmi zemänskou. Keď ale chcete, nuž vám celú vec poručeno Bohu vysvetlím! — Teda takto: zemän je každý, kto má svoje ,harmales‘ v rukách, my ale ích nemáme, teda sme nie zemänia!“

„Ale ích má pán Mikuláš na blatnickom zámku!“ zakričia všetci jednohlasne.

„No teda,“ pokojne zas pokračuje pán Gregor — „to je všetko jedno, lebo ích nemáte vy — a neznáte si ích sami ochraňovať. A teraz počujte ma páni bratia, počujte ma. Hlava každej familie zemänskej je jej direktor, keď kto pohaní direktora, pohaní celú familiu — či je nie pravda? — či ale mňa nepohanil Mikuláš Blatnický, a tak či nepohanil i vás? — Ale to je nie všetko! — Ja direktor musím sa starať o práva nás všetkých, — či je tak, či nie? — A či sa ten istý Mikuláš Blatnický nevyhrážal pred celým svetom, že by on mohol naše harmáles chytiť do ruky, a na oheň položiť t. j. nás všetkých, slobodných, starých, chýrečných zemänov, sedliakmi porobiť? — Páni bratia! znáte, že som bol dlhý čas nezdravý, viete, čo ma skoro na kraj hrobu donieslo? — ej tá hrozná myšlienka, že sa ešte na staré dni môžem dívať na našu familiu znivočenú — tá tá ma skoro usmrtila!“ a starec si utieral slzy z upadlých očí.

Ale páni bratia pozerali jeden po druhom, zpytovali sa jeden druhého očima, čo teraz ďalej? lebo jedným sa začalo brieždiť v hlave, že Gregor veru má pravdu; druhým hrúza srdce stisla, pri pomyslení, že môžu utratiť staré práva; tretí zas, obzvlášte pán Martin s jeho najbližšou rodinou, čo sa teraz pýšili na zvácnu pokrevnosť s Blatnickým, zazreli zlým okom na Gregora, a jeden z ních preriekol: „a tak teda vaša milosť pán direktor, čože vlastne chcete?“

„Hm“ odvetí nevrle Gregor „čo chcem? či to ešte neznáš panáčko? — To chcem, aby naša slávna familia nenehávala svoj najvätší poklad — svoje ,harmáles‘ — v cudzých a takých rukách, ktoré keď sa ím to zapáči, náš najvätší majetok sú v stave do ohňa hodiť.“

„Tedy čože máme robiť?“ ozve sa pán Ondrej.

„Ja myslím“ odrekne Gregor, „to, čo som si v celej nemoci myslel, a prečo mi pán Boh do dnes života poprial — aby sme na Blatnicu deputáciu poslali, a od Mikuláša naše ,hermáles‘ nazad žiadali.“

Pán Gregor dokončil, a všetci to vypočúvali, a keď to počuli, začali rozmýšľať, čo sa vlastne teraz počať má: lebo taký je uhorský zemän, že on všetko až na vlas vedieť chce, a keď veci porozumie, nuž si to prehúta a potom žiada, aby i jeho mienka vyslyšaná a hore vzatá bola. A keď páni bratia všetko premysleli, rozvážili, bolo ím teplejšie okolo srdca; lebo každý bol hotový právo svojej mienky čím skorej použiť, a vlastne teraz nastala doba, kde sa shromaždenie, ako čln na vodách rozkolísalo. I nastal rozhovor medzi shromaždenými, bo dva a dva, i traja a traja začali medzi sebou hovoriť.

„Ticho páni bratia, ticho!“ zvolá Gregor „hovorte po jednom; bo takto nikam neprídeme. Teda pán Martin, čo je vaša mienka?“ obrátiac sa k tomuto, prerekne.

„Ja“ odpovedá Martin, „vám tu pán sused musím oproti hovoriť; bo znáte, že sa nesvedčí tesťovi rozsievať nedôveru oproti vlastnému zaťovi.“

„A my zas, vaša milosť pán diektor“, skočiac do reči Laurenc, mladý chasník vypovie, „myslíme, že môžeme len pyšní byť, keď sa naše ,hermáles‘ u tak vzácnej rodiny nachádzajú, a že sú tak iste bezpečné, bo pán Mikuláš tiež z jednej strany do našej famile prislúcha.“

„I my, i my to myslíme!“ zavolalo viacej hlasov.

„Hm! to je pekná reč“ prerečie pán Gregor „teda vám je milší Mikuláš z Blatnice, ako česť vášho direktora; teda je to nič, keď vám onen hrozí, že vám ,hermáles‘ zpáli; teda je to nič, keď nie ste istí, že vás dnes zajtrá, keď sa mu zapáči, bude na panské vyháňať; — hm — hm — nie páni bratia, to neni možná vec, — dvadsať rokov som vaším direktorom — a nikdy ste tak ako dnes nehovorili — ohláste sa i vy ostatní, — ohláste sa!“

Ale ostatní mlčali.

„Ešte sa vás raz zpytujem, páni bratia,“ v netrpelivosti zvolá Gregor, „či pošlete pre vaše ,harmáles‘ či nie!“ —

„Ale pán direktor vaša milosť,“ odvetí pán Matiaš, „my sme nie v stave naše listiny tak ukryť, ako pán Blatnický, a potom je rodina, tak myslíme, že aby to pri starom zostalo.“

„Teda tak“ skočiac na nohy vyvolal rozpálený Gregor „teda tak, sto striel sa do vašej zemänskej materi! Vy zemänia? Vy hodní mena toho? — Vy odrodilí synovia vaších otcov, ktorým by boly vlasy na hlave stávaly, keby ím kto len bol zpomenul, že ím ích „harmáles“ zpáli, a keby ím bol ích direktora pohanil, nuž by ho boli najmenej na ražni upiekli. Vy zemänia? Vy? Vy podlí ludia! — Treba ti oračku, hneď si tu: ,pán brat Gregor, pošlite mi jeden záprah;‘ treba ti kosca: ,pán sused Gregor, pomocte mi, a pošlite vášho voliara;‘ treba ti dlhy platiť: ,pán kmotor Gregor, pomocte, dostanem eksekúciu;‘ treba ti inštanciu napísať: ,pán sváčík Gregor, napíšte, bo ja písať neznám;‘ treba ti zástupca, keď ti sused role odorie; ,pán krstný Gregor, pomozte, bo čo vy poviete, na to pristane každý;‘ treba vám práva familie zastávať: ,pán direktor Gregor, choďte, vy ste najmúdrejšia hlava.‘ — No a teraz!!“ I zakryl si šedivý starec oboma dlaňmi čelo „teraz viac neznáte Gregora, nechcete vedieť, že vám dobre chce — no ale však príde čas, že obanujete — ale nech psom tráva rastie, keď kone psi zedli. Teraz slávna familia, nech bude vaším direktorom kto chce, ja ním ďalej nebudem.“

I vstal zo stolca a chcel pri najvätšej tichosti shromaždených odísť; v tom ale zadupotali kone na dvore, dvere sa otvoria a dnu vstúpi v prievodu svojich prôvodčích pán Ilgo z Draškoviec, terajší kapitáň turčianskej stolice a pán zámku Zniova, predstavený stolice ak vo vojne tak v pokoji. Pokloní sa pekne pánom bratom, podá Gregorovi ruku a povie:

„Idúc na Blatnicu nemohol som sa zdržať, vám moje pranie k uzdraveniu pána direktora vysloviť; lebo verte, keď ste len, vaša milosť pán direktor, nemohli a nemohli z nemoce vyviaznuť, celá stolica nad vami účasť brala.“ —

Ale Gregor, čo by sa ináčej bol narozpráväl, vyžaloval, vyponosoval na tak prívetivé reči, práve teraz v svojom rozžialení počujúc, že prišlý hosť ide na Blatnicu, z krátka a sucho odpovedal: „ďakujem, ďakujem, ak sa to mňa týka — ale neviem — lebo ja som nie direktorom!“

„A ktože by mohol byť iný keď nie vy?“ s počudovaním prerekne pán Ilgo.

Gregor stisnul plecama a povedal: „nech je kto chce, ja som ním viac nie!“

„Ale čože sa vám robí, páni?“ zpýta sa Ilgo, „pán Gregor je rozčulený, ako ináčej nikdy a vy všetci stojíte ako stĺpy — aspon mi povedzte, čo je vo veci.“

Martin vzal slovo, a vyrozpráväl čo sa stalo; Gregor bol zvedavý, čo Ilgo vypovie, a keď tento vypovedal: „no pán brat, tam nemáte pravdu!“ tu sa Gregorovi zatriasla gamba, zvraštilo čelo a ústa vyvolaly: „no nemaj s pánmi, ako so psy.“

I vyšiel von, a Ilgo sa so sprievodom svojim poberal na Blatnicu.