ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa Gregor spolu s dvoma páni bratí na Blatnici ustanovil, nebolo Blatnického doma. Slová Ilgove zašumely v duši Mikulášovej ako vietor, ktorý si v lístí hôr hustých vlastné melodie tvorí; pomaly i hnev, ktorý ho v prujšom okamihu zachvátil, usadal, ale za to slovo počuté hučalo v prsiach jeho, nedalo mu pokoja, kým sa o pravdivosti jeho nepresvedčil. I nehláskal sa viacej s Malinou, ale hľadel jej do očí, a čím viacej jej hľadel do ních, tým sa viac náruživá láska, ktorá jedine na zaľúbení sa jej zovňajšej postavy, jej peknej tvári, jej objavu založená bola, v prsiach jeho usadala. Dal potom obsadiť valy zámku, znajúc, že Ilgo viac pokojným susedom nebude a bude hľadieť na ňom sa pomstiť; vydal rozkazy, aby sa ľudia jeho pred nápadom vo dne v noci strežali, obliekol sa v svoje poľovnícke šaty, odobral sa od ženy — a odišiel samojediný nik nevedel kde a kam.

Gregor ako prišiel, tak odišiel, i bolo mu ľahko na srdci, vidiacemu Malinu smutnú, zrazenú nad oddialením mužovým; on sa tešil, že zas sa slová jeho a predpovedania z ohľadu na šťastie dcéry Martinovej vyplnia, a on že tým viacej vo vážnosti u svojich susedov vystúpi, a nepomyslel dobrý starec, že pritom neborká Malina trpela, čo sa snuvalo v jej duši.

I bola smutná, hoc pani mocného muža. Tvár jej tratila nežnosť a barvu, bo stískalo dač neznámeho jej prsia, predtucha nešťastia zmárala jej dušu, a koľkoráz ani nevediac zač a nač vyronily sa jej slzy z očí a priniesly jej obľahčenia. Bola by šla k matke hľadať úlevy v pohľade na dom otcovský na tie kúty, v ktorých detinstvo svoje ztrávila: ale znala, že jej muž nechce, aby sa sbližovala rodine svojej, a keď ju predtým nikdy sám nepúšťal do domu otcovského, to teraz v jeho neprítomnosti ju ani len žiadosť nenadišla utiecť sa v samote svojej do domu rodičov.

Prešlo viacej dní po odchode Blatnického; prišla matka, pani Martinová navštíviť si dcéru i odišla zas a po nej otvorily sa dvere svetlice a vstúpil dnu Bohuš, sľúbenec to dakedajší Maliny.

Malina vykríkla, ale sa spolu i skoro zobrala. I rozkoš i strach i bolesť, všetko to od razu, ako blesk, prejalo jej mysel, ale i ako blek ustúpilo predošlému pokoju. Ona vstala zo stolca, pokročila pár krokov, i so zadivením preriekla: „tys to Bohuško?“

„Ja to Malina, ja to, a ty sa tomu čuduješ? —“

„Čudujem braček môj! čo ťa privádza ko mne?“

„Nič Malina moja, nič. Chcel som sa odobrať od tebä. Doteraz som sa nemohol rozlúčiť s Turcom, a bol som šťastlivý, keď som mohol aspon v tú stranu hľadieť, kde ty žiješ, hoc aj nie pre mňa; kde ty dycháš, hoc aj nie so mnou! — Teraz ale nemožno ďalej — idem svetom — bo ďalej tu žiť nemôžem — a ešte aspoň raz som ťa vidieť, reč tvoju počuť chcel — a teda Malina moja s Bohom!“

„A bol bys prišiel brat môj! i keby môj muž doma bol býval?“

„Áno“ odpovedá Bohuš „mne to všetko jedno, šak i tak nič očakávať, nič od vás žiadať nemôžem“ priložil k tomu s trpkosťou.

„No teda Bohuško môj“ — hovorí Malina — „vieš ako som ťa ľúbila, vieš čo si mi býval“ — i vystúpily jej slzy do očí — „urob mi ešte dačo k vôli — jedno na tomto svete — a potom choď brat môj — choď Bohuško môj, priateľ mladosti mojej drahý, kde ťa oči ponesú — a Bôh ťa požehná, bude sprevádzať kroky tvoje, keď mi moju prosbu vyplníš. Teraz choď domov, ale príď zas, keď sa muž môj navráti, odober sa od neho s pokojom, smier sa s ním, ale čistým srdcom, čistou nezkalenou mysľou — a tak navrátiš pokoj tvojej Maline, a ona ťa bude požehnávať.“

Bohušovi sa zastavil dych v prsiach, pozrel na družku mladosti i videl jej slzu v oku, ktoré ho prosilo a prosilo hoc nie hlasom, ale takým čistým, neviným výrazom, že ten výraz viac znamenal, viac hovoril ako všetky slová na svete. Bohuš nepovedal ani slova, len „prídem“, pritisol ruky priateľky svojej na prsia, obrátil sa, i zmizol.

Malina si sadla, položila hlávku do ruky i plakala.

Bohuš sa neobzeral na okolostojacích a za ním dĺho dĺho sa dívajúcich sluhov, nevidiac, nepočujúc poberal sa k tichej domovej dedinke. O krátky čas na to prišiel Blatnický domov. Veselosť a pokojná myseľ, ktorá jeho celú bytosť od času ženby zaujala, ustúpila docela a starodávna zádumčivosť, tvrdosť, náruživosť sedela na čele jeho, ako oblaky na končiaroch hôr naších. Bol celý po svojej ceste premenený. I neopytoval sa ani slovom po žene; prvé čo bolo, dal si vypráväť o pohyboch Ilgových, o ktorých ale nič nepočul, bo tento ani v stolici nebol; potom o osobách, ktoré od jeho odchodu v zámku boly — a keď počul Bohušovo meno — to hodil hlavou, oči sa mu zabliskly, vráska na čele sa tým väčmi shŕždila. Medzitým sa mu sblížily slúžky, vypravujúc, že sa mu syn narodil; on ale pozdvihol ruku, ukázal prstom a vyriekol „ďalej“ takým hlasom, že sa prišlé ženy zatriasly, a v úzkostlivosti tak ticho odišly, akoby ani tu neboly bývaly.

Biedna Malina!!

I neopýtal sa Mikuláš ten den ani slovom po žene, ani slovom po novonarodzenom synovi, ale sedel pri žbane vina do sebä zanorený celý večer sám a sám, majúc tvár oboma dlaňma zakrytú a divné úmysly v prsiach svojich kujúc.

*

Blatnického návrat sa ako blesk rozniesol po okolí. V Kochaniciach všetko živo. Pán Gregor si počesával okrúhlym hrebeňom veľmi často šedivé vlasy, čo sa vždy stávalo, keď neobyčajné myšlienky vyváral, obliekol si starootcovskú mentiečku, zavolal dvoch spoločníkov na Blatnicu ho sprevádzať majúcich, opásal na ostatok šabľu, ako sa to na uhorského zemäna svečí, a vykračoval si von z dediny ku Blatnici.

Príduc k bráne zámkovej dostal slobodný vchod, i vykračoval si voľným krokom až k izbe Mikulášovej. Vnišli dnu i našli Mikuláša po bezsenej noci sedeť za stolom, hlavu v dlaniach opretú, a pri ňom žban vína.

Pozdvihol Mikuláš hlavu, vidiac Kochanických vchádzajúcich do izby, skočil i vyvolal: „len ešte vás som potreboval! čo mi nesiete páni?“

Gregor sa poklonil, a jeho spoločníci za ním, zdvihol zrak svoj k Mikulášovi i povedal: „naša slavná familia —“

Ale Mikuláš mu pretrhol reč: „na krátko, na krátko páni! čo ma tam do vašej familie — ktorá slávnou nikdy nebola.“

„I bola, i je, i bude!“ zkríkne Gregor, „a že je ona takou, vy najlepšie znáte, bo máte naše ,harmáles‘ v rukách, — a prišli sme sa my teraz poďakovať, že ste ích tak dĺhou sebe prechovávali, a prosíme vás, aby ste nám ích nazad vydali.“

Blatnický, už akýmikoľvek bol myšlienkami zaneprázdnený, a akejkoľvek bol vôle po neztrávenej noci, sa ukrutne zasmial, postúpil na predok, postavil sa práve pred Gregora, tak ako keď mohutný človek slabému odporcovi, z ktorého si nič nerobí, oproti stojí, pozrel mu do očú a so smiechom prehovoril: „teda ste vy jedon jediný starý pánko na svete, ktorý v tak starom veku dobrú pamäť má! Zachovali ste si, ako vidím veľmi dobre, že by to bolo takto“ — i hodil rukou — ukázať to posuňkom chtiac — „možno tie vaše milé ,harmáles‘ do ohňa hodiť.“

A Gregor dopálený, jedno že mu silnejší pán po prvý raz v jeho živote „starý pánko“, a nie „pán brat“ povedal, potom že sa mu tak drze, skoro na piaď pred neho postavil, na ostatok ale že o záležitosti jeho srdcu tak svatej, tak ľahko hovoril, sa vystrel, pozrel okom nadráždeným na svojho odporníka, kývol na pravo rukou i vyvolal: „starý pánko sem, starý pánko tam — a do mojej pamäti vás nič, ale prosily by sme vás v skutku aby ste nám naše ,harmáles‘ nazad odovzdali.“

„Ej, ej, ale všetci vy to žiadate?“

„Ja Gregor Kochanický de eadem, od dvadsať rokov direktor a hlava našej slávnej familie hovorím s vámi menom všetkých údov našeho rodu.“

„No dobre dobre“ odvetí Blatnický pokojne, odíde do bočnej svetlice, donesie kus pargamienu, postaví sa zas v predošlom zpôsobe pred Gregora a začne čítať: „Nos Béla II. Dei gratia rex Hungariae, praesentibus atď.“ — „páči sa vám to?“ pretrhnúc čítanie posmešným hlasom sa zpýta Gregora.

„To naše ,harmáles‘!“ vykríkne tento.

„No, no, vidíte starý pánko“ prerečie ďalej Blatnický, „keď vy takú dobrú pamäť máte, že viete, čo som ja pred rokom v žarte hovoril, a keď sa tak ponáhlate môj žart nadužiť, že nedovolíte človeku si po ceste ani prach z bôt zotreť: teda nech že vám je. — Ach Gregorko, Gregorko, vidíte ako to pekne horí —“ V tom hodil „harmáles“ Kochanických na dohárajúci na kozube oheň.

I vykríkol Gregor, že sa nie len izba, ale pol zámku ozvalo klasom prenikavým, zúfanlivým — a skočil ku kozubu chtiac z ohňa drahú listinu vytrhnúť. Blatnický mu ale zastavil cestu, chytil ho za ruku i zas posmešne hovoril: „počkajte len troska, počkajte Gregorko, kým sa to rozhorí, abych si mohol túto vašu peknú ručičku na tom zohriať, poslední raz na znakoch vášho zemänstva.“

Začala koža horieť, a písmeny na nej pomaly jedna za druhou ohnive vystupovať na jej površie a zhasínať. Gregor vytrhol ruku v posledňom napružení síl svojích z rúk Mikuláša, a vidiac že je tam jeho nádeja, začal si trhať vlasy, zakryl si tvár oboma dlaňma, začal plakať i zubami škrípať. Blatnický sa mu usmieval, ale starký to nepozoroval, srdce jeho bolo veľa preplnené, než aby malichernú zlosť odporca svojho spozoroval. Dvaja spoločníci jeho stáli ako stĺpy zkamenelí, a dívali sa do sveta, nevidiac čo sa ím robí. Naposledok sa Gregor zpamätal, uprel oči na Mikuláša i začal: „ty zlosyn od hlavy do päty! ty bohaprázdny naničhodný syn pekla! ty divoch, ty ničoba, ty holomok, ty, ty, ty“ — i zadychčal sa a nemohol ďalej. Mikuláš ale zmrštil čelo vidno že sa mu žartovať nechce, zavolal na sluhov i kázal: „vyhoďte zberbu túto von z brány, a vyšľahajte ích korbáčom až ím bude koža prašťať!“

„No počkaj ty zlosyn!“ zavolá Gregor odchádzajúc „nie moja, ale pomsta nebeská ťa iste zastihne za tvoje hriechy; a zrazil si ty dušu moju, pohanil moje šediny, znivočil celý rod náš jedným razom: to nemáš toľko vlasov na hlave, nebolo toľko písmen na našom zemänskom liste, koľko bodákov pichať bude do srdca tvojho, kým nezhynieš besný zprepadený človek!“

Starček to vypovedal, odišiel — a či sa slová jeho kedy splnia?

*

Mikuláš bol tým ale rozdráždenejší, nezostal tedy pri jednom, ale v svojej, každý útlejší cit opovrhovavšej rozjatrenosti, vstúpil po prvý raz po svojej ceste do izby ženinej. Ležala tam Malina priputaná na posteľ. Znala ešte včera, že jej muž domov došiel, i hoc neznala, ale cítila predtuchou vedená, že o ňu viac nestojí. I vykríkla zhliadnuc Mikuláša, on ale založil ruky na prsia, uprel zraky na ňu, a díval sa dlho s takým výrazom, že biedna žena zmŕzala, vyvolala ale predca, hoc jej úzkosť hlas dusila:

„Mikuláš tu je tvoje dieťa — pozri ho pozri.“

On na dieťa nepozrel, ale vyriekol: „teda tejto k vôli som ja celý život svoj zapredal?“

„Mikuláš pozri, prosím ťa, aspoň jednym zrakom na dieťa tvoje!“

„Na moje dieťa?“ s trpkým úšklabom a zdĺhavým hlasom prehovorí Mikuláš: „a kto tu bol v mojej neprítomnosti na Blatnici o stave mojej ženy sa zpytovať?“

„Moja mať a Bohuš sa bol odobrať.“

„Bohuš? — mohol sa tento v mojej neprítomnosti sem opovážiť; mohol tiež i predtým sem chodievať. — No ale nič to nerobí, pôjdete za ním obidvaja jemu na potešenie!“

Malina vykríkla znovu tak žalostne, tak prenikave, žeby ten zvuk bol i najtvrdšie srdce pohnúť musel, — i zamdlela. Nepohlo to ale Mikuláša, ktorý zavolal starú slúžku s Malinou z domu otcovského sem došlú, odovrel v bočnej izbe vo stene sa nachádzajúce dverká, vyňal tam malú sklenicu a zlatý pohár, nalial doňho akéhosi tmavej barvy moku, dal ho slúžke do ruky i povedal: „na, stará, daj to panej do úst, ak ju toto nezkriesi, nezkriesi ju nič viacej, bo je slabá, a radosť nad mojim príchodom zlomila poslednie jej sily!“

Starká poslúchla, Malina po ocítení neznámeho moku otvorily oči, ktoré ale sem tam križovaly, zavrely sa a — neotvorily sa viacej, len kŕče ešte za dlhší čas lomcovaly, slabým telom.

Biedna Malina!!

Mikuláš sa díval na ňu pohrdlivým, divým zrakom obrátil sa k starene plačúcej nad mrtvolou i zvolal: „nevrešť mi tu! zavolaj sluhov a koniec!“

Sluhovia prišli, Mikuláš im rozkázal, aby dali shlobiť truhlu, a mrtvolu zaviezli do Kochaníc; dal potom vylúpiť kus steny na hradbách zámkových, dal tam postlať ovsa na znak potupy, a dnu zazdiť novorodzenca^[1].

Sluhovia urobili tak, zaviezli mrtvolu do domu Martina Kochanického, a zazdili novorodzenca.