ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol večer na konci jara. Slnce zapadlo, a príroda zašumela tichou tajomnou harmoniou živlov svojich. Mesiac vyšiel z poza hôr a obtiahol, osvietil leskom oka svojho celú turčiansku stolicu. Vetrík si pohráva po voňavých hájoch, po kvetistých lúkach, akoby sa tešil v kráse tej milostnej prírody, i zašumieva, mäkými a ľúbymi hlasy ku privíťaniu veľkého toho divadla. — Človeku je tak dobre na srdci, keď môže jaro prežiť v tichom pokoji, a žiť tak nenútene, tak nevinne v svojej rozkoši, ako celá príroda za čas krátky prekvitania svojho, za čas jarních večerov.

Slnce zapadlo za hory, a ľudia predca deň nekončia.

Kochanice je malá dedinka, málo tam zemänských domov, a predca mnoho hluku. Ľudia prichádzajú z poľa, kolieska pluhov a vozíkov hŕkajú, biče práskajú, a po ulici a na predomí čakajú deti, ženy domácich svojich; prichádzajúcich pekne vítajú, smejú sa, shovárajú sa, veselia sa. — A za dedinou Kochanicami ide šumné, pekné dievča, ako slniečko jarnie, prespevuje si po tichu, obzerá sa, pozerá na zapadajúce slnce, a drobné krôčky prispieši, bo je už blízko kopca, ktorý delí kochanický a laskársky chotár. A vyjdúc na chotárny kopec, potre si očká, postaví ponad ne pravú rúčku, a hľadí, hľadí akoby tmu večerniu prehľadieť chcelo, napína sa na prstách útlych nožiek, akoby sa až ta ďaleko k Laskárovciam napnúť chcelo. — Ale kto vie, čo tak hľadí, kto vie, čo sa tak napína. — Už spev utíchol na usmievavých perách, a krátke vzdychy nespokojnosť mysle a srdca vyzradzovaly. „Už nepríde“ pošeptným hláskom vytisne sa vzdychnutie z pŕs krásneho dievčatka, ktoré pozerá i na mesiačik bledý, i na iskriace sa hviezdy, i na belasé ďaleké nebo, akoby sa ích o radu pýtalo. Ale odtiaľ hlasu nepočuť, odtiaľ sa ti nič neozve, a ak nemáš moci zo žmurkania hviezdičiek i z trepotania, ktoré mesiačik v obláčkach sem tam sa premávajúcich zpôsobuje, i zo šumenia prírody jarnej vyčítať istú odpoveď na žiadosti srdca tvojho: to sa nič nedozvieš, nič neskúsiš. Ale čo srdce žiada, to i mysel káže. A dievčatku všetko do okola šepce: „on príde“.

Tak čaká, čaká krásna Malinka na chotárnom kopci; sadne si, i stane, i obráti sa a ide nazad domov do Kochaníc, a zase sa vráti, sadne na kopec, podopre si hlávku peknou rúčkou, a ak dumá, tak dumá.

V tom z neďaleka pes zašteká, i rozoznať, ako beží ku chotárnemu kopcu, i počuť ako šviždí okolo neho bežiaceho povetrie; a krásna Malina potrhne hlávku, počúva i stane a chytro drobným krokom beží ta, odkial štekot psa prichádza. O nedlho dobehne pes k dievčatku i krúti sa okolo neho, ako okolo starého známeho, i kňučí, i vyskakuje, i stavia sa na zadnie nohy, i krčí sa akoby na znak radosti, že našiel, koho hľadal. O krátky čas dôjde i mládenec vysokej postavy, krásneho zrastu, podá ruku dievčaťu, a potom pritisne ho ku srdcu, ľúbym hlasom povedajúc: „dobrý večer, Malinka!“ A ona mlčí z prvú; zdá sa, akoby najprv rozkoš toho okamihu zažiť chcela, a nechtiačky a sama nevediac prečo, vinie sa ku šuhajovi i povie: „vidíš, braček Bohuško, ako ty neskoro ideš; ja som ti išla naproti a tu musím tak dlho čakať, nevediac, či ťa ešte dnes uvidím.“ — A mladý šuhaj sa usmeje, i hladkajúc po rúčke Malinku povie: „akéže ste vy nedočkavé stvory; tie by chcely, aby človek tak robil, ako si ony zamyslia, a nezíde ím na um, žeby sa človek musel potrhať, keby sa každej to vyplniť malo, čo si od nás zažiada; a nezíde ím na um, že jest i viacej pekných dievčat na svete.“

„A ty si myslíš,“ odvetí dievča „že každá na tebä tak pozerá, ako tam tie hviezdy na nebi, a že žiadna nema inej roboty, iba na tebä mysleť?“

„Pravda že si tak myslím,“ odpovie Bohuš Mladič „a ak mi neveríš, nuž pozri na pannu Malinu, dcéru urodzeného pána Martina Kochanického, a opýtaj sa jej, či pravdu nemám.“

„Nuž a čože sa ty nazdáš,“ opýta sa dievča s lahodným úsmechom „že ja nemám ani druhej myšlienky, iba na tebä? — Dajti mi Bože za šuhaja! Jesto u nás dosť švárnych, mladých ľudí, ktorí sú radi, keď len pozre na ních Malina z Kochaníc — a tys’, ver mi, jeden z tých najšpatnejších medzi nimi.“ —

„Nono, dieťa moje, dajže si ty pokoj, a nehreš proti pánu Bohu; lebo viem, žebys’ i prisahala na to, že nieto pod šírym nebom peknejšieho mládenca, ako je Bohuš Mladič z Laskároviec, ktorý má šťastie každý deň pannu Malinu Kochanickú k prsám svojim —“

„Netárajte, netárajte pán brat!“ hovoriaceho pretrhne Malinka, „bo to už statočný človek ani zniesť nemôže, čo si vy o sebe myslíte!“

„A predca mám pravdu!“

„Ba nemáš!“

„Ba mám!“

„Ba nemáš!“

„Ale nieže nie, Malinka! ale nieže nie srdiečko, duša moja jedinná na svete, lebo ti hneď ukážem že mám pravdu.“

„Nechcem, nechcem, kýmkoľvek mi ty nepovieš, a neuznáš, že som ja len predca inakšie dievča, ako si ty šuhaj.“

„A ja ti veľmi vďačne uznám, keď ty vypovieš, že predca niet onakvejšieho šuhaja na svete, ako som ja.“

„No, už to ti ja akživo povedať nemôžem, lebo to nie pravda.“

„Ale to len predca uznáš, že pre očká panny Maliny niet hodnejšieho odo mňa.“

„To je síce iné — ale predca —“

„No nič predca. Teda stojí, že ani pod slncom niet viac hodných šuhajov pre pannu Malinu, ako je Bohuš Mladič z Laskároviec. A s tým koniec, a viac ani slova!“

Tak žartujúc, odkial ích dávnu dôveru dobre poznať bolo, prišli až k tichej dedine Kochaniciam, cez ktorú smejúc sa, žarty robiac prišli ruku v ruke až ku dvoru pána Martina Kochanického.

Dvor pána Martina bol prestranný, veliký, tak ako to u zemänov býva. Na predku k ulici stál dom drevený na jedno poschodie, obielený. Na spodku bývali domáci páni, na vyšňom poschodí mali dve izby pre hosťov, okolo týchto tiahla sa široká povlač, smrekovými stĺpy pokrov domu podpierajúca. Spolu s domom boly spojené sypárne a čeľadník. Od zadku stály humná s voziarňou, maštaľami, drevárňou. Tak si tu žil pán Martin Kochanický, ako dáky králik na svojej kúrii; a obyčajne, keď ho dakto nahneval, hovorieval: „čo? nemám ani pána, ani kráľa, kto že mi rozkáže na mojom grunte?“ —

Teraz sedí pán Martin za tichého jarnieho večera na lavičke pred domom. Na plecách mu visí mentiečka s čiernym prámom, na hlave široký klobúk, ktorý ukrýva šedivé vlasy. Pri boku mu sedí jeho žena v bielom čepci, a okolo ních behá dvoje malých detí, siroty to po nebohom ích synovi, čo padol vo vojne a skoro potom i svoju ženu za sebou do večnosti povolal. Ešte dvaja páni bratia susedi, zemäni z toho istého koreňa, z tej istej familie, lenže z druhej linie, prišli si sem posedeť a poshovárať sa o svojich mladých časoch, a o terajšom prevrátenom svete. Koniec rozhovorky obyčajne bývalo hlboké vzdychnutie a slová: „škoda dobrých dávnych časov, takých pánu Bohu prisahám nikdy viac nebude!“

Medzi najkrajším rozhovorom, kde si páni o insurekcii za svojej mladosti rozprávali, a ktorý predmet ím voždy najmilší býval, zaštekali psi na dvore. Sprevádzaní touto domácou čeliadkou, vnišli do dvora Bohuš a Malinka, povedali „dobrý večer“ a bez všetkých okolkov posadili sa medzi druhých. Pán Martin ích mile prijal, podal Bohušovi ruku, a Malinku privinula matka; ale pán Gregor Kochanický, omrzlý, že sa mu v rozprávke prekážka stala a nemohol dohovoriť to, čo za najvážnejšie držal, pohodil si klobúk na zad hlavy, poškrabal sa za uchom, i po pod nos povedal: „tak je to! keď som ja bol mladý, to sme my stáli, kým nám starší sadnúť nekázali.“

„Počuješ Malinka“ ozve sa Bohuš, „jeho milosti pánu sváčikovi sa nepáči, že sme si sadli medzi ních.“

„Hý pre pána Boha!“ s veľkým podivením sa zas ozve pán Gregor, „teda si títo mladí ľudia aj tykajú?“

„Poď Bohuš“ povie Malina, „bo nám zas budú lekciu držať, ako to bolo, keď boli na insurekcii.“

Ale pán Gregor sa na žiadon zpôsob touto rečou pomútiť nedal. I složil ruky, i pozrel do neba, i prevetil: „ach Bože môj, keď som ja bol mladý! — ale nie, — aj teraz, ja by som mojim deťom krky povykrúcal, keby mladšie neuctilo staršie, a mu „vy“ nepovedalo; — a to sú predca vlastné deti.“

„Ba dajte si pokoj vaša milosť pán brat,“ mrzute povie pán Martin „i títo oba nie sú cudzí. Oba sú z jednej krve. Či neviete, že môjho starého otca vlastná sestra, bola jeho otca vlastná stará mať. No teda viete pán brat, že v Bohušových žilách tiež krv Kochanických tečie.“

„A k tomu viete pán brat“ dodá so smiechom pán Matiaš, sused pána Martina, — „že budeme na budúcu jaseň svaďbu sláviť.“

„Hm“ zase sa ozve pán Gregor, rád tomu, že Matiaš dačo nadhodil, načo on odpovedať bol v stave: „no veď dobre, ja oproti tomu nič nemám, ale moja stará je o dva roky staršia odo mňa, a predca bych jej neradil, aby mi tykala — a z týchto pán Boh vie, čo ešte bude!“

„Ja, pánu Bohu prísahám, tým už iba kňaz pomôže,“ povedal pán Matiaš, usmejúc sa, sám so sebou spokojný, že tak múdru reč predniesol.

„I to dobre!" zas len zavedie reč neprekonaný pán Gregor, „ale predca byvší ja jej otcom by som nedovolil, vediac na čom veci stoja, aby sa s ním schádzala mimo mojích očí, keď nie pre iné, aspoň aby si svet o našej slávnej familii nič zlého nerozpráväl, kýmby aspon za jeho nevestu slávne a podľa starých, pekných obyčajov vypýtaná nebola!“

Bohuš počúval s radosťou vážne a pravdivé slová jeho milosti pána Gregora; a keď tento dohovoril, skočil z lavice stál si s vyjasnenou tvárou pred neho i vyvolal: „ale vaša milosť pán sváčik, keď vám tak mnoho záleží na vašej familii, a mne zas toľko na tom, aby som k môjmu pánu ujčekovi slobodne chodiť mohol, teda vás prosím za môjho pýtača a ešte zajtrá prídete pýtať Malinku s celou slávou a vážnosťou pre toho človeka, na ktorého teraz tak žehrete!“

Pán Gregor zostal ako zkamenelý; nevedel čo sa mu robí, bo to v svojom živote nepočul, žeby sám záletník bez rodičov, dakoho na vohľady posielal. Potom keď sa poobzeral po pánu Martinovi a jeho žene a videl, že sa títo usmievajú a sú srozumení s Bohušom, pokrútil hlavou i odpovedal: „dobre, zajtrá oblečiem moju mentiečku pod striebrom, čo som sa v nej i sám sobášil, i môj otec; v ktorej som i ja i môj otec na insurekciu chodil — a potom nech sa stane božia vôľa! —“

Bohuš je šuhaj živý, a srdca nie kamenného, a tak objal pána Gregora, a celkom vážnym výrazom hovoril, bozkávajúc ho: „vy potecha moja, vy jediná podpora moja!“

A pán Gregor to všetko prijal za hotový peniaz, a neborákovi vytlačily sa slzy z očí i kvapkaly po šedivom fúzy — a prsá hlas vydaly: „nech ťa pán Boh žehná syn môj na sto rokov, a dá ti dar ducha svatého, rozumu dobrého, zdravia, šťastia, a hojného svojho božského požehnania!“