ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Blatnici ticho. Nazdal bys’ sa, kebys’ na predošlé a terajšie časy pohliadol, že sa zo zámku bojovníky, poľovníky naplneného odrazu stal tichý kláštor, a že tu vo vyhorenej sopke jedine popol zostal, ktorý i keď vietor doňho zašustí, nie len sám zvukot nevydáva, ale radšej ešte šepotanie vetrov udusuje. Pán Ilgo vstúpil dnu, a prichádzajú mu v ústrety, nie ako predtým, divoké bojovnícky vyzerajúce tváre, ale vlúdni, usmievajúci sa ľudkovia. — Na to nebol pripravený. — Ale tým milší mu pohľad na stav takýto, bo mu on skôr k úmyslom jeho dopomôcť môže, ako predošlý ráz zámku. I ide ďalej. —

Pán Ilgo, župan turčianskej stolice, bol v časoch tých kapitáňom stolice menovaným; bo sa v jednej osobe ak najvyššia moc svetská, tak i vojenská sostredovala; práve preto ale, poneváč mu úmysly vlády sdelované boly, vystupoval si i v príbytku najmocnejšieho veľmoža voľne, v povedomí svojej moci, svojho postavenia. Sluhovia zámku sa mu klaňali všade, a nezdržovali jeho kroky prosto do príbytku pána namerené.

Blatnický sedel po boku svojej ženy. Pán Ilgo vstúpil dnu, poklonil sa, pozrel po švárnej žene, podal ruku Blatnickému a po priateľsky zatriasol jeho pravicou i povedal: „odpuste vaša milosť pán brat, že som na bol natoľko nezdvorilý vás prv neuvítať v naších krajoch; ale keď ste vy sám ku mne nechodili, a pritom vaša svadba tak skoro nasledovala, ku ktorej ste mňa zabudli povolať, nuž som nechcel prvé chvíle manželstva vášho mojou prítomnosťou kaliť. Ale nič to, ufam sa, že starí priatelia zostaneme!“

„Vitajte, pán brat,“ odpovie Blatnický, z ticha odmerane, „ja myslím, že zostaneme starí. Ale aká šťastlivá náhoda vás k nám privádza? — bo ináčej sa Ilgo o Blatnického velice nestará.“

„A Blatnický o Ilga“ odpovie tento so smiechom; „nuž ale nič to, čo nebolo to byť môže, Blatnický s Ilgom predca múže ruka v ruke chodiť, hoc Blatnický radšej celý svet vidí ako Turiec, a Ilgo úradom zaneprázdnený viac sa o Turiec starať musí, ako o pánov, čo roky v stolici nebývajú.“

„No, no, no! na ostatok sa vám ešte zpríkri Blatnický v Turci — ale nač to? — buďte mi teraz vítaným v mojom dome!“

Blatnickovci a Ilgovci od dávna nebývali dobrými priateľmi; ale keď prídeš v Uhorskej k hocakému odporníkovi: tu v peknej zemi večného pohostinstva najdeš vždy otvorené ramená, keď len mlčíš a vyhybuješ sa výrazom starých sporov sa týkajúcich, a nedotýkaš sa slabých žilôk odporca svojho. — Ale pán Ilgo, majúc pobočné zámery, išiel za svojim cieľom, neohliadal sa na zvláštnosti svojho suseda, ba hádam ích ani neznal, a preto aj sám sebe viac zlého ako dobrého narobil. I prerečie s usmievavou tvárou:

„Ale ja by som vás práve teraz radšej v stolici nemal, ako tu, hoc akokoľvek sa reč moja s predošlými nesrovnáva!“

„Aha, už vidím,“ odpovie Blatnický, „že nie pán Ilgo, ale kapitáň turčianskej stolice ko mne prichádza. — No Malinka“ — obráťac sa k svojej žene hovoril ďalej — „tys’ tu nepotrebná, môžeš nás samých trošku nahať.“ —

Malinka stala, poklonila sa, a na pokývnutie muža, ktorého vôľu nikdy nezameškala vyplniť, odišla zo svetlice.

Pán Ilgo na to velice nedbal; Blatnického to ale mrzelo. Onen prerečie: „vaša milosť pán brat, ako vidím dobre sa rozumie slovám, hoc by ich tak na váhu brať nemal; a vidno, že na kráľovskom dvore nezameškal na jednoduchosť turčiansku zabúdať.“

Mikuláš pokrčil plecama a odvetil: „nie všetko je dobré, k čomu človek privykol; ja myslím z mojej stránky, že i utiahnutosť, jednoduchosť a prostota naších turčianskych lánov štastnejšieho môže človeka urobiť, ako blesk sveta, ktorý osvecuje ale spolu aj slepí.“

„Ej nie tak nie!“ pretrhne reč Ilgo „kto je narodzený do slnca sa dívať, škoda mu na tmavosť hrudy hľadieť. — Vidíte pán brat,“ pokračuje ďalej „vy ste naučený životu a spôsobu kráľovského dvora, škoda vám zamoriť sa v domácnosť, ktorej každý zemanček v stolici lepšie rozumie ako vy; a na vaše známosti, na vaše postavenie veľmoža uhorského zabúdať.“

Blatnický potriasol hlavou, usmechoval sa i odvetil: „ale vaša milosť, kdeže mierite? či mne není slobodno práva osobnosti tak užívať, ako najmenšiemu zemänovi? či mne není slobodno tak žiť, ako sa mi páči?“

„No no, pán brat“ hovorí ďalej Ilgo, „o tom neni reči; ale musíme i na to myslieť, že my neprislúchame len sami sebe, a že čiastka z nás je vlastnosťou toho, k čomu nás prozretelnosť povolala. Vy ku príkladu ste známy možný veľmož, a preto ste povolaný zastupovať záujmy krála a krajiny. Preto teraz aj prichádzam k vám, vás menom jeho milosti kráľa Vladislava vyzvať, aby ste sa pripojili ku komonstvu jeho milosti do Levoče, kde sa majú úmluvy s Poľskou uzavierať oproti Turkom; bo jeho milosť by rád zvlášte z horních Uhier čím najchýrnejších a najmocnejších pánov mať okolo sebä, aby tým vzácnejšie susedom priateľstvo naše prichádzalo. — A tu verte mi, málo kto hodnejší od vás —“

„Ďakujem vašej milosti za túto mienku o mne, a spolu aj jeho kráľovskej milosti — ale ja len doma zostanem.“

„Ne-možno,“ s počudovaním vyvolá Ilgo, „to by sa vám nikdy prepáčiť nemohlo! — Ej pán brat, pán brat! škoda vás! — čo sa to s vami porobilo! Vy muž bojovný — podujímavý, teraz sedí za pecou, dom jeho zostal kláštorom, a srdnaté pyšné srdce, ktoré predtým kypelo ohňom a túžbou za slávou — teraz vyschlo, vyhorelo, vyblčalo, a krem ženy, nezná o ničom, necíti nič, nezná nič!“

Blatnický sa zasmial. Ilgove reči docela naňho nepôsobily, a keď púsobily, nuž nie tak, ako by si tento bol žiadal. S neobyčajnou veselosťou teda prerečie: „ale vaša milosť, vtedy, keď moje srdce tak veliké, tak chýrečné bolo, každý ste sa na ňom otierali a ho z divokosti obviňovali; teraz, keď sa inakším stalo, zas sa vám nepáči a menujete ho starobabským. — Nuž ale vaša milosť,“ pokračuje v predošlom spôsobe, žartovne Ilgovi do očí hladiac, „vidíte, nie div — všetka vaša sláva mi nikde tak krásne stvorenie pred oči nedoniesla, ako pokojné doliny turčianskej stolice. — Ja som nikdy tak dobré stvorenie v celej vašej sláve nevidel, ako je moja žena — a tak krásne ešte menej.“

Ilgo sa usmial; Blatnický pozeral naňho a tvár sa mu pomaly dĺžila. Povie: — „no, nepáči sa vám moje slovo?“ —

„To nie“ odpovie Ilgo, „vy máte právo si mysleť čo chcete, a šťastlivý ste, keď si vašu domácnosť najlepšou predstavujete, a ženu srdca vášho za najkrajšiu držíte; — ale ja vám len to poviem — no nehnevajte sa — že vám treba len deň cesty z Blatnice a uvidíte ženu, — dcéru magnáša uhorského — čo prevyšuje krásou svojou storáz všetky krásky, ktoré kedy len turčianska stolica zrodila!“

Ilgo ani sám neznal, čo týmito pár slovy urobil; domáci pán zmrštil čelo, pozrel jedovatým okom na hosťa svojho, a náruživým hlasom vypoviedal: „ty lužeš!“

Tak je to u ludí náruživosťou vedených. Keď sa do dákej myšlienky zaryjú, to idú za ňou a v prenáhlenosti svojej zrobia to, čo ím v budúcnosti nanajvýš odporným byť môže; keď ích ale druhí na krivosť ích počínania upozornia, alebo sa oproti myšlienke, v ktorej sa kochajú, len najmenej vyslovia; to náruživca hneď akoby had pokúše, a utíšená na čas ích mysel z novu zakypí, ako vlny mora po dlhej ím neobyčajnej tíšine. Tak sa stalo i s Blatnickým.

Ilgo zdvihol hlavu do hora, uprel na Blatnického zraky svoje ako strely ostré, akoby ho ními zničiť chcel, a pyšný súc na seba, na svoj stav, zadržal hnev, čo zakypel v prsiach jeho, a vypovedal: „Blatnický! prvý a poslední raz si tak hovoril k Ilgovi, — ale ticho — choď na Slovenskú Ľupču, pozri na dcéru Vološína, a uvidíš, keď si to doteraz neznal, že Ilgo nikdy neluhal.“

„Ty lužeš!“ ešte prudkejšie zvolá Blatnický — „a teraz hybaj z môjho domu, pokial ťa hnev Blatnického nezastihne; bo vidíš tie päste a to okno a tú prepasť pod ním a prvej zfŕkneš do nej, ako si rozmyslíš, čo je to pohaniť Blatnického; — alebo pozri dolu na dvôr, kde sa túlajú už dávno za poľovkov bažiaci psi, a čakajú, kým ím honiť dovolené bude tak vzácnu zver ako si ty!“

„Milosť Kristova!“ v zakypení hnevu svojho vykríkne Ilgo. „Ty to mne biedny človeče?! — Ale dobre, teraz niet času na odplatu. — Zdrav sa maj Mikuláš — čakaj, kým ťa zastihne hnev a pomsta Ilgova!“

S tým odišiel celý premenený strmým krokom z Blatnice, a rovno zamieril kroky svoje do Kochaníc.

*

V Kochaniciach ale zmätok. Sláva a hlava familie, pán Gregor, sotvá že Ilgo bol odišiel, v povedomí svojej hodnosti, svojej starosti o dobro rodiny, a v žiali srdca svojho nad utrpenou prvý raz porážkou, alebo ako si on to myslel, nad pohanením šedín svojich, bol prevládaný slabosťou tela, krem toho ešte nie docela zdravého, obľahol, a keď ho kto chcel navštíviť, to ho posielal preč a keď tento odísť nechcel, to si zakryl tvár dlaňmi a nepreriekol ani slova. Chcely mu ženy dávať lieky, on ím na to ani neodpoviedal, a len pokrútil hlavou, zakýval rukou, že nechce. Tu sa stal krik, hlukot po celej dedine. Ženy začali plakať, rukama lomiť; priateľskí zas mužskí začali nadávať odporcom svojim do zabijákov; do mordárov, ím príčinu dávať, že podporu, hlavu, pýchu celej familie zabili.

A keď trval najvätší hluk a krik v Kochaniciach, zadupotaly kopytá za dedinou, psi zaštekali od dvora ku dvoru, a sotvá že sa ích ohlas v pol dedine ozýval, letí ulicou pán Ilgo so svojou družinou cvalom, neobzerá sa na pozdravujúcich ho pánov bratov, nepozoruje, že deti vybiehajú na ulicu, že pani sestry vystrkujú hlavy oknami, aby čo nového videli, — ale beží rovno k domu direktora, pána Gregora. Vlas kalpaku jeho sa na dve strany rozdeloval, šabla v povetrí sem tam lietala, bila po boku prskajúceho, zapeneného vranca, a družina ďaleko za ním zostávala. Musí byť pilno pánu Ilgovi, keď tak letí, alebo čosi neobyčajného sa v duši jeho snuje!

Príduc do dvora Gregorovho, vstúpil dnu prudkým a pevným krokom do izby, kde sa nemocný nachádzal. — Gregor pozdvihol hlavu, videl hosťa, ktorý mu, ako si chudák sám myslel, posledniu ranu zadal, i vykríkol, dlaňou na opak kývajúc: „preč, preč z môjho domu!“ Ale Ilgo prišiel k posteli, vzal Gregora za ruku, stiskol ju i povedal: „nie tak, pán brat, nie tak, — od dneská sme my dvaja najbližší priatelia, a nič nás krem smrti nerozlúči!“

„Nechcem, nechcem“ zakričí Gregor „iďte odkial ste prišli, a vy zemän, ja zemän, nemáte nič rozkazovať v dome mojom!“

„Nie tak, pán brat! ja neidem preč, ale hovorím vám, že vy nepriateľ Blatnického, ja nepriateľ Blatnického — a nikdy sa viac nerozídeme. Mňa obrazil Blatnický, vás obrazil Blatnický, — a my spolu, — ja a vy — budeme mu prisahať pomstu, akú kedy dvaja statoční ľudia tretiemu, nepriateľovi uzavreli.“

Gregor sa zdvihol v posteli, pozeral okolo sebä, premýšľal, začal krútiť hlavou i preriekol hlasom z polovice smiereným z polovice nedôverným: „hm, vaša milosť! a či ste len pred pár okamihy pred celou našou slávnou familiou ináčej nehovorili?“

„Keď som hovoril, hovoril som; ale na svedomie, na moje spasenie vyznávam, že som vám tým hroznú krivdu urobil, — a vy odpustíte pán brat, odpustíte!“

Tieto slová Gregora na koňa posadily. Zdvihol sa na posteli, chcel dolu vyskočiť, obliecť sa, ale mu nedovolila v tom slabosť, a preto zavolal na svojho vnuka: „Jožko! choď z dom do domu, aby sa páčilo pánom bratom na krátky rozhovor ko mne!“

A o krátky čas, keď sa zas znovu shromaždili páni bratia, začal Gregor takto: „slávna familia! Slabý som, nemôžem z postele; složil som direktorstvo pre vašu nevďačnosť; upadol som do nemoce z novu pre vaše kruté slová; bolelo ma srdce, preto že i jeho milosť pán kapitáň stolice vám pravdu dával; skoro by som sa bol s týmto nevďačným svetom rozlúčil pre to, i pre ono; ale pán Boh mi dal sily, aby som vás ešte raz ko mne svolať, vás vidieť, vám do očí pozrieť a povedať vám mohol, že i jeho milosť pán kapitáň stolice, jeho milosť tu prítomná prehovorit ráčila, že som ja predca pravdu mal, a že vy neznáte koho ste vo mne mali.“ —

Bol koniec reči. Pán Ilgo vzal zas slovo a prehovoril: „áno, páni bratia, uznávam, že som vášmu pánu direktorovi krivdu urobil —“

Chcel ďalej hovoriť, ale mu Gregor slovo pretrhol: „vidíte! vidíte — a jeho milosť pán kapitáň je predca dačo iného jako ste vy —“

„To je všetko jedno“ pretrhne reč Ilgo „ale ja vám páni bratia povedám, aby ste vášho direktora počúvali, aby ste od Blatnického vaše ,harmáles‘ bo sú tam nie bezpečné, nazad pýtali a nikdy sa viac neopovážili pána Gregora slovám odporovať!“

„Vidíte, vidíte!“ zavolá Gregor, „nepovedal som vám? nehovoril som vám? — no a vás, vaša milosť“ obráťac sa k Ilgovi hovorí ďalej, „nech pán Boh živí, a vám dá svoje požehnania, bo ste vy statočný pán!!“

„A teraz pôjdeme pre naše ,harmáles‘ k Blatnickému!“ zavolá slabým hlasom Gregor; priatelia jeho zavolali: „pôjdeme! pôjdeme!“ odporná strana mlčala — a tak zostalo pri uzavretí hlasov.

Pán Ilgo uzavrel večné priateľstvo s Gregorom, sľúbil ustanoviť, čo sa ďalej robiť má, kade náhle z Levoče príde, odišiel domov, a pán Gregor myslel celé noci, ako si so svojim nepriateľom počínať bude.