ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď Blatnický počul, čo sa oproti nemu strojí, opravoval steny zámku, shromaždil a ozbrojil svojich poddaných, poslal poslov do Zvolena, žiadajúc pomoc od svojho tesťa, ktorá i skoro prišla, hoc len na krátky čas. Blatnický si ale z toho nič nerobil, bo znal zo zkúsenosti, že keď sa zemänstvu nášmu prvý útok nepodarí, že sa zunuje a rozíde domov, zvlášte keď v kraji svojom bojuje, odkiaľ vidí dym sa kúriť z komína domu svojho, i zažiada sa mu po domácnosti; ako voják zkúsený znal zas dobre, že uhorský zeman dobre bojuje v šírom poli, čo sa ale dobývania zámkov dotýka, do toho sa veľmi mnoho nerozumie. Jediný Ilgo bol v stave viesť celú záležitosť, a na tohoto najvätšmi zavrel nenávisťou Mikuláš. Počujúc ale, že Blatnica spolu s celým majetkom má pripadnúť Kochanickým, hrozne sa usmial, sadol s dakoľko sluhy na koňa, cválal do Kochanic, zapálil dedinu a zavolal: „posvieťte si cestu posvieťte páni do Blatnice, a zohrejte si prsty, aby neboly skrehnuté, keď si budete Blatnicu, váš majetok, dobívať. Dedina vyhorela celá, bo mužskí zvätšej čiastky neboli doma; ženy a deti kričaly, zalamovaly rukama, a ratovaly čo mohli. Gregor vyšiel z domu, díval sa na zkazu, a snívajúc a svojej budúcej moci a sláve, od razu sa videl bez prístrešia, bez domu. Jeho to ale, ako čoby sa nič nebolo stalo, nepohlo, on sa už videl panovať na Blatnici, lebo jemu to, ako hlave familie, najlepšie svedčalo. Čakal tedy len čas, kde Blatnica do jeho rúk padne.

I shromaždilo sa slávne zemänstvo v čas uložený pri Mošovcách. Poddaní prišli s vozmi a vojenským náradím. Pán Ilgo spravoval celý útok. Zo susedných výšin hádzali ohne do zámku, potom navozili pod steny zámku dreva, zapálili ho, aby sa dymom obležení prinútili k poddaniu.

Pri všetkom tom sa na hradbách skoro nik neukiazal, čo obliehajúcim tým viac smelosti dodalo. I nanosili zeme pod hradby, doviezli hŕbu rebríkov, popristavovali ích z hornej strany, kde bol zámok prístupný na steny a driapali sa hore. Mikuláš len túto chvíľu očakával, bo znal, že v hŕbe nepriatela srážať o veľa snadnejšie bude, ako z ďaleka roztrateného, a keď sa toto stane, že obliehajúci nos zpustia, oheň že im v prsiach a spolu s ním i smelosť opadne. Ilgo zas znajúc koho za sebou vedie, a tiež nedôverujúc vytrvalosti svojich spojencov, udrel na steny od razu, chtiac tak ľudí v zámku na všetky strany zaneprázdniť.

Keď sa to tak všetko, ako mravenisko rozliezlo, vystúpil Mikuláš na hradby a zavolal na svojich ľudí: „teraz dobre mierte, a každý mi za svojho chlapa stoj!“ vidiac ale medzi prvými sa hore driapať Gregora a Ilgu, a spolu že najprvší z jeho bojovníkov na Gregora cieli, vykríkol: „nie na toho starého blázna, nie, — ten ani hore nevylezie, a potom ak by to predca doviedol, daj mu frčku a zletí dolu ako mucha, — ale toho pri ňom s tým bielym perom na šišaku, do toho mier, alebo sem zbroj — choď pre skalu a hoď mu ju na hlavu.“ V tom vytrhol mu zbroj z ruky natiahol, zamieril, zpustil, a Ilgo sa potočil, držal sa rebríka, volal, a pomohli mu druhí dolu.

Trúba zavreskla; obliehajúci sa obzreli, poznali po bielom pere na šišaku, že Ilgu nesú dolu, poodskakovali teraz, a všeobecne odtiahli od zámku.

Poranený Ilgo súc zložený v šiatore svojom zavolal na prístojacích, aby sa odstránili mimo Gregora, a potom začal k tomuto hovoriť takto: „pán brat! ja vidím, že sa mi poslednia hodina približuje, a preto chcem vám moje poslednie úmysly sdeliť. Bezomňa oproti Blatnickému nezvediete nič, bo niet v stolici človeka, ktorý by vás v tom okamžení viedol, a keď u naších ľudí okamih nepoužiješ, nuž nikdy neprevedieš, čo si chcel. — Teraz jedinú nádeju skladám na vás pán brat, a myslím, že sa vy iste pomstíte na Blatnickom za moje pohanenie a za moju smrť.“

„No nebude ten viac ,harmáles‘ páliť, to vám povedám“ odpovie Gregor „my budeme zajtrá zas dobýjať jeho zámok.“

„Nie tak, pán brat, ja to nemyslím“ hovorí ďalej Ilgo „bo viem, že bezomňa nič nezvediete. Ja znám zemänstvo, ono je dotiaľ činné, pokiaľ človek slávneho mena ním pohybuje, keď sa ale kto rovný na jeho čelo postaví, to nevyvedie s ním nič. A potom ja chcem, aby ste teraz preč odtiahli, vás urobím za tútora môjho syna, ktorého vy vychovávať budete; v ten deň keď štyriadvaciatý rok vyplní, on uderí na Blatnicu; bo žiadam, aby Ilgo Ilgu, syn otca pomstil, obzvlášte na Blatnických, s ktorými sme toľko krvavých stýkaní mali. — Upustite teda od vaších hádok, a pomstite sa spolu s ním, keď ho vychováte v duchu otcovom.“

Ťažko bolo Gregorovi sľúbiť to, čo mu po vôli nebolo; lebo on nevidiac ďalej od nosa, rád by bol čím skorej cieľ svoj dosiahol; a z druhej strany bál sa pre svoj starý vek, že toho nikdy nedožije; umierujúcemu však priateľovi odoprieť to nemohol. Prisahal teda, že urobí po jeho vôli všetko, a len to si vyprosil ešte, aby svoju familiu, teraz posledním ohňom na mizinu vyšlú, podľa ľúbosti napomáhať mohol, čo mu tiež privolené bolo.

Ilgo dal potom dnu zavolať ostatních pánov bratov a takto k ním hovoril: páni bratia! ďakujem vám za vašu náchylnosť ku mne ponajprú, a potom vám porúčam môjho syna do priateľstva a lásky; buďte mu tým, čo ste boli mne. Tu teraz, poneváč moja hodinka sa blíži, ustanovujem pána Gregora Kochanického za tútora môjho syna pred vami, za pána Znieva, ktorý môže vynakladať môj majetok na čo sa mu páčiť bude; keby ho ale prv ešte pán Bôh k sebe povolať ráčil, bude tak dobrý pán Vladár toto tútorstvo prejať, a podľa toho sa riadiť, čo mu pán Gregor, znajúci moju vôľu sdelí. S Bohom páni bratia! tam hore sa uvidíme zas; tu dolu buďte priateľmi syna môjho, Gregora, a jeho a mojej familie. Podal každému ruku; všetci sa rozplakali; vzdychol — a duša jeho sa na veky rozlúčila so svetom. Zaviezli ho na Zniev a pochovali. Smútila celá stolica a len jedna duša sa radovala z jeho pádu — Blatnický. —

Odtiahli všetci od Blatnice. — Gregor so svojou rodinou pamätlivý svojho sľubu nezačínal nič. Páni v stolici ochládli, utíchli, a boli radi, že ďalej bojovať nemusia, bo začali pomaly závidieť Kochanickým, a nikdy by neboli na to pristali, keby sa tito boli od razu páni i Znieva i Blatnice stali; lebo taká je prirodzenosť ľudská, že kým je kto slabým, dotial mu prajú druhí, keďby sa ale mal nad ních povzniesť, to ích od razu začne mrzieť, že hádam sami boli nástrojami človeku, ktorýby sa ím mohol stať nebezpečným.

Kto bol tomu radšej ako Mikuláš? prepustil svojich ľudí, zasmial sa nad ochablosťou svojich protivníkov znajúc že sa mu viac ani vlas na hlave nepohne; bo vtedy také boly časy pod Vladislavom kráľom, že sa mnoho ustanovovalo, keď ale to nešlo, nuž sa zabúdalo na všetko, akoby ani reči o tom nebolo bývalo. Ale keď Blatnický myslel, že je po všetkom, dostihla ho druhá nepredvidená rana.

Jeho žena, dieťa krásy, Elena od tej doby, čo počula z úst Vladára viny mužovi svojmu predstierané, začala sama rozmýšľať nad losom svojim a súc vysokomyselná, začala chladnúť k vlastnému mužovi, ktorého pre jeho skutky, a potom pre jeho drzosť oproti druhým statočným ľuďom, skoro opovrhovať musela. Prišlo k tomu dobíjanie zámku; ona síce zmužile, bez ľaku, ako sa svedčí na dcéru uhorského velikáša, do očí hľadela nebezpečenstvu, ale predca v stave, v ktorom sa vynachádzala, trpela mnoho, kým sa odstranila búrka. Na ostatok porodila dcéru, a pri porode dokonala.

Mikuláš zacítil hádam po prvý raz v živote, čo je bolesť, bo Elenu rád mal nad život, nad svet, nad dušné spasenie. Ona bola vlastne prvá jeho láska hádam preto, že i ona vysokomyselná, i ona dumná bola; len pravda, že krem vnešnej dumnosti v jej peknej podobe prebývala duša, ktorá šlechetnosť nie len v stave, vnešnej moci a sile hľadala, ale spolu i v čistote a vznešenosti mysle. Tieto vlastnosti, k tomu jej krása, jej vysoký rod, jej zaľúbenie v radovánkach, ktoré Mikulášovi najmilšie boly, zaujaly srdce tohoto na toľko, že sa teraz utraťiv ju, zvíjal, zúril, klial, lámal rukama, i sedel zas ticho, hľadiac na jedno miesto celé hodiny pri zvädlej, bezdušnej Elene.

Ale čo sa stalo, to sa neodstane. Vyniesli Elenu z izby, pochovali ju, a Mikulášovi sa stalo pusto na svete. Jediná radosť jeho bolo dieťa, dcérka Miluška, ktorú striehol ako zornicu oka svojho, na ktorej dych pozor dával, i stával v noci, aby jej sny pozoroval, i vzdychal, i usmieval sa v pohľade na nevinosť dieťaťa.

*

Vyrástla Miluška pod rukami otca, i bolo jej asi desať rokov, keď sa raz pred večerom s ňou Mikuláš pod hradbami zámku zabával. Zapadlo práve slnce, a mladé dievčatko si položilo rúčku nad očká, hľadelo dolu podľa cesty i vyvolalo:

„Apko môj! čo sa to za čierna postava sem pohybuje?“

„Kde dieťa moje? vieš, že už od pár rokov zrak môj slabne, a hádam aj skoro vyhasne:

„Ide sem, ide sem!“ zavolalo dieťa, a za chvíľu prišiel muž čierny až ku ním. Podľa jeho dlhej čiernej šaty, povrázkom cez pás obviazanej, bolo poznať na prvý pohľad mnícha.

„Pochválen Ježiš Kristus!“ povie príchodzý.

„Na veky amen!“ odpovie Blatnický, „odkiaľ idete k nám pán páter?“

„Z Trnavy, vaša milosť, prosím vás o nocľah, a almužnu pre náš kláštor.“

„Dobre, poďte hore. No Miluška!“ obrátiv sa k dieťaťu pokračuje „dieťa moje drahé poď, daj ruku — tak.“

„Ako sa zdá, veľmi rada má vaša milosť dcérku, a vskutku utešené dieťa.“

„Hm, akoby matke z oka vypadlo, a keby ste tú boli videli, nuž by vám bol zrak prešiel, a srdce vaše sa rozpustilo pod vašou surovou huňou.“

„Ale si i bohabojná dcérka moja?“ opýta sa mních dieťaťa, „znáš sa modliť?“

„Dobre je i tak,“ odpovie Blatnický za dcérku „vy kňažkovia sa musíte na také veci pýtať, však to vaše remeslo.“

„Nie za to, vaša milosť“ prehovorí ďalej mních „ale dieťa, keď sa naučí za mladi Boha báť, tak má podporu na celý život. Nie teda len kňazová povinnosť je druhých napájať spasitelným učením kresťanstva, ale každého človeka.“ Potom sa zpytoval ďalej Mikuláša: „a dala vaša milosť, toto pekné utešené stvorenie vyučovať v náboženstve? alebo ste to hádam sami urobili?“

„Ja?“ odvetí Mikuláš, „s tými vecmi som sa ja nikdy nezaoberal, a človeka u nás nieto, čoby mi dieťa vyučovať mohol — a žiadal by som si to, bo mať jeho mala viac známostí, ako tri stolice spolu, a chcel by som, aby Miluška matke vo všetkom podobná bola.“

Tak sa shovárajúc došli hore na zámok. Mních sa mal okolo dieťaťa, hladkal ho, ihral sa s ním a Miluška za krátky čas privykla k nemu. Mikuláš ale začal prosiť Ambrosa — tak sa mních kláštorním menom nazýval — aby neodchádzal od neho, ale prejal učenie dcéry jeho.

„Dobre vaša milosť,“ odpovie tento „zostanem u vás ale len pod tou jednou výminkou, ak mi dovolíte tak vaše dieťa vyučovať a tak viesť, ako to ja za najlepšie držať budem.“

„Teda tak? chcel bys mi lásku môjho dieťaťa odňať? — ale dobre, nech sa stane, len to ti povedám kňažko: ak sa mi čo dieťaťu stane, a keď nebude ako jeho matka, beda tvojej oholenej hlave.“

A tak zostal Ambros na Blatnici. Mikuláš si ho skoro zamiloval, bo sa často s jeho dieťaťom chodil modlievať za pokoj duše jeho ženy, tak že sa dieťa zpytovať začalo na matku svoju, o nej útle hovoriť, že Mikuláš najvätšiu rozkoš nachádzal v ľúbeznej bolesti, ktorú mu reči také v prsiach pôsobily. Pomaly sa začal ale aj zrak tratiť Blatnickému, a na ostatok svetlo božie vyhaslo v očach jeho. Potreboval teda priateľa, na ktorého by sa mohol spoľahnúť, a tak sa Ambros hodil do jeho domu, a Milka tak ho rada mala, že jej otec teraz všetko naňho sveril. — Ambros zostal vlastne pánom Blatnice. Mikuláš nevidiac svetla božieho, začal sa zamárať v myšlienky, začal sa zpovedať, a slova Ambrosa: „odpustí ti Bôh, ktorý je najdobrotivejší, a odpúšťa kajúcemu hriešnikovi i najvätšie viny“ vždy viac pokoja vlievaly do duše jeho.

Ambros sa dozvedel o najtajnejších myšlienkach Mikuláša i skutkoch jeho, o ktorých sa svet nikdy nedopočul. Miluška prekvitala, ako kvietok jarnej usmievajúcej sa prírody.